Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 13. kapitola

05.08.2012 (07:00) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 13× • zobrazeno 2155×

13. kapitola

Všade okolo mňa bolo šero. Celá som sa triasla. Bola som vyčerpaná fyzicky aj psychicky. Chladný kamenný podklad jaskyne, na ktorom som ležala, ma tlačil do boku. Po tvári mi stekali slzy. Plakala som od vysilenia aj od strachu. Krvácajúcu ranu na ruke som si pevne zvierala tou druhou, aby som aspoň nejako zastavila krvácanie. Bola mi neuveriteľná zima, ale nenašla som v sebe ani toľko sily, aby som sa natiahla k vaku, ktorý bol kúsok odo mňa a zakryla sa dekou, ktorú som v ňom mala.

V jaskyni bolo hrobové ticho, ktoré narúšali len moje tiché vzlyky. Celú tvár som už mala mokrú od sĺz, no nechala som to tak. Len som tam tak ležala a nechala sa unášať tou bolesťou. Veď to nemôže trvať večne. Raz to predsa musí skončiť. Bolesť musí ustať. Čo ju nahradí? Tma? Pokoj?

Myšlienky ma unášali a otupovali ma. Viečka sa mi zatvárali. Čakala som tú oslobodzujúcu tmu, ktorá nie a nie prísť. Aj to ticho bolo hlučné. A také desivé. Nakoniec sa mi to predsa len podarilo a ja som upadla do temnoty.

Strhla som sa. Na tele som cítila chladné dotyky. Keď sa mi konečne podarilo s námahou otvoriť páliace oči, videla som kúsok od seba sedieť tieň. Stále som cítila chlad sálajúci z dna jaskyne, no teraz to už nebolo až tak príliš. Nemohla som sa však pohnúť, akoby ma niečo zvieralo. Keď som sa ako-tak zorientovala, a môj zrak sa zaostril natoľko, že som mohla okolo seba vnímať, zistila som, že som omotaná v deke. V mojej deke, ktorú som mala vo vaku. Niekto ma zabalil. A ten niekto sedel naproti mne bez pohybu. Nevidela som mu do tváre, pretože sedel v tieni.

„Ehm...“ dostala som s námahou zo seba, pretože som mala tak vyschnuté v hrdle, že i najmenší pokus vysloviť čo len slovo, mi robil problém. Zrazu sa tieň pohol smerom ku mne. Vydesene som hľadela jeho smerom. Do môjho zorného uhla sa dostala fľaša, ktorá sa priblížila k mojim perám. Ovlažila som si ústa vodou a opäť zakašľala, aby som našla stratený hlas.

Pozrela som na osobu, ktorá mi podala vodu. Nado mnou sa skláňal on. Edward. Stále som mu poriadne nevidela do tváre, ale už som si bola istá, že to je on.

„Čo sa stalo?“ spýtala som sa po chvíli. Opäť odo mňa odstúpil a usadil sa na svoje pôvodné miesto.

„Si vysilená,“ ozval sa jaskyňou zamatový hlas a mnou prešla triaška. Už nebol taký hrubý a desivý. Teraz pôsobil uvoľnene, no akoby som v ňom cítila nejaké obavy. Na to sa zdvihol a zmizol. Videla som len tieň, ktorý sa mihol jaskyňou. Nechal ma tu samu. Dostala som strach. Preplašene som sa obzrela okolo seba, ale nič som nevidela. V tom šere to išlo len s námahou, aby som niečo zahliadla. Pokúsila som sa zdvihnúť, no moje slabé ruky mi to nedovolili, a tak som sa opäť zvalila na chladný kameň. Znovu sa mi slzy tlačili do očí. Nevedela som, prečo plačem. Únava si vyberala svoju daň. Zavrela som oči a poddala sa jej.

Cítila som vlhko. O moje pery sa niečo mokré otieralo. To isté som cítila aj na svojom čele. Pomaly som otvárala oči. Zahliadla som tlmené svetlo a zistila som, že už sa netrasiem. Už mi nebola ani taká zima. Pozerala som do žiare. Až po chvíli som si uvedomila, že je to oheň, ktorý niekto zapálil, aby som sa zohriala. On ho zapálil. Zdvihla som zrak a na druhej strane ohňa, oproti mne, sedel on. Ponad oheň si ma obzeral.

„Už ti je lepšie?“ spýtal sa po chvíli. Prikývla som a snažila som sa postaviť. No vymotať sa z deky mi robilo problém. Ani som nezahliadla ako, ale zrazu bol pri mne. Zozadu ma podoprel a pomohol mi posadiť sa, ešte stále s dekou omotanou okolo seba. V tom momente však sedel znova na svojom mieste. Akoby ho moja blízkosť urážala. Podarilo sa mi vyslobodiť si ruky. Natiahla som ich k ohňu. Vystierala som ich a premasírovala. Mala som ich úplne stŕpnuté. Pohľadom som vyhľadala ranu, no mala som ju previazanú kusom látky. Musel ma ošetriť. 

Pozrela som jeho smerom. Stále sedel bez pohnutia a len ma pozoroval. Jeho výraz nič nevyjadroval. Nevedela som, čo si myslí. Nenávidí ma? Je mi zaviazaný? Odsudzuje ma? Stále som sa pýtala sama seba, čo bude teraz, no radšej som to ani nechcela vedieť. Znovu sa pohol. Splašene som naňho pozrela. Tie rýchle pohyby ma vyvádzali z mieri. Bola som síce na ne zvyknutá u Cullenovcov, ale on bol niečo iné. Nemohla som vedieť, čo od neho čakať. A tak som bola ostražitá. V lone mi pristál malý balíček. Pozrela som naň a spoznala v ňom sušienky, ktoré som mala vo vaku.

„Nie je to veľa, ale mala by si niečo zjesť.“ Cítila som z neho akúsi starostlivosť. Prečo sa stará? Čo ho je do toho? Najprv je krutý a teraz ho zaujíma, či nie som hladná? Pokrútila som nad tým hlavou, ale nepovedala som ani slovo. Vzala som si jednu zo sušienok a s hladom som sa do nej zahryzla. Aspoň som sa takto mohla vyhnúť jeho pohľadu a nemusela som sa s ním rozprávať. Tušila som, že sa tomu asi nevyhnem, ale teraz som na to nemala ani chuť a ani odvahu.

Pozorovala som plamienky, ktoré v ohni preskakovali a premýšľala som, ako to bude ďalej. Pôjdeme si každý svojou cestou? Prečo tu stále vlastne sedí? S obavou som zdvihla pohľad a pozrela som naňho. Sedel s pokrčenými nohami a rukami si ich objímal. Bolo to také ľudské gesto. Keď máte strach z toho, čo príde a myslíte si, že keď sa objímete, všetko zlé vás obíde. Aspoň taký pocit som z toho mala. Aj ja som často sedávala v tejto pozícii. Keď som mala pocit, že toho je na mňa už príliš, a že sa rozpadnem, keď povolím zovretie. Aj on tak pôsobil.

Držal si svoje končatiny blízko pri sebe, akoby mal strach, že keď povolí, spraví niečo, čo oľutuje. A tak sa stále pevne zvieral. Jeho oči boli zapichnuté do ohňa. Keď som sa mu lepšie prizrela, zistila som, že už nie sú temné, ako čierna noc. Boli farby jantáru. Krásne karamelové. Presne také isté, ako mávali Cullenovci hneď po love. Takže sa bol nasýtiť. Asi preto ma tu nechal samu. Zmenšilo sa teraz pre mňa riziko smrti? Už mi neublíži? Neskočí po mne a nevysaje ma? Ale... Veď keby to chcel spraviť, mal toľko možností. Kým som tu ležala v bezvedomí, mohol ma pokojne zabiť, no ja stále žijem. Mali naozaj Cullenovci pravdu? Nie je až taký zlý? Vie sa ovládať?

Podivne ma v ruke trhlo a tak som chcela tú bolesť trochu utlmiť. Dlaňou som si zovrela miesto, kde som mala ranu. Zazrela som však prudký pohyb. Pozrela som jeho smerom. Stál na nohách a pohľadom prepaľoval látku na mojej ruke, cez ktorú presiaklo trochu krvi. Zrazu sa mihol ako tieň a zmizol z jaskyne. Ten prudký pohyb ma vydesil a ja som ľakom nadskočila.

Posadila som sa na posteli a zažmúrila do tmy svojej izby. Svojej izby? To bol sen? Som vo svojej izbe. Rýchlo som hrabla smerom k stolíku a zapla lampu. Pohľadom som strelila k mojej ruke, no ani známka po nejakej rane. Nič, len nepríjemné svrbenie na tom mieste, kde by tá rana mala byť. Pokrútila som hlavou. Siahla som po telefóne. Štyri hodiny - svietilo na displeji. Super, ďalší do zbierky.

Zvalila som sa do vankúša a tvár som si zakryla rukami. Už ma to všetko unavovalo. Aj keď som ešte večer bola presvedčená, že to nechám a nebudem na svoje sny myslieť, aj tak si robili svoje a stále ma prepadávali. A akoby to nestačilo, museli sa meniť. Museli pribudnúť nové. Prehrala som si opäť ten sen a zrazu ma niečo napadlo.

„Ja som to nakoniec prežila?“ šepla som do tmy. Teda aspoň pár chvíľ po tom, čo sa on dostal z okov, som bola stále nažive.

Je možnosť, že by som celý ten "výlet" prežila a v zdraví sa dostala domov? Áno, Carlisle povedal, že v tom isté riziko je, ale Edwardovi veril. Veril, že sa dokáže ovládnuť. Keď ma nezabil hneď, čo pocítil a možno aj ochutnal moju krv - tak ďaleko som v predstavách nezašla, aby som si pripomenula, či som mu napiť dala, alebo nie, hoci som tušila, že asi áno - možno sa ovládol natoľko, že som sa z toho predsa len dostala. Ale ako zistiť pravdu? Ten sen mi jasne napovedal, ale poddať sa tej predstave, do toho sa mi akosi nechcelo.

Takže, čo teraz? Mám dve možnosti. Prvá je, že sa pokúsim na to všetko zabudnúť. Budem prehliadať skutočnosť, že tam niekde žije - skôr trpí - jeden tvor, ktorý potrebuje moju pomoc, aby sa mohol vrátiť do života, k svojej milujúcej rodine. Budem sa tváriť, akoby o nič nešlo a pozerať do utrápených tvári mojich priateľov, ktorých teraz s veľkou odvahou priateľmi nazývam, pretože po mojom rozhodnutí sa na to vykašľať, ich určite stratím. Ale ako dlho to môže trvať? Dva? Tri roky? Potom budú kvôli utajeniu svojej identity nútení odísť. Takže sa ich zbavím. Ale zbavím sa aj toho pocitu vo mne? Budem sa môcť s pokojnou tvárou pozrieť do zrkadla a vidieť tam stále tú Bellu? To asi nie. Moje svedomie mi bude dennodenne pripomínať, aká som bola zbabelá. Ako som utiekla pred problémom a ako jedna úbohá duša, ktorá za to možno ani nemôže, kvôli mne trpí.

A preto sa naskytuje druhá možnosť - ísť tam. Postaviť sa pred Cullenovcov a povedať im s pevným odhodlaním, že sa o to pokúsim, hoci neviem, či sa mi to podarí a či sa vôbec ešte niekedy vrátim. Pôjdem sa obetovať? Postavím svoj život oproti životu, či skôr existencii jedného upíra? Stojí to za to? Stojí za to riskovať kvôli niekomu, kto sa mi natlačil do snov a tým sprehádzal celý môj život? Neviem, ale jedno viem. Stojí to minimálne za to, aby som si udržala to málo, čo som našla v rodine Cullenovcov. Že ich prvotný úmysel nebol až tak nezištný? No a čo? Veď ani ja nie som dokonalá. Aj ja som z vzťahu s nimi veľa vyťažila. Z ich strany to bola len pomoc a možno nejaké to moje nalákanie, ale pre mňa to bolo viac. Našla som priateľov, ktorí mi môžu byť vďační a oddaní. Našla som v nich rodinu, ktorú som nikdy nemala. Našla som v nich útechu, pomoc. Čo viac by som od nich ešte chcela? Nestačí mi to? To som už naozaj taká skazená?

A dosť, Bella! Vzchop sa! Si predsa niekto a teraz máš jedinečnú príležitosť to dokázať. Môžeš vrátiť to, čo ti oni tak s radosťou dali. Nebuď sebec! Nájdi v sebe odvahu, ty strachopud! Vstaň a urob niečo pre svojich priateľov, ale hlavne pre seba!

Vyliezla som z postele a zapadla do kúpeľne. Po krátkej sprche som sa pobrala do kuchyne. Otec už doma nebol. Dnes bola nedeľa a ja som netušila, kam sa mohol pobrať. Dnes predsa nepracuje, ale má svoj program. Takže ma to netrápilo. Bola som rada, že mám dom pre seba. Potrebovala som sa nejako zabaviť, aby som nemyslela na ten sen a na to, ako sa rozhodnem. Stále boli vo mne pochybnosti. Rozhodla som sa, že upracem a tým zabijem čas.

Samotné upratovanie mi trvalo len nejaké tri hodiny. Potom som sa znova vybrala do kuchyne a pripravila som otcovi obed, aj keď som netušila, či sa na obed domov dostaví. Ak nie, bude to mať na neskôr. O druhej hodine poobede som už nemala čo robiť. Všetko bolo upratané, bielizeň vypratá a poskladaná, obed navarený. Posadila som sa vo svojej izbe na posteľ. A zasa mi myšlienky zablúdili k Edwardovi. Znova som sa cítila, ako ten najväčší zbabelec.

Prehrávala som si nočný rozhovor s Cullenovcami. Tie Esmine reči, ako ma bude milovať a budem pre ňu vždy jej dcérou. Vedela pekne zahrať na city. Ale nasadila mi tým chrobáka do hlavy. Ona mi verila, vedela, že to na mňa zapôsobí a to od nej nebolo fér. Vzala som do rúk telefón a vytočila Alicine číslo.

„Ahoj, Bella,“ ozvala sa hneď po prvom zazvonení. Čakala som, že hneď na mňa vyrukuje s odpoveďou, ale teraz sa to nekonalo. Po pozdrave len čakala, čo jej poviem. Možno to bolo preto, že som sama ešte nebola rozhodnutá a nevedela som, čo urobím. Chcela som len jediné. Byť opäť s nimi. Aspoň chvíľu. Možno je to už poslednýkrát.

„Ahoj, Alice. Ste doma?“ opýtala som sa s malou dušičkou.

„Samozrejme. Prečo sa pýtaš?“ Čo jej odpovedať? Že mám strach, že zdvihli kotvy a predčasne sa odsťahovali?

„Vieš, chcela som sa spýtať, či by som k vám mohla prísť.“ V telefóne sa ozvalo povzdychnutie.

„Bella, ty sa nemusíš pýtať. Ak chceš prísť, pokojne príď. Si u nás vítaná.“

„No, ja len... Vieš, po tej noci... Nevedela som, či vám to nebude vadiť,“ dostávala som trhane zo seba.

„Prestaň! Mám prísť pre teba, alebo prídeš sama?“

„Prídem sama,“ dodala som napokon.

„Dobre. Čakáme ťa.“ Na to telefón ohluchol. Dostala som z toho čudný pocit. Už nebola taká vľúdna, ako v noci. Určite sa toho veľa zmenilo. Mala som pocit, akoby som ich strácala. V hrudi ma pichlo. Tá bolesť bola veľká. Akoby som strácala kus seba. Takto to bude, keď ma opustia? Keď navždy zmiznú z môjho života? Len pre moju slabosť sa pripravím o rodinu. Mala by som sa konečne rozhodnúť. Lenže na to potrebujem ešte pár informácií.

Vstala som a zišla som dolu. Vzala som kľúče od auta a pobrala som sa ku Cullenovcom. Po pár minútach som už parkovala na ich príjazdovej ceste. Ich impozantný dom, týčiaci sa uprostred lesa, ma vždy fascinoval. Tak, ako všetko, čo sa Cullenovcov týkalo. Teraz, keď som vedela, čo sú zač, mala by som mať strach, keď som sa blížila k ich domu. No ja som cítila úľavu. Cítila som to teplo, ktoré vás pohltí, keď prichádzate domov. Ten pokoj, ktorý vás čaká za múrmi domova. Ako je možné, že sa tu cítim viac doma, ako u otca? Ako je možné, že z týchto múrov sála viac lásky, ako z môjho doterajšieho domova? Možno je to tým, že za týmito múrmi žijú osoby, ktoré mi tú lásku dávajú pocítiť. Osoby, ktoré sa netaja tým, že im na mne záleží a že som pre nich dôležitá. Aj keď je to možno z dôvodu nutnosti, ale aj tak sa s nimi cítim lepšie ako s otcom, či s mamou. Tu som doma. Tu mám rodinu. A táto rodina ma potrebuje.  

Uvedomujem si, že sme opäť v deji ďaleko nepostúpili. Ono je ťažké prísť na nejaké rozhodnutie, ktoré už bude definitívne a ktoré Bella nezmení. Preto sa tak zdráha. Chce si byť na sto percent istá, čo ju to bude stáť. Dúfam, že to už v nasledujúcej kapitole zvládne. Pretože nás čaká ďalšia kapitola plná otázok a presviedčaní. Podľahne nakoniec Bella? Alebo to vzdá a klesne na svoje najhlbšie dno? 

Opäť ďakujem za všetky komentáre. Viem, že som sa vyjadrila, že kapitoly nebudú pribúdať tak často, ako by ste si želali. No ako vidíte, moje slovo asi za nič nestojí. :D Nie, pravdou je, že som mala čas, a preto sa tu v tak krátkej dobe objavili až tri kapitoly po sebe. Ale nezvykajte si na toto tempo. :D Môže sa stať, že mi ten čas nevyjde, alebo ma opustí zase na nejaký čas múza. Momentálne sa ma drží ako kliešť, a preto to chcem využiť. Možno by som ju mala rozdeliť na všetky svoje rozpísané poviedky, ale NS mi padlo za obeť, a tak som ju sebecky venovala len jej. :D

Dúfam, že vás moje rozhodnutie teší a podpora z vašej strany bude trvať aj naďalej. Ono to poteší, ak sa pod kapitolou rozsvieti pár políčok. Či už len so smajlami, alebo s pár písmenkami. Hoci, písmenká ma vždy viac bavili, ako len ten obrázok, ktorý často neviem, ako mám brať. Ale nebudem vám nič vyčítať. Aspoň nejaká podpora to je. :D 

Vaša GCullen :D

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 13. kapitola: