Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nezabudni na rúž, kamarát! - 4. kapitola - Koniec

20.07.2012 (07:00) • TeenStar • FanFiction na pokračování • komentováno 22× • zobrazeno 5203×

4. kapitola - A žili šťastne, až pokým... No nič!

Kto je v láske múdry, miluje čo najviac a vraví čo najmenej. - Tennyson

Edward

„Tak už sa vzchop, brácho!" Phil ma lakťom drgol do ramena a posadil sa na stoličku vedľa mňa. Sedeli sme načapení na skle smerujúcom priamo do ulice a pozorovali sme okoloidúcich, zatiaľ čo si nás jedna babka nepríjemne merila pohľadom a v ruke tuho zvierala svoju drevenú paličku. Ach, Bože, čo som komu urobil?!? Hold, smola, ale dnes je kaviareň zatvorená. Phil s Betty totiž oslavujú výročie svojej... ehm, "svadby".

„Úúúúú, Edward, pozri na tú kočku!" vypískol nečakane Phil a takmer si otrel čumák o lesklé, krehké sklo, ktoré som dnes ráno umyl. Pozorne ju pozoroval svojimi hlbokými, tmavými očami, až pokým nezmizla za dosah našej kaviarne. Teda až pokiaľ sa nevzdialila z Philovho úchylneho dohľadu.

„Prepáč, starý, ja som vlastne zabudol, že ty na ženy nie si," mrkol na mňa a šibalsky sa usmial, aj keď dobre vedel, že všetko, čo práve povedal, bolo totálne mimo. Tak a teraz si definitívne mŕtvy, kamarát! pomyslel som si chladne.

Cítil som sa totiž presne tak, ako by do mňa práve udrelo tisíc bleskov naraz. V žilách mi žačala bublať krv tak intenzívne, až som sa začínal strachovať, že to nevydržia.

„Ja nie som gay!" zavrčal som naňho, pričom som na každé jedno slovíčko dával jasný prízvuk, a tresol som päsťou do karamelovej konštrukcie stola, ktorá pri mojom dotyku trucovito zadrnčala.

Musel som odtiaľ odísť. A to hneď teraz. Inak by tu bola šanca, že to vážne nevydržím a na obed sa budú výnimočne robiť šnicle. Z ľudského mäsa.

Jediným šmahom ruky som si zo stoličky schmatol bundu a už si to mieril rovno k dverám, ktoré by ma hádam konečne mohli pustiť na slobodu. Alebo teda za Bellou, ak sa už konečne dostala domov - do nášho bytu.

Ešte predtým, než moja noha definitívne zapadla za prah dverí, začul som, ako do seba Phil napcháva balíček chipsov a svoju kučeravú hlavu otáča priamo mojim smerom. Pre istotu som zadržal dych, vedel som, že toto nebude pre moje sebaovládanie nič príjemné.

„A nezabudni na rúž, kamarát!" zamrmlal s plnými ústami a prstami sa opäť prehrabal v igelitovom sáčku. V tom momente mi len napadlo... A dávajú v newyorskej väznici dobrú stravu?

***

Nenašiel som ju. Nikde. Absolútne som netušil, kde by len mohla byť. Telefón mi nedvíhala a čuchať ju ako stopársky pes som naozaj nechcel. Dobre som totiž vedel, že to nemá rada. Navyše musí človek rátať aj s tým, že kanály v New Yorku sú sakramentsky špinavé, čo není až taká veľká sranda, ako sa to na prvý pohľad môže javiť.

Kráčal som ulicou, cítil tu sviežosť na chodníku, a rozmýšľal nad tým, kde a kedy sa to celé tak veľmi pokašľalo. Nemusel som uvažovať dlho na to, aby mi došlo, že sa to všetko zrútilo už niekde úplne na začiatku.

Keď sa ku mne nasťahovala, bolo to, ako keby mi v byte rozkvitla botanická záhrada, ako by hustú temnotu preťal ligotavý lúč jarného slnka. Lenže ona vtedy mala Flynna, svoju "životnú lásku", ako to vtedy šťastným hlasom zvykla nazývať. Avšak tú noc, keď sa rozišli, si pamätám rovnako dobre ako tú včerajšiu, kedy som ju pobozkal. S tými lesklými slzami v očiach vyzerala ako malé, opustené šteňa. Tak veľmi to bolelo vidieť ju takto... Bola na dne.

V ten večer si prisahala, že sa už nikdy s nikým nedá dokopy, že sa už nikdy nezaľúbi. Veď vraj sú aj tak všetci muži hajzli... A aj ja ním som, keďže k mužskému rodu patrím. A tak mi úplne nechtiac vyletelo z úst, že ja by som žene predsa nikdy neublížil, pretože som gay.

Bum, prásk...!

Hneď po tejto osudnej vete sa začalo naše úžasné priateľstvo, založené asi len na tomto holom fakte. A keď som v tom začal byť až po uši, nemal som srdce jej to povedať, zničiť celý ten dokonalý vzťah, ktorý medzi sebou navzájom máme. Lenže viac som to už nevydržal. Nedalo sa inak...

„Preboha, Edward, kde si bol tak dlho?" predo mnou sa znenazdajky objavila Betty s tvárou rozžiarenou v nemom úžase z toho, čo vidí, a zovrela ma vo svojom milujúcom náručí. Ani som si nestačil všimnút, ako ma moje nohy doniesli až priamo pred kaviareň.

„Prepáč, ale my sme už dávno začali. Nebral si nám telefón a tak..." rýchlo sa mi ospravedlňovala, poukazujúc na to, že kaviareň v tejto chvíli už natriasali decibely hudby a oslava bola už dávno v plnom prúde. Nezabúdla si pri tom aj previnilo hrýzť do spodnej pery a klopiť oči k zemi, tak, ako to má vo zvyku aj moja Bella.

„Nie, Betty, žiaden strach, to je v poriadku," usmial som sa. Práve v tom momente som si všimol, ako medzi prstami nervózne drží cigaretu. Zodvihol som obočie a trochu vyčítavo som sa na ňu zahľadel.

Nervózne prešľapla z nohy na nohu. „Ja viem, že som Philovi sľúbila, že to nechám, ale keď ja si nemôžem pomôcť. Prosím ťa, len to mu to nepovedz," mučila ma svojim pohľadom odkopnutej siroty.

Vydýchol som. „Neboj sa, kryjem ti chrbát," žmurkol som. „Nevieš mi len povedať, či je dnu aj Bella?" ošil som sa a ruky si rýchlo strčil do vreciek jeansov, pretože som pomaličky, ale naozaj strácal nervy. Dobre som vedel, že je Bella vo vnútri, cítil som ju.

Betty prikývla a povzbudzujúco sa na mňa usmiala. Bolo mi úplne jasné, že už o všetkom vie. To musel byť vďaka mne včera pekne dlhý dievčenský večierok, či ako sa tomu vlastne na ich planéte žien hovorí. Myslím to vylievanie sŕdc pri zapnutom cédečku Justina Biebera...

„Vďaka," povedal som ešte skôr, než sa moja ruka dotkla ľadového povrchu dvier.

Neprešla ani sekunda od okamihu, kedy som vošiel dovnútra, a už som ju videl. Sedela v úplnom rohu miestnosti, tvár mala podopretú dlaňami a rozkošne na ostatných špúlila pery. Nebol som si stopercentne istý, či je správne za ňou ísť, zrazu som bol celý nervózny, ale srdce ma ťahalo jedine jej smerom. Vedel som, že k sebe patríme.

„Ahoj," šepol som jej pri uchu a sledoval, ako ľaknutím o pár metrov nadskočila a opäť spadla na zadok. Najskôr sa zmätene pomrvila na mieste a potom sa natočila priamo ku mne. Svoje oči zapichla priamo do tých mojich, no nevydala ani hlásku, len čakala.

„Spiderman?" trepol som prvú vec, ktorá mi napadla, keď som sa zahľadel na jej tvár, ktorá bola celá pomaľovaná. Asi Phil zabudol odvolať tých klaunov, ktorých Betty objednala.

Prikývla. „A ty si tu dnes za Klamára Preklamaného?" pohodila hlavou smerom ku mne, pričom mala na tvári stále nasadenú masku neprístupnosti.

Zmeravel som. „Bella, ja... Pozri, nikdy som ti nechcel klamať, chcel som ťa len mať pri sebe. Už navždy. A bolo mi jedno ako. Dokázal by som sa hrať na gaya aj celú večnosť, ak by ťa to udržalo po mojom boku."

„A práve preto si ma včera večer pobozkal," odsekla sarkasticky s nahnevaným podtónom v hlase a preopatrne sa postavila zo stoličky, ktorá bola ponorená do kopcov z farebných konfiet. To sa tu teda bude zametať.

„Nie, pobozkal som ťa preto, lebo ťa milujem," pozrel som sa na ňu a čakal, kedy mi svoj pohľad konečne úprimne opätuje. Nečakal som dlho... Pár čokoládových očí na mňa spod dlhých mihalníc vykukol so znakom neistoty už o pár stotín sekundy.

Počul som, ako jej srdce hlasno naráža do hrude, znelo to ako kroky po schodoch. Dych sa jej zadrhával v hrdle a tvár sa automaticky skláňala k zemi, ako keby na ňu práve v tejto chvíli pôsobila tisíckrát väčšia gravitačná sila.

No tak, Bella, pozri sa na mňa, prosím.

Len zťažka som prekonával nutkanie prejsť jej končekmi prstov po líci a mierným tlakom ukazováka si jej tvár zdvihnúť na úroveň tej svojej.

Vo chvíli, keď som zaregistroval, že sa už-už odhodláva niečo povedať, pocítil som nepríjemný náraz niečoho lepkavého s mojou lebkou. Keď mi tá vec začala sklzávať po lícach smerom dole, pričom za sebou zanechávala hrubú stopu šľahačky, automaticky som zavrčal. Hneď na to som začul, že sa Bella rozosmiala.

„Teraz už tak veľmi ako klamár nevyzeráš. Skôr by som to tipla na Macka Pooh," zašepkala sotva počuteľne, pričom sa škerila od jedného ucha k druhému. Jej slová vykúzlili úsmev na tvári aj mne. Nemôžem Philovi zazlievať, že jeho zaútočenie na mňa tak trochu odľahčilo situáciu.

„Vieš, Edward, ja vlastne ani neviem, čo ti na to mám povedať... A ani neviem, či chcem. Čo ak o pár týždňov vybalíš na stôl ďalšie klamstvo?" spýtala sa ma vyčítavo a ruky si prekrížila na prsiach. Nasucho som preglgol.

„Už žiadne klamstvá, Bella, prisahám," podišiel som k nej o krok bližšie. Cítil som jej dych na svojej tvári.

„A žiadne prekvapenia," dodala ešte stále celkom vážne a prepaľovala ma očami až do špiku kostí. „Dúfam, že teraz na mňa nevyletíš s niečím ako „Vezmeš si ma?", pretože to by som vážne nezvládla," dodala ešte s jemným úsmevom, zatiaľ čo ja som sa tváril, že zásnubný prsteň rýchlo schovávam do vrecka v saku.

Zachmúrila sa a pevne zaťala sánku. „Edward, nehnevaj ma!" zavrčala pomedzi zuby a prsty si obmotala okolo lemu mojej košele. Bola tak skurvene blízko...

„Takže...?"

„Takže čo?" obočie jej vyletelo na druhý koniec čela.

„Takže ja ťa milujem. A čo ty?" každú slabiku som vyslovoval najopatrnejšie, ako sa len dalo.

Zhlboka sa nadýchla. „Milujem ťa." Jej slová mi zazneli v hlave ako zástup zvončekov. Ich melódia mi rozozvučala každú jednu bunku pod pokožkou.

Za boky som ju pevne chytil do svojich rúk a pritisol si ju k sebe. Na nič som nečakal, ako keby som sa bál, že by sa mi v náručí mohla každú chvíľu rozplynúť, a vášnivo som ju pobozkal.

Keď sa odo mňa odtiahla, so stiahnutým obočím si ma celého premerala. „Hm, myslím si, že včera si to zvládol predsa len trochu lepšie," prižmúrila oči a rukou mi prešla po lícnej kosti. Len tak-tak v sebe zadržiavala smiech.

„Asi by som to mal napraviť, čo?" usmial som sa a opäť naše pery spojil v jedno. Chuť jej pier sa mi rozlievala po jazyku... Naše jazyky tancovali to najhorúcejšie tango, aké by len parket zvládol.

Jemne ma chytila za ramená a hlavu naklonila mierne do strany. „Síce to už teraz bolo lepšie, ale... Na tretíkrát všetko dobré," žmurkla na mňa a pre tento raz prebrala nad všetkým kontrolu ona. Nikdy som sa necítil tak dokonalo stratený, ako práve v tejto chvíli.

Vedel som, že toto je nebo. A tento nádherný, nikdy sa nekončiaci pocit, mohlo v tejto chvíli dokázať pokaziť len jedno jediné stvorenie na celej šírej planéte...

„Ale no tak, Phil, teraz to už nebolo vtipné!" skríkla Bella po našom kamarátovi, keď nám obom vo vlasoch pristál ďalší broskyňový koláč.

„Ak by som nevedel, ako ten koláč chutí, použil by som to ako výhovorku," povedal som Belle so šibalskými iskrami v očiach, poukazujúc na fakt, že by sme sa mali vrátiť k predchádzajúcej činnosti.

„Nemyslím si, že potrebuješ nejakú výhovorku," zasmiala sa, prsty si zamotala do mojich vlasov a opäť ma pobozkala. A potom ešte raz... Ešte raz... A ešte raz... Nedržať v náručí to najnádhernejšie stvorenie na svete, asi by ma to položilo na zadok.

Koniec

Tak a dočkali ste sa, ste oficiálne na konci. Uf, aby som sa Vám priznala, vlastne ani neviem, čo také by som teraz mala povedať.

V prvom rade asi to, že s týmto celým nie som spokojná... Jednoducho nie, ja si nemôžem pomôcť, ale nejde to. Najradšej by som to celé dala zmazať ešte pred tým, než sa k týmto slovám dostanete, ale viem, že za všetky tie komentáre, hlasy v ankete a za každé jedno prečítanie, Vám to dlžím. Dlžím Vám koniec. A síce nie je nejaký extra, vlastne celá kapitola bola dosť o ničom, tak čo sa týka tejto poviedky, nevedela som už zo seba vydať viac. O to som Vám všetkým ešte viac vďačná, keď to práve čítate. Neviete si ani len predstaviť, ako veľmi to pre mňa znamená... Ďakujem. Ďakujem. Ďakujem.

Špeciálne musím určite poďakovať aj Ms. Šindelovej, teda Shindeen. Zlato, síce viem, že sa mi hneď potom, čo si to prečítaš, rovno pekne vysmeješ, ale bez toho, aby som to sem nenapísala, to jednoducho ukončiť nemôžem. Ďakujem ti... Za veľa. A za všetko. Mnohokrát si už neviem predstaviť ani deň bez toho, aby som ťa poriadne pootravovala. Niekedy som až sama prevapená z toho, ako sa mi niekto z internetu dokázal dostať tak hlboko pod kožu, no je to pravda... Veľa pre mňa znamenáš, Martísek, lásko! (No hej, smej sa mi! )

A aby som nezabudla, tak ak by to niekoho zaujímalo, tak mala táto poviedka presne 7 024 slov, čo je... No, nie je to veľa, ale svojmu mozgu som niekedy vďačná aj za jednu zmyslupnú vetu. Čiže ak sa ich v tejto poviedke našlo aspoň pár, tak snáď to predsa len malo nejaký zmysel.

Decká, ešte raz Vám všetkým srdečne ďakujem, najradšej by som Vás sem v tejto chvíli vymenovala úplne všetkých, ale na druhej strane dobre viem, že by sa mi to nechcelo, takže moju lenivosť ospravedlňte a svoje meno si tu jednoducho predstavte, pretože tu patrí. Každého jedného z Vás... Ďakujem Vám, ste najlepší!

Autor: TeenStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nezabudni na rúž, kamarát! - 4. kapitola - Koniec: