Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 23. kapitola

01.11.2012 (07:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2223×

23. kapitola

Len čo sa nám podarilo nájsť nejaký hotel, v ktorom som ju ubytoval, vystrelil som do neďalekého lesa s výhovorkou, že blízkosť ľudí mi stále nerobí dobre a potrebujem si zaloviť. Netvrdím, že to nebola úplná pravda. Bola. Sčasti. Hlavný dôvod však bolo to dievča, ktoré vo mne vyvolávalo pohoršujúce myšlienky. Nikdy vo svojom živote, a to ani počas toho ľudského, som takéto zvrátené myšlienky nemal. A to už je čo povedať! Hlavne keď som žil v jednom dome s troma pármi, ktorý si svoju lásku prejavovali neustále. Dokonca ani zatvorené dvere mi nebránili a ja som cez ich myseľ videl vždy všetko.

Ako je možné, že pod návalom ich myšlienok som bol schopný to všetko vypnúť a v pokoji si čítať, či počúvať hudbu bez toho, aby som čo i len náznakom zatúžil zažiť aj ja niečo také? No, ako sa to vezme. Netvrdím, že som nikdy nechcel aj ja nájsť svoju spriaznenú dušu, svoju pravú polovičku, svoju životnú družku. Áno, chcel som to a veľmi, ale nie preto, že by som bol neukojený pubertiak. Nešlo mi o sex, ktorý som v mysliach mojej rodiny mal priamo na tanieri. Šlo mi o city a ich hĺbku, o lásku. O tú veľkú explóziu pocitov, ktoré cítite len vtedy, keď vo svojom náručí držíte tú pravú. To som chcel - rozbúchať svoje mŕtve srdce pri pohľade na lásku mojej existencie - a nie ten živočíšny pud, ktorý sa v nás prebúdza a vyťahuje na povrch predátora. 

Lenže toto dievča vo mne vyvolávalo všetko. Všetko to nechcené a storočie zakorenené v tej najhlbšej časti môjho tela, ktoré oživovala a o ktorých som si myslel, že už ich nikdy nebudem cítiť, alebo im pridávať nejakú dôležitosť.

Napríklad dych. Ten sa mi v jej blízkosti často zrýchlil a to som nechápal. Veď vlastne dýchať ani nepotrebujem. Je to len zvyk, ktorý nám zostal a ktorý používame, aby sme nevzbudili u ľudí pozornosť, že s nami niečo nie je v poriadku.

A potom svrbenie dlaní. Ako je možné, že keď sa na ňu pozriem, cítim v dlaniach to podivné brnenie a túžim ich priblížiť k jej tvári a dotknúť sa jej? Akoby to bol jediný spôsob, ako sa toho - nemôžem povedať, že nepríjemného, pretože je to naozaj príjemné a hlavne pre mňa niečo nové -, pocitu zbaviť.

A ďalej ten mŕtvy sval v hrudi. V jej blízkosti sa chce rozbúchať. Dať svetu okolo seba vedieť, že je ešte stále schopný tohto úkonu a to v takej miere, až to bolí. Akoby sa mi ním znova prelievala krv. Nie krv zvierat, ktorými som sa napojil, ale moja vlastná. Akoby sa ním preháňala a ono ju pumpovalo do celého môjho tela a rozsievalo tam podivné teplo, ktoré som tiež nechápal.

Akoby som pri nej celý ožíval. Každá bunka môjho mŕtveho kamenného tela sa stávala natoľko hmotnou a živou, až sa mi zdalo nepochopiteľné, že som už skoro sto rokov mŕtvy.

Toto všetko sa okolo mňa dialo bez toho, aby som to dokázal ovplyvniť, prípadne zastaviť. Ale chcel by som to vôbec? Chcel by som sa zasa cítiť ako ten mŕtvy kameň bez pocitov? Nie! Tento pocit, síce pre mňa nepoznaný, bol natoľko príjemný, že som sa ho nechcel vzdať. Ale kam to povedie? Čo sa stane? Je to vôbec možné, aby som sa... Zamiloval? Zamiloval do ľudského dievčaťa?

Nie! To sa nesmie stať!

Veď sme tak odlišní. Ona je ako oheň. Žije a rozdáva teplo. Ja som zasa ako ľad. Chladný a studený. Ona je ako vánok, ktorý dokáže príjemné pohladiť a ja som ako hurikán, ktorý so sebou všetko zmetie. Ona je ako pokojná riečka, do ktorej sa chce každý ponoriť a ja som ako rozbúrené more, ktorého sa každý stráni. Ona je ako slnko, ktoré dáva život. A ja som ako mesiac, ktorý so sebou nesie smrť.

Ona má dušu a ja som prázdny.

Ona je anjel a ja démon. Dve úplne odlišné bytosti, ktoré delí podstata a ich svety. Je nemožné spojiť nebo a peklo! Hoci oba tieto svety dokážu vedľa seba žiť, anjel sa nikdy nepozrie do pekla a démon nikdy neuvidí krásu neba.

Až bolestne som si uvedomil, že niekde hlboko v sebe by som chcel byť tým prvým démonom, ktorý to nebo zazrie. Ktorý sa ho ako jediný dotkne a okúsi jeho slasť. Chcel som, tak veľmi som po tom túžil, ale zároveň som vedel, že mne je súdené túlať sa len chodbami pekla.

Pozoroval som obzor, kde sa lúče vychádzajúce slnka začali predierať cez tmu. Kúsok po kúsku cez ňu prenikali a preberali svoju nadvládu. Získavali svoju moc a ja som si uvedomil, že presne toto by sa stalo, keby sa ma ona dotkla. Ožiarila by môj temný život a priniesla doň svetlo. Presne ako slnko preniká cez hustú tmu, ona by prenikla cez moju kožu a priniesla teplo a život.

Donedávna som si myslel, že najkrajšou časťou dňa je súmrak. To je ten čas, kedy sa slnko podvoľuje, ustupuje a necháva priestor noci, aby zahalila deň. To je tá časť dňa, kedy sa moja podstata môže prejaviť, kedy získava silu, pretože svetlo ustupuje temnu.

No teraz, keď sa dívam na slnko, ktoré vystupuje pomaly do výšky, mám pocit, že nič krajšie som ešte nikdy nevidel. To slnko mení moje priority. To slnko – ona – sa mi dostáva pod kožu.

A ja sa už toho slnka nechcem vzdať. Lenže musím. Musím bojovať sám so sebou a vyhrať nad slnkom, ktoré ožaruje temnotu. Vyhrať nad dievčaťom, ktoré sa mi dostalo do života. Pretože to je jediný spôsob, ako ju ochrániť. Pred sebou, pred mojou podstatou a pred mojim svetom. Ako jej dopriať slobodu a ľudský život, ktorý je predsa tak krásny. A po ktorom túži väčšina z nás.

Takže je rozhodnuté. Postavím sa sám sebe a zvládnem to. Veď som už bojoval z horším protivníkom a zvládol som to. Prečo by som sa nedokázal postaviť ľudskému tvorovi? Ale budem naozaj bojovať len s človekom? Nie! Budem bojovať s citom!

Rozbehol som sa späť k hotelu presvedčený, že nepodľahnem. Veď to bude pre jej dobro. Našiel som ju spokojne ležať na posteli. Spala. Teraz naozaj vyzerala ako ten nedosiahnuteľný anjel. Belostnú pokožku jej pohladil lúč slnka a ožiaril ju. To, čo sa udialo potom, som absolútne nechápal. Akoby sa ma zmocnili mohutné chápadlá, ruky takej neuveriteľnej sily ma držali na mieste, hoci som chcel utiecť a nútili ma dívať sa do tej prekrásnej tváre.

Zasa som podľahol.

Ako je možné, že keď som od nej vzdialený, viem sa ovládať? Viem si povedať, že jej nepodľahnem, že budem bojovať sám proti sebe. Ale keď je tak blízko, všetko odhodlanie sa stratí a znovu ma to pohltí. Prepadám sa na úplné dno môjho osobného pekla s menom Bella.

Klesol som k jej posteli a nespúšťal z nej zrak. Vrýval som si do pamäte každučký detail. Každú jednu nepatrnú vrásku, ktorá jej vystúpila na čele, keď sa pod vplyvom – neviem, asi snu – zamračila. Každé pozdvihnutie hrude, keď sa nadýchla. Každý pramienok jej vlasov, ktorý sa jej točil okolo tváre.

Bol som ňou očarený. Neschopný pohybu, neschopný nádychu, ale hlavne neschopný od nej odísť. Aj keď som to ešte pred malou chvíľou chcel – vzdialiť sa a nechať ju žiť -, teraz som si musel pripustiť, že som až príliš sebecký, aby som ju nechal nejakému úbohému človeku, ktorý by jej síce mohol dať všetko – rodinu, deti, lásku -, ale nedal by jej mňa. Nesmrteľného tvora, ktorý ju navždy ochráni a položí za ňu hoc aj svoj život.

Jej dych sa zrýchlil a po chvíli pomaly otvorila očká. Na svet vykukli tie čokoládové jazierka. Poobzerala sa okolo seba, až jej zrak spočinul na mne a ona sa nebesky krásne usmiala.

„Dobré ráno,“ šepol som potichu, aby som nezničil ten okúzľujúci okamih, ktorý tu vládol. Povystierala sa na posteli.

„Dobré ráno. Aký bol lov?“ Jej oči sa zapichli do mojich a uprene ich pozorovali. Bolo také divné hovoriť s človekom o veciach, ktoré som doteraz preberal len s mojou rodinou. O love, o krvi, o mne. S ňou, akoby to bolo úplne normálne a akoby som to robil už od nepamäti.

Pomykal som s ramenami a tiež sa na ňu pousmial. „Taký ako vždy. A ty? Ako si sa vyspala?“ Po mojej otázke si slastne povzdychla, pootočila sa ku mne a pritiahla si perinu až k tvári. Tým, že som sedel na zemi pri jej posteli a ona sa otočila ku mne, sme boli od seba len pár centimetrov. Spaľujúca blízkosť, no tiež príjemná.

„Neuveriteľne! Nikdy som si nemyslela, že budem tak bažiť po horúcom kúpeli a teplej posteli. Len teraz to viem oceniť,“ rozprávala a ja som pozoroval, ako sa jej pery o seba trú. Okrem slov som počul i ten slabý šelest, ktorý dotyk jej pier vydával. Ako keď sa zachveje vo vánku jemná pavučina.

„A čo potom, keď si dopraješ chutné raňajky? Čerstvé teplé pečivo, voňavú kávu, či čaj...?“ vymenovával som s úsmevom. Po mojich slovách sa ozval jej žalúdok, na čo sa mierne začervenala a privrela oči, akoby si to predstavovala. „Zájdeš si na raňajky dolu do reštaurácie, alebo si objednáš jedlo na izbu?“ 

„Chcem raňajky do postele. Nevzdám sa tej pohody. Aspoň zatiaľ nie,“ preniesla slastne, na čo som si uvedomil, že si tú pohodu naozaj užíva. Kto vie, ako dlho sa terigala tou divočinou, kým ma našla? Ako dlho si odopierala luxus? Dám jej priestor, aby si trochu oddýchla. Moja rodina bude musieť chvíľu počkať.

Natiahol som sa k telefónu, ktorý ležal na nočnom stolíku pri posteli, podal jej slúchadlo a stlačením jednotky a mriežky vytočil recepciu. Keď som na druhej strane začul hlas recepčného, vstal som a pobral sa do kúpeľne. Aj mne sa zíde konečne sprcha. Zhodil som zo seba šaty a vkĺzol som do sprchového kúta. Príjemné horúce kvapky sa rozbehli po mojom kamennom tele a celé ho prehrievali. Už som si ani nespomínal, kedy to bolo naposledy, čo som takto stál pod prívalom teplej vody. Hoci to boli desaťročia, pre mňa to bolo ešte dlhšie. Je to síce obyčajná ľudská potreba, ktorú mi nepotrebujeme, ale doslova som si to užíval.

Keď som sa čistý a oblečený vrátil do izby, Bella sedela na posteli a pre sebou mala kopu jedla. Zahliadol som vajíčka, lievance so sirupom a nejaké to ovocie. Potom džús a čaj, s ktorého sa parilo. Voňal po lesných plodoch. Hoci mi ľudské jedlo vždy smrdelo, tento raz som v ňom hľadal len vône a identifikoval ich. Posadil som sa k nej na posteľ.

„Chutí?“

„Hmm,“ spokojne zamrnčala a privrela oči. „Ani si nevieš predstaviť ako. Po tých sušienkach a jedlách z konzervy je toto jedlo ako pre kráľov.“

Nechal som ju ďalej jesť a len som ju pozoroval. Trochu ma zamrzelo, že mi nevenuje väčšiu pozornosť a venuje sa len jedlu. Začal som mať pocit, akoby som pre ňu bol len vzduch. Nutné zlo, ktoré toleruje, ale nejako extra si ho nevšíma. Veď dokonca sama od seba ani nezačala hovoriť. Vždy len odpovedala na moje otázky. A tak som ju radšej nechal tak a presunul som sa k oknu, z ktorého som pozeral na rušnú ulicu. Ruky som zasunul do vreciek a čelo si oprel o chladné sklo.

Mesto bolo zahalené pod príkrovom mrakov, čo bolo pre mňa len dobre. Mohli sme sa pokojne vydať ďalej na cestu bez toho, aby som mal strach, že sa prezradím. Lenže kedy pôjdeme? Bude sa jej vôbec chcieť, keď si teraz užíva to pohodlie? Ale veď vravela, že sa potrebuje dostať domov. Zasa som pocítil ten podivný smútok a nutnosť vidieť svoju rodinu čo najskôr.

Pohľadom som strelil k nej. Ležala v perinách a podnos so zvyškami jedla, ktoré už do seba nedostala, ležal vedľa nej. Spokojne odfukovala a hladila si plné brucho. Pichlo ma pri mojom mŕtvom srdci, ako som zatúžil vymeniť jej ruku za svoju a sám ju hladiť. Odvrátil som radšej zrak a ďalej pozoroval mesto.

Po chvíli sa zdvihla. Počul som tiché kroky, ktoré smerovali k pohovke, kde mala odloženú tašku. Ozval sa zvuk odopínania zipsu a potom trenie látky. Neotáčal som sa. Každý zvuk som vnímal inými zmyslami, ako je zrak. A užíval som si, že ich konečne môžem v tomto ruchu použiť. Okrem zvukov z izby som vnímal i tie okolité. Rozhovor z izby pod nami a ruch z ulice. Napĺňalo ma to. Dokonca som zistil, že viem zachytiť i myšlienky ľudí. Takže svoju schopnosť som nestratil! Len pri nej mi nechce fungovať. Ale ako je to možné?

„Dám si sprchu a potom zistím, ako sa čo najskôr dostaneme na letisko,“ povedala skôr, ako zmizla za dverami kúpeľne. Nestačil som ani zareagovať, ako som bol ponorený do svojich úvah, z ktorých ma ona vytrhla.

Zostal som naďalej stáť pred oknom a k zvukom, ktoré som vnímal doteraz sa pridali i zvuky z kúpeľne. Najprv šuchot látky kĺzajúcej po pokožke a potom kvapky na ňu dopadajúce. Občas sa k nim pridal i slastný ston. Každý nový zvuk, ktorý som zachytil, či už to bol ten z kúpeľne, alebo tie z okolitých izieb, či mesta, ma utvrdzoval v tom, že som konečne slobodný. Že konečne budem znova žiť. Otázka – Ako dlho to potrvá? – ma síce trápila stále, ale chcel som žiť pre tento okamih, a tak som sa ju snažil vypudiť z mysle. Premýšľať nad tým má ešte čas.

V tom hoteli sme zostali až do nasledujúceho rána. Celý deň Bella trávila mimo izby. Prenajala auto, s ktorým sme sa mali dopraviť na letisko a objednala nám letenky priamo do Seattlu, odkiaľ to bolo do Forks, kde momentálne žila moja rodina, už len na skok. Vraj to všetko vybavila cez internet, nový a moderný spôsob komunikácie dnešnej doby.

Nasledujúci deň sme teda strávili skoro celý v aute. Keď nerátam krátke zástavky na tankovanie a Belline ľudské potreby. Keby sme možno bežali, zvládli by sme to skôr, ale vôbec som to neľutoval. Ten čas sme strávili rozprávaním, kedy mi Bella vysvetľovala, čo sa za tie roky zmenilo. Všetko ma to fascinovalo, ale hlavne to motorové vozidlo, ktoré sa tak líšilo od tých, na ktoré som si spomínal. Bolo plné elektroniky a moderných výstrelkov, z ktorých som mnohé nechápal, ale už som sa tešil, ako sa ich naučím používať.

Skoro dvadsať rokov strávených mimo civilizácie ma pripravilo o veľa, ale zároveň mi to teraz dávalo priestor na štúdium. Dlhé noci, ktoré som vždy trávil sám, teraz využijem na pozorovanie a spoznávanie tohto sveta. Už som sa toho nevedel dočkať.

Keď sme večer stáli v hale letiska a čakali na náš let, pocítil som podivný pocit. Pocit blízkosti mojej rodiny. Už len pár hodín a ja ich konečne objímem. Starostlivú Esme, moju matku, Carlislea, otca a autoritu, ktorú som vždy rešpektoval. Alice, moju malú sestričku, ktorá mi tak veľmi chýbala, Jaspera, môjho milovaného brata. Túžil som vidieť i Rose a Emmetta a zovrieť ich oboch v náručí.

Z mojich myšlienok ma prebudil podivný vyzváňajúci zvuk, ktorý sa šíril z Bellinho vaku. Nechápal som, čo to je. Znelo to ako telefón, ale to bolo nemožné. Ten by na svoje fungovanie potreboval drôty a tie rozhodne z jej vaku netrčali. Čo to potom je?

Bella sa začala vo vaku prehrabovať a o chvíľu tú podivne vyzváňajúcu vec vytiahla. Bola to malá čierna škatuľka, ktorá mala na sebe tlačidlá označené číslami. Naozaj to vyzeralo ako zmenšenina telefónu, len tomu chýbalo slúchadlo a spomínané drôty. Bella sa pozrela na svietiace okienko a šťastne sa usmiala.

„Alice,“ vyhŕkla, stačila tlačidlo so zeleným telefónom a potom si tú vec priložila k uchu. Hľadel som na ňu ako na blázna. Čo to tu stvára? Ešte na nás privolá prílišnú pozornosť. No miesto toho, aby som jej v tom zabránil, len som na ňu nechápavo civel.

„Ahoj, Alice,“ prehovorila Bella do tej veci, z ktorej som počul smiech. Bol to smiech mojej sestry, jasne som ho spoznával i po tých dlhých rokoch, počas ktorých som ho nepočul. Nastražil som sluch a počúval.

„No, konečne, Bella! Už som si myslela, že si ten mobil ani nezapneš!“ ozval sa v tej veci vyčítavý hlas mojej sestry. Takže mobil? Tak sa tá vec volá?

„Prepáč, zabudla som. Spomenula som si naň len pred chvíľou, keď som bola na toalete,“ ospravedlňovala sa Bella a pri tom sa trochu začervenala. Moja sestra sa zasmiala, ale hneď na to som počul jej prekvapený hlas.

„Bella, ty si vážne divná! Spomenieš si na mobil na toalete?“

„Ale prestaň!“ ohradila sa. „Skrátka som z vedľajšej kabínky počula telefonovať nejakú ženu a vtedy mi napadlo, že som ho ešte nezapla,“ vysvetľovala a pri tom si prehrabla vlasy. Keby som nebol tak zabraný do toho, že som konečne počul svoju sestru, asi by som si ten jej pohyb viac užíval. Takto som bol len zvedavý a hlavne potešený, že konečne niekoho z rodiny počujem.

„Ok, nebudem ťa trápiť. A chcem konečne počuť svojho brata! Daj mi ho!“ vypískla moja sestrička a mňa zahrialo pri mojom mŕtvom srdci. Až po jej slovách sa Bella konečne pozrela na mňa. Akoby si doteraz ani neuvedomila, že som tu po celý čas.

„Dobre,“ povzdychla si a už ku mne naťahovala ruku, v ktorej držala mobil. Ako rýchlo sa učím. Už som ho skoro mal v rukách, keď ju stiahla a preniesla: „Opatrne, je to krehké!“ varovala ma. Čo ale nemusela. Vedel som používať svoju silu, nie som predsa nejaký novorodený upír.

Vzal som tú vec opatrne do ruky a zlomok sekundy na ňu len hľadel. Potom som si ju priblížil k uchu a trochu prihlasno zavolal: „Alice?“ Na druhej strane sa opäť ozval smiech.

„Nemusíš do toho ziapať,“ začala mi vysvetľovať moja sestra. „Funguje to presne ako obyčajný telefón, len je to bez drôtov, ako si si už stihol všimnúť. Hovorí sa tomu pokrok techniky a je toho veľa, čo sa za ten čas, kým si bol mimo, zmenilo. Ale neboj sa, všetko ti vysvetlíme. Vlastne sa na to najviac teší Emmett. Ako ťa bude učiť,“ hovorila a hovorila a ja som ju len počúval. Bol som taký šťastný, že počujem jej hlas, že mi ani nevadilo, že všetku konverzáciu obstaráva ona.

„Už sa nevieme dočkať, kedy prídete domov. Na letisku vás bude čakať Bellino auto. Ona vie, ktoré to je. Ponáhľajte sa! Pripravili sme ti malú oslavu na privítanie.“

Po jej slovách sa mi na tvári rozlial úsmev. Tešil som sa. Tak veľmi som sa tešil, že keby to bolo možné, teraz je moja tvár plná sĺz šťastia. No ako upír som plaču nebol schopný, a tak som sa len prihlúplo usmieval.

„Chýbal si nám, Edward,“ vzdychla Alice. Konečne som pozbieral nejakú tú silu a dostal zo seba pár slov:

„Aj vy ste mi chýbali. Veľmi.“ 

Ďalšia kapitola je za vami. Znovu je to kapitola plná Edwardových pocitov. Ako ste si mohli všimnúť, sám nevie, čo naozaj cíti a ako to s ním je. Dúfam, že som vás nezmiatla ešte viac ako doposiaľ. Sama s ním mám nemalé problémy. 

Koniec kapitoly nám pezradil, že sme blízko návratu domov. Áno, je to tak. V tej nasledujúcej sa Edward konečne zvíta so svojimi blízkymi, ktorí mu tak veľmi chýbali. Ale zmení sa niečo návratom domov? Bude mať konečne Edward vo všetkom jasno, alebo to zostane stále preňho nepochopiteľné? A objasní sa mu to vôbec niekedy?

To sú otázky, ktoré nás všetkých trápia. Je za tým naozaj zamilovanie, alebo je všetko sila proroctva? 

Dúfam, že odpovede dostaneme už čoskoro.

Ďakujem za povzbudzujúce komentáre ako pri predošlej tak i tejto kapitole. 

Vaša GCullen :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 23. kapitola: