Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 14. kapitola

08.08.2012 (07:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2069×

14. kapitola

Vstala som a zišla som dolu. Vzala som kľúče od auta a pobrala som sa ku Cullenovcom. Po pár minútach som už parkovala na ich príjazdovej ceste. Ich impozantný dom, týčiaci sa uprostred lesa, ma vždy fascinoval. Tak, ako všetko, čo sa Cullenovcov týkalo. Teraz, keď som vedela, čo sú zač, mala by som mať strach, keď som sa blížila k ich domu. No ja som cítila úľavu. Cítila som to teplo, ktoré vás pohltí, keď prichádzate domov. Tej pokoj, ktorý vás čaká za múrmi domova. Ako je možné, že sa tu cítim viac doma, ako u otca? Ako je možné, že z týchto múrov sála viac lásky, ako z môjho doterajšieho domova? Možno je to tým, že za týmito múrmi žijú osoby, ktoré mi tú lásku dávajú pocítiť. Osoby, ktoré sa netaja tým, že im na mne záleží a že som pre nich dôležitá. Aj keď je to možno z dôvodu nutnosti, ale aj tak sa s nimi cítim lepšie ako s otcom, či s mamou. Tu som doma. Tu mám rodinu. A táto rodina ma potrebuje. 

Vyšla som tých pár schodov, ktoré viedli na verandu. Už som sa chystala zaklopať, keď sa dvere otvorili. Stála v nich Esme.

„Bella,“ oslovila ma Esme a poodstúpila od dverí, aby mi tým naznačila, že môžem vstúpiť. Ostýchavo som vošla a poobzeral sa okolo seba. Mala som z tejto návštevy taký zvláštny pocit.

„Volala som s Alice...“ Esme zatvorila dvere a pristúpila ku mne. 

„Oh, prepáš, ale pred chvíľkou odišli všetci na lov. Zostala som doma len ja. Čo potrebuješ? Stalo sa snáď niečo?“ Matersky ma vzala okolo ramien a ťahala ma do obývačky. Pokrútila som hlavou, že je všetko v poriadku.

„A prečo si potom prišla?“ nástojila a posadila sa spolu so mnou na pohovku.

„Ja... Prišla som sa porozprávať.“ Esme si ma povzbudivo prehliadla a potom sa usmiala.

„A budem ti na ten rozhovor stačiť aj ja, alebo chceš počkať na Alice?“ Neviem, prečo som volala práve Alice, ale bol to už taký zvyk, keď som sa s nimi chcela spojiť, vždy som kontaktovala ju. Mala som síce číslo na všetkých, ale to Esmine som využívala len kvôli pracovným veciam.

„Myslím, že s tebou to bude najlepšie.“

„Dobre, tak začni. Som zvedavá, čo chceš,“ pobádala ma Esme. „Alebo počkaj. Nechceš niečo? Vodu? Alebo nie si hladná?“ Pokrútila som hlavou. Teraz som zo seba potrebovala dostať to, nad čím som premýšľala. Esme sa teda znova vsunula do pohovky a pozorovala ma.

„Ide o tú záležitosť,“ začala som.

„Nazývať môjho syna záležitosťou, je od teba pochabé, Bella,“ vyčítala mi Esme.

„Prepáč, nemyslela som to tak. Myslela som skôr tú cestu.“

„Aha. A čo presne?“ Na Esminej tvári bola zvedavosť. Zvedavo očakávala, čo zo mňa vypadne. Asi chcela vedieť, či som sa už rozhodla.

„Najprv by som chcela vedieť nejaké veci. Ide o Edwarda. Myslíš, že to naozaj zvládne? Naozaj mu tak veríte?“ Esme ma pohladila po ramene a potom sa zahľadela do neznáma.

„Bella,“ začala, keď pohľadom opäť vyhľadala moje oči. „Edward je veľmi zaujímavý človek. Teda... Chápeš, ako to myslím?“ Prikývla som. „On je po Carlisleovi najstarší, ak teda nerátam Jaspera, ale ten je v našej rodine len krátko. Ide o to, že Edward žil od začiatku svojho nového života spôsobom, ktorý vyznávame. Tu nejde tak o jeho vek, ako o dĺžku obdobia, ktorú je na vegetariánskej strave, ako to my voláme. Keď ma Carlisle premenil, Edward mi veľmi pomohol. On bol ten, čo so mnou trávil veľa času. On bol ten, ktorý ma presvedčil, že zabíjať ľudí, hoci je to naša podstata, je zlé.“ Pozrela som nechápavo na Esme. Nikdy by som si nepomyslela, že ona by mohla zabíjať ľudí, že by vôbec na to mala chuť.

„Vieš, hoci sa to nezdá, aj ja som upír. Je ťažké odolať niečomu, čo je pre teba prirodzené. Prvé mesiace v tomto tele boli veľmi ťažké. Sama som túžila len po krvi. To jediné pre mňa niečo znamenalo. Keby nebolo Edwarda... Milovala som Carlislea, ale láska prišla až neskôr. Prvé, o čo mi v tomto živote išlo, bolo utíšiť svoje potreby. Vtedy mi Edward prehovoril do duše. Videl v mojej mysli, aké je to pre mňa ťažké, ako sa musím premáhať. On bol ten, čo ma vždy zastavil.“

„Ale sami ste vraveli, že si prešiel obdobím, kedy ľudí zabíjal,“ nedalo mi vytiahnuť to, čo ma desilo. Čo ak aj teraz podľahne?

„Áno, povedali sme ti to. Možno sme nemali, ale chceli sme byť k tebe úprimní. Ale to, že s tým prestal... Skrátka, predstav si to, ako u narkomana. U niekoho, kto je závislý na drogách. Keď my ochutnáme ľudskú krv, dostaneme sa do akéhosi tranzu. Ak to spravíš raz, chceš to i druhý a tretíkrát. To, že s tým Edward prestal a sám, je akoby si ten narkoman povedal, že sa sám vylieči z drog. Chce to veľké sebazaprenie, aby si už nedal dávku a nedokáže to skoro nik. Lenže Edward to dokázal. Keď sa k nám vrátil, už bol nejakú dobu opäť na zvieracej krvi. Našiel v sebe to sebazaprenie. Bojoval s tým sám a to znamená, že má veľkú silu. Jeho sebaovládanie si prešlo skúškami, o ktorých sa ti ani nezdá. Ani jeden z nás, teda asi okrem Carlislea, by to nezvládol. Ani jeden z nás nemá v sebe takú silu. Len Edward. Chápeš už, prečo mu tak veríme? Chápeš, prečo sme presvedčení, že i tie roky bez krvi, by ho nezlomili?“ Musela som jej po tých slovách dať za pravdu.

„Takže by som sa nemala báť?“

„Nie, Bella, strach je tu na mieste. Samozrejme, že riziko tu je. Ale keďže je to Edward, to riziko je minimálne. On to nerobí len tak. Za tým, prečo by nemal zabíjať ľudí, je niečo omnoho viac. Vieš, keď sa živil ľudskou krvou, každému tomu človeku, ktorého usmrtil, každému čítal myšlienky. Vedel, na čo myslí, keď zomieral a to v Edwardovi zapudilo to zviera, o ktorom si myslel, že je. Hoci vie, že je upír, monštrum bez duše, ako si o sebe myslí, aj tak je ľudskejší, ako ktorýkoľvek človek. Na to mysli, keď sa budeš rozhodovať. To maj pred očami, keď budeš váhať,“ prosila ma Esme, vzala do svojich rúk tie moje a povzbudivo ich stisla.

Zdvihla som k nej oči. Cítila som slabosť, ktorá mi vhnala slzy do nich. Nevedela som sa tomu ubrániť. Rozplakala som sa naplno a Esme si ma vtiahla do náručia. Hojdala ma ako malé dieťa a hladila ma po chrbte.

„Ššš... Bude to dobré.“ Lenže ja som tušila, že nebude, pretože nech som sa chcela akokoľvek rozhodnúť, vždy som našla niečo, čo mi bránilo.

Na jednej strane som vedela, že ak to vzdám a nepôjdem za ním, znenávidia ma Cullenovci. Aj keď teraz tvrdia, že nie, aj tak to raz príde a ja ich stratím. Stratím ich dôveru, ich lásku, ich priateľstvo. Ak sa rozhodnem pre druhú možnosť, možno stratím to najcennejšie, čo mám. A to svoj život. Ale čo je môj život? Aký je? Hoci nestojí za nič, aj tak si ho cením. Dostala som možnosť byť na tomto svete, hoci nie som šťastná a ani spokojná so všetkým, aj tak ním nesmiem mrhať. Veď to je dar.

Keď som sem išla, existovala malá možnosť, že sa na ten výlet vydám, ale teraz sa rozplynula a ja som bola opäť na začiatku. Nakoniec som zistila, že jediné, čo mi bráni, je strach. Len ten tam stál ako neprekonateľná bariéra, ako ten najsilnejší, najhrubší múr, ktorý som nedokázala povaliť. Možno keby som v ňom našla nejakú slabinu, nejaké miestečko, kde je porušený, stačilo by doňho len slabo buchnúť a zvalil by sa sám. Lenže hľadala som málo. Akoby som to miestečko ani nechcela nájsť. Pretože som vedela, že ak ho nájdem, už nebude cesty späť.

Sedeli sme tam s Esme dlhé minúty. Ona ma objímala a ja som jej tričko zmáčala potokmi sĺz. Nechala ma a nevadilo jej to. Cítila som sa taká unavená. Sťahovala ma temnota, ktorej som sa napokon poddala a opadla do nej.

Opäť som vchádzala do tej jaskyne. Potkýnala som sa o kamene ležiace na zemi a brániace mi dostať sa k nemu. Každým okamihom, ktorým som k nemu bola bližšie, sa mi srdce rozbúchavalo viac a viac. Už len pár metrov, povzbudzovala som sa. Keď som konečne prekonala aj tie posledné, a predo mnou sa otvorila kamenná miestnosť, naskytol sa mi obraz, ktorý bol tak známy, no pri tom iný.

Nekľačal prikovaný ku skale. Stál uprostred miestnosti a pozeral na mňa. Pristúpila som k nemu o pár krokov bližšie, aby som si mohla prezrieť jeho tvár. Usmieval sa a jeho oči boli ako tekutý karamel.

„Prišla si, láska,“ šepol a hneď na to ma zvieral v náručí. Hladil ma vo vlasoch a tisol si ma k sebe. „Tak som sa bál, že ma tu necháš, že neprídeš. Bál som sa, že ťa už nikdy neuvidím. Zomrel by som bez teba, Bella. Zomrel...“ Jeho slová boli plné lásky a jeho náruč ma k nemu tisla takou nehou, že ak by ma teraz pustil, zviezla by som sa k zemi od toľkého šťastia, ktoré som cítila.

„Ach, Edward,“ šepkala som so slzami v očiach. Odtiahol si ma na kúsok od seba, dlaňami objal moju tvár a prstami zotieral slzy, ktoré mi ju zmáčali.

„Neplač, láska, neplač. Už bude všetko len dobré, sľubujem.“ Jeho chladný dych mi ovieval tvár. Jeho studené ruky, ktoré mapovali mokré cestičky, mi prišli také nežné. A potom, keď sa mi konečne zrak zaostril a ja som cez slzy aspoň niečo mohla zahliadnuť, sa jeho tvár priblížila k tej mojej. Pozorovala som jeho oči. Nabrali znova ten temný odtieň. No teraz neboli také chladné. Srdce sa mi rozbúchalo. Tentokrát to však bolo zo strachu.

Mala som strach, že mi ublíži. Chcela som sa odtiahnuť, no nešlo to. Nedokázala som sa ani pohnúť a jeho tvár bola stále bližšie. Už chýbal len malý kúsok. Čakala som, kedy sa jeho ostré zuby zaboria do môjho hrdla. Vedela som, že to príde. Zatvorila som oči a poddala sa tomu. No jeho dotyk sa objavil inde. Jemne sa otrel o moje pery. Bolo to, akoby sa o mňa otrel motýľ so svojim krídlom. Otvorila som oči a pozrela naňho. Bol blízko, tak blízko. Znovu sa nahol a spojil naše pery. Do tela mi vystrelil zvláštny pocit. Bolo to, akoby som vybuchla. Akoby vo mne bola sopka, ktorá sa práve rozhodla dať svetu najavo o svojej existencii a sile. Bol to podivný príval pocitov.  

Prudko som vystrelila do sedu. Obzerala som sa okolo seba a nepoznávala to miesto, kde som. Až keď som sa lepšie prizrela, zistila som, že som v Edwardovej izbe. Srdce sa mi rozbúchalo. Hneď na to sa rozrazili dvere a v nich stáli všetci Cullenovci. Obozretne ma sledovali. Ich výrazy sa ale postupne uvoľňovali, keď zistili, že som v poriadku. No z miesta sa nehýbali. Pozrela som po nich a na tvári sa mi začal formovať úsmev.

„Pôjdem tam!“ šepla som so stiahnutým hrdlom. Odkašľala som si a znova som po nich hodila úsmevom. „Pôjdem a zachránim Edwarda!“ skríkla som napokon znovu nájdeným hlasom.

Dúfam, že ste spokojní s vývojom udalostí. Musím sa priznať, že donútiť Bellu, konečne sa rozhodnúť, mi dalo ťažkú prácu. Ale napokon som to zvládla aj ja a aj ona. :D Dievča je hold bojazlivé! Ale kto by nebol? Postavte sa zoči-voči  hladnému upírovi, to si ani neviem predstaviť bez katastrofického konca. :D  Ale rozhodnutie už padlo. A je definitívne a nebojte sa, Bella ho už určite nezmení. No, teda aspoň v to dúfam, pretože vážne už nemám silu ju presviedčať. :D 

Teraz začne príprava. Je treba, aby sa Bella naučila rôzne veci, ktoré bude na svojej ceste potrebovať. A na to sú tu Cullenovci, aby jej s tým pomohli. Samozrejme, sa nám do toho pripletie večne naštvaný Charlie. Keď už je Bella rozhodnutá, on bude jediná prekážka, ktorá jej bude stáť v ceste. Dokáže si Bella poradiť aj s ním? To všetko nám prezradia ďalšie kapitoly.  

Nebojte sa, Edward už nebude dlho trpieť osamote. Príde deň, kedy sa pred ním objaví Bella. Ale chce to ešte trochu času. Edward to ešte tú chvíľu vydrží. :D Bude musieť, že?

Ďakujem za povzbudivé komentáre. Ako som čítala, ste celé nažhavené, ako to pôjde ďalej. Niečo som už prezradila. Teší ma, že viete pochopiť Bellu. Chcela by som vedieť, aký je váš názor po práve prečítanej kapitole, takže ma nenechajte v neistote a podeľte sa oň. Vaša GCullen

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 14. kapitola: