Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 19. kapitola

06.10.2012 (21:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 12× • zobrazeno 2035×

 19. kapitola

Kľačal som na studenej kamennej zemi s rukami pripútanými v okovách a čakal. Čakal som na milosrdnú smrť, ktorá by prišla a vyslobodila ma z toho neživota. No ona, akoby sa mi chcela vysmiať, pretože ma obchádzala veľkým oblúkom a dokonca som si musel pripustiť, že na mňa hádam i zabudla. Vyškrtla si ma zo svojho zoznamu už pred mnohými desiatkami rokov a teraz, keď by som ju doslova uvítal, nemala už o mne ani potuchy a pravdepodobne ani záujem.

Miesto nej však prichádzali spomienky hlboko ukryté a zakorenené vo mne. Spomienky na moju rodinu, ktorú som už nevidel skoro dve desaťročia. Tušia vôbec, čo sa so mnou stalo? Alice predsa niečo musela vidieť! Prečo neprídu a nepomôžu? Alebo na mňa radšej zabudli?

Netušil som, či je správne vybavovať si práve ich, ale nikoho iného, na kom mi záležalo, som nepoznal. A tak som sa utápal v sebaľútosti a čakal na zázrak, ktorý nehodlal prísť. Premýšľal som, čím som si toto všetko zaslúžil, keď mi na myseľ vyšla spomienka, ktorá toto všetko zapríčinila.

Arov nenávistný pohľad sa mi vryl do pamäte a prenasledoval ma deň čo deň. Keď preniesol tú svoju vetu, ty skrátka musíš zmiznúť z tohto sveta, čakal som, že to bude rýchle. No nie, on sa musel vyžívať a nechať ma trpieť.

Keď ma uvrhli do volterrského podzemia, myslel som, že to bude len na čas, kým si premyslí, čo so mnou. To, že v tom mal už dávno jasno, ma napadlo až po mesiaci. Chcel ma tam nechať zhniť. Bez krvi, bez rodiny, bez možnosti žiť. Statočne som odolával a bránil sa, no pocit smädu sa stupňoval zo dňa na deň. Lenže ani to Arovi nestačilo. Vedel som, že je krutý a vládne prísne, ale že v ňom nie je ani kúsok súcitu, o tom som sa presvedčil po piatich rokoch v podzemí hradu o hlade.  

Nestačilo mu, že ma moril hladom, on ma musel i mučiť. Pravidelne raz za týždeň prichádzal Felix s obeťou v náručí. Moje vysilené telo nebolo schopné pohybu. Sily ma opustili a ja som už len pohľadom prosil o krv. Bol by som ochotný postaviť sa svojmu presvedčeniu. Bol som ochotný v záujme svojej záchrany zabiť. Tak veľmi som bol pokorený, a tak veľmi sa démon vo mne dožadoval svojej záchrany. Pud sebazáchovy sa skrátka nedal zaprieť.

Keď Felix pred mojimi očami zahryzol mladej žene vo svojom náručí do krku a lahodne sal jej horúcu krv, pričom ma okrem myšlienok vždy obdaril aj chtivým pohľadom, myslel som, že od smädu zošaliem. No po piatich rokoch bez jedinej kvapky krvi moje telo bolo schopné maximálne vydať divoké zavrčanie.

Prešli ďalšie tri roky, než Aro zmenil taktiku mučenia. Nebavilo ho dívať sa na to, ako bezmocne ležím a s temným pohľadom túžobne hľadím na upíra sajúceho svoju obeť. Na radu prišla Jane a jej zvrátená schopnosť. Vyžívala sa v bolesti, ktorú mi spôsobovala a ja som sa pod jej pohľadom zvíjal. Ticho som trpel a navrával si, že to prejde, že to nemôže trvať večne a moja rodina si po mňa musí prísť. No čím dlhšie som sa o tom presviedčal a čím častejšie pozoroval mesiac, ktorý si svoje miesto menil na oblohe so žiariacim slnkom, tým viac som upadal do poznania, že nikto nepríde.

Dni sa striedali s nocou, slnko s mesiacom a Jane po ďalších dvoch rokoch nahradil Alec. Nebál som sa jeho daru, možno som jeho pôsobenie dokonca prijímal s otvorenou náručou. Otupil ma natoľko, že som prestal vnímať všetko okolo seba a mal som pocit, že spím a snívam. Bolesť prišla až po prebudení, keď som si uvedomil, že moje telo je rozdelené na pár kúskov. Hlava s trupom v strede miestnosti a každá končatina v jednom rohu. Trvalo mi pár dní, kým som sa dal dokopy, a potom opäť nastúpil Alec, uvrhol ma do letargie a ja som sa prebudil v kusoch. Vedel som, že tento spôsob mučenia Aro dlho schvaľovať nebude a príde opäť s niečím novým.

Aké bolo moje prekvapenie, keď som sa raz, po jednom takomto Alecovom výstupe, prebral niekde v hlbokej tme pripútaný o skalu. Dokonca som bol v jednom kuse, čo ma naozaj prekvapilo. S námahou som zdvihol zrak a poobzeral sa okolo seba. Nič, len ticho a tma. Tie mi robili spoločnosť teraz už viac ako osem rokov.

Bolesť v krku som už ani nevnímal. Pocit smädu bol tak veľký, že ma doslova otupil a ja som mal pocit, že sa rozpadám. Zmením sa na prach, a potom príde ľahký vánok, ktorý ma odnesie ďaleko preč. Pekná predstava. V duchu som sa pousmial, pretože som ani tohto ľahkého pohybu nebol schopný. Lepšie povedané, šetril som si akýkoľvek pohyb pre prípad, že bude potrebný.

Z vonku som počul šum vetra v korunách stromov. Predstavoval som si, ako som sedával u nás doma na vysokom topole pri rieke a pozoroval život okolo. Skúsil som sa v mysli presunúť na to miesto a pokúsiť sa opäť prežiť tú krásu, aj keď len v predstavách.

Je zaujímavé, ako moje telo z nedostatku krvi nie je schopné poriadne sa pohnúť a vysiluje ho pomaly i dýchanie, a pritom moja myseľ dokáže dokonale fungovať a vnímať všetko okolo seba. Vône. Zvuky. To všetko som cítil a vnímal, ale nemohol som ich skutočne zazrieť.

Premýšľal som o tom, ako dlho toto všetko bude trvať. Je možné, že sa to raz skončí? Že raz upadnem do takého nevedomia, že sa moja myseľ oslobodí od môjho tela a ja prestanem vnímať všetko? Pochybujem! Môže to trvať storočia a ja stále, hoci smädný a vysilený, budem tohto všetkého schopný.

Z môjho rozjímania ma vyrušil zvuk, ktorý sem ani náhodou nepatril a ktorý som už tak dávno nepočul. Tlkot srdca. Mierne zrýchlený. Toto snáď ani nie je pravda! To už naozaj šaliem? Čo by tu robilo bijúce srdce? Kde by sa tu vzalo? Premýšľal som, akému tvorovi môže patriť. Zver ma cíti, tá by sa ku mne nepriblížila. Jej pud sebazáchovy je veľmi silný. Že by to bol človek? Ale kde by sa tu vzal?

Tlkot srdca sa pomaly približoval. Apaticky som kľačal na kolenách so zvesenou hlavou a už sa chystal na nejaký záchvat. Je možné, že moje telo si vytvára ilúziu? Snaží sa nejako zžiť s touto skutočnosťou? Je to jeho vlastná obrana? Ale prečo ma musia mučiť i vlastné myšlienky a moje podvedomie?

Ten známy zvuk bol už len kúsok odo mňa. V duchu som sa rehotal na plné hrdlo. Som blázon! No k ozvám srdca sa pridal i zrýchlený dych a podivná omamujúca vôňa. Vážne šaliem! To nie je možné! Takúto predstavu si moje vedomie nemôže vymyslieť. Tak opojnú vôňu krvi, ktorá ma hladí. Takú vôňu som ešte nikdy necítil.

Predo mnou sa ozval šuchot, akoby sa látka otrela o kamenný povrch. Som v pekle! Vo svojom osobnom pekle, ktoré ma má pohltiť? Sám diabol ku mne poslal moju obeť. Lenže to nedopustím. Nemôžem podľahnúť! Nemôžem zabiť! To radšej zhnijem a rozpadnem sa! Už len pre svoju rodinu to chcem a musím podstúpiť. Aj keď sa to možno nikdy nedozvedia, ale ja nie som netvor. Nikdy som ním nebol. Nemôžem sa ním stať teraz po tom všetkom, čím som si prešiel.

S námahou som otvoril oči a zabodol svoj temný pohľad do preludu, ktorý som pred sebou videl. Cha, smial som sa, mňa nedostaneš. Nie! Vydoloval som všetku silu, ktorú som dokázal a šepol tomu prízraku:

„Bež... preč... prosím...“ Chcel som ešte pridať, mňa nezlomíš, ale už som nemal viac síl. Opäť som privrel oči a snažil sa ten prelud vypudiť zo svojej mysle. Lenže prízrak neodchádzal. Cítil som jeho prítomnosť. Stále bol blízko pri mne. Opäť som oči otvoril a pozrel sa naň. Bola to žena, teda skôr dievča. Pekné a nevinné. Sedelo asi dva metre odo mňa a uprene ma pozorovalo. Bola oblečená v zašpinených šatách a na chrbte mala veľký vak. Vedľa nej bolo niečo, čo sa mohlo podobať palici so špagátom. Bola zvláštna. Mlčala, obzerala si ma a zrýchlene dýchala. Ja som si ju nevymyslel? Je naozaj skutočná? Čo tu ale hľadá?

V jaskyni bolo hrobové ticho, len jej zrýchlený dych a rýchlo bijúce srdce prezrádzalo, že tu niekto so mnou je. Hľadeli sme na seba a ja som ju začal nenávidieť. Už len preto, že je tu, že sa sem opovážila vôbec vstúpiť a narušiť ten pokoj, ktorý tu za jej neprítomnosti panoval. Mal som chuť na ňu vrčať a odplašiť ju, len nech konečne odíde a prestane ma provokovať. Lenže nemal som síl, aby som to čo i len skúsil, a preto som ju nenávidel ešte viac.

Snažil som sa svoju zlosť vložiť aspoň do môjho pohľadu, ale nič nefungovalo. To dievča musí mať pokazený radar, či čo. Náhle povolila svoju strnulú pozíciu, v ktorej doteraz sedela, posadila sa na päty a spokojne si oddýchla. Nechápal som to.

„Konečne,“ vydala zo seba a pousmiala sa. „Už som myslela, že ťa nenájdem.“ A teraz som bol totálne mimo. Čo to má znamenať? Akože nenájde? Naozaj je možné, že by ma hľadala? A som ja vlastne ten, koho chcela nájsť?

„Som Bella,“ predstavila sa a skúmavo si ma prezrela. „A ty musíš byť Edward.“ Odkiaľ pozná moje meno? Poslal ju Aro, aby ma už totálne dorazil? Nikto netuší, kde som. Teda aspoň si to myslím. Tak, ako to mohlo vedieť toto ľudské dievča?

„Tak nič,“ pokračovala a mykla ramenami. „Asi ti nie je príliš do reči. No nevadí, dúfam, že sa to čoskoro zmení.“ Vstala a poobzerala sa po jaskyni. Ja som zasa pozoroval ju. Čo ma však zaujalo a priam mi ponúkalo svoju pozornosť, bolo jej zápästie, ktoré sa mi teraz dostalo priamo pred oči. Len kúsok sa natiahnuť a okúsiť. Viečka som silno stisol k sebe a donútil sa ju nevnímať. Prečo to však šlo tak ťažko? Vo vlhkom a ťažkom vzduch jaskyne sa jej omamná vôňa doslova vznášala a otupovala ma. Oheň v krku sa opäť rozhorel a démon vo mne dával o sebe vedieť. Môcť sa tak dostať z tých okov a vziať si jej krv. Po ničom inom som teraz netúžil. Pokúsil som sa nazbierať v sebe zvyšky síl. Nahromadiť ich len pre jeden úkon, a to trhnutie okovami. Už toľkokrát som to skúšal, no všetka moja snaha vyšla navnivoč.

Nebolo tomu inak ani teraz. Nepatrný pohyb, ktorý som dokázal vytvoriť, spôsobil len jemné zachvenie toho železa. Ona sa ku mne prekvapene otočila.

„Myslím, že je to zbytočné. Nepodarí sa ti to, ale už zajtra s tým niečo spravíme. Budeš musieť vydržať, pretože sa vonku už stmieva.“ Znova som po nej hodil prekvapeným pohľadom. Nie, ona nie je skutočná! Nemôže byť! Alebo? Je ona moja nádej? Môžem svoj život, či skôr existenciu, vložiť do rúk obyčajného človeka? Môžem? Jasné, Edward, veď a čo si si myslel? Ona je silná, pretrhne tie okovy za teba. Alebo má v tom svojom vaku pílku na železo a ráno, keď sa vyspí, začne poctivo píliť. Možno jej to chvíľu potrvá, ale veď ty más čas. Jeden rok hore dole. Tlmene som zavrčal. Nechápem, kde som vzal na to silu, ale prišlo to spontánne. A hlavne kvôli nej a mojim šibnutým myšlienkam, na ktoré ma privádzala.

Pozoroval som, ako si z vaku vytiahla nejaký hrubý valec, ktorý následne na to rozprestrela a celá sa doňho zababušila. Ležala odo mňa asi päť metrov, ale jej vôňa sa ku mne dostávala v pravidelných dávkach. Po chvíli sa jej srdce upokojilo a ona zaspala. Zaspala pokojným spánkom v prítomnosti upíra. Nie ja, ale ona je šialená. To dievča sa mi naozaj zdá.

Celú noc sa prehadzovala a niečo si mrmlala pod nos. Nerozumel som ničomu. A hlavne sám sebe. Po pár hodinách sa do jaskyne predral jemný lúč slnka. Podľa neho som vždy vedel rozoznať, či je noc a či deň. Je pravda, že som to i cítil, ale ten lúč bola moja podivná útecha. Vždy som mu venoval pohľad a v ňom som videl nádej. Teraz sa v tom lúči netrblietali mikroskopické čiastočky prachu. Dnes sa v ňom kúpalo to dievča.

Lúč jej jemne pohladil líce, a potom zasvietil do jej očí. Nesúhlasne zamrmlala a rukami si zakryla tvár. Prevalila sa na druhý bok a nahlas povzdychla. Ešte chvíľu sa vrtela a potom sa so zívnutím posadila. Prekvapene sa poobzerala okolo seba a keď pohľadom zavadila o mňa, akoby sa jej rozsvietilo.

„Dobré ráno,“ pozdravila a usmiala sa. Znechutene som si odfrkol, sklopil som hlavu a zatvoril oči. Nechcel som sa na ňu dívať a tým sa ešte viac trápiť. No aj keď som mal zatvorené oči, jasne som videl, a dokonca i počul, krv prelievajúcu sa v jej krčnej tepne. Búšila do jej stien a tým hrala pre moje uši lahodnú melódiu, ktorá opäť začala spaľovať moje hrdlo. Nasucho som prehltol a jed sa mi začal hromadiť v ústach. Začul som šuchot, a tak som otvoril oči. Nezdvihol som však hlavu, len som ju mierne naklonil, aby som ju mohol pozorovať periférnym videním.

Postavila sa a pretiahla sa. Typické ľudské gesto, ktoré ľudia prevádzajú z rána, aby si natiahli kosti. Potom zbalila ten svoj provizórny matrac, či čo to bolo a pozrela na mňa.

„No, tak ja teda idem,“ povzdychla si a nahla sa pre tú palicu. Až teraz som si všimol, čo to vlastne je. Bola to stará zbraň. Luk, ktorý vyzeral, že je dosť amatérsky vypracovaný. Na čo jej to bude? Čo je snáď nejaká divožienka? Ide si uloviť raňajky? Odkiaľ prišla? Z doby ľadovej? Z vaku vytiahla ešte plastovú fľašu s vodou a nejaký balíček, a potom sa rozišla smerom von. Prekvapene som na ňu zazeral. No už mi nevenovala ani pohľad a ani jedno slovo.

Znovu som zatvoril oči a premýšľal som, čo sa to deje. Kto to vlastne je a kto ju poslal? A prečo je tu? Naozaj spraví niečo s tými okovami? Ale ako by mohla, veď je len človek! Vypustil som radšej tieto nezmyselné otázky z mojej mysle a snažil sa nabrať nejaké sily. Lenže ako? Bez krvi a ešte s tou jej opojnou vôňou, ktorá sa tu i po jej odchode vznášala, to šlo až veľmi ťažko. 

Konečne sme sa prehupli cez prvú časť poviedky, ktorá bola zameraná na Bellu a jej myšlienky a pocity. Teraz by sa to všetko malo točiť okolo Edwarda. Teda nejakú dobu. :D

Ďakujem za všetky komentáre, ktoré ste mi zanechali. Dúfam, že sa nájdu i pod touto kapitolou. :D

Kapitolu tu máte po krátkej dobe, pretože je možné, že tá nasledovná bude asi až na konci budúceho týždňa. 

Vaša GCullen. :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 19. kapitola: