Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 28. kapitola

02.01.2013 (07:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 17× • zobrazeno 2028×

28. kapitola

Stál som v Carlisleovej pracovni a nedočkavo pozoroval príjazdovú cestu. Bolo to presne stoštyridsaťosem minút, odkedy ma Bella nechala stáť na školskom parkovisku s prísľubom, že o dve hodiny sa uvidíme. No ona tu stále nebola.

Je možné, že by sa jej niečo stalo? Prečo toľko mešká? Dobre, vezmime do úvahy jej nemotornosť a zhustenú premávku o tomto čase. To znamená, že cesta domov by jej trvala okolo dvadsaťpäť minút. No tak fajn, je to Bella, tak pol hodinka. Takže, keď sa to tak vezme, má vlastne k dobru ešte dve minúty.

Obzrel som sa po hodinách, ktoré mal Carlisle na stene. Áno, bolo to tak. Dám jej ešte dve minúty a potom... Potom čo?

Netrpezlivo som si povzdychol, uprel pohľad opäť na príjazdovú cestu a oprel som sa čelom o sklo. Sledoval som okolie domu a premýšľal, čo ju tak mohlo zdržať. Vtom momente som začul zvuk motora auta, ktoré sa určite približovalo k nášmu domu. Dobre, že som radostne neposkočil. Mal som však nutkanie rozbehnúť sa dolu a hneď, ako vystúpi z auta, zovrieť ju v náručí. No, radšej som sa ovládol a zostal civieť na cestu.

Mal som pravdu, k nášmu domu sa auto približovalo, ale aké bolo moje sklamanie, keď som v ňom spoznal auto mojej matky. Teraz som mal chuť do niečoho tresnúť. Zaťal som ruky v päsť a tlmil vrčanie, ktoré mi vychádzalo z hrude.

Esme vystúpila z auta, prešla ku kufru a vyberala z neho nejaké tašky. Musela počuť môj nesúhlasný prejav, pretože zdvihla hlavu a pozrela do okien Carlisleovej pracovne. Nechcel som vyzerať, že ju špehujem, a tak som poodhrnul záclonu a mierne zodvihol ruku na pozdrav. Oplatila mi to širokým úsmevom, zaklapla kufor a vydala sa do domu. Zatiahol som späť záclonu a opäť sa vrátil k prázdnemu civeniu von oknom.

Začul som ruch, ktorý sprevádzal Esmin príchod. Vítala sa s mojimi súrodencami, ktorí boli všetci dolu v obývačke. Carlisle doma ešte nebol. To preto som si vybral jeho pracovňu. Mal som i druhú možnosť. A to stáť dolu v obývačke a z tej pozorovať našu príjazdovú cestu. Ale to nebolo možné, keďže tam sedeli všetci. Už teraz si mysleli všetko možné, nieto ešte keby som im tam oxidoval.

Lenže ani to, že som si vybral túto možnosť, nebol dobrý ťah. Nepomáhalo mi stáť tu a čakať. Bol som až príliš nervózny, prečo tu ešte Bella nie je, a tak som sa vybral dolu. Okolo súrodencov som prebehol so zvesenou hlavou a zamieril si to do kuchyne, kde už moja matka vybaľovala prinesené tašky. Posadil som sa za stôl a mlčky ju pozoroval. Samozrejme, že od začiatku vedela, že som tu, ale i keď sme boli doma osamote, chovala sa ako človek.  A tak sa naďalej venovala tomu, čo doteraz.

Po chvíli sa otočila a uprela na mňa svoj milujúci pohľad.

„Čo sa deje, Edward?“ spýtala sa s láskou v hlase. Povzdychol som si.

„Má k nám prísť Bella,“ ozrejmil som jej a zapichol som pohľad do okna, kde sa rozliehal les.

„Viem o tom. Alice,“ odpovedala mi moja matka a nezabudla mi v mysli poslať, že jej stihla Alice zavolať. Preto sa zastavila v obchode a nakúpila čerstvé potraviny, z ktorých sa Belle momentálne chystala prichystať večeru. Len som jej kývol na súhlas a ďalej neprítomne pozoroval les. Samozrejme, že som stále sluchom sledoval dianie okolo domu, aby mi Bellin príchod neunikol. Ale zatiaľ sa nič nedialo a všade bolo ticho.

„Edward,“ upútala ma svojim hlasom a donútila ma pozrieť na ňu. „Ja...“ začala, keď som jej pohliadol do tváre, ale hneď na to sa zasekla, akoby netušila, ako pokračovať. Mal som pocit, že keby mohla, určite sa červená. Chvíľu pohľadom blúdila po kuchyni. Vedel som, že hľadá vhodné slová, ale do mysle som jej nenazeral, i keď som bol zvedavý, čo mi chce. Trvalo to len okamih, keď si povzdychla a opäť vyhľadala môj pohľad.

„Viem, že z toho určite nie si nadšený, že k nám Bella príde. Nie! počkaj!“ vystrela ruky pred seba, keď som začal otvárať ústa, aby som jej protirečil. Esme nemala ani tušenia, ako to so mnou je. „Vidím, že si z toho nervózny, ale musíš nás pochopiť. My Belle za veľa vďačíme. Zober si len mňa. Vrátila mi syna a okrem toho mi dala seba – moju novú dcéru. Áno, je to tak. Je to pre teba nepochopiteľné, ale Bella mi prirástla k srdcu a mám ju veľmi rada. Nie je to len o tej vďake. Vieš, aká som.“ Esme sklopila zahanbene zrak.

Áno, poznal som našu matku asi najlepšie zo všetkých jej detí. Strávil som s ňou najdlhší čas a okrem toho som jej videl do hlavy. Vedel som, že si vie vytvoriť k určitým osobám, ktoré jej padnú do oka, až príliš silné puto. Toto by mohol byť problém. Ale ona momentálne vôbec nechápala, čo cítim ja a ako sa k tomu staviam. Mala pocit, že tu Bellu nechcem, ale veď som to bol nakoniec ja, kto ju sem zavolal a kto jej navrhol víkend s mojou rodinou. Teda skôr som si vynútil víkend so mnou.

„Mami, ale mne nevadí, že tu Bella bude. Vlastne... Bol som to ja, kto jej to navrhol.“ Esme ma prebodla nechápavým pohľadom. Aj jej myšlienky kričali Ako to?, a tak som sa odhodlal povedať jej aspoň časť pravdy.

„Nezačali sme práve najlepšie a toto je spôsob, ako by sme sa mohli zblížiť. Máme možnosť sa lepšie spoznať bez toho, aby sme mali za chrbtom celú školu. Ak mi teda dáte tú možnosť.“ Po mojich slovách sa Esme na tvári objavil šťastný úsmev. ale vidieť ho, som mohol len okamih, pretože hneď na to som sa ocitol v jej náručí.

„Som taká rada, že si sa rozhodol dať jej šancu.“ Tak v tomto sa moja matka veľmi mýlila. Keď bola otázka položená, kto komu mal dať šancu, bol som to práve ja, kto by ju mal dostať. Ja som čakal, že dostanem šancu zblížiť sa s Bellou. Ale miesto toho, aby som jej čokoľvek povedal, som jej venoval len nesmelý úsmev.

„Tak, mala by som si pohnúť. Bella tu bude už čoskoro,“ prehlásila Esme a otočila sa k linke, kde už začala niečo pre Bellu kúzliť.

„Vlastne tu mala už dávno byť,“ šepol som sklamaný z toho, že to tak nie je.

„Ale,“ ozval sa Alicin pobavený hlas a vzápätí na to sa objavila v kuchyni. „Niekto nám tu je nedočkavý?“ zaškerila sa a prihopsala ku mne, aby ma hneď na to objala. „Nemusíš si robiť zbytočné starosti. Bude tu o pár minút.“ Poslala mi v myšlienkach a potom pristúpila k Esme. Chvíľu ju pozorovala a potom sa usmiala.

„Nemusíš mať obavy, Esme. Belle bude chutiť. Vždy jej u nás chutilo, keď si jej navarila,“ ubezpečila Alice Esme a obdarila ju úsmevom, ktorý jej naša matka vrátila. Samozrejme, že si robila starosti s tým, či Belle bude chutiť. Aj ja som to videl v jej mysli, ale tiež som zachytil záblesk Alicinej vízie a Bellin spokojný výraz po tom, ako ochutnala Esmine jedlo. Musel som sa tomu pousmiať. To dievča by bolo asi spokojné zo všetkým, čo by od Esme dostalo.

Z mojich úvah ma však vytrhol opäť zvuk motora. Nohy mi doslova zabrneli, ako som túžil vyskočiť zo stoličky a ísť sa na vlastné oči presvedčiť, či už to je ona, ale zostal som sedieť, aj keď som sa nepokojne zavrtel.

„Už je tu!“ zajásala Alice a preletela okolo mňa až k vchodovým dverám. Nemienil som zaostávať, a tak som ju vzápätí nasledoval. Zachytil som Esmin spokojný chichot. No v obývačke som sa zarazil. Rozmyslel som si to a zostal som tam stáť. Nemôžem predsa po nej skočiť, len čo vystúpi z auta, a tak som len stál a počúval. Auto zastalo pred domom a skôr ako vôbec Bella dokázala vystúpiť, mala na krku zavesenú rozjarenú Alice. Z hrudi sa mi vydralo tiché zavrčanie, ako som to všetko sledoval cez Alicinu myseľ a túžil byť na jej mieste sám.

„Čo sa deje, Edward?“ otočil sa na mňa Jasper, ktorého som vytrhol zo sledovania zápasu. Šľahol som po ňom nesúhlasným pohľadom.

„Mal by si si držať svoju ženu nakrátko, lebo nám rozpučí návštevu,“ precedil som cez zaťaté zuby a ovládol ďalší príval hnevu.

„Alice jej neublíži. No ty by si sa mal krotiť. Myslím, že na tom nie si najlepšie,“ preniesol, keď si ma prezrel. V jeho hlave som jasne videl, ako vyzerám. Mal som nepríčetný pohľad. Lenže on sa mýlil. Môj hnev nesmeroval na Bellu a jej prítomnosť v našom dome, ale na jeho manželku, ktorá mi Bellu práve drvila v náručí.

„Som v pohode,“ znova som precedil. Strelil som ešte pohľadom po Emmettovi a Rose, ktorí si niečo šuškali na pohovke a mne a Jasperovi nevenovali ani štipku pozornosti a pomalým krokom som sa presunul do chodby, kde sa už objavili tie dve.

Pohľad na Bellu ma skoro zrazil do kolien. Bola taká nádherná, keď tam tak nesmelo stála a pohľadom kmitala okolo seba, až sa napokon zastavila na mne. Z toho, ako sa na mňa dívala, ma prestúpilo akési podivné teplo. Pocit, že je konečne všetko tak, ako má byť. Mám ju nablízku a už ju len tak nepustím.

Pomalým krokom som sa priblížil až k nej.

„Ahoj,“ šepol som stále omámený jej pohľadom. Na tvári sa jej objavil jemný rumenec a mne sa zdala ešte krajšia ako inokedy. Ak to vôbec bolo možné.

„Ahoj,“ sklopila zrak k svojim nohám a ruky si nervózne trela o nohavice. Je možné, aby bola taká rozkošná.

„Poď, Bella, ukážem ti tvoju izbu,“ votrela sa do nášho súkromného kruhu Alice. Naštvalo ma, že prerušila to kúzlo, ktoré sa okolo nás vznášalo, pretože Bella sa pozrela jej smerom a jemne prikývla.

„Nie!“ vyhŕkol som a až príliš neskoro si uvedomil, že to bolo nemiestne. Ospravedlňujúco som sa na Bellu pousmial, aby si nemyslela, že mám niečo proti nej. „Ja sám!“ dodal som a hneď na to vytrhol Alice z ruky Bellinu tašku. Pristúpil som k Belle a položil jej ruku na chrbát. Jemným tlakom som ju posunul ku schodisku. Prekvapene na mňa pozerala, ale trvalo to len okamih, pretože hneď na to zatriasla hlavou a otočila sa ku schodisku, po ktorom sa vydala hore. Samozrejme, že so mnou v pätách. Alice sa potichu zasmiala a v mysli si trela rúčkami o seba v spokojnom geste. Teraz som ja prekvapene civel, ale na Alice. Tá pohodila ramenami a zmizla v obývačke.

Nasledoval som Bellu, ktorá pomaly kráčala po schodoch. Vedel som, že keď som bol preč, Bella bývala v mojej izbe. Teraz ju Alice a Esme chceli nasťahovať do hosťovskej naproti tej mojej. Lenže mne sa tá izba nezdala príliš pohodlná. Áno, bola tam posteľ, aj malá pohovka, na ktorej si mohla odpočinúť a trebárs čítať. Tiež mala rovnako veľkú kúpeľňu ako tá moja a televízor, ale pôsobila neosobne. Nechcel som, aby sa Bella u nás cítila zle, a tak ma napadla spásna myšlienka.

Už sme boli na vrchnom poschodí a miesto toho, aby som zabočil vľavo, kde bola izba pre hostí, odbočil som vpravo do mojej izby. Bella stála uprostred chodby a nemo na mňa pozerala. Asi nechápala, čo sa deje.

„Ehm...“ začal som a voľnou rukou sa poškriabal na zátylku. Pozrel som na ňu a bol som rovnako zmätený ako ona. Čo keď ma odmietne? „Viem, že si bývala v mojej izbe, keď som tu nebol. Myslel som si, že ti bude pohodlnejšie, keď budeš opäť bývať v nej. Ja si zatiaľ vezmem tú oproti,“ vysvetlil som jej a dúfal, že pochopí, že mi ide len o jej pohodlie.

„To nemusíš robiť, Edward. Ja sa pokojne vyspím aj v izbe pre hostí,“ namietala. „Veď ide len o víkend. To nejako prežijem.“ Na tvári sa jej objavil úsmev. Bože, ako som miloval ten pohľad na jej usmievajúcu sa tvár. Znovu som pocítil ten podivný pocit, akoby ma zväzovali silné laná a nútili ma prisunúť sa k nej. Akoby ten meter, ktorý som teraz od nej stál, bola vzdialenosť niekoľkých kilometrov a ja som túžil tú vzdialenosť vymazať. Urobil som pomalý krok smerom k nej. Natiahol som k nej ruku a jemne bruškami prstov prešiel po jej líci. Cítil som, ako sa pod mojim dotykom zachvela a to ma prekvapilo. Prudko som zatvoril oči a znova ich otvoril, akoby som si tým mohol vyčistiť moju opantanú myseľ.

„Prepáč,“ šepol som, ale moja dlaň stále zostávala na jej líci. Nešlo ju odtrhnúť, aj keď som to časťou svojej mysle veľmi chcel, tá druhá proti nej bojovala a túžila nikdy ten dotyk neprerušiť. Nedalo sa to, keď som pod svojou rukou cítil to teplo, ktoré z nej sálalo. Akoby to bola neochvejná potreba, ktorú som k svojej existencii potreboval. Už to nebola krv, ktorá ma ako jediná dokázala udržať nažive a pri sile. Teraz to bola Bella, jej teplo, jej úsmev, jej vôňa. Len to jediné som potreboval.

„Kde ste vy dvaja?“ ozval sa na schodisku Emmettov pobavený hlas, ktorý ma dokonale vytrhol a prebral z tranzu. Nesúhlasne som si odfrkol. Stiahol som ruku z Bellinej tváre a otočil sa k dverám do mojej izby. Už som ich otváral, keď sa za mojim chrbtom opäť ozval Emmett.

„Edward? Bellina izba je oproti,“ nechápavo preniesol. Pozrel som naňho a videl ako pohľadom kmitá odo mňa k Belle a potom od dverí od mojej izby k tej naproti. Náhle sa mu v očiach objavili iskričky a skôr, ako som stihol zareagovať, už vrieskal na celý dom.

„Mamí, Edward si chce Bellu nasťahovať do svojej izby. Dúfam, že to nedovolíš! Ja som sa k Rose mohol nasťahovať až po mesiaci a on si môže Bellu do postele strčiť hneď prvú noc?“ vrieskal a pri tom pomaly ustupoval ku schodisku. Vedel, čo robí, pretože ešte ani svoj prejav nedokončil, už aj som po ňom letel.

„Ja ťa zabijem, Emmett!“ rozliehal sa domom môj naštvaný hlas, pretože v mysli mi, samozrejme, ešte ukázal obrázok mojej postele a Bellu v priehľadnom župane, ktorý pôvodne patril Rose, ale jeho predstavivosť bola teda riadne reálna. Ja mu dám myslieť takto na moju Bellu.

Emmett vybehol z domu a ja som mu bol v pätách. Stál sa rehotal a tým sa vo mne ešte viac zdvíhal hnev.

„Zastav, ty strachopud!“ zreval som po ňom.

„To iste. Chyť si ma!“ odpovedal s rehotom Emmett a ďalej si to šinul lesom. Už dávno sme prekročili kanadské hranice. Ak to takto pôjde ďalej, obehneme celú Zem. Prudko som zastavil. Kašlem naňho. Nemienim ho naháňať po zvyšok večnosti. Veď on príde raz domov. Zaškeril som sa a už sa otáčal k odchodu, keď ma zastavil Emmettov hlas.

„Zdrháš?“ Neubránil som sa zavrčaniu a otočil som sa čelom k nemu.

„Ja ti dám!“ skríkol som a chcel sa po ňom vrhnúť, keď ma zastavil rukami natiahnutými pred seba a hlavou natočenou vbok, ako vetril. Zasekol som sa uprostred pohybu a kopíroval jeho postoj, ale okrem sluchu som pridal i svoj dar, ktorým som skenoval okolie.

Do hlavy mi vrazili myšlienky nejakých upírov. Chystali sa na lov, ale rozhodne to neboli vegetariáni ako my. Boli siedmy a chystali sa zaútočiť na skupinku troch turistov, ktorí tu táborili.

„Kto to je?“ pýtal sa ma v mysli Emmett. Potriasol som hlavou na znak, že netuším, ale stále som pozoroval ich mysle. Zatiaľ sme boli proti vetru, takže nemali možnosť nás zachytiť. Nehodlal som však riskovať. Pokynul som Emmettovi a ten pristúpil bližšie.

„Je ich na nás priveľa. Mali by sme sa odtiaľto dostať. Netuším, s kým by sme mali tú česť,“ vysvetlil som mu šeptom a dúfal, že Emmett nebude mať chuť sa pobiť. Našťastie to pochopil, kývol mi na súhlas a skôr, ako by nás mohli zachytiť, sme z toho miesta zmizli.

Drahé dámy, konečne ste sa dočkali. Veľmi ma mrzí, že to toľko trvalo, ale mala som vážne problémy s PC, ktorý nemá v pláne prijať žiadny nelegálny program, a tak som sa musela po mojich neúspešných pokusoch stiahnuť a využiť iné možnosti. Ale nakoniec som tu. Z veľkej časti ale môžete poďakovať Ivke77, ktorá na mňa neustále naliehala a žiadala pokračovanie. Tak som jej to sľúbila a dala sa do práce. Pôvodne mala byť kapitola pridaná už včera, ale akosi som to nestihla, a preto je tu až dnes. 

Veľmi by som vám chcela poďakovať za hlasy v ankete o naj poviedku, kde sa práve moja poviedka objavila na desiatom mieste. Tak, verte mi, že toto bolo najväčšie prekvapenie, aké som kedy zažila. Ani vo sne by ma nenapadlo, že sa tam raz NS objaví, ale ako sa zdá, poviedka je obľúbenejšia, ako som si myslela. (Viac som verila v koniec sveta, ako v umiestnenie mojej poviedky v tabuľke. :D)

Preto tu teraz slávnostne sľubujem, že sa budem snažiť už ju nezanedbávať a tým vlastne nezanedbávať aj vás, moje drahé čitateľky. Lenže niekedy to skrátka nejde tak, ako sme si naplánovali. Čo je jasné aj po prečítaní tejto kapitoly. Pôvodne sa tam malo objaviť niečo úplne iné, ale zasa si tie postavy robia, čo sa im zachce. Takže, poprajte mi veľa sily, aby som ich znova dokázala primäť k poslušnosti. :D

Vaša GCullen :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 28. kapitola: