Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 21. kapitola

25.10.2012 (07:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 18× • zobrazeno 2146×

21. kapitola

Bojoval som sám zo sebou. Ten pohár, ktorý zvierala v rukách, ponúkal pocit slobody. Bolo v ňom to všetko, čo som miloval. Môcť sa tak rozbehnúť a nechať vietor, nech sa hrá s mojimi vlasmi. Okúsiť ten opojný pocit, keď sa slobodne preháňam krajinou, bežím a užívam si to, a pri tom som šťastný. Cítiť vôňu mora, lesa a mokrej trávy. Tak veľmi som po tom túžil a tak veľmi som si uvedomoval, že ak to zažijem znova, príde smrť. Moja smrť, smrť mojej rodiny, ale hlavne smrť tohto dievčaťa, ktoré je skrátka len v nesprávny čas na nesprávnom mieste.

Tekutina v pohári, ktorý roztrasenými rukami zvierala, pomaly chladla. S teplotou jej krvi vyprchávala moja nádej na záchranu. Stál som pred rozhodnutím. Čo urobiť? Čo je správne? Napojiť sa a vystaviť všetkých okolo seba krutej smrti, alebo sa toho vzdať a stratiť nádej, že ešte niekedy nastane takáto možnosť?

Uvedomoval som si následky - čo to pre mňa znamená -, ale tiež som si bol vedomý, že je za tým i konanie mojej rodiny. Našli ľudské dievča, ktoré ma ako jediné mohlo zachrániť. Pomohli jej, dali jej rady a varovali ju, čo ju čaká. Išla si vlastne pre istú smrť, ale i tak tu stojí predo mnou a ponúka sa mi. Nie je správne ju zabiť. Ale je správne mrhať jedinou šancou, ktorú možno mám?

Pozoroval som jej vystrašenú tvár. Každý detail som si vrýval do pamäte, akoby toto mal byť ten posledný okamih, ktorý mám možnosť ju zazrieť.

„Proroctvo vraví, že upír sa spojí s ľudskou ženou. Spojí sa s ňou tak, ako je to len medzi mužom a ženou možné. Budú sa milovať takou silnou láskou, že z nej vzíde potomok – dieťa, ktoré bude záhubou pre náš svet.“ 

 „A ty si myslíš, že som tým upírom ja?“

Mala bledú pokožku. Skoro takú bledú ako ja, až bolo nemožné veriť, že je to naozaj človek. Jej srdcovitú tvár lemovali kadere gaštanových vlasoch, ktoré boli teraz špinavé z cesty a pobytu mimo civilizáciu. Ako by asi voňali po daždi?

Oči plné strachu, ktoré ma mňa upierala, boli farby mliečnej čokolády. Boli hlboké a bola v nich dôvera. Verí mi. Hoci má strach, verí predátorovi a netvorovi, ktorý jej vezme z očí tú iskru, keď zaborí svoje tesáky do jej hrdla.

„Si to ty, Edward. A nemyslím si to. Ja to viem. Bol si predurčený spojiť sa s ľudskou ženou. Ale iste ma pochopíš, keď ti poviem, že nedovolím, aby bol náš svet ohrozený.“

Krvavočervené pery mala trochu popraskané z nedostatku tekutín a od vetra, ktorého si po ceste musela veľa užiť. No i tak lákali. Sú i na dotyk také jemné a poddajné, ako vyzerajú na pohľad?

„Ale ja o žiadnej ľudskej žene neviem.“

V živote som sa na žiadneho človeka nedíval tak zblízka. Áno, je pravda, že môj zrak je natoľko perfektný, že som to nikdy nepotreboval. Ale ona stojí tak blízko, keď nielen že cítim jej teplo, ktoré vyžaruje, ale mohol by som sa jej i dotknúť. Stačilo by natiahnuť ruku a prejsť jej prstom po tvári. Pohladiť palcom jej líce a oprieť si o ňu svoju dlaň. Okúsiť to teplo na vlastný dotyk. Cítiť, ako sa mi krv prelieva pod rukami a vysiela vibrácie do môjho tela. Môcť sa jej dotýkať, ako som sa ešte nikdy nikoho nedotýkal.

„Nevieš? Čo myslíš, prečo si stále sám? Koľko je to už rokov? Chýba ti možno dvadsať rokov, aby to bolo storočie. Je tak, priateľ môj? A presne o dvadsať rokov sa má naplniť proroctvo. Má, ale nenaplní!“ 

Cítiť ako sa pod mojim dotykom celá uvoľňuje a ako sa mi poddáva. Dôveruje mi natoľko, že dovolí, aby som svojimi rukami spoznával jej telo. Aby som ju hladil na miestach, ktoré ostatným zostávajú skryté. Len moje oči ju môžu takto vidieť, len moje telo sa k nej môže tisnúť. Len ja mám to právo ju vlastniť.

Zatrepal som hlavou a zatvoril som oči, v snahe zapudiť myšlienky, kedy sa realita bila s predstavami. Netušil som, prečo o nej takto premýšľam. Netušil som, prečo mi práve teraz na myseľ vyskočili Arove slová, prečo som si prehrával časť proroctva. Je ona ten malý dielik skladačky, ktorý do toho všetkého zapadá? Je možné, že proroctvo sa práve začína plniť?

„Sám zabiješ svoju jedinú nádej na šťastie!“

Ale čo keď sa neovládnem? Neovládnem démona v sebe. Poddám sa mu a prídem tak o všetko, čo by som mohol mať? Znovu som otvoril oči a stretol sa s tým oddaným pohľadom. Strach a obavy, akoby sa náhle rozplynuli a ja som mal pred očami anjela. Stelesnenie krásy v podobe dievčaťa, ženy, ktorá je tu len pre mňa.

Zrazu mnou prešiel podivný pocit. Moje oči sa na ňu už nedokázali dívať cez červený opar. Nevedel som to zastaviť. Kde je ten hnev a tá nenávisť, čo som k nej ešte pred chvíľou cítil? Kde sa stratil ten démon, čo ju túžil zabiť, aby tak utíšil svoj hnev, svoju potrebu a svoje túžby? Nezostalo po ňom nič. Ani zmienka po prahnúcom netvorovi, ktorý sa musí napojiť.

Váhavo a celkom pomaly, aby som ju nevystrašil, som natiahol ruku smerom k nej. Vzal som si od nej pohár a priložil ho k svojim ústam. Nespúšťal som však z nej zrak a ona robila presne to isté. Uprene pozorovala moje pery dotýkajúce sa pohára plného slobody. Občas strelila pohľadom k mojim očiam a stále v tých svojich mala dôveru. Hruď sa jej rýchlo dvíhala a jej teplý dych som cítil až na svojej tvári.

Naklonil som pohár a nechal si jej krvou ovlažiť moje vyprahnuté ústa. Kvapka po kvapke sa rozplývala na mojom jazyku. Mala neuveriteľnú chuť. Nič podobné som nikdy necítil. Zatvoril som oči a vžíval sa do toho pocitu. Tak sladká a lahodná, ako to najjemnejšie a najopojnejšie víno. Pohladila môj jazyk a potom si predierala cestičku k mojim útrobám. Každou kvapkou jej krvi som cítil, ako ma prestupuje neuveriteľná sila. Vstrebáva sa do každej bunky môjho kamenného tela a vlieva doň život. Bolo to ako pomalá explózia. Akoby som to všetko sledoval cez spomalený obraz. Sekundu po sekunde som bol silnejší. Keď mojim hrdlom stiekla aj posledná kvapka, vedel som, že teraz je ten správny čas.

Môj pohľad smeroval znova do jej očí. No teraz som ju videl zasa inak. Díval som sa na ňu a videl svetlo, ktoré sa okolo nás začalo tvoril a ona akoby sa v ňom kúpala. Akoby sa okolo nej rozsvietila podivná žiara a celú ju do seba pohltila. Pod tlakom toho svetla sa uvoľňovala a jej pohľad sa stal neprítomným. Pomaly pretočila oči a ja som vnímal, ako sa jej podlamujú kolená a ona padá k zemi.

Vtedy sa všetko zbehlo až príliš rýchlo. Trhol som okovami a ani som nevnímal, ako sa mi to podarilo, no zrazu som bol voľný a v náručí som držal to dievča, ktoré sa pre mňa obetovalo. Bola ľahučká ako pierko. Bez pohybu mi ovísala v náručí a jej dych bol pokojný. Upadla do bezvedomia. Možno z vysilenia, možno z únavy a možno vplyvom nevysvetliteľných síl, ktorých prítomnosť som jasne okolo nás cítil. Nebolo na to reálne vysvetlenie, ale tušil som, že to, čo sa teraz udialo, nebolo nič, čo by bolo bežné. No nerozumel som ničomu a ani nebol čas na nezmyselné úvahy.

Zľahka som sa zohol k jej vaku a vybral ten matrac, na ktorom v noci spala. Jednou rukou som ju stále držal a tou druhou som sa snažil ho rozložiť. Potom som ju položil naň. Vstal som a z výšky na ňu hľadel.

„Bella,“ šepol som a divil sa sám sebe, prečo mi teraz prišlo na um jej meno. Až po chvíli som pochopil, že sa jej naozaj hodí. Pohľad mi padol na jej zápästie, kde sa znovu objavili kvapky jej krvi.

Chvíľu som sa na ňu ešte díval, keď som si znovu uvedomil, že ma spaľuje oheň, ktorý začal byť neznesiteľný. Nechal som ju tam a vystrelil som z jaskyne na lov. Keď som prekročil jej prach, oprelo sa do mňa slnko. Odrazili sa odo mňa jeho lúče a ja som zostal ako prikovaný stáť. Prešla mnou slasť. Po toľkých rokoch som sa opäť cítil voľný a slobodný. Mal som chuť od šťastia plakať. Mohol som si užiť slnko. Rozbehol som sa s úsmevom na tvári a pocítil vietor vo vlasoch. Toto je to, čo mi chýbalo. Toto je to, prečo sa to oplatilo risknúť. Toto je to, čo mi dala ona. Prudko som zastal a obrátil som svoj zrak ku vchodu do jaskyne. Stál som teraz na opačnom konci lúky, kde sa nachádzala, ale prítomnosť Belly som neustále cítil. Znovu som sa pousmial a bežal do lesa.

Ulovil som si troch jeleňov a dokonca som natrafil aj na párik púm. Bol som doslova prepitý, keď som sa zvalil na chrbát do trávy a šťastne sa usmievajúc som pozoroval život okolo seba. Vtáky letiace vysoko v oblakoch, hmyz poletujúci medzi listami stromov, malé tvory žijúce v ich korunách, ale i mravce behajúce vo vysokej tráve. Vánok, ktorý sa preháňal medzi stromami. Vône, ktoré ma obklopovali. To všetko som vítal s otvorenou náručou a užíval si to.

Dostal som dar – slobodu a s ňou nádej. Jedno obyčajné bezbranné dievča zachránilo netvora odsúdeného na samotu a tmu. Bol som uvrhnutý a odsúdený na život mimo okolitého sveta. Bol som pomaly zmierený s tým, že už viac neuvidím nikoho, kto mi kedy bol blízky. A zrazu sa objavila ona. Vstúpila do jaskyne, aby ju svojou prítomnosťou ožiarila a aby mi dala pocit, že ešte niečo znamenám.

Lenže, je to správne? Mám vziať plným priehrštím to, čo mi dala? Môžem sa vrátiť k rodine bez toho, aby som ju ohrozil? Čo sa stane, ak na to príde Aro? Čo bude s mojou rodinou? Čo bude so mnou? A čo bude s ňou?

Smrť!

Istá a možno pomalá. Pre mňa a pre moju rodinu určite. No ona si ani neuvedomí, ako rýchlo sa to skončí. Nesmiem dovoliť, aby jej niekto ublížil. Nie po tom, čo všetko urobila. Bola vytrhnutá so svojho pokojného života a postavila sa smrti tvárou v tvár. Bez varovania. Bez vysvetlenia, čo ju to môže stáť. Nesmiem dopustiť, aby kvôli mne prišla o svoj ľudský život.

S veľkým sebazaprením som vstal. Bol čas vrátiť sa a čeliť realite. Rozbehol som sa späť k jaskyni a cestou premýšľal, čo bude ďalej. Nevymyslel som nič, ale jedno mi bolo jasné – s mojou rodinou to zvládneme.

Len čo som vošiel, ohromila ma opäť jej vôňa, ktorou bola jaskyňa celá presýtená. Na sucho som prehltol a snažil sa ovládnuť démona vo mne. Našťastie krv - ktorú som dostal do seba v takej veľkej dávke, že spôsobila vo mne ločkanie -, zabránila, aby démon túžil dostať viac.

Pomalým krokom som sa dostal až k nej. Ležala na tom istom mieste, kde som ju nechal. Sklonil som sa k nej a zblízka ju pozoroval. Bola nepokojná. Občas sebou trhla. Na čele mala malé kvapky potu. Jej hruď sa prudko dvíhala a jej dych bol ťažký. Trpela? Mala bolesti?

Zrak mi zablúdil k rane, ktorú mala na ruke. Krv z nej už netiekla, no i tak to chcelo ošetrenie. Nahol som sa k jej vaku a hľadal tam niečo, čím by som jej ranu ošetril. K môjmu prekvapeniu tam bola kompletná lekárnička. Vyčistil som jej ranu a opatrne obviazal. Potom som sa rukou priblížil k jej tvári a prešiel ňou po jej čele, aby som ju aspoň nejako schladil. Ťažko si povzdychla a niečo nezrozumiteľné zamrmlala. Musel som sa tomu pousmiať. Bola taká krehká a bezbranná a pri tom taká silná a odvážna. Nechápal som, kde sa v tom krehkom stvorení vzala toľká odvaha.

Telom jej prešla triaška. Chvela sa. Znovu som prezrel jej vak a natrafil na deku. Opatrne tak, aby som ju nezobudil, som ju do deky zabalil. Sedel som nad ňou a pozoroval ju. Nevedel som od nej odtrhnúť zrak. Spomenul som si na svoje úvahy o nej, keď stála predo mnou s pohárom svoje krvi. Je naozaj možné, že toto krehké žieňa je tak silné, že mu dokáže podľahnúť i predátor, ako som ja?

Znovu sa zamrvila a pod jej viečkami som videl, ako plašene myká očami. Srdce sa jej rozbúšilo omnoho rýchlejšie. Budila sa. Nečakal som na nič a svojou prirodzenou rýchlosťou som sa od nej na kúsok vzdialil. Nechcel som ju rozrušiť a spôsobiť jej ďalší šok. Po chvíli sa trhane nadýchla a otvorila oči. Zažmúrila do tmy a mal som pocit, akoby bola dezorientovaná.

Pohľadom kmitala okolo seba, až jej zrak preletel po mne. No akoby si ma ani neuvedomila. Prekvapene pozerala na svoje telo zabalené v deke a snažila sa niečo povedať, no z úst jej vyšlo len zachrapčanie. Znova zablúdila pohľadom ku mne a s námahou si odkašľala. Neváhal som, z vaku vybral fľašu s vodou a priložil jej ju k ústam. Ovlažila si suché hrdlo a opäť si odkašľala. Ostražito ma pri tom pozorovala.

„Čo sa stalo?“ spýtala sa a mňa ovial jej sladký dych. Prudko som sa odsunul a vrátil sa na svoje mieste bezpečne vzdialené od nej.

„Si vysilená,“ šepol som do ticha jaskyne a ona sa po mojich slovách celá zachvela. Bojí sa? Prečo? Prečo má zo mňa zrazu strach, keď doteraz ani náznakom svoj strach neprejavila? Snažila sa pôsobiť nad vecou, aj keď som vedel, že to len predstiera. No darilo sa jej to a zrazu sa ma bojí? Premýšľal som nad jej chovaním, keď sa znova zachvela a vtedy ma napadlo, čím to asi je. Som ja ale hlupák. Určite jej je zima.

Mihol som sa jaskyňou ako tieň a vybehol som von. Hľadal som suché drevo, aby som založil oheň, ktorý by ju zahrial. Vonku už bolo šero a nad krajinou sa vznášal súmrak. Behom pár minút som bol naspäť v jaskyni, no tou sa ozýval len jej pravidelný dych a pokojne bijúce srdce. Zaspala.

Rozložil som oheň tak, aby ju zohrial, no pri tom bol dostatočne ďaleko na to, aby jej neublížil. Pozoroval som odrazy plamienkov, ako jej tvoria na tvári obrazce. Jej pokožka dostala zlatistý nádych a jej vlasy červené odlesky. Pôsobila zraniteľne.

Ale veď ona je zraniteľná! Je to obyčajný človek, ktorý má síce odvahu, keď sa vydal na takú cestu, ale stále je to len človek z mäsa a kostí. Pozoroval som ju a pocítil podivný pocit – vďačnosť. Mala pravdu! Vyslobodiť ma a dostať z okov, nebolo jednoduché. Ona pre mňa urobila veľmi veľa. Vďačím jej za veľa. Za slobodu, za voľnosť. A čo som jej zatiaľ dal? Len som ju odcudzoval a neveril jej.

Prudko som sa nadýchol a pozrel sa do plameňov. Pri pohľade na ne som si sľúbil, že ju budem ochraňovať a pomáhať jej. A budem pri nej vždy, keď ma bude potrebovať. Teraz je rada na mne.

Vzal som do ruky vreckovku, namočil ju vo vode z fľaše a navlhčil jej ňou popraskané suché pery. Otieral som jej pot z čela i tváre, keď sa opäť ozvalo jej srdce. Znovu sa preberala. Presunul som sa na opačnú stranu ohňa a čakal som. Opäť sa začala okolo seba obzerať, ale tentokrát už nevyzerala zmätene. Skôr, akoby niekoho cielene hľadala. Po chvíli jej zrak spočinul na mne. Ponad oheň si ma skúmavo prezerala.

„Už je ti lepšie?“ spýtal som sa jej. Len mi prikývla a začala sa podivne súkať z deky. Očividne jej to príliš nešlo, a tak som rýchlo vstal a vytiahol ju do sedu. Znova ma oviala jej opojná vôňa. Bol som síce napojený, ale nechcel som jej blízkosťou nič riskovať, a tak som sa čo najrýchlejšie presunul na svoje miesto na opačnej strane ohňa.

Moje pohyby ju asi prekvapili, pretože mi to dávalo najavo jej srdce, ktoré sa na okamih zadrhlo a potom prudko rozbehlo. Ale dokázala sa veľmi rýchlo upokojiť, pretože vzápätí na to, už malo svoj pôvodný rytmus. Vážne ma udivovala.

Začala si preťahovať telo, ktoré mala z ležania na zemi určite skrehnuté. Ruky vystierala k ohňu, až si všimla ranu, ktorú som jej ošetril. Zdvihla zrak ku mne. Oči mala v úzkej linke a doslova ma prepichovala pohľadom. Na čo tak asi myslí? Môcť jej tak vidieť do hlavy. Bol som z nej zúfalý. Zahľadel som sa priamo do jej očí, nasmeroval som svoju myseľ na tú jej a pokúšal sa ňou preniknúť. Ako je možné, že to u nej nejde! Alebo, že by som stratil svoju schopnosť? Obrali ma roky bez krvi o môj dar?

Pohľad na ňu mi však nerobil ani trochu dobre. Teda, skôr mi nerobilo dobre to, ako pozorovala ona mňa. Vedel som, že určite premýšľa nad tým, čo sa asi stalo, ale s istotou som nevedel nič. Len jedno, a to, že ten jej pohľad je ako pohľad priamo na dno mojej čiernej duše. Tak hlboko dokázal preniknúť. Spôsoboval mi na tele chvenie, zimomriavky a prisahám, že keby som bol človek, práve teraz mi po chrbte steká pramienok studeného potu. To všetko som v jej pohľade cítil, a pritom to nedokázal pochopiť.

Nahol som sa k jej vaku a do lona jej hodil sušienky, ktoré som tam pred tým zahliadol. Odpútal som tak pozornosť sám od seba a donútil ju sústrediť sa na niečo iné. Keď sa na mňa prestala dívať, mal som pocit, akoby som bol zasa slobodný. Taká podivná úľava, že ma už neväzní svojim zrakom.

„Nie je to veľa, ale mala by si jesť,“ dostal som zo seba. Mala by sa najesť a nabrať sily, pretože som chcel ísť odtiaľto čo najskôr preč, ale pokiaľ ona cestu nezvládne... A nechať by som ju tu asi nemal.

Moje slová však opäť opútali jej pozornosť. Zasa sa na mňa zadívala. Objal som si kolená a pevne ich tisol k sebe. Prečo na mňa tak pôsobí jej pohľad? Čo v nej je? Akoby okolo mňa vytvárala nové okovy. Silnejšie ako tie, čo ma doteraz zväzovali. Tentokrát ma však neprikovali ku skale, ale akoby ma pripútavali k nej.

Náhle sa mykla a mňa oviala vôňa jej krvi. V tom momente som bol opäť na nohách a nasával do seba tú opojnú vôňu. Nie! Toto nezvládnem! Prudko som vyrazil von z jaskyne a až vonku sa opovážil znovu sa nadýchnuť. No nemohol som bežať preč. Niečo ma nútilo zostať a držať sa jej nablízku. Hoci som túžil rozbehnúť sa od nej čo najďalej, aby som necítil tú moc, ktorou na mňa pôsobila, nebolo to možné. Tá sila, tie neviditeľné oceľové laná, ktoré ma k nej pútali, ma nepustili vzdialiť sa od nej viac. Zmučene som zaúpel a klesol na kolená.

„Čo to so mnou robíš?“ šepol som do ticha a zahľadel sa na mesačnú oblohu. 

Ak ste sa dostali až sem, musím vám prezradiť, že ste prečítali moju zatiaľ asi najťažšiu kapitolu tejto poviedky. Neviem, ako sa to stalo, ale skrátka som mala veľký problém sa cez ňu dostať. Vlastne ani nie tak ja, ako Edward. :D

Jeho pocity sú dosť zmätené. A hlavne tie, ktoré cíti voči Belle. Najprv je to nenávisť, potom túžba po jej krvi, potom ju vníma ako ženu a vidí jej prednosti. Hneď na to cíti vďaku, potrebu ju ochraňovať a potom má pocit, akoby ho k sebe pútala. 

Čo sa to vlastne deje? Je to naozaj všetko len Edwardovými zmätenými pocitmi, alebo zasiahli vyššie mocnosti a sily? Stojí za to zamyslieť sa nad tým? No, to už nechám na vaše uváženie. A komu sa nechce rozmýšľať, počká si na ďalšie kapitoly, kde sa nám to hádam všetko vysvetlí. :D

Ďakujem všetkým, čo poviedku čítajú. Dokonca sa našlo pár odvážlivcov, čo zanechali aj komentár. To ma vážne potešilo. Dúfam, že sa i pod touto kapitolou pár objaví, aby ma potešili a posilnili v ďalšom písaní. Vaša GCullen :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 21. kapitola: