Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 17. kapitola

25.09.2012 (09:30) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 10× • zobrazeno 1822×

17. kapitola

„Bella!“

„Hmm...“ zamrmlala som, ale pohľad od televízora som nespustila. Práve tam dávali perfektnú komédiu a nehodlala som prísť o nič z toho super filmu. V ruke som zvierala misku s pukancami a napchávala sa nimi.

„Poď sa na to, prosím, pozrieť,“ znova sa ozvala Esme. Povzdychla som si, misku položila na stolík pred sebou a vydala som sa za ňou.

„Čo?“ spýtala som sa, keď som postála pri jej stoličke. Esme sedela za počítačom a myškou behala po stolíku.

„Už máme väčšiu časť cesty naplánovanú. Len mi tu nastal menší problém.“ Otočila ku mne zrak a pozrela mi do tváre. Ja som na ňu nechápavo civela a divila sa tomu, s čím nemôže pohnúť. „Vidíš tento úsek?“ Esme sa otočila späť k monitoru a prstom ukazovala na nejakú trasu.

„Áno,“ odpovedala som po tom, čo som si ho prezrela.

„Je to skalnatá a zalesnená oblasť. Žiaden penzión, ani chata, ktorá by sa dala prenajať. A dokonca tam nie je ani schodná cesta pre auto.“ Znova pozrela na mňa.

„A?“ spýtala som sa stále nechápavo.

„Je to tvoja posledná etapa. Posledný úsek, ktorý budeš musieť prejsť bez auta a možnosti ubytovania.“ Nahla som sa viac k monitoru, aby som si to mohla pozrieť zblízka. Esme niekam ťukla s myškou a mapa sa zmenila. Tento krát to vyzeralo ako satelitný záber. Všade samé lesy a skaly.

„Je to hustý les. Len skaly, stromy a zver. A niekde tu je jaskyňa, kde je Edward.“ Prstom obkolesila menšie miesto.

„Ale takto to vyzerá, že je tam tých jaskýň viac. Aj toto,“ tiež som sa prstom priblížila k monitoru, „a aj toto mi príde ako nejaká diera. Možno jaskyňa.“ Otočila som hlavu k Esme. Tá súhlasne pokývala hlavou.

„Áno, vyzerá to tak.“

„A v ktorej z nich je?“ Esme nahodila zúfalý pohľad a mykla ramenami. Narovnala som sa a rukami si prešla po vlasoch.

„No super!“ Otočila som sa a opäť som prešla k pohovke, na ktorú som sa posadila.

„Bella, teba netrápi, že ten úsek budeš musieť prejsť po svojich?“ čudovala sa Esme. Vzala som si opäť do rúk misku a hodila si pár pukancov do úst.

„Zatiaľ nie, to mi príde, až keď budem tam. Až vtedy si to uvedomím a budem si trieskať hlavu o najbližší strom, že na akú hlúposť som sa to dala,“ odpovedala som jej s plnými ústami. Z miesta, kde sedela Esme sa ozval tichý chichot, ale ja som ho už tak nevnímala, pretože ma znova zaujal film. Prebralo ma až tresnutie dverami a krik, ktorý sa rozľahol domov.

„To nie je možné! To si mi nemohla dať vedieť, že budeš u nás?“ Otočila som sa k dverám, kde stál rozzúrený Emmett. „Stál som pred vašim domom a čakal na teba. Boli sme dohodnutí, nie?“

„Och... Prepáč,“ ospravedlňovala som sa. „Myslela som, že keď máte ešte hodinu navyše, že ťa počkám u vás.“ Svoju reč som podtrhla ospravedlňujúcim výrazom, aby som na Emmetta viac zapôsobila. Ten si len znechutene odfrkol a prisadol si k mne na pohovku.

„Čo pozeráme?“ spýtal sa s pohľadom zabodnutým do televízie a hrabol do misky s pukancami. Neschopná slova som pozorovala Emmettovu ruku blížiacu sa k jeho ústam. Keď už však bola nebezpečne blízko a jeho ústa otvorené a pripravené prijať tento pokrm, spamätala som sa a rýchlym výpadom Emmettovi vrazila do jeho ruky. Ten sa na mňa prekvapene pozrel.

„Čo to stváraš?“ pýtala som sa a sledovala pukance porozlietané okolo Emmetta. Pár z nich dokonca pristálo na jeho hlave a práve zdobilo jeho vlasy.

„Ou... Pri tebe jeden naozaj príde o rozum,“ bránil sa Emmett a poblúdené pukance si striasal z vlasov. Keď som si uvedomila, čo sa práve chystal urobiť a ako pri tom vyzeral, nemohla som sa udržať a spustila som smiech. Hneď na to som sa tresla do čela. Prečo som ho ja hlúpa nenechala urobiť to? To by naozaj stálo za to. Upokojila som sa, až keď si k nám do obývačky prisadla Alice s Jasperom. Mám nemalé tušenie, že za to mohol práve on, kto ma donútil prestať sa smiať a upokojiť sa.

„Myslím, že už mám pre teba riešenie,“ otočila sa Alice na Emmetta. Pohľadom som skákala z jedného na druhého a čakala som, o čom bude reč. Emmett hodil pohľad po Alice, ktorý jasne dával najavo, aby bola ticho. Tá to ale nemala v pláne, pretože hneď na to pokračovala ďalej.

„Belle by pomohlo, keby si ju vzal stanovať.“ Emmett sa plesol rukami do čela a potom si v nich schoval tvár. Bolo počuť len tiché zaúpenie. Asi ho príliš nepotešilo, že to Alice vybalila predo mnou, ale aspoň som pochopila, o čom bola reč. Takže Emmett žiadal Alice o radu, ako a v čom ma cvičiť?

„Stanovať? Ehm...“ vybafla som a hneď si predstavila nepohodlný pobyt s Emmettom niekde uprostred lesov. „Akože myslíš noc strávenú s Emmettom v stane?“

„Čo máš proti mne?“ osopil sa hneď Emmett.

„Proti tebe nič, ale proti tomu stanu áno,“ vysvetlila som mu svoje obavy. Ja a príroda, to rozhodne nejde dokopy. Aj keď si uvedomujem, že niektoré veci sa mi zídu, nejako sa mi do toho nechce. Prečo ho, krucinál, nemohli zavrieť do nejakého pohodlného hotela uprostred, ja neviem, Las Vegas? Namiesto toho ho strčia doprostred lesov mimo civilizácie. Ach jaj...

„Takže sa priprav na víkend strávený vysoko v horách,“ zaškeril sa Emmett a Jasper mu pri tom skvele sekundoval. No, už stačili len ich palce smerujúce nahor a bolo by to naozaj perfektné. Mňa z nich raz sekne! Šľak, aby trafil toho ich pomäteného senilného vládcu! Keď sa mi raz dostane pod ruky... Tak nič, ale predstava by to bola pekná.

„Super,“ odfrkla som a strčila si do úst ďalšie pukance.

„Bella, mohla by si sa teraz trochu venovať mne?“ ozval sa po chvíli Jasper. Otočila som sa k nemu a zazrela trochu previnilý výraz na jeho tvári. Má pocit, že ma otravuje? Skôr by som ja mohla povedať, že im spríjemňujem dlhú chvíľu. Samozrejme, myslené sarkasticky. Bože, je možné, aby sa človek za takú krátku dobu zmenil. Mám pocit, že som sa otočila o stoosemdesiat stupňov. Kde sa stratila tá tichá Bella? Zahrabala sa pod značnú vrstvu perín, alebo zostala niekde s mamou vo Phoenixe. Do Forks síce prišla ešte tá utiahnutá, ale potom som ju asi poslala prvou triedou naspäť. Inak si to neviem vysvetliť.

„No, jasne, Jasper. A čo máš v pláne?“ zaujímala som sa, čím ma ohúri tento krát on.

„Tak trochu som študoval a keď by ste dnes s Emmettom nechali trénovanie tvojej výdrže, mohli by sme sa pozrieť na výrobu toho luku.“ Mala som pocit, že Jasper si pýta povolenie nielen odo mňa, ale aj u Emmetta. Tomu sa na tvári rozlial úsmev. No, jasné, už sa nevie dočkať, kedy ich poctím svojimi ďalšími trapasmi.

„Tak fajn, bude príjemná zmena, dnes sa niekde neprizabiť,“ súhlasila som. Aj keď... U mňa to nikdy nie je isté. Jasper sa zdvihol a na okamih niekam zmizol. Keď sa vrátil, držal v rukách nejaké papiere. Prisadol si ku mne na pohovku, čo ma dosť prekvapilo, pretože si zvykol držať odo mňa vždy odstup. Trochu som sa napäla a on to postrehol.

„Prepáč,“ povedal a odsunul sa o kúsok ďalej. „Takto môže byť?“

„Len si ma prekvapil.“ Mávla som nad tým rukou a prisunula sa k nemu, aby mi nič neušlo.

„Dobre, takže stiahol som si niečo z internetu,“ začal. „Predsa len mi je zbytočné, mať takéto informácie, keď svoje zbrane nosím vždy so sebou,“ zazubil sa. No jasné, tesáky, rýchlosť a sila. Kam som sa to vôbec dostala? Ale Jasperovi som to nijako nekomentovala, len som na súhlas prikývla.

„Vyrobiť si luk, je možné z rôznych druhov dreva, ale asi najvhodnejší bude jaseň. V tých lesoch ho je dostatok, takže s tým problém nebude,“ pokračoval vo svojej prednáške a ja som mala pocit, že som sa vrátila na základnú školu. Miesto Jaspera som vedľa seba videla pani učiteľku Poppinsovú, ktorá bola až posadnutá flórou. Vždy tak náruživo opisovala krásu stromov, kríkov a kvetov, že bolo nemožné z jej hodín si niečo nezapamätať. Aj keď Jasper sa na ňu vôbec neponášal. Určite nemal stopäťdesiat centimetrov a stodvadsať kíl. Aj keď... Keď som sa poriadne zasnila, nejakú podobnosť by som našla. Dlhšia blond štica spadajúca na ramená...

„Bella, počúvaš ma vôbec?“

„Ehm, samozrejme,“ ohradila som sa hneď potom, čo som obraz svojej učiteľky zahnala.

„Tak ako?“ pýtal sa. Čo ako? pýtala som sa v duchu zasa ja. Asi som sa zamyslela príliš, pretože som nemala ani potuchy, čo ho zaujíma. Očividne pochopil, že som mimo, pretože svoju otázku mi znova zopakoval.

„Ako spoznáš jaseň?“

„Aha.“ Inteligentná odpoveď, Swanová. Zalovila som v pamäti a snažila sa vybaviť si ten blbý strom. „No, je vysoký. Veľmi vysoký. Ozaj, ako sa naň vyštverám?“ Jasper si povzdychol.

„S tebou to teda bude zábava. Nechcem si predstaviť, čo tam budeš stvárať,“ pokýval nesúhlasne hlavou, na čo som si ja odfrkla. „Prečo by si sa mala štverať na strom, veď si nájdeš nejaký nižší,“ odpovedal.

„To je tiež pravda,“ zamyslela som sa, no pritom som si predstavila samu seba lezúcu na strom. Detičky, takto lezie veverička, napadla ma fráza z jedného podareného vtipu, kde sa stopäťdesiatkilová učiteľka snažila deťom ukázať, ako sa správne lezie ne strom.

„Ten strom,“ vyrušil ma z myšlienok Jasper.

„Listnatý,“ začala som. „Také valcovité, kopijovité listy. Kôra sivastá, u mladých stromov hladká, potom zbrázdená, kvety malé, sfarbené do purpurova, zlúčené v trse. Chceš aj plody?“ otočila som sa naňho.

„Nie,“ ohradil sa znudene a podal mi obrázok. „V podstate ho asi poznáš, ale pre istotu som ti vytlačil obrázok.“ Keď som si ho prezrela, musela som uznať, že pani Poppinsová vo mne predsa len niečo zanechala, čo samozrejme spôsobilo na mojej tvári spokojný úsmev. Chcela som svoju radosť zo znalostí ukázať aj ostatným, ale až teraz som si všimla, že nás nechali osamote a niekam sa vyparili.

„Takže, výroba luku, je trochu náročnejšia. Musíš si nájsť dostatočne hrubý a dlhý konár. Hrúbku ti ukážem neskôr a dĺžka by sa mala rovnať výške tvojej postavy. Plus mínus päť centimetrov. Podstatou je, aby si ho opracovala, ale i toto ti ukážem. Budeš ho orezávať, sťahovať z kôry, ale len na jednej, a to vnútornej strane, ho orežeš viac. Je to preto, aby sa ti dobre ohýbal. Potom budeš konce stenčovať, pripevníš tam úchyty na tetivu, ktoré si vezmeš z domu.“ Celú dobu som ho pozorne počúvala, ale predstava mňa a noža v tesnej blízkosti, mi na sebavedomí príliš nepridala. „Do nich tetivu upevníš. Najprv na jednej strane a až keď ho dostatočne napneš, tak ju upevníš aj na druhej.“

„Toto bude sranda,“ prerušila som ho, keď som si začala predstavovať, ako s tým kusom dreva zápasím.

„Bella, skús ma počúvať a trochu sa sústrediť,“ prosil ma Jasper, a tak som sa znovu zamerala na jeho slová. Vypočula som si, ako tetivu správne na luk pripevniť a že sa musí splietať. Snažila som si to všetko predstaviť, ale asi si počkám na názornú ukážku, pretože nech som sa snažila akokoľvek, nejako mi to nešlo. No a potom začal vysvetľovať, ako si vyrobiť šíp. To asi bude tá jednoduchšia časť, aj keď pripevniť tam pierka, je vraj veda. No super, malá indiánka ide do akcie. Na to sa dostal k hrotom, o ktorých mi prezradil, že mi ich Esme zašije do batohu. Vraj, aby som sa nemusela trápiť s ich výrobou. Už sa vidím, ako šúcham kameň o kameň. Hurá, doba kamenná! Keď skončil, uvedomila som si, že to nebude nič jednoduché.

„Jasper, asi sa mi budeš musieť veľmi dlho venovať,“ priznala som farbu. Jasper sa zaškeril.

„Môžeme začať aj hneď.“ Vyzrela som von oknom a zapadajúce slnko ma presvedčilo, že už je čas pobrať sa domov. Takže učenie bude musieť trochu počkať. Jasper to hneď pochopil. Ale dohodli sme sa, že tento týždeň sa to naučím. Hneď na to som sa so všetkými rozlúčila a pobrala sa domov.

Každé poobedie nasledujúceho týždňa som trávila s niekým z Cullenovcov. S Esme sme preberali cestu, plán, ubytovanie. Carlisle ma poučil, ako si správne ošetriť menšie rany.

„Len dúfam, že sa vážnejšie nezraníš,“ horekoval jedno poobedie, keď som zápasila s obväzom.

Rose a Alice mi postupne nosili zásoby oblečenia. Verili by ste, že našli hygienické potreby, ku ktorým nebude potreba voda? Vraj ak by som sa dostala do oblasti, kde sa nebudem môcť umyť. Už sa teším. Prečo som ja blbá nenavštevovala v škôlke skautský krúžok? Tak, čo už! Bobríka odvahy a (ne)čistoty si splním až v sedemnástich.

Emmett ma na našťastie cez týždeň prestal šťaviť. Poctivo sa totižto chystal na víkend, z čoho mne, samozrejme, vždy pri pohľade naňho naskákala husia koža. Tak nebojte sa, keď sa na vás pri každom stretnutí zubí vyškerený upír.

Najviac času som však trávila s Jasperom. Do konca týždňa sme vyrobili sedem lukov, z toho až jeden sa podaril mne. Aj keď slovko podaril, nie je práve na mieste. Najväčšia zábava nastala, keď som sa ich snažila naučiť používať. Carlisle mal o zábavu postarané. Ešte nikdy som nevidela upíra tak rýchlo chladiť a obväzovať odreniny. A aby som nezabudla, nikdy sa to nezaobišlo bez Jasperových útekov. Až po troch dňoch som si uvedomila, že som sa nepriamo postarala o rýchly úbytok zvery v okolí.

Ale nakoniec som to zvládla. Aj keď mali Emmett a Jasper zo mňa neuveriteľnú šou, v piatok museli uznať, že mi to ako-tak ide. Podarilo sa mi trafiť srnku. Aj keď som ju síce tým šípom skôr pohladila, ako zastrelila, ale úspech to bol. Aspoň pre mňa.

V piatok poobede sa Alice prihovorila u môjho otca a Charlie ma pustil prespať u nich cez víkend. Čudovala som sa, že tak málo protestuje, ale psiemu pohľadu Alice len málokto odolá. Až u nich mi prezradila, že Charlie bude mať cez víkend znova tú svoju návštevu, takže sa mi pobyt mimo domu snažil navrhnúť sám. Ešte, že mám na svojej strane jasnozrivú veštkyňu.

„Stávať, spachtoš!“ zobudil ma sobotu ráno Emmett. „Ideme do hôr!“ No, jasné! Že ma to vôbec prekvapuje! S hundraním som sa vysúkala z vyhriatej postele a s očami ešte stále zalepenými som sa doterigala do kúpeľne. Keď som zliezla dolu, stáli všetci nastúpený v obývačke.

„Chystáte sa na olympiádu?“ neušla mi poznámka pri pohľade na nich. Všetci boli navlečený v športovom oblečení a bol na nich skvelý pohľad. Obzvlášť na Rosalie, ktorá i takto vyzerala, akoby si odbehla z predvádzacieho móla.

„Bež sa rýchlo najesť, nech môžeme vyraziť,“ súril ma dychtivý Emmett.

„A to ideme všetci?“ nedalo mi sa spýtať. Keď už boli takto nastrojení, asi nemajú v pláne cezpoľný beh. Alebo možno hej. Čo ja viem o ich zvykoch?

„No jasné, že ideme všetci. Kto by si toto nechal ujsť!“ ozval sa pohotový Jasper.

„Skvelé! Zábava v priamom prenose. Vážne je škoda nevidieť to na vlastné oči,“ zahundrala som a odšuchtala sa do kuchyne, kde ma na stole čakali raňajky od Esme. Moje jedenie sa neobišlo bez Emmettových poznámok. Tmolil sa po kuchyni a stále niečo ševelil ohľadom dnešného výletu. Už len z tej predstavy som bola celá dolámaná. Keď som do seba konečne natlačila aj posledný hlt, Emmett mi pomáhal vstať a navliekal ma do tenšej bundy. Hneď na to mi na chrbte pristál batoh, ktorý vážil snáď sto kilogramov. Pod jeho váhou som sa zakolísala a určite by som skončila na zemi, nebyť pohotového Jaspera.

„Čo si tam napratal? Kamene?“ vzdychla som, keď som konečne našla rovnováhu.

„Tie práve nie, aj keď som ich tam pár chcel pridať, ale ženské s tým nesúhlasili.“ Super, aspoň niekto ma dokáže pochopiť.

„Alice! Nevravela si niečo o odľahčenom vaku,“ zhúkla som na celý dom. Alice sa hneď objavila oproti mne a začala rozhadzovať rukami.

„Ja som chcela, ale... No, pretlmočím ti Emmettove slová. Ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.“ Pohľadom som strelila po vyškerenom Emmettovi. On si snáď zo mňa robí žarty! Veď počkaj! Toto ti vrátim. Ticho som zaúpela a snažila sa s tým nákladom urobiť aspoň pár stabilných krokov. Ku podivu mi to i celkom šlo. Ak som teda opomenula ten mierny balans. Predpokladám, že zafúka vietor a ja skončím hneď na zemi. Ale čo už! Hold, ide sa bojovať!

A tak sme sa všetci vybrali na veľký výlet. Všetci sa, samozrejme, museli obmedzovať a snažili sa so mnou držať krok. Najviac pobúrený bol Emmett. Ale máš, čo si chcel, bráško! A tak som sa šuchtala pomaly za nimi. Po pár kilometroch som už doslova funela a vydupala si malú prestávku.

„Kam sa to vlastne ženieme?“ spýtala som sa, keď som sedela opretá o strom a korigovala svoje protestujúce pľúca.

„To je prekvapenie,“ zazubil sa Emmett.

„No to poznám. Tie tvoje prekvapenia. To by som mohla pokojne zájsť aj do zoo,“ narážala som na jeho macíkov. Emmett sa však zarazene na mňa pozrel.

„Chcela si výlet, ktorý má zmysel, tak čuš a kráčaj!“ ohradil sa. Mňa raz vážne títo upíri zabijú. S námahou som sa vyštverala na nohy a ten batoh, ktorý som pred tým odhodila s nádejou, že naň zabudnú, mi opäť pristál na chrbte. Zhlboka som sa nadýchla, aby som zahnala tie pikantné poznámky, ktoré sa mi drali na jazyk a vybrala som sa lesom.

Krajina okolo bola naozaj nádherná. Musela som síce opomenúť tú únavu, ktorú mi chodenie po lese spôsobovalo, keď som si chcela aspoň čo to okolo seba všimnúť.

„Jasper, aha, jaseň,“ skríkla som, keď som zbadala ten strom. Vyslúžila som si za to pochvalu v podobe Jasperových zdvihnutých palcov. Aspoň, že len tak, v tom horšom prípade mi mohol hodiť kostičku. Zaškerila som sa naňho a kráčala som ďalej.

Už sa stmievalo, keď sme sa dostali na menšiu lúku hlboko v lese. Moje nohy protestovali, pľúca sa sťahovali od neprimeraného množstva kyslíku a ruky mi bezvládne viseli vedľa tela. Zvalila som sa do trávy a funela ako lokomotíva.

„Vzdávam to! Nočný pochod nemám v popise práce,“ povedala som s tvárou zaborenou do hliny.

„Neboj sa,“ chlácholila ma Esme. „Sme vlastne na mieste.“ Natešene som zdvihla hlavu a potešením prechádzala po ich tvárach, či to myslia vážne. Prekotila som sa na chrbát a spokojne si vzdychla.

„Paráda. Ďalej by som sa dnes už asi nedostala.“ Hneď na to sa nado mnou zjavila Emmettova vyškerená hlava. Oo, toto neveští nič dobré!

„Stávaj!“ vykríkol. „Ak chceš dnes spať v pohodlí, mala by si si rozložiť stan.“ Čože? Civela som na Emmetta s otvorenými ústami dokorán.

„To nemyslíš vážne!“

„No, to myslím. A čo ty? Myslíš, že ťa na ceste zastaví nejaký medvedík a pozve ťa do svojho brlohu? Keď chceš spať v teple, musíš sa naučiť postaviť si stan.“ A som v háji! V mysli som začala uvažovať, či by som prečkala chladnú noc. Bez tepla. Bez sucha. Pod holým nebom. Alebo to risknem, postavím sa a rozložím to čudo? Predstava tepla a sucha, bola lákavejšia. Vyterigala som sa teda na trasúce nohy a založila si ruky v bok.

„Kde to je! Sem s ním, lebo tu zaspím postojačky!“ zavelila som. Emmett sa zohol k môjmu batohu a vytiahol z neho trochu pritenký šulec. Strčil mi ho do rúk.

„Vaša dnešná izba v hotely Príroda,“ zvolal teatrálne a čakal, čo ja s tým. Skúmavo som si prezerala to malé vrecko a pevne dúfala, že sa to nejakým zázrakom postaví samo. Keď som to pár minút prehadzovala z jednej ruky do druhej a snažila sa prísť na to, kde to má gombík, ktorým sa to samo po jeho stlačení rozloží do trojrozmerného tvaru, Emmet ku mne pristúpil a vytrhol mi to z ruky. Najprv rozviazal nejaké povrázky a rozložil to na zem. Z vnútra vypadli kovové tyčky.

„Najprv si musíš urobiť konštrukciu. Na to slúži toto,“ ukázal na tie tyčky. „A takto sa to do seba zasúva,“ vysvetľoval ďalej. Vyzeralo to na dlho, a tak som sa pohodlne usadila do trávy, podložila si bradu rukami, aby mi od únavy nespadla do náručia a venovala som Emmettovi všetku pozornosť, akej som bola schopná. Po pár minútach sa predo mnou týčil môj dnešný príbytok.

„Zapamätala si si všetko?“ otočil sa na mňa Emmett a ja som len so zívnutím prikývla.

„Dobre, takže teraz ho znovu zložím a postavíš si ho sama.“

„Nie!“ skríkla som, keď už sa chystal pustiť do pustošenia môjho provizórneho ubytovania. „Som vážne grogy. Nemôžeme to nechať na zajtra?“ pýtala som sa s prosebným výrazom.

„Už ju netráp, Emmett. Ledva stojí na nohách,“ ozval sa Carlisle a počastoval ma chápajúcim úsmevom. Aspoň niekto, kto je na mojej strane. Ešte, že sa vždy nejaký ten súcitný upírik nájde.

„No, dobre, ale zajtra sa to naučíš aj skladať a aj rozkladať!“ dodal nekompromisne a ja som konečne zaliezla do svojho pelechu. Ani netuším ako a prepadla som sa do spánku. 

Fúú, máte to za sebou. Už to dlho nepotrvá a z výcviku sa stane naozajstný boj. 

Dúfam, že vás dnešná kapitola nenudila a vy vyjadríte svoj názor. Verte mi, že komentáre naozaj pomáhajú. Za všetky vám ďakujem. Aj za tie, ktoré sa objavili pod poslednou kapitolou a aj za tie, ktoré mi zanecháte tu.

Vaša GCullen :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 17. kapitola: