Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nepoznane známe - 9. kapitola

16.10.2012 (10:45) • VvC • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1004×

9. kapitola

Bežím. Všade okolo mňa úplná tma a v diaľave sa zračí svetlo, za ktorým naťahujem ruku a snažím sa ho lapiť. Uteká predo mnou a robí sa nedosiahnuteľným. Čím som mu bližšie, tým je vzdialenejšie. Naša diaľka sa kolíše a ja ju plná síl vyrovnávam, no v tom okamihu mizne. Zastavím a zmätene sa okolo seba obzerám. Rukami zaťatými do pästí mácham okolo seba a chcem rozptýliť čierňavu, ktorá ma obklopuje a marí výhľad na ten žiariaci bod. Každým prudkým pohybom ruky tma okolo mňa hustne a dusí ma. Kričím z plného hrdla, no hlasivky vypovedajú službu. Dlaňami tápem okolo seba, ale žiadny záchytný bod nenachádzam.

Prázdno, ktoré lapám do rúk tvrdne a ja sa strácam v čiernej diere. Farby, ktoré svietia ako mušky Noci Svätojánskej, sa zlievajú do jednej a prúdia okolo mňa. Padám a svištiaci vzduch mi stláča pľúca. Zrazu nepotrebujem dýchať. Vlievam sa do prostredia a splývam. Stávam sa nehmotnou a neviditeľnými očami pozorujem meniace sa obrazy. Ako film na plátne mi premietajú celý môj  život. Všetko viem a všetko dáva zmysel.

Blonďavé dievča s tým najúprimnejším úsmevom mi máva malou rúčkou a mne stíska srdce. Cítim silné puto medzi nami, no tuším, že sa s ním lúčim. Obrysy dievčaťa matnejú a ona mizne. Naťahujem pomyselnú ruku, ale jej výjav mení vzhľad. Pohľad dvoch červených, vražedných očí. Sľubujú smrť, utrpenie a bolesť. Vibrácie, ktoré vyžarujú elektrizujú častice prúdiace okolo mňa a ovzdušie sa oteplieva. Vzápätí sa oči transformujú na dve zlaté, hlbočizné studne. Prevrtávajú ma skrz -naskrz a ja zatváram oči. Vychutnávam si hypnózu a moja hypotéza rozpadu prestáva byť domnienkou. Lámem sa a ako puzzle sa rozpadávam na neciteľné kúsočky. Cítim tvrdé údery mäkkých rúk a posledné, čo vidím sú dve tváre, ktoré na mňa s opovrhnutím zazerajú. No ja už len padám a mnohonásobne kričím.

Cítila som, ako ma dve pevné ruky dvíhajú zo zeme a odnášajú nevedno kam. Ich chlad upokojuje môj ubolený chrbát, no nemám síl otvárať oči a uzrieť môjho záchrancu. Každým jeho tichým krokom sa moje telo rozhojdalo a ruky mi samovoľne viseli pozdĺž jeho tela. Vychutnávala som si pokoj, ktorý sa vo mne rozhostil. Moje zmysly boli po tom sne čiperné, no nie oddýchnuté. Nemala som síl zapodievať sa jeho významom, no niekde vo veľmi odľahlom kútiku duše som tušila, že je jednou časťou skladačky, ktorú budem ešte veľmi dlho zostavovať. Nech to bude kdekoľvek, kedykoľvek, akokoľvek a s kýmkoľvek, rozlúsknem to. Musím odkryť pás tmavej látky, ktorá prikrýva krabicu s mojím menom.

Pod telom som zacítila mäkký matrac ako kopíruje krivky chrbta. Hlavu som si jemne oprela o voňavú podušku a posledné, čo som počula, bolo zabuchnutie dverí.

...........................................................

Vystrašene som otvorila oči a chytala dych. Slané kvapôčky mi pomaly stekali z čela a ich krátka púť končila pádom zo zátylku. Pevne som plachtu drtila v pästiach a stisnutými zubami so odháňala nepríjemné búšenie v spánkoch. Pomalými nádychmi a výdychmi som sa koncentrovala a snažila zabudnúť na to, čo som videla. Nemohla to byť pravda. To strhané dievča skrčené v kúte a bojazlivo sa obzerajúce na všetky strany nemohlo byť skutočnosťou. Nemohla som to byť ja.

Vydýchaný vzduch v tejto miestnosti, ktorý doslova všetko konzervoval, mi dvíhal žalúdok. Urputne som potláčala kyselinu, ktorá sa už drala na povrch, no bola som príliš slabá. V poslednej chvíli som sa vyklonila z postele a všetok obsah žalúdka vyvrátila na bielučkú dlážku. Opakom pravej ruky som si utrela ústa a ignorovala hnusnú pachuť v ústach. Miestnosťou sa začal šíriť pichľavý pach zvratkov a mňa opäť napínalo. Prstami som si zapchala nos a zhlboka dýchala pootvorenými perami. Izba sa so mnou už tak nekrútila a ja som zas mohla rozmýšľať už s aspoň ako-tak čistou hlavou.

Vystrela som sa na posteli a rozhliadla sa po izbe. Odkedy som ju videla naposledy, temer nič sa nezmenilo. Jediným rozdielom bola biela pohovka, ktorá teraz trónila celej miestnosti. Vyzerala tak neskutočne pohodlne, že som zatúžila hodiť sa do nej a vychutnávať si jej už na pohľad jemnú textúru, dokým len môžem. Zhodila som nohy z postele a opatrne som k nej pristúpila. Kochala som sa na nej pohľadom. Jakživ som nevidela takúto dokonalú krásu. Bolo nemožné nájsť na nej, čo i len najmenšiu chybičku. Bruškami prstov som sa dotkla bielej kože operadla a prechádzala po ňom, ako po najväčšom poklade sveta. Pod končekmi prstov sa mi jemne mihala jemnosť sťa satén. Chcela som ju cítiť na celom tele. Už som to ďalej nevydržala a celou váhou som sa na ňu hodila, až kosti zaprotestovali. Vďaka mäkkosti kopírovala krivky môjho tela a ja som cítila ako v bavlnke. Podvihla som ruky ponad hlavu a spokojne som sa ponaťahovala ako spokojná mačka. Po strachu nebolo už ani chýru, ani slychu a ja som si oddýchnuto vzdychla. Dovolila som si na pár minút na nič nemyslieť a iba plávať v nevedomosti. V zabudnutí a radosti. Vo vymyslenom svete.

Vedela som už od začiatku, že to nebude môcť dlho trvať. No neustále ma zarážal môj pokoj. Iní by tu už búchali po všetkom, čo by im prišlo do cesty, snažili sa dostať sa z tejto búdy a ja sa tu zatiaľ vyvaľujem ako na dovolenke na Havaji. Nechápala som sami seba. Jediné, čím som si bola istá bolo to, že môj život sa nachádza v rukách záchrancu - väzniteľa.

Na malé okienko potichu dopadali dažďové kvapky a ja som rozmýšľala nad tým, čo asi robia ľudia za múrmi tohto domu. Respektíve vily. Ponáhľajú sa do práce a pritom sa modlia, aby ich deti ten test z matematiky napísali na jednotku? Opäť bedákajú nad tým, ako zdraželo mlieko? Alebo sa iba opäť rozvaľujú na gauči, pozerajú nezmyselné talkshow a jedia plné pakle čokoládovej zmrzliny? Všetko, len aby som sa dostala z tejto cely. Konečne pocítiť teplé slnečné lúče na lícach, chladné pohladenie letného vánku a omamnú vôňu čerstvo pokosenej trávy. Pritom tak obyčajné veci a pre ňu tak nedosiahnuteľné a vzdialené.

Mučivé myšlienky, ktoré mi neustále vírili v hlave ma prinútili otvoriť oči a začať niečo robiť pre to, aby som sa dostala z tejto nevýhodnej, priam deprimujúcej situácie. Môj pohľad neustále zabiehal k malému okienku tesne nad zemou. Ako silné sú tie pánty a koľko síl by som musela vynaložiť, aby som ich aspoň trocha uvoľnila. Vďaka páčky, ktorá sa nachádzala v strede rámu okienka a ono tak slúžilo ako maličký vetrák, bola táto možnosť dosť výhodná. Už len stačilo urobiť to, čo najtichšie a najnenápadnejšie. Nemôžem riskovať to, že by na to On prišiel. Som si istá, že by na mňa čakal trest. A určite to nebude žiadny cukrík. Vstala som, podišla k dverám a priložila ucho k doske dverám. So zatajeným dychom som načúvala zvukom za nimi, no boli úplné neškodné a žiadne kroky zatiaľ nehrozili. Ešte na chvíľu som zostala v tejto polohe, aby som mala čo najväčšiu istotu neprezradenia a potichu som pricupitala k okienku. Ale zistila som, že je príliš vysoko. Z diaľky sa nezdalo, že by bolo posadené v tak veľkej výške. Postavila som sa na špičky a končekmi prstov som sa snažila dotknúť páčky. Nech som akokoľvek ruku naťahovala, moja snaha vychádzala na zmar a ja som si spôsobovala ešte väčšiu bolesť na doudieraných a krvavých prstoch. Začalo to byť príliš namáhavé a ja som bola čím ďalej, tým viac unavená. Opäť som sa oprela o päty a dlaňami som sa oprela o kolená. V predklone som sťažka oddychovala a snažila sa upokojiť rozbesnené srdce. Bude to musieť ísť inak.

V tom mi v hlave skrsla spásonosná myšlienka. Gauč! Vyzeral síce mohutne a ťažko, no ja to dokážem. Musím. Pristúpila som k nemu z ľavej strany, dlane zaborila do operadla a pätami zaprela do zeme. Zatlačila som, no s ním to ani len nepohlo. Navyše bola dlážka priveľmi klzká a to ma výrazne znevýhodňovalo. Otočila som sa chrbtom, rukami sa opäť zaprela do operadla a zatlačila. Od vypätia síl mi po čele stekali kvapôčky potu a zubami som sa zarývala do mäkkého tkaniva pier. Pohovka sa najprv posunula iba o nepatrný centimeter, ale teraz sa už v pravidelných intervaloch posúval dopredu. Keď som ho dotlačila k stene, s úľavou som sa zvalila na zem a utrela si spotené čelo. Zhlboka som dýchala a snažila som sa upokojiť si rozbúrené zmysli. Cítila som sa ako medzi dvoma mlynskými kameňmi. Jedna moja časť túžila utiecť z tejto diery za všetku cenu. Zbaviť sa tohto stiesneného priestoru a pocítiť slobodu a voľnosť citov. No tá druhá na mňa kričala, aby som tu zostala a správala sa ako poslušné dievčatko. Tlačila môj pud sebazáchovy do úzadia a vnucovala racionalitu. A ja, ako neškodný pešiak uprostred bojiska, sa nechávam unášať vonkajšími vplyvmi a pohadzovať so sebou ako s obyčajnou handrou. Reflex a rozum. Súboj sveta. Mojej existencie. Naozaj som sa dostalo takto ďaleko iba preto, aby som to teraz takto zbabelo vzdala? Za chyby treba platiť, no tu by bola cena nad moje sily. Jediným heslom sa stáva Hop alebo trop. Obe môžu priniesť priaznivé výsledky, ale to riziko, ktoré vzniká naháňa strach.

Postavila som sa na nohy a vyštverala na sedačku. Naťahovala som postupne prsty za kľučkou, no v tom som počula zavŕzganie dverí. Celá som ustrnula a ruka zastala v polke pohybu. To ticho, ktoré nastalo, bolo doslova nervydrásajúce. Miestnosťou sa teraz ozýval každý môj nádych a tlkot srdca ma ohlušoval. Pomaly som pootočila hlavu a popod ruku som sa zahľadela na scénu za mnou. Medzi dverami sedelo na vozíčku blonďavé dievča a s pokojným úsmevom na mňa hľadelo. Od údivu som ešte viac roztvorila oči a s otvorenými ústami som sa otočila celým telom smerom k nej.

Dvihlo ruky a pomyselnou čiarou obkreslila z diaľky môj obrys. Nechápala som toto gesto a naklonila som hlavu nabok. Dievča pohyb po mne zopakovalo. Pomaly som zostúpila z pohovky a tichými krokmi som k nej pristúpila. Zodvihla som pred sebou dlaň a čakala. Končekmi prstov sa dotkla tých mojich. Prechádzali sme si po tele dlaňami a spoznávali sme sa. Nepotrebovali sme slová. Stačili oči s dotyky. Primitívne potreby a úkony.

Jej tvár bola zvláštna. Oči vytočené do zvláštneho, takmer šikmého uhla. Ústa neprirodzene sploštené. Jej podivne skrútený výraz dodával jej výzoru na hrôzostrašnosti, ale úprimné, modré oči, ktoré mi videli priamo do duše všetky tieto dohady preškrtávali hrubou čiarou. Bola stelesneným pozemského anjela a ja som začala veriť v to, že nie je všetko stratené. Že Boh jej toto stvorenie poslal a ona má šancu žiť ďalej.

No v tom sa tichou a chladnou chodbou ozvali duté, ťažké kroky. Zhíkla som a ona mi dlaňou prikryla ústa. „Pššššt. On je dobrý,“ povedala lámavou rečou, ako keby jej každé slovo spôsobovalo ťažkosti.

Vtlačila ma na posteľ, no to už vo dverách stál On. Bronzové vlasy mu tajomne padali so očí a tak som nemala možnosť zazrieť jeho oči. Svoje plné pery jahodovej farby teraz zlostne stískal. Celý jeho postoj pôsobil nesympaticky a odmerane, no jeho zjav nalomil niečo vo mne a ja som od neho nedokázala odtrhnúť zrak. Zdal sa mi tak neskutočne povedomý. Lovila som v pamäti, ale vždy sa to skončilo tápaním v nepoznaní. Ruky vzopel do pästí a zhlboka vydýchol, akoby sa na niečo pripravoval. Pohybom, ktorý moje oči ledva zachytili, zodvihol hlavu a ja som mala konečne mohla pozrieť do jeho očí. Teraz som svoju túžbu preklínala. Čierne dúhovky ma bodali priamo do srdca a ja som nevedela lapiť dych.

Ten sen...

Tie oči...

To nepoznane známe...

Toto je ten, ktorý mi spôsobuje nočné mory? Tie ruky, ktoré ma z nej vytiahli?

Prepáčte, že to tak dlho trvalo, ale ten minulý víkend strávený na chate a vyčerpávajúci týždeň plný písomiek, mi na ochote a chuti niečo napísať nepridali. Energia sa míňala vo veľkom, no prijímala vo veľmi malých dávkach a jednoducho sa mi nechcelo. :D

Neviem síce, či sa vám to aj naozaj páči, keďže záujem je naozaj dosť prelietavý, no dúfam, že Vás táto poviedka neomrzela. Aspoň podľa jej dávam dosť a každý, kto píše, vie, aké je niekedy ťažké niečo obstojné zo seba vypotiť.

Našťastie som opäť vo forme a môžem sa venovať svojmu miláčikovi. :D

Autor: VvC (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepoznane známe - 9. kapitola: