Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 7. kapitola

09.06.2012 (18:45) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 16× • zobrazeno 2217×

7. kapitola

Prechádzala som sa po obchodíku s prachovkou v ruke a ometala som ten slabý nános prachu, ktorý sa na ňom usadil. Už som tu bola zamestnaná tri týždne a musím povedať, že ma táto práca nesmierne bavila. Nemôžem povedať, i plat bol motivujúci, ale pobehovať medzi týmito skvostami bolo ako pohladenie mojej smutnej, zarmútenej duše. Našla som tu pokoj. Práca to nebola náročná. Prvý týždeň sa tu objavilo mnoho ľudí. Boli zvedaví na nový obchod. Pár kúskov sa mi aj podarilo predať, ale väčšinou ľudí hnala len zvedavosť a nie záujem o kúpu.

Charlie bol tiež prekvapený, že som si našla prácu, ale podľa mňa ho tešilo, že sa nemusí zaťažovať výdavkami na mňa. No nájomné mi neodpustil. Každý mesiac chce odo mňa päťdesiat dolárov. Vraj sú Cullenovci bohatí, ako sa dozvedel, a určite ma dobre platia, takže mi to problém robiť nebude. Pri tom plate, ktorý som od Esme dostala, to bola naozaj nepatrná čiastka, ale Charliemu som podrobnosti nepovedala. Takto mám možnosť svoje osobné konto ešte pekne navýšiť.

Jeho postoj sa ku mne nezmenil. Stále si pripadám, že som v tom dome navyše, ale aspoň sa do mňa už nenaváža. Vlastne ani nemá kedy. Väčšinu času trávim v práci, a keď mám voľno, som zavretá vo svojej izbe. Niekedy mám pocit, že ani netuší, že som doma. A tak je to najlepšie. Lebo keď sa náhodou zjavím dole a on ma zahliadne, prepichuje ma tým nenávistným pohľadom. Akoby si na mne vybíjal všetku tú zlosť, ktorú má na matku za to, že ho opustila. Akoby som ja bola na vine tomu, že im to nevyšlo. 

Pomaly som sa presúvala po obchodíku, až mi pohľad padol na drevenú vyrezávanú sochu indiána. Aspoň som mala pocit, že to je indián. Siahla som na lístok, ktorý na ňom visel a prečítala som popis.

Pygmejský bojovník.

Soška bola v životnej veľkosti, ako stálo na papieri, no aj tak bola nižšia odo mňa. bola z tmavého dreva. Bojovník bol polonahý, len okolo pása mal omotanú akoby nejakú látku. V ruke držal oštep a cez plece mal prehodený luk s tulcom plným šípov. Pohľadom som uprene sledovala ten luk a na myseľ my vyvstal jeden z mojich snov.

„Som k ničomu? To si myslíš? Ja som sa sem vybrala len kvôli tebe. Kvôli tebe som musela prejsť kus sveta. Blúdiť krajinami, kým som natrafila na túto jaskyňu. To ja som sa musela naučiť loviť zver lukom a ver mi, že to nie je ľahké. Nedokážem zver trafiť z veľkej diaľky. To ja musím hodiny sedieť a čakať, kým sa ku mne priblíži bližšie...“

Z myšlienok ma vytrhlo zvonenie telefónu. Pozrela som na display. Vedela som, že toto číslo nemá nikto iný, len Cullenovci a môj otec, takže to môže byť len niekto z nich. Veľkými písmenami na ňom svietilo Esme. Stlačila som tlačidlo a prijala hovor. Telefón som si priložila k uchu a skôr, ako som stačila čokoľvek povedať, ozvala sa Esme.

„Ahoj, zlatko. Už prišli?“ pýtala sa pohotovo. Dnes som do práce vlastne ani nemala ísť, ale Esme čakala dodávku nejakého nábytku pre klienta. Preto mi do školy písala, či by som sem dnes mohla zájsť. Opäť bola mimo mesto.

„Ahoj,“ odzdravila som s úsmevom. „Nie, ešte tu zatiaľ nie sú.“

„Bella, je mi to tak ľúto, že ťa preháňam, ale je to dôležité. V pondelok ten nábytok má byť u klienta a ja som stále v Seattli. Dnes to už nestihnem a obávam sa, že sa vrátim až v nedeľu. Ani si nevieš predstaviť, akí sú niektorí ľudia neschopní,“ posťažovala sa. V hlase jej bolo cítiť únavu a možno zlosť. Nemala rada, keď jej veci nevychádzali tak, ako si ich naplánovala. „Nie! Tam mi to nedávajte! Nevidíte, že sa to tam vôbec nehodí! A okrem toho táto časť ide do spálne,“ zaznelo v telefóne. Esme sa určite rozčuľovala nad neschopnosťou svojich pracovníkov.

„Prepáč, Bella, ale budem musieť končiť. Inak tu hrozí Tretia svetová,“ zamrmlala s povzdychom.

„V poriadku, Esme. Ja tu na nich počkám. Keby niečo, dám ti vedieť. Nerob si starosti,“ ubezpečila som ju.

„Si môj poklad. Ja sa ti neskôr ešte ozvem. Panebože, tie závesy patria do kuchyne. Nevidíte na nich tú potlač? Máte pocit, že chcem dať do obývačky závesy s obrázkami zeleniny a ovocia? Bella, už vážne končím. Ahoj. Neskôr ti zavolám.“ Na to sa už v telefóne ozval len oznamovací tón.

„Ahoj,“ povedala som sama pre seba a úprimne Esme ľutovala. Naozaj si to radšej mala spraviť sama, ako pôvodne chcela. Len si ju neviem predstaviť, ako ťahá na poschodie ťažký nábytok. Taká útla žena. Pozrela som na hodiny na telefóne. Bolo niečo po pol šiestej, takže už musia každú chvíľu prísť. Posadila som sa do pohodlného kresla a natiahla som sa za vakom. Mala som v pláne čítať si knihu, ktorú som si sem vzala, no k tomu som sa už nedostala, pretože pred obchodom sa zjavilo veľké auto.

Vyšla som von a navigovala som tých mužov, kam to majú zložiť. Po necelej hodinke bolo všetko na svojom mieste. Ak nám priniesli kúsky, ktoré sa hneď posúvali ďalej, mali sme tu na to upravenú jednu miestnosť. Len čo páni odišli, zamkla som za nimi dvere a šla som si pozrieť, čože nám to tu pribudlo. Vedela som, že už v pondelok sa tieto kúsky pošlú majiteľom, tak som sa na ne chcela pozrieť.

Jednalo sa o pár kusov nábytku. Pohovka a kreslá. Podľa môjho odhadu tak z minulého storočia. Potom tu boli svietniky a rôzne doplnky. Mňa však zaujal obraz, ktorý bol opretý o stenu. Bola to krajina. Lúky, skaliská a les v pozadí a v úplnom rohu dolu malý fľak, akoby tmavá škvrna. Ten obraz mi bol povedomý. Vlastne, skôr to, čo zobrazoval. Tú krajinu som poznala. Odbehla som k pultu a otvorila som zásuvku. Začala som v nej hľadať, a keď som konečne natrafila na to, čo som potrebovala, rozbehla som sa opäť k obrazu. Kvokla som si k nemu a lupu, ktorú som si priniesla, som namierila na tú škvrnu.

„To nie je možné,“ vydýchla som. Znovu som sa cez lupu pozrela na to miesto a neverila som vlastným očiam. „To je tá jaskyňa... Z môjho sna.“  Ten obraz som si prezerala ešte pár minút. Odstúpila som kúsok od neho a pozrela naň z väčšej diaľky, no nezmenil sa. A ja som ho stále viac a viac spoznávala. Podišla som opäť bližšie a hľadala som popis obrazu. V ľavom dolnom rohu, čo sa mi zdalo nezvyčajné, bol naškriabaný nejaký podpis, ktorý som nevedela prečítať ani pomocou lupy. No čo som zreteľne prečítala, bol názov obrazu. Stálo tam – Fínsko, Prírodná rezervácia Malla, 1894.

Cŕŕn... Ozvalo sa zvonenie môjho telefónu a ja som od ľaku nadskočila. Bola som taká zahĺbená do svojich myšlienok, že ma to vyľakalo. Rýchlo som zašmátrala vo vrecku a vytiahla som mobil. Bez toho, aby som pozrela na meno volajúceho, som hovor prijala.

„Prosím,“ povedala som a svoj pohľad som stále upierala na ten obraz.

„Bella? Kde si? Som pred obchodom, tvoje auto je tu, ale dvere sú zavreté,“ ozval sa Alicin starostlivý hlas. Neprítomne som sa obzrela okolo seba a uvedomila si, kde sa vlastne nachádzam. Ten obraz ma natoľko vyviedol z miery, že som na to úplne zabudla.

„Počkaj! Idem ti otvoriť.“ Ešte raz som pozrela na ten obraz a vydala som sa k vchodovým dverám. Za nimi netrpezlivo stepovala Alice. Odomkla som a vpustila ju dnu.

„Ahoj,“ zatrilkovala Alice s úsmevom a prezrela si ma od hlavy až k päte. Náhle jej úsmev na tvári pohasol. „Bella? Stalo sa niečo?“ spýtala sa starostlivo. Ja som len neprítomne hľadela do zeme a moje myšlienky sa točili len okolo toho obrazu a mojich snov. Po jej slovách som však zdvihla zrak opäť k nej.

„Nie. Len...“ Náhle som nevedela, čo jej povedať. Alice ku mne pristúpila a objala ma okolo ramien.

„Vieš, že mne môžeš povedať všetko. Sme predsa priateľky.“ Jej starostlivý pohľad mi veľmi pomohol. Pri nej som mala vždy pocit, že niekam patrím a že som žiadaná. Tak ako pri všetkých Cullenovcoch. Vyžarovalo z nich niečo podivné, čo som si nevedela vysvetliť, no hrialo to moju ubolenú dušičku. Venovala som jej jeden ospravedlňujúci pohľad.

„Nič sa nedeje, Alice. Len som sa zamyslela,“ snažila som sa jej vysvetliť svoje rozpoloženie.

„To si musela byť poriadne zamyslená. Už desať minút som tu trieskala na dvere a teba nikde. Už som sa zľakla, že tu niekoho máš.“ Neušiel mi jej pobavený výraz.

„Alice! Čo si to o mne myslíš?“ pohoršila som sa nad jej slovami. Práve ona by mala vedieť, že ma žiadny chlap nezaujíma. Vravíme si predsa všetko. Teda skoro všetko.

„No nič. Hlavne, že si v poriadku. Volala mi mama, vraj si tu a čakáš na zásielku. Tak som ti prišla robiť spoločnosť.“ Prešla kúsok odo mňa a posadila sa do môjho obľúbeného kresla. „Tak, čo budeme robiť?“ spýtala sa a obzerala sa okolo seba.

„Vlastne už by sme mohli ísť. Tá zásielka prišla pred chvíľou, takže už mám voľno.“ Alice v očiach zaihrali iskričky. Nemala som rada tento jej pohľad. Určite na mňa niečo šije. Podozrievavo som si ju obzrela.

„Hej? Chcem to vidieť. Mama vravela, že sú to neuveriteľné kúsky.“ Alice sa zdvihla z kresla a už aj si to šinula do zadnej miestnosti.

„Alice? Od kedy teba zaujíma starožitný nábytok?“ spýtala som sa, pretože Alice nikdy neprejavila záujem čo i len o nejaký kúsok. Tá len pohodila ramenami a už otvárala dvere do skladu.

„Páni! To už teda hej! Mama naozaj neklamala,“ ozývalo sa zozadu. Pomaly som šla za ňou s pohľadom upreným do zeme. Keď som konečne vošla do skladu, Alice stála pred obrazom a uprene ho sledovala. Postavila som sa k nej a i ja som sa naň zahľadela.

„To je krása,“ šepla Alice, ale v jej hlase bolo niečo, čo ma upútalo. Akoby tým sledovala nejaký zámer.

„Je nádherný,“ pritakala som a naďalej ho hypnotizovala. „Len neviem prečítať meno autora. Zaujímalo by ma, kto taký skvost namaľoval.“ Konečne sa mi podarilo odtrhnúť pohľad od obrazu. Pozrela som na Alice a tá ma pozorovala. V očiach mala očakávanie. No nevravela ani slovo.

„Asi by som už mala ísť domov. Je veľa hodín. Nechcem, aby Charlie vyvádzal.“ Prešla som k dverám a počula som, ako ma Alice potichu nasleduje.

„A nechcela by si niekam zájsť?“ ozvala sa, keď sme už stáli vonku a ja som zamykala dvere. „Zajtra je sobota, do školy nemusíš a ani do práce. Mohli by sme si spraviť pekný večer.“ Pozrela som na ňu. Na tvári mala ten svoj prosebný výraz, ktorému sa len ťažko odoláva. Lenže, ja som mala plnú hlavu niečoho iného. Nemala som chuť niekam ísť.

„Alice, prepáč, ale som unavená. Dnes toho bolo veľa. Ale zajtra si niekam môžeme zájsť. Čo ty na to?“ Alice sa zahľadela do prázdna. Jej výraz zostal neprítomný, no v okamihu sa zasmiala a pokývala hlavou na súhlas.

„Dobre. Na zajtra nám nachystám nejaký program. Zabavíme sa a užijeme si pekný deň.“ Bola som rada, že ma nakoniec do ničoho nenúti, hoci ma to prekvapilo. Alice sa nikdy dobrovoľne nenechala prehovoriť. Niečo na tom bude, pomyslela som si. Presunuli sme sa k autám a s tichým „ahoj“ sme každá nasadla do toho svojho. Alice mi ešte pred odchodom zatrúbila na pozdrav a zamávala. Naštartovala som a pobrala som sa aj ja konečne domov. Dnešný deň bol veľmi dlhý. Pomaly sa začalo zmrákať a na Forks sadala tma. Zase ma premohol ten podivný pocit strachu. Toto miesto stále na mňa pôsobilo ponuro. Mohol za to ten všade prítomný les. Už som sa blížila k našej ulici, keď sa mi rozvibroval mobil. Siahla som do vrecka a pozrela naň. Mala som novú správu. Otvorila som ju. Meno odosielateľa – Charlie.

Bella, dnes si nájdi niekde nocľah. Mám doma spoločnosť a neželám si, aby si nás rušila.

Nič viac, nič menej. Prekvapene som pozerala na telefón a správu si po sebe prečítala ešte niekoľkokrát. Pochopila som už na prvýkrát, čo odo mňa chce, len som tomu nemohla uveriť. Zastala som na krajnici a premýšľala som, čo urobiť.

„On ma normálne na dnešnú noc vyhodil?“ vravela som si sama pre seba. „To mám akože teraz kam ísť?“ Chytalo sa ma zúfalstvo. Pozrela som von oknom. Všade už bola tma. Na ulici nebolo ani nohy, len ja som sedela v aute a prihlúplo pozerala von. Môj otec si domov priniesol návštevu a mňa vyhodil ako psa. Na okno začali dopadať tiché kvapky. Pozorovala som, ako sa roztekajú na prednom skle. Nebola som schopná triezvo uvažovať. Otec ma síce v prvý deň varoval, že si zvykne občas nejakú návštevu priniesť, ale keďže sa to doteraz nestalo, myslela som, že od toho upustil a stretáva sa s nimi inde. 

Zvažovala som, aké mám možnosti. Z vaku som vybrala peňaženku a pozrela do nej. „Desať dolárov. To na nocľah v hoteli asi stačiť nebude,“ premýšľala som nahlas. Rukou som si prešla po tvári a v duchu si nadávala, že som kartu schovala vo svojej izbe a nenosím ju pri sebe. Lenže pri mojom šťastí som mala strach, aby som ju niekde nevytratila, a preto som ju radšej pri sebe nenosila.

„Čo teraz?“ Znova som pozrela cez predné sklo von. Už sa celkom slušne rozpršalo a začínalo byť chladno. „Tak mi zostáva len jediné. Zostať spať v aute,“ skonštatovala som. Nebude to nič pohodlné a budem si občas musieť prikúriť, ale inú možnosť som nemala.

Už som si začala robiť pohodlie, keď mi napadol obchod. Čo keby som prespala tam? Hnevala by sa Esme? Dúfam, že nie. Lenže potom mi napadlo, že by som im musela vysvetliť dôvod, pre ktorý som tam musela zostať spať, a tak som to radšej zavrhla a začala sa ukladať v aute. Zaistila som všetky dvere. Naštartovala a poriadne auto vyhriala, aby to aspoň nejaký čas vydržalo. Poriadne som si pritiahla bundu, ktorú som zapla až ku krku. Otočila som sa na sedadle na bok a hľadala vhodnú polohu. Sedadlo som si posunula trochu nižšie a pohodlne sa doň uložila. Zatvorila som oči a snažila sa nahovoriť samej sebe, že som v pohodlí svojej postele. No zaspať som nemohla. Mala som pocit, akoby ma niekto zvonku pozoroval. Nech som robila čokoľvek, spánok na mňa nešiel. A tak som len ležala so zatvorenými očami a snažila sa na nič nemyslieť, keď ma z môjho nič nerobenia vyrušilo zvonenie telefónu.

Kto volá Belle? A čo jej ponúkne? To vám neprezradím, ale napoviem vám, že ju to opäť posunie ďalej a ona sa v nasledujúcej kapitole dozvie veľa. Budú to veci, ktoré jej otvoria oči a pomôžu jej zistiť viac o neznámom zo sna. 

Ďakujem za povzbudivé komentáre pod poslednou kapčou. Je milé vedieť, že túto poviedku niekto číta. :)  Aj keď sa s pridávaním kapitol nepretrhnem. :) Verím, že budete trpezlivé aj naďalej a vydržíte, aj keď tu kapitoly tak často nebudú. 

Vaša GCullen :) 

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 7. kapitola: