Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezvratné stretnutie - 10. kapitola

12.07.2012 (15:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 2180×

10. kapitola

Za mnou stáli všetci Cullenovci. Dokonca aj Carlisle sa k nim pridal. Pozerali na mňa, akoby niečo očakávali. Nechápala som to, ale teraz som potrebovala vyriešiť niečo iné. Otočila som sa znova k jednej fotke, kde bol aj on a zapichla som prst naňho.

„Kto je toto?“ spýtala som sa, no miesto odpovede som počula len zalapanie po vzduchu. Otočila som sa k nim a pozorovala ich vydesené výrazy. Trochu ma to prekvapilo. Nechápala som, čo ich mohlo vydesiť. Prechádzala som každému po tvári a ten smutný výraz sa odzrkadľoval v každej jednej. Že majú smutný pohľad Rose a Alice, to by som pochopila. Predsa len sú to ženy a ak je na fotke nejaký ich dobrý známy, ktorého dávno nevideli, dá sa to pochopiť. Ale prečo sa tak smutne tvári vždy usmiaty Emmett? A to nehovorím o Jasperovi, ktorý vyzeral, že to zvláda asi najhoršie.

„Povie mi niekto z vás, kto je na tej fotke?“ spýtala som sa znova, no v mojom hlase nebolo cítiť tú razanciu, s ktorou som svoju otázku preniesla po prvýkrát. Ich výrazy sa nezmenili. Len uprene pozorovali tú fotku. No nakoniec sa predsa len niekto odvážil mi odpovedať. Že to bude práve Carlisle, to ma prekvapilo.

„Je to môj syn,“ šepol tak potichu, že som si nebola istá, či som si to len nevymyslela. Pozrela som naňho a videla tú bolesť, ktorú znova prežíval. Niečo sa určite stalo. Tie ich zlomené pohľady ma šokovali. Premýšľala som nad tým, či im prezradiť, že ho poznám. No, vlastne ho nepoznám, len sa mi neustále zjavuje v snoch.

„Niečo sa mu stalo?“ spýtala som sa napokon. Musela som z nich vymámiť aspoň nejaké informácie skôr, ako im prezradím, čo o ňom viem.

„Zmizol.“ To bolo jediné slovo, ktoré mi podali ako vysvetlenie, ale i to jediné slovo stačilo na to, aby som sa rozhodla vyrukovať s pravdou von. Prešla som bez slova okolo nich a nechala som ich tam stáť. Rozhodla som sa, že si to musím celé premyslieť, skôr než im to poviem, a tak som sa vybrala po schodoch do izby, kde som strávila dnešnú noc. Na vrchole schodiska som sa ešte otočila, aby som poslednýkrát videla tie bolestné tváre. Potom som sa už len zavrela v izbe. Tam som sa postavila k oknu a zahĺbila sa do svojich myšlienok.

Môj prvý sen sa objavil náhle. Nič a nikto ma nevaroval a zo začiatku som mu nepripisovala žiadny význam. Nič nedávalo zmysel a nebol dôvod domnievať sa, že nejaký význam má. Postupom času som si naň tak zvykla, že som sa dokázala od neho odbremeniť a nemyslieť naň. No dnes nastala tá chvíľa, kedy som sa mala zamyslieť a zistiť dôvod, prečo práve mne sa sníval.

Prehrávala som si postupne sen za snom. Človek si málokedy pamätá, čo presne sa mu snívalo, lenže ak sa vám sen opakuje dokola, zapamätáte si ho do najmenšieho detailu. Dokonca som presne cítila pocity, ktoré ma v tom sne zaplavovali. Najprv bezmocnosť a strach a potom úzkosť z neschopnosti.

Zatvorila som oči a preniesla sa na to miesto. Pozorovala som jeho sklonenú tvár. Jej belosť a potom tie oči. Čierne ako uhol, také nebezpečné, no pri tom prosiace o pomoc. Nikdy nevyslovil žiadosť, nikdy o pomoc nepožiadal jediným slovom, no jeho pohľad bol prosiaci. A potom výčitky. Výčitky, že som neschopná, že mu nedokážem pomôcť. Nechápem, kde sa vo mne vzal ten vzdor, že som mu dokázala do očí povedať, čo si o tom všetkom myslím. Že som dokázala oponovať tým nebezpečným očiam a pri tom necítiť strach o seba. Jediný strach, ktorý som cítila, bol strach zo zlyhania a z toho, že všetka námaha, ktorú som vynaložila, bola zbytočná. 

A potom ďalší sen. Cesta plná strasti, bolesti a driny. Kým som našla to miesto, chcela som sa toľkokrát otočiť a vrátiť sa späť. Necítiť tú zodpovednosť, ktorá ležala len na mojich pleciach. Najviac ma však prekvapil posledný sen, ktorý bol kľúčom k tomu, aby som vyriešila celú tú záhadu.

Prečo sa v ňom objavili Emmett a Jasper. A prečo to všetko pre mňa robili? Alebo to nerobili pre mňa? Chlapec z fotky je ich brat. Znamená to, že to robia len pre neho?

„Zmizol,“ zneli mi Carlisleove bolestné slová v ušiach. Moje vnútro akoby stiahla neviditeľná chladná ruka. Tá bolesť sa preniesla aj na mňa. Cítila som, ako sa ovíja okolo mojich vnútorností a ako ma núti stále na ňu myslieť.

„Nezbavím sa jej,“ šepla som do ticha. Pohľadom som prešla po tej miestnosti, ktorá ako jediná bola svedkom mojich úvah. Len tu som sa tomu mohla úplne poddať. Cítila som silu, ktorá sa tu vznášala a ktorá mi dovoľovala poddať sa tomu. Zrazu som vedela, koho tá izba je. Je to jeho izba. To jeho je tu cítiť z každého kúsku. To vďaka nej ešte stále žije. Časť jeho je tu ukrytá. Už mi nestačilo prechádzať po nej len pohľadom. Musela som sa ho dotknúť. Prstami som prechádzala po stene, dotýkala som sa dvier, hladila som knihy, z ktorých akoby bol cítiť najviac. Nakoniec som prešla k stolu a otvárala som zásuvky.

Našla som predmety, ktoré museli patriť jemu. Zväzok nôt, úhľadne uložený podľa abecedy, bol presýtený jeho vôňou. Nevedela som, či to je naozaj jeho vôňa, ale niečo mi vravelo, že sa nemýlim. Znovu som natrafila na fotografie. Vyzerali staršie a rozmazanejšie. Stál tam v objatí so ženou, na ktorú sa nápadne podobal. Matka? prebleslo mi hlavou. Musela to byť nejaká príbuzná, pretože podoba bola neuveriteľná a iná možnosť, ako že je to jeho matka, mi nenapadla. Otočila som fotku a zarazila sa. To, čo bolo nemožné, mi svietilo pred očami. Dátum dvadsiaty november 1917 sa nedal prehliadnuť.

„Ale to nemôže byť pravda!“ skríkla som a pritom sa sama seba zľakla. Doteraz izba ponorená do ticha, bola preťatá mojim výkrikom. Dostala som strach, že tí dolu to počuli a narušia ten pokoj, ktorý tu doteraz vládol. Nesmeli sem teraz vstúpiť. Tým by som stratila to spojenie s ním. Vyskočila som na nohy a rýchlo zamkla dvere. Oprela som sa o ne a načúvala. Našťastie som nezachytila žiadne podivné zvuky a tak som opäť prešla k oknu.

„Musím na to prísť!“ To bola jediná vec, ktorá ma teraz zajímala.

„Fotka s dátumom starým skoro sto rokov, na ktorej vyzerá presne tak, ako v mojich snoch. Možno len trochu dospel, no jeho vek sa nezmenil. Fotky dolu v hale. Tá istá podoba,“ premýšľala som nahlas a snažila sa to pochopiť. No nič nedávalo zmysel. A potom ma napadla zaujímavá myšlienka.

„Čo keď kľúčom k pochopeniu sú moje sny?“ Lenže ako si ich vysvetliť. Jediný spôsob bol, znova si ich prehrať, a tak som sa znovu ponorila do svojho sna. Vedela som, že sa musím zamerať na ten prvý, ten, kde som sa s ním stretla tvárou v tvár, kde som mu pohliadla do tmavých, nebezpečných, hladných a pri tom prosiacich očí. V tom bude vysvetlenie.

Bledá tvár. Tá istá bledosť, ako Cullenovci. Nutnosť piť krv? Prečo to potreboval? Kto pije krv?

Priskočila som k dverám a odomkla ich. Na jazyku ma pálila jediná otázka, ktorá to môže vysvetliť. Zišla som dolu do obývačky a pozrela sa na osoby sediace na pohovke. Carlisle, Esme. Ach, už sa vrátila? Alice, Jasper, Emmett a Rose.

Podišla som k nim. Nikto z nich si nedovolil povedať ani slovo. Sedeli a uprene pozorovali, ako som sa pred nich postavila. Prechádzala som po ich tvárach. Odmyslela som si tie smutné bolestné výrazy a pozorovala som ich podobnosť. Opäť tie isté znaky. Bledá tvár. Chladná pokožka. Týmto som si nebola istá, pretože jeho som sa nikdy nedotkla. Oči. Tie ich boli... zlaté? Áno, toto ma vždy zaujímalo. Jeho boli temné, čierne ako najhlbšia noc. Lenže i oči Cullenovcov zvykli občas nabrať tmavší odtieň. Komu sa mení farba očí?

„Tvoje deti sú všetky adoptované,“ spýtala som sa Carlislea. Ono to skôr bolo konštatovanie, fakt, ktorý som vedela, ale musela som si to všetko zhrnúť pekne po poradí. Carlisle len prikývol na súhlas.

„Prečo potom tá podoba?“ Znova otázka mierená na Carlislea. Neviem, prečo som mala potrebu komunikovať len s ním. Nebol to ich skutočný otec, ale vždy dali na jeho názor.

„Je to trochu zložitejšie,“ začal vysvetľovať. No ja som ho zastavila zdvihnutou rukou. Nechcela som počuť slová, ktoré ma ešte viac zamotajú. Potrebovala som odpovede na priame otázky.

„Ja budem rozprávať.“ Otočila som sa od nich a pohľad zamerala na les. Bolo pod mrakom. Žiadne slnko nevykuklo, aby to tu trochu odľahčilo. Škoda. „Nie ste rodina, no ste si až nápadne podobní.“ Počula som, ako sa niekto nadychuje, akoby sa chcel vyjadriť k mojim slovám. To nesmeli. Narušili by tak tok mojich myšlienok, a preto som opäť zdvihla ruku, no pohľadom som zostala zavesená na okolitý les.

„Je medzi vami niečo, čo neviem pochopiť. Núti vás to držať spolu. Milujete sa navzájom, no stránite sa okolia. Mňa ste k sebe pustili!“ V mojom hlase teraz boli cítiť výčitky. Prečo im vyčítam, že ma majú radi? Zakrútila som nad tým hlavou a pokračovala som v svojich úvahách.

„A teraz váš vzhľad. Ste bledí, všetci rovnako bledí. Je nemožné, aby ste všetci, hoci ste adoptovaní, trpeli tou istou chorobou. Vaša krása kričí na ďaleko. Ľudia sa vás stránia, hoci by vás najradšej uctievali ako bohov. Máte na dotyk chladnú pokožku. Chladnú a tvrdú ako najtvrdší nerast, no pri tom je jemná a hebká, ako najjemnejší zamat. Vaše oči majú nezvyčajnú farbu. A znova nastáva otázka: Ako môžete byť adoptovaní a mať rovnakú farbu očí? A potom zmena ich farby. Postupne tmavnú, no nikdy nie sú úplne čierne. Nie ako jeho!“ poslednú vetu som len šepla. Ale mala som neochvejný pocit, že ju počul každý jeden v miestnosti, pretože sa zvláštne napli.

„Čo jete? Pretože som vás nikdy nevidela požiť čo i len hlt.“ A opäť výčitky. Lenže som sa nevedela zbaviť pocitu, že ich musia cítiť a počuť. Len to ich rozhýbe.

„Sme iní,“ ozval sa opäť Carlisle. „Máš pravdu. Bledí, chladní, so zvláštnou farbou očí. Si všímavá. Keby som ti povedal, že náš druh má zvyčajne červené oči? Oči farby krvi? Pochopila by si?“ Úprimnosť. Tá teraz sršala z jeho slov i pohľadu. A potom tam bol strach. Z čoho? Z odsúdenia? Prečo?  A potom význam jeho slov – čo znamenali? Zatvorila som oči a myseľ presunula do sna.

„Nestačí to. Som slabý. Zvieracia krv nepomáha.“ Jeho slová vyslovené s toľkou námahou. A potom nôž v mojich rukách. Moja krv ponúknutá na jeho záchranu. Prudko som otvorila oči. Zrazu zmizli ružové okuliare, ktoré mi doteraz bránili vidieť pravdu, ktorú som síce hlboko v sebe cítila. Opäť som podrobne sledovala ich tváre.

„Pijete zvieraciu krv. To je vaša potrava.“ Zhrnula som svoje poznatky. Teraz som si už bola istá. Z ich strany nikto neprotestoval. „Prečo nežijete ako ostatní vášho druhu?“ spýtala som sa, no vzápätí som to oľutovala. Bola to nezmyselná otázka, ale zaujímalo ma, prečo si vybrali ťažšiu cestu.

„Nechceme byť monštrá?“ ozvala sa Rosalie. Jej hlas bol presýtený odporom. Nepáčilo sa jej, čím je.

„Nemohli by sme žiť spolu a milovať sa?“ To bol názor Esme. Vždy milujúca matka. Mala som pocit, že aj keby boli zombie a z tela im postupne každý deň odpadávali kusy mäsa, ona by ich milovala stále rovnako. Ako som im v tomto závidela.

„Nemohli by sme ísť medzi ľudí a spolunažívať s nimi?“ Vždy tak ľudský Carlisle. Prečo ma to neprekvapuje.

„Život, teda naše prežívanie, by bolo nudné?“ Emmett. Pán vtipný so smutným pohľadom.

„Sú to prekážky, ktoré nám pomáhajú byť lepšími a cítiť sa viac ľuďmi?“ Jasper. Ten, čo sa mi zdal, že keď sú nablízku ľudia, najviac trpí a pritom túžil byť s ľuďmi? 

„Len takto môžeme byť rodina, mať jeden druhého a dúfať?“ Smutné oči Alice sa mi opreli do tých mojich. Zase naliehavá prosba, ktorá vravela: Nevzdávaj to a pomôž, prosím!

„Verím vám. Neviem prečo, ale verím vám. Za ten čas, čo som s vami, som pochopila, že ste lepší, ako ktorýkoľvek iní ľudia. Je vo vás viac citu. Držíte spolu, ako rodina. A... našla som u vás to, čo sa mi doma nedostalo.“ Bolo to priznanie. Priznanie toho, že ich potrebujem a mám ich rada. Keď sa postupne začali dvíhať a jeden po druhom ma objali, akoby do mňa vohnali novú energiu. Ich tváre zostali smutné, ale bola v nich nádej.

Prvý krok sme mali za sebou. Teraz malo prísť priznanie z mojej strany. Už nám nič nebránilo. Oni sa otvorili mne a teraz nastala chvíľa, kedy som mala urobiť to isté. Už sme sedeli všetci. Oni na svojich pôvodných miestach a ja na kresle oproti nim. Nohy som si zasunula pod seba. Pohodlne som sa oprela do sedačky a zatvorila som oči. Ak by som pozerala do ich dychtivých tvárí, asi by som nezvládla dokončiť to, čo som sa im chystala prezradiť.

„Začalo to na moje sedemnáste narodeniny. Z ničoho-nič sa mi v noci sníval podivný sen. Muž nevídanej krásy kľačal na kolenách. Ruky spútané v okovách. Bol vyčerpaný a slabý, no keď sa na mňa po prvýkrát pozrela, v jeho pohľade toho bolo veľa. Hlad, bolesť, smútok, túžba a prosba. Nechápala som ničomu a po prebudení som sa triasla. To bolo moje prvé stretnutie s ním.“ Otvorila som oči, no pozrela som na stenu, kde viseli rodinné fotky. Pohľadom som našla tú, na ktorej bol aj on a srdce sa mi stiahlo. Odvrátila som sa a znova zatvorila oči.

„Následne sa sen opakoval noc čo noc. Cez deň som si zakázala naň myslieť. Trápilo ma to a nevedela som ho pochopiť. Toto trvalo pokým som sa nenasťahovala sem do Forks. Potom sa sen zmenil. Ukázalo sa, že to bolo jeho pokračovanie. Rozprával sa so mnou.“ Tvárou mi prešiel úškrn. „Skôr mi nadával. Bola som preňho neschopná, pretože som mu nedokázala pomôcť a on sa nemohol dostať z tých okov. Ani to, že som mu nanosila zver a on sa z nej nakŕmil, ani to nepomohlo. Jediná vec, ktorá pomohla, bola moja krv. Pamätám si, ako som sa bála. Pamätám si na jeho čierne oči a podivné zvieracie vrčanie, ktoré sa mu vydralo z hrude, keď uvidel ten červený prúd krvi, valiaci sa z môjho zápästia.“ Izbou sa ozvalo tlmené zavrčanie.

Otvorila som oči a stretla som sa s Jasperovým temným pohľadom. Chvíľu mu trvalo, než sa upokojil a pokiaľ sa tak nestalo, sedela som po tichu a pozorne ho pozorovala. Aká je šanca utiecť pred hladným útočiacim upírom? Keď sa jeho pohľad opäť vyjasnil a on sa na mňa ospravedlňujúco pozrel, pokračovala som v rozprávaní.

„To bolo poslednýkrát, čo som ho videla vo svojom sne. Preto ani netuším, či som to nakoniec prežila. Ale sny týmto neskončili. Skôr akoby mi ukazovali, ako som sa k nemu dostala. Nasledujúci bol o ceste po krajine. Ukázal mi, ako nájsť miesto, kde je schovaný pred svetom. Cestovala som neznámou krajinou, až kým som našla jaskyňu, kde je uväznený. Nič zaujímavé.“ Postavila som sa a premasírovala som si skrehnuté nohy.

Podišla som opäť k oknu a zahľadela sa na okolie domu. Vtom sa mi zjavil môj posledný sen. Lúka, kde sa to všetko odohrávalo sa teraz vinula priamo pred mnou. Na tvári sa mi zjavil úsmev, ktorým som obdarila všetkých v miestnosti, pretože som vedela, že som tam, kde mám byť. Nechápali môj výraz, a preto bolo nutné pokračovať vo vysvetľovaní.

„Posledný sen sa mi sníval dnes v noci. Bola som za vašim domom.“ Teraz som si bola na sto percent istá, že len s nimi sa mi to všetko podarí vyriešiť. Bola to záhada nad záhady. „Na lúke so mnou boli Emmett a Jasper. Snažili sa mi vysvetliť techniku lovu. Lukom,“ ozrejmila som im, keď sa im na tvárach všetkým ako na povel zjavili vydesené výrazy. Viditeľne sa im uľavilo a mne to znova spôsobilo úsmev na tvári.

„Ulovili dve srnky. Strelili ich šípom do srdca a ja som sa to mala všetko naučiť. Ale nielen loviť, ale aj spôsob, ako si taký luk vyrobiť. A prečo? Pretože to budem potrebovať. Len toľko som pochopila.“ Jasper s Emmettom na seba nechápavo pozerali. Asi sa im nezdalo, že niečo takéto ma budú musieť naučiť, no inú možnosť mať nebudú. Tu ide o veľa.

„A aby som sa vrátila k tomu, čo som pôvodne chcela,“ odmlčala som sa a čakala, kým znova získam ich plnú pozornosť, „ten neznámy je váš brat. A ja presne viem, kde ho hľadať.“

Mala som lepšiu náladu, ale hlavne prišla inšpirácia. Netuším, ako sa mi toto podarilo napísať, ale už je to tu. Určite by som chcela vedieť, čo si o tom myslíte. To, že chcete, aby tu čím skôr bola ďalšia kapitola, mi je jasné. Ale mňa zaujíma váš názor na práve prečítanú kapitolu. Tak, ak nejaký máte, hoďte mi ho do komentu. Som zvedavá, čo si na mňa nachystáte. 

Vaša GCullen

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezvratné stretnutie - 10. kapitola: