Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 20. kapitola

13.10.2012 (10:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 2110×

20. kapitola

Trhal som tými okovami ako šialený a snažil sa z nich dostať, no ony ako by sa mi vysmievali. Ani sa nepohli. Nenávidel som sa a nenávidel som ju. Dala mi nádej a hneď si ju vzala späť. Ako som jej mohol naletieť? Ako som sa mohol nechať zveriť do rúk obyčajného človeka?

Znechutene som hodil pohľadom na miesto, kde sa už dva dni tvorila kôpka mŕtvych tiel zvierat. Čo z toho, že mi nosí krv? Čo z toho, že to vo mne pomaly ločká, keď je to všetko na nič! Zavrčal som ako ten najväčší šialenec, keď sa ku mne dostala vôňa jej opojnej krvi.

„Aaa,“ skríkla a jej srdce sa rozbehlo šialenou rýchlosťou. To ma ešte viac nabudilo. Ozvena jej srdca a krvi, ktorá sa ním teraz splašene prelievala, ma privádzala do tranzu. „Mohol by si s tým prestať! Vážne ma desíš.“ Ako by som to netušil.

Vedel som, že tá jej odvaha je len pretvárkou. V kútiku duše mala strach. Prezradil ju ten šialený tlkot srdca, keď sa ku mne priblížila. To, že ma tým ešte viac hecuje, jej akosi neprišlo. Je šialená! Je blázon! To jediné sa dá použiť ako vysvetlenie toho všetkého, čo sa okolo mňa teraz deje. A k tomu všetkému jej tichá myseľ. To všetko spojené dokopy vo mne vyvolávalo neuveriteľný hnev, ktorý bol nasmerovaný na ňu.

Dotiahla svoj úlovok k mojim nohám. Lenže bola až príliš blízko. Zase. Darmo sa vo mne prevaľovala krv sŕn, ktoré som vypil, démon vo mne túžil po inom. A to bolo teraz na dosah. Ale musel som bojovať. Čo keď tu predsa len nejaká šanca je a tomuto úbohému stvoreniu sa to podarí. Sklonil som sa k srne a zahryzol sa jej do krku, aby som zahnal tú šialenú túžbu.

Sal som srnu, akoby bola to jediné, čo som kedy potreboval. Už mi ani neprišlo divné, že ma pri tom pozoruje. Keď mi k nohám pohodila svoju prvú korisť, zízal som na ňu ako sfetovaný. V tom momente som mal hlavu plnú otázok. Prečo? Ako? Kto? Lenže potreba napiť sa bola silnejšia, a tak som to neriešil. Dnes by som sa jej na to spýtal, ale myslím, že by to všetko bolo úplne zbytočné. Už vedela kto a čo som a očividne jej to starosti nerobilo. Vyšinutá. To bola jediná definícia, ktorá sa k nej hodila. 

Keď sa do mňa dostala i posledná kvapka krvi, prudko som vstal a trhol okovami tak, ako každých päť minút posledné dva dni. Nič. Držali pevne a ani sa nepohli. Penil som od zlosti a vrčal ako zmyslov zbavený. Kopol som do zdochliny a tá pristála v rohu, kde sa už týčila nemalá kopa jej priateliek. Cítil som sa silný, plný života, ale moja sila bola na okovy primalá.  

„To nestačí!“ skríkol som a zmorene klesol na kolená. „Nestačí to,“ vzlykol som. Beznádej sa ma až prirýchlo zmocňovala. Vstala a podišla ku mne bližšie. Zastala len krok odo mňa a jej vôňa mi odrela do tváre. Po chvíľke pozorovania sa zatvárila previnilo.

„Ja naozaj netuším, čo viac mám urobiť.“ Netušíš? Samozrejme, že netušíš, ty úbohý ľudský červ! Ale ja presne viem, čo potrebujem! Zviera vo mne sa opäť dralo na povrch.

„Vedel som, že to nevyjde. Si na nič! Vypadni!“ zvrieskol som po nej. Najradšej by som si ju však pritiahol k sebe a vzal si to jediné, čo mi mohla ponúknuť. Nie tieto jej smiešne pokusy, udržať ma pri sile. Jej krv. To by bolo niečo! Aspoň zadosťučinenie, že som jej chcel veriť.

Po mojich slovách sa zachvela. Videl som, ako naberá mierne červenú farbu, čo sa jej krv vohnala do tváre. Nenávidel som ju. Nemohol som ju ani cítiť. Štvala ma jej prítomnosť, jej vôňa, ale tiež jej odhodlanie, ktoré bolo úplne na nič. Po chvíli som pochopil, čo je dôvodom jej pýrenia. Ona sa nehanbila. Ona doslova vzkypela hnevom.

„Som na nič? To si myslíš? Ja som sa sem vybrala len kvôli tebe. Kvôli tebe som musela prejsť kus sveta. Blúdiť krajinami, kým som natrafila na túto jaskyňu. To ja som sa musela naučiť loviť zver lukom a ver mi, že to nie je ľahké. Nedokážem zver trafiť z veľkej diaľky. To ja musím hodiny sedieť a čakať, kým sa ku mne priblíži bližšie. To ja si musím vybrať takú, aby som ju zvládla pritiahnuť sem. To ja sa s ňou musím trmácať tým lesom a snažiť sa ju priniesť, kým je jej krv ešte teplá. To ja vydávam námahu, trpím hladom a únavou, kým ty si tu spokojne čakáš. A potom na mňa nakričíš, že to všetko, čo som musela podstúpiť, bolo zbytočné? Ja bojujem, no ty nie. Ty si to vzdal!“

Jej slová sa do mňa zabodávali ako meče. Ja som sa jej o nič neprosil. Nikto nechcel, aby sa sem dotrepala a potom mi to vyčítala. Mal som chuť zabiť ju na tomto mieste tu a teraz za to, že si vôbec dovolila prekročiť vchod do tejto jaskyne. Ona sa tu ešte bude naparovať. Kto je? Úbohé ľudské škvŕňa, ktoré ma vytáča do nepríčetnosti.

Vrelo to vo mne. Prudko som vstal a spolu s divokým zvieracím vrčaním sa snažil roztrhnúť tie prekliate okovy. Reval som a trhal ako šialený. Díval som sa do jej vydesenej tváre a dodával si sily. Hľadel som na ňu ako na korisť, pretože tým by mala byť. Nie mojou spásou, za ktorú sa chabo vydávala. Chcel som jej dokázať, že jej slová sú lož. Mala v očiach strach, bola vydesená, keď odo mňa cúvala.

Snažil som sa nájsť všetku svoju silu, no nepomáhalo to. Musel som si priznať, že má pravdu. To ja som zlyhal. To ja som ten červ, ktorý nič nedokáže. No povedať to nahlas, bolo priťažké. Opäť som porazene klesol na kolená a zvesil hlavu. Nechcel som sa s tým zmieriť, ale iné mi nezostávalo. Navždy tu zostanem prikovaný. Darmo sa snaží nakŕmiť ma. Nemám dosť síl.

„Nestačí to. Som slabý. Zvieracia krv nepomáha,“ vzlykol som porazený sám sebou. Snažil som sa upokojiť, vyčistiť si hlavu, ale jej prudký dych a vydesene bijúce srdce mi v tom vôbec nepomáhali. Tak rád by som vrátil čas. Tak rád by som tu opäť chcel byť sám a mať opäť tú nádej, že raz... Lenže teraz sa všetko stratilo. Ona bola dôvod, prečo sa stratila všetka nádej. Nebolo mi už pomoci.

Náhle sa jaskyňou ozval podivný zvuk. Jemné zaševelenie a tichý bolestný povzdych. V tom momente mi do nosa vrazila prekrásna opojná vôňa jej krvi. Lahodne som ju do seba nasal a hneď na to som nahlas zasyčal od bolesti, ktorá sa začala šíriť mojim telom. Najprv sa oheň prelial mojim hrdlom, spaľoval ho a hneď na to sa moje útroby stiahli. Darmo som bol sýty. Darmo vo mne krv špliechala. Toto bola lahoda. Toto bolo to, čo si démon žiadal. Ľudská krv, tak sladká a opojná, že sa myseľ hneď zastrela červeným oparom.

Zdvihol som hlavu a šľahol k tomu miestu, ktoré ma k sebe tak volalo. Hypnotizoval som červený pramienok stekajúci po jej ruke. Ponúkal toho veľa. Chuť, vôňu a hlavne nádej. Chcel som ju! Tak veľmi som po nej zatúžil.

Najprv len jazykom prejsť po tom potôčiku ponúkajúcom slasť. A potom sa zahryznúť. Okúsiť ten opojný pocit, keď moje ostré zuby prejdú jej jemnou pokožkou. Zaboria sa hlboko a tým vytvoria cestičku k tej voňavej a teplej tekutine. Nasať a preliať ju na jazyku. A potom ju nechať stekať mojim hrdlom a tíšiť bolesť, ktorú spôsobuje. Napojiť sa a zakúsiť raj. Ach, tak veľmi som ju chcel. Musím ju mať. Musím ju okúsiť. Len trochu. Len kvapku.

Videl som, ako zdvihla hlavu a pozrela na mňa. Musel som ju vydesiť. Musela vidieť môj výraz, ktorý bol teraz zaiste šialený. Ale ovládnuť som ho nevedel a ani nechcel. Veď na čo aj. Ten des jej rozprúdi krv ešte viac. Bude divo búšiť do jej tepien a ten adrenalín ma ešte viac vyburcuje. To chcem. Chcem to zažiť!

Prestal som myslieť na vyslobodenie. Už nebolo dôležité. Záležalo len na tej tekutine.

„Edward?“ začul som nepatrný hlas niekde z diaľky, no nevenoval som mu najmenšiu pozornosť. Čo ma po tom, že niekto niečo odo mňa chce? Teraz chcem niečo ja! Na tom záleží! Kvapôčka tej lahodnej krvi stiekla na kamennú zem. Zaúpel som nad toľkou stratou. Bolo jej tak škoda. Miesto kamennej zeme mohla pohladiť môj jazyk. Potlačil som nutkanie slastne si oblízať pery.

„Edward, vnímaš ma?“ Znova ten doterný hlas. Zavrčal som nevôľou, až ma to vytrhlo z tranzu. Zdvihol som oči a stretol sa z jej pohľadom. Bola odhodlaná? Zasa jej nejaká taktika?

„Čo je?“ precedil som pomedzi zuby a pohľad jej opätoval. No ten pramienok ma lákal. Viac ako čokoľvek iné, a tak som po ňom miestami pokukoval.

„Viem, že je to ťažké, ale...“ Odmlčala sa a pohľadom strelila k svojej rane. Siahla do vaku, z ktorého vzala plastový pohárik a nastavila ho pod tečúcu ranu. Pomaly som sledoval, ako sa pohárik napĺňa. Keď si bola istá, že doňho tekutina steká, znova sa na mňa pozrela. Musela vidieť ten dychtivý výraz, ktorý som tam určite mal.

„Verím ti,“ pokračovala po chvíli. „Vlastne... Tvoja rodina ti verí a ja verím im. Takže ma, prosím, nesklam.“ Obočie sa mi stiahlo od prekvapenia. Zmienka o mojej rodine ma vytrhla z tranzu. Čo s tým oni majú? Už som sa chystal, že sa jej na to spýtam, keď sa opäť rozhovorila.

„Všetko to začalo pred viac ako rokom, keď sa objavili podivné sny o prekrásnom mužovi prikovanom ku skale. Morili ma noc čo noc a ja som im absolútne nechápala. No sny sa opakovali a pribudli nové. Ukazovali mi cestu a spôsob, ako toho muža vyslobodiť. Sss...“ zasyčala a stíchla. Pozrela na svoju ranu, ktorú mierne stískala, aby z nej dostala viac tej vzácnej tekutiny. Znovu ma tak prinútila pozorovať ju. No na moje prekvapenie, ma viac zaujímali jej slová a nie rana, či krv, ktorá z nej kvapkala. Sny o prikovanom mužovi? Snívala o mne? O mojej záchrane?

„Ten muž bol zvláštny. Podivne bledý a vyzeral, že trpí. Netušila som, či je skutočný.“ Opäť mi pozrela do tváre. „Netušila som, či naozaj existuješ.“ Jej pohľad bol previnilý. Čo si vyčítala?

„No a potom som sa presťahovala do Forks, kde som natrafila na podivnú rodinu. Tvoju rodinu, ktorá sa ku mne chovala milo a pomáhala mi. Mala som tušiť, že to nebude len tak!“ Po svojich posledných slovách sa uškrnula. Nechápal som to čím ďalej tým viac.

„Nebudem ťa zaťažovať detailmi, ale ide o to, že tvoja rodina mi pomohla, aby som sa sem dostala a našla ťa. Je to záhada, ale nemohli to spraviť sami. Alice mi tvrdila, že ak sa to má podariť, musím to urobiť sama. A tak som tu a mám v rukách tvoju slobodu.“ Pozrela na pohár, ktorý sa medzitým úplne naplnil.

„A to doslova,“ vydýchla a v ruke už zvierala to, čo považovala za moju záchranu - pohár plný jej krvi -, ktorý vystrela pred seba.

V hlave som mal totálny bordel. Prehrával som si jej slová a snažil sa ich pochopiť. Jediné, čo mi z toho však dávalo zmysel, bola snaha mojej rodiny. Oni nezabudli! Snažili sa mi pomôcť! Len som nechápal, prečo to muselo byť cez ňu. Čím bola výnimočná, že to mohla spraviť len ona? A ako to, že mala o mne sny? Na povrch sa vydrala matná, zahmlená spomienka.

Aro stojaci v mojej cele. Ruky založené na hrudi a na tvári spokojný úsmev.

„Neodoláš!“ prehnalo sa mu na okamih mysľou. „Zabiješ svoju jedinú nádej na šťastie a mne tým všetko tak uľahčíš.“

A potom všetko zmizlo a ja som sa dostal do akéhosi stavu nevedomia. Obrazy sa mi preháňali pred očami ako v zrýchlenom filme.

Moja rodina. Ich šťastné tváre. Náš spoločný doterajší život. Hneď na to Volterra a roky mučenia. Návrat domov a šťastné zvítanie. Potom dievča, stojace predo mnou s pohľadom plným lásky a usmievajúce sa na mňa tým najkrajším úsmevom. Moje ruky na jej vystupujúcom brušku a myšlienky na lásku, ktorú k nej cítim a strach o ňu a naše dieťa.

Prudko som vyskočil a tlmene zavrčal. Nasával som do seba vlhký vzduch jaskyne a snažil som sa upokojiť. Netušil som, čo to všetko malo znamenať. Čo sa to okolo mňa deje! Pohľadom som strelil k osobe, ktorá bola za to všetko zodpovedná. To ona? Ona je príčinou mojej bolesti a trápenia? To ona za to všetko môže?

Pomalým roztraseným krokom sa ku mne približovala. V rukách zvierala pohár so svojou krvou. Moja záchrana! Zastala krok do mňa. V pohľade mala obavy.

„Nezabi ma, prosím,“ vydala zo seba a pohár ku mne priblížila. Stačilo by sa natiahnuť a vziať si ho. Napiť sa a skúsiť to znova. Neviem ako, ale mal som tušenie, že teraz by to vyšlo. Lenže... Odrazu som si uvedomil, že neviem, či to naozaj chcem. Chcem sa odtiaľto dostať a tak privolať na seba a svoju rodinu opäť Arov hnev? 

Máme za sebou ďalšiu kapitolu. Kto by to bol povedal, že sa dostaneme k druhému guľatému číslu? Ja určite nie... :D Ale už je to tak! 

Dúfam, že vás Edwardov pohľad baví, pretože si ho ešte užijeme dosť. Nemám zatiaľ v pláne to meniť a chcela by som pokračovať v poviedke práve z jeho pohľadu.

Ako ste si všimli, nejako sa nám to tam vyhrotilo. Dostávame sa na tenký ľad a Edward s Bellou budú mať čo robiť, aby to balansovanie ustáli. Dúfam, že to zvládnu. 

Ďakujem všetkým za komentáre a verím, že si nájdete tú chvíľu i dnes a tiež sa ich pod touto kapitolou pár objaví. 

Vaša GCullen :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 20. kapitola: