Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 16. kapitola

10.09.2012 (18:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 9× • zobrazeno 1770×

 16. kapitola

„Emmett? Môžeme si trochu oddýchnuť? Ja už fakt nevládzem,“ vzdychla som z posledných síl a funela pri tom ako lokomotíva. Už viac ako dve hodiny ma ťahal po lese. Plne som sa sústredila na každý konár hompáľajúci sa až blízko pri zemi a hroziaci mi vraziť priamo do tváre. V tom najlepšom prípade ma len doškriabe, v tom najhoršom prídem o oko. No a na korene stromov trčiace kade tade a vyhrážajúce sa mi pádom. Čo zasa znamenalo, že sa buď len doškriabem, alebo skončím s nejakom zlomeninou.

„Bella, veď sme neušli ani dva kilometre,“ sťažoval sa Emmett a oprel sa o najbližší strom. „Ty si na tom naozaj hrozne,“ odfúkol si. Ruky si zasunul do vreciek a hlavu zvrátil dozadu, pričom ju vrazil do kmeňa stromu.

„No, prepáč, že som len obyčajný človek!“ funela som ďalej a zohla som sa v páse. Ruky som si zaprela do kolien a vydýchavala som tú námahu.

„Najprv sa sťažuješ, že z teba robíme citlivku, a potom, keď ti upír dá šancu, tak...“

„Ty!“ prerušila som ho a svoj ukazovák som namierila priamo naňho. „Mlč!“ Nechcela som si priznať, že má pravdu. Naozaj som bola vyčerpaná. V hlave mi dunelo, ako sa v nej ozývalo moje besniace srdce. Mám dojem, že melie z posledného.

„Padavka!“

„Tyran!“

„Citlivka!“

„Vysávač!“

„Čo? To je čo za nadávku?“ ohradil sa Emmett, pričom sa odlepil od stromu a otočil sa celým telom ku mne.

„Čo?“ hlesla som a tiež sa narovnala. Tak, dobre, nebolo to príliš originálne. Ale môj mozog práve dostával takú dávku kyslíku, že to nevydržal a systém sa zrútil. Skrátka som nebola schopná niečo rozumné vymyslieť.

„Ty sa ani nedokážeš normálne vadiť!“ bedoval Emmett a ruky, ktoré práve vytiahol z vreciek, vsunul so svojich vlasov. Keď ich zovrel v päsť a okolo nás sa prehnal tichý vánok, čakala som, že sa okolo neho začnú vznášať malé chumáčiky, ako si tých pár vláskov z hlavy trhal.

„Dokážem!“ oponovala som mu.

„Nedokážeš!“ stál si zasa on za svojím.

„Ale áno!“

„Ale nie!“

„Áno!“

„Nie!“

„Bože, už s tým prestaň!“ zvrieskla som smerom k nemu.

„A ty sa preber!“ útočil opäť Emmett.

„Ja nespím,“ stíšila som hlas a dúfala, že znie dosť ublížene.

„Nie, nespíš, ale za chvíľu budeš.“

„Emmett, tebe vážne šibe!“ Nemohla som sa udržať a usmiala som sa, a pri tom som krútila hlavou.

„Náhodou, mne nešibe!“ bránil sa a pri tom nahodil taký smutný výraz, že už som sa nedokázala ovládnuť a rozrehotala som sa ešte viac. Emmett sa viac neozval. Teda, aspoň som nič nepočula, ale bola som taká zabraná do svojho smiechu, že ani keby mi kričal do ucha, asi nepočujem absolútne nič. Po pár minútach sa mi podarilo ako-tak upokojiť. Narovnala som sa, keďže ten môj výbuch spôsobil, že som nedokázala normálne stáť a skrúcala som sa, a pozrela som sa jeho smerom. Opäť stál opretý o strom a krútil hlavou.

„Zdá sa, že už si v pohode,“ ozval sa a otočil na mňa hlavu. Jeho pohľad mi opäť vohnal smiech na pery, ale radšej som si zahryzla zvnútra do úst, aby som sa trochu ovládla.

„Čo vlastne bolo dôvodom toho tvojho výbuchu?“ No a teraz som sa zarazila a ostala som naňho nemo civieť. Vôbec som totižto netušila, čo to spôsobilo. To ten kyslík! Je tu v neriedenej forme. Pobyt na ňom by mali prísne zakázať. Emmett pohodil rukou a znova sa odlepil od stromu. „Tak poďme, lebo takto sa do večera domov nedostaneš.“ Hľadela som na Emmov chrbát a úpenlivo som zakvílila. Zasa chôdza. Zvesila som ramená a vykročila som za ním.

„Kam to vlastne ideme?“ Ale Emmett mlčal a kráčal ďalej. „Nepovedz mi, že sa len tak bezcieľne túlame, pretože ak chceš, aby som niečo takéto s tebou absolvovala aj nabudúce, musí to mať nejaký cieľ. Nemienim sa tu len tak túlať," kvílila som. Vážne ma predstava bezcieľneho pobehovania po lese vôbec netešila. Keby som aspoň vedela, že sa niekam dostaneme, ale takto... Emmett sa zastavil a natočil sa opäť na mňa.

„A čo si myslíš, že si na nejakej poznávacej exkurzii a ja som sprievodca? Som tu na to, aby som ti zlepšil kondíciu, nie na to, aby som ti robil prehliadky po okolí!“ štekol po mne.

„No, to je síce pravda, ale zober to tak, že ak by si niečo pre mňa mal, robila by som to s väčším elánom.“ Svoje slová som podtrhla nadšeným výrazom a dúfala som, že sa mi v očiach objavili iskričky.

„Nie sme v škôlke a ty nemáš štyri, aby si mala dôvod byť nadšená,“ ohradil sa a výraz tváre nezmenil. Vôbec ho môj nápad nenadchol. Zmučene som si povzdychla.

„Eeemmeeett,“ natiahla som jeho meno a imitovala pri tom malé dieťa. „Prosííím!“ Nezabudla som spojiť ruky a vytrvalo nimi šúchať o seba. No a môj výraz musel pripomínať malé šteniatko. Emmett na mňa vypúlil oči. Trvalo pár minút, než sa skoncentroval.

„A čo také by si chcela vidieť?“ spýtal sa, keď si odkašľal. Potešená jeho záujmom som poskočila.

„Ja neviem, je tu niečo, čo by ma zaujalo?“ pýtala som sa počas toho, ako som docupitala až k nemu.

„Ježiš, Bella, a to mám ako vedieť? Čo ja viem, čo ťa zaujíma?“ odpovedal a gúľal pri tom teatrálne očami.

„No, to je pravda.“ Skrútila som ústa, ako som premýšľala, čo by som vlastne chcela vidieť. „A čo tak niečo, čo zaujíma teba?“ nadhodila som a pri tom sa veselo pousmiala, že ma niečo také skvelé napadlo. Naozaj ma zaujímalo, čo také dokáže upíra v lese ohúriť.

„Mňa? No...“ premýšľal zadumane Emmett a pri tom sa škriabal na hlave. „Mackovia?“ vyhŕkol napokon.

„Mackovia?“ opakovala som sa nechápavo.

„Hej, taký rozzúrený grizly... Ti poviem, to ti je teda na čo pozerať! Jasper sa ide vždy popukať od smiechu, keď nejakého dráždim.“

„Grizly?“ znova som ohúrene opakovala to jediné slovo, ktoré mi rezonovalo v ušiach. „Tu sú nejaké medvede?“ šepla som a hneď na to som sa pozorne začala obzerať okolo seba, z ktorého kríku si to na mňa nejaký ten grizly šinie.

„Nie, priamo tu nie,“ ozval sa a v jeho hlase bolo cítiť sklamanie. „To by som ťa sem nemohol vziať, ale občas si na ne zájdem do Kanady a poviem ti, že tam...“

„Emmett!“ prerušila som jeho vášnivý príval slov. Naozaj som nestála o nejaké detaily jeho hrania sa s touto zverou. Striasla som sa pri tej predstave.

„Je ti zima?“ pýtal sa hneď Emmett. Asi to zbadal. Hold, je upír!

„Nie, to bol hnus,“ vysvetlila som mu.

„Hnus? Ty si ani nedokážeš predstaviť, akí sú mackovia chutní. To nie ako tí...“

„Emmett!“

„Čo?“

„Čuš!“

„Strachopud!“

„Chvastúň!“

„Citlivka!“

„To povie ten, čo má ego až tak vysoko, že si naň nedočiahne!“ vyštartovala som naňho. Zdvihla som sa na špičky, aby som sa mu aspoň trochu výškou vyrovnala - aj keď to, samozrejme, bolo nereálne -, a zaťala som ruky v päsť.

„Ty si naozaj čudná!“ krútil hlavou Emmett a pobavene si ma obzeral, ale po chvíli sa jeho výraz menil. „Uvedomuješ si, že práve dráždiš upíra?“ spýtal sa s nasrdeným pohľadom. Hups. Tak toto ma nenapadlo. Opäť som sa zviezla na päty a sklonila som zrak. Iba spod rias som po ňom hádzala nesmelé pohľady. Čo sa, samozrejme, neobišlo bez jeho reakcie. A aká že bola? Smiech a to poriadny. Čo bol ten môj „rehot“ predtým! Len slabý odvar. Miestami som mala pocit, že sa zvalí k zemi a bude sa držať za brucho. Ale ustál to a po chvíli sa upokojil.

„Aby si nepraskol od smiechu,“ zamrmlala som si pod nos a obišla som ho.

„Ja som to počul!“ znova sa ozval a v hlase už znova nemal smiech, ale hnev. S rozbúchaným srdiečkom som sa naňho otočila a smažila som sa tváriť najnevinnejšie, ako som len dokázala. Keď sa nám pohľady stretli, už zasa sa smial. Ja ho asi niečím tresnem! Vyfúkla som nepotrebný vzduch a snažila sa upokojiť.

„Tak, čo teda vymyslíme?“ ozvala som sa napokon. Emmett už stál vedľa mňa. Aj on bol pokojný. Po jeho smiechu nebola ani stopa.

„Neviem, ale dnes už asi nič.“ Zahľadel sa na oblohu. „Odprevadím ťa domov. Vyzerá to na búrku.“ Nasledovala som jeho pohľad a zapichla ho do mračien na oblohe. Boli také ako vždy, nezdalo sa mi, že by sa z nich mala spustiť búrka. Možno dáždik, to áno, ale búrka?

„Ako to vieš?“ pýtala som sa, ale zrak som stále upierala na mračná a hľadala nejaký náznak pravdivosti jeho slov.

„Cítim ju a počujem. Pár kilometrov odtiaľto už zúri.“ Prekvapene som sa naňho pozrela.

„Počuješ?“ Emmett len prikývol. „Ako ďaleko je tá búrka?“

„Možno tak do päťdesiat kilometrov, ale vietor ju sem prinesie. Fúka našim smerom.“

„Vow!“ To bolo to jediné, na čo som sa zmohla. Upírstvo ma naozaj fascinovalo. Každým dňom som sa o nich dozvedala viac a viac a nemohla som si na to zvyknúť. Najskôr ich príbehy, potom doterajší život, dary. Stále však našli niečo, čo ma fascinovalo.

„Tak poď! Domov sa prebehneme.“ Udivene som k nemu pozdvihla oči.

„Prebehneme? Som rada, že som sa sem došuchtala, bežať v tom vražednom lese nedokážem. Ale v prípade, že sa ma chceš zbaviť, môžeme to skúsiť," navrhla som sarkasticky a dúfala, že ma nevezme za slovo. Emmett sa však opäť len uškrnul a pokrútil hlavou.

„Nie ty, ale ja budem bežať. Ty sa budeš iba viezť.“

„Čože?“

„Skoč mi na chrbát!“ povedal ako odpoveď.

„Toto si láskavo nedovoľuj!“ ohradila som sa. „Už si mi síce prizvukoval, že si upír, ale drzí byť nemusíš,“ zavrčala som ofučane a ruky si zložila na prsiach. Mala som v pláne otočiť sa mu chrbtom a vydať sa bohvie kam, ale Emmettova ruka na pleci ma zastavila.

„Ja viem, že si statočná, ale cesta späť by nám trvala dlho a určite by nás búrka zachytila, tak sa tu nehraj na siláčku a skoč mi na ten chrbát, aby som ťa mohol odniesť domov,“ vysvetlil.

„To si ako myslel vážne? Chceš ma odniesť na chrbte?“ nechápavo som streštila oči.

„Hej. A pobežím, aby si sa domov dostala suchá.“

„Aha,“ pohodila som ramenami a už aj som sa škriabala na ten jeho mohutný svalnatý chrbát. „Ale,“ vzdychala som od námahy, ako som sa tam štverala, „som ťažká. Lenže už to nemôžeš vziať späť a musíš ma odniesť. Ha. Osedlám si ťa ako koníčka,“ drístala som somariny, aby som zakryla svoje zdesenie. No, v skutočnosti som skôr bola zvedavá, ako to chce urobiť. Len čo sa mi podarilo ako - tak sa na ten jeho chrbátisko vyštverať a zakvačiť mu ruky okolo krku, Emmett pootočil hlavou. V tvári sa mu blysol lišiacky úškrn a len zakričal.

„Madam, držte sa, váš koč sa práve pohýna!“ Hneď na to sa rozbehol ako víchor a ja som vydesene vykríkla.

„Eeemm...“ zvyšok mojich slov zanikol vo vetre. Musela som zavrieť oči, ako mi do nich šľahal ostrý vzduch, ktorý sme rozvírili a zaborila som hlavu do Emmettovho chrbta, pretože ten náraz vzduchu mi vyrážal dych a mne sa zle dýchalo. Ešte, že ho má taký široký.

Po pár minútach, kedy som vnímala len ten hvizd okolo seba, mnou prudko trhlo a ja som si uvedomila, že stojíme. No Emmetta som sa nepúšťala, práve naopak, stále som sa ho držala ako kliešť. Čo ja viem, kde sa akurát nachádzame? Možno letíme niekoľko metrov nad zemou a mne sa to zdá, že len stojíme. Čo ja viem o schopnostiach upírov? Pocítila som dotyk na mojich rukách. Emmett sa ich snažil od seba odpojiť, no to som mu nechcela dovoliť.

„Nie!“ zvrieskla som.

„Vravím ti, že už si doma, môžeš ma pustiť,“ začula som Emmettov hlas, akoby z diaľky. Uvedomila som si, čo povedal, no nešlo mi však do hlavy, prečo na mňa hovorí z diaľky, keď sa ho stále držím. Až neskôr som si uvedomila, že tá rýchlosť mi spôsobila zaľahnutie v ušiach. Najprv som rozškľabila ústa. Ozvalo sa mi v ušiach hlasné puk a ja som sa potešene usmiala, že konečne normálne počujem. Pootvorila som jedno očko a vykukla som spoza jeho pleca. Stáli sme na okraji lesa a ja som za stromami videla môj dom.

„Už ma konečne pustíš?“ pýtal sa znova Emmett.

„Ehm... Jasne,“ šepla som a pomaly zosúvala svoje ruky z jeho pliec. No nohami som nedokázala pohnúť. Pred chvíľou som ich silno tisla k jeho bokom, aby som sa mu nevyšmykla a to spôsobilo ich stuhnutie. A tak som zahučala priamo na zem. Bolestne som si pošúchala zadok a mrkla som na Emmetta. Ten sa len uškŕňal, no mňa to nevyviedlo z miery. Práve som zažila niečo úžasné. Síce som z toho nemala skoro nič, pretože som cítila strach, ale určite som si to túžila minimálne raz vyskúšať znova.

„To bola pecka!“ pochválila som jeho výkon.

„Myslíš to, ako si dopadla na zem? Tak to hej, bola.“ Nesúhlasne som pokrútila hlavou.

„Nie moje pristátie, ale tá jazda. Že ma ešte odvezieš?“ prosíkala som. Emmett sa opäť usmial.

„Odveziem, ale dnes už nie. Choď domov. Zajtra sa za tebou zastavím a sľubujem ,že vymyslím výlet, ktorý ťa zaujme.“ Nadšene som vyskočila zo zeme a zavýskala som. Hneď na to sa ale ohlásil môj udretý zadok, a tak som si ho znova pošúchala. Emmett len zavrtel hlavou.

„Maj sa, Bella,“ zakýval mi a už aj sa stratil za stromami.

„Kurnik, to bola jazda,“ opäť som zvýskla a vykročila som k domu.

Emmett mal pravdu. Chvíľu na to, čo som dorazila domov, stačila sa najesť a úspešne sa vyhnúť otcovi, ktorý bol zabratý do zápasu v televízii, sa spustil taký lejak, že nebolo vidieť na pár metrov.

Ležala som vo svojej izbe na posteli a spomínala na ten pocit, keď ma Emmett niesol. Na jednej strane som mala strach, no na tej druhej to bol adrenalín. Určite musím Emmetta ešte presvedčiť, aby sme to vyskúšali znova. Teraz už budem pripravená. Viem, čo ma čaká a hodlám si to poriadne užiť.

Premýšľala som i nad tým, že život upírov nie je až taký hrozný. V prvý moment, keď som si plne uvedomila, čím Cullenovci sú, som bola zdesená a nechápala som, ako vlastne môžu žiť. Tá potreba krvi, nutnosť hrať divadlo, musieť sa neustále ovládať, zdalo sa mi to divné, chcieť niečo také podstupovať dobrovoľne. A priznám sa, že som nechápala, prečo takto chcú žiť. Ale teraz, čím viac ich poznám, nielen že ich chápem, dokonca im závidím. To všetko okolo upírstva by sa dalo zvládnuť, dokonca by som bola ochotná podstúpiť tú bolesť, len aby som mohla byť ako oni. Bolo by to super. Mať silu - nemusieť sa báť nikoho, pretože by všetci odo mňa bočili. Mať rešpekt - už by mi nikto taký, ako je môj otec nikdy neublížil. Mať krásu - zdvihnúť si sebavedomie. Mať lepšie zmysly - vnímať svet dokonalejšími očami. Ach jaj, predsa len má upírstvo všelijaké výhody. 

Niektorí z vás narážajú na to, že Bella sa nám zmenila. Áno, je to tak. Bella sa nám naozaj mení. Pri Cullenovcoch získava sebavedomie. Je to všetko preto, že sa cíti potrebná. No, a preto bola i v dnešnej kapitole už zasa trochu iná. Ale opäť príde rana, ktorá ju na okamih uzemní. Nič predsa nemôže byť také jednoduché.

Ďakujem za komentáre, ktoré mi zanechávate. Verte mi, že ma povzbudzujú a pomáhajú mi pre vás pripraviť ďalšiu kapitolu. Tá nasledujúca je už rozpísaná, a preto svojimi slovami nešetrite ani dnes a niečo milé mi zanechajte. Vaša GCullen. :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 16. kapitola: