Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nepoznane známe - 7. kapitola

24.09.2012 (11:15) • VvC • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1136×

7. kapitola

Jeho bozky boli veľmi zvláštne. Akoby ma bozkali dvaja úplne cudzí a rozdielni ľudia. V jednej chvíli mi jazykom preskúmal celé ústa, obratne a vzrušujúco kopíroval krivky mojich pier. No hneď na to mi s nežnosťou ohryzkával pery, hladkal ich a venoval sa im s takou jemnosťou, akoby boli z toho najjemnejšieho páperia a mali by sa každú chvíľu rozplynúť. Jeho sladká chuť mi opantávala myseľ a akékoľvek myšlienky boli ihneď zahnané do kúta. Jediným bodom mojej pozornosti bol on a jeho pevné telo pritisnuté na tom mojom. Ešte nikdy v živote som sa nebozkávala, no pri ňom som sa cítila, akoby som to už robila odmala. Vedela som, že toto je jediný muž, ktorý vo mne bude schopný vzbudiť takú čistú a koncentrovanú vášeň.

Ruky som pomaly posúvala po jeho štíhlych bokoch, mužných ramenách, až som sa jednou rukou zakniesila o jeho krk a druhú ruku mu vplietla do vlasov. Tlačil si ma k sebe tak tesne, až som mala pocit, že sme jedna bytosť. Oboma nohami som ho objala okolo drieku a teraz celá moja váha spočívala iba na jeho rukách. Nevyzeralo, že by mu to vadilo a tvrdo ma prirazil ku kmeňu stromu. Už som nevládala polapiť dych, no on bol natoľko sebecký, že sa odo mňa neodtiahol a ďalej pokračoval v obšťastňovaní mojej maličkosti. Ako to, že tento upír, ktorý by sa na mňa mal pozerať ako na večeru a ja by som sa ho mala báť, ma teraz pritíska k stromu a núti nemyslieť?

Netúžila som po tomto. Potrebovala som rozhovor, ktorý by mi pomohol objasniť mnohé fakty, ktoré sama nedokážem pochopiť. Ale namiesto toho, aby som riešila dôležité veci sa tu teraz muchlujem s úplne neznámym mužom, ktorý ma tak neskutočne priťahuje až to bolí. Neprestával a ja  bez príjmu kyslíka už dlhšie nevydržím. Správal sa, akoby si to ani nevšimol, no moje vedomie už strácalo na jasnosti a pomaly, ale isto som sa blížila k strate vedomia. Síce som poloupír, ale mám potreby, ktoré nie je možné obmedziť či úplne vylúčiť. Z posledných síl som presunula svoje dlane na jeho hruď a zatlačila. Uvedomovala som si, že pre neho je to takmer nepatrný pohyb, ale dúfala som, že si to všimol a odtiahne sa. Zrazu ustrnul a na moju vďaku konečne rozpojil naše pery a ja som mohla vtiahnuť vzduch presýtený vôňou trávy do nosa. Dýchala som rýchlo a prerývane a s každým novým nádychom sa mi myseľ rozjasňovala a začala som si plne uvedomovať, čo som práve urobila.

Nenáhlivo som sa naňho pozrela spod privretých viečok. Jeho tvár nadobudla podobu dravca. Jeho ónyxové oči mi doslova vypaľovali dieru do čela, rad bielych už na pohľad ostrých zubov zúrivo ceril a snažil sa nepozorovať moju pulzujúcu, krčnú tepnu. Zreničky sa mi od úľaku rozšírili a telom mi začal prúdiť adrenalín. Nohy akoby sami od seba ožili a chceli ujsť z tohto miesta. Od tohto upíra. Očami som röntgenovala rozľahlý priestor a rozmýšľala som nad najrozumnejšou cestou úniku. Mala som iba tri možnosti. Využiť jeho nepozornosť, podliezť mu popod nohy a bežať najrýchlejšie ako som vedela a modliť sa, aby som v tej spleti cestičiek našla tú správnu, ktorá ma zavedie k Loren. Alebo ho nejako zlákať ženskými zbraňami a prinútiť ho tak, aby ma pustil dobrovoľne. Posledná možnosť bola najťažšia a zároveň najnebezpečnejšia. Pokúsiť sa s ním bojovať a zabiť ho. Nuž nevedela som, či by som dokázala usmrtiť tak dokonalého muža. A už vôbec som netušila, či má na to dosť síl. Žiadne prostriedky na jeho zničenie som nemala a tak sa som rozhodla pre prvú možnosť.

Keď som naňho opäť uprela zrak, pozeral sa kamsi za ňu do neznáma. Bol hlboko pohrúžený do myšlienok a jeho zvraštené čelo nasvedčovalo tomu, že to nie je práve najpríjemnejšia téma. Bolo mi jasné, že rozmýšľa o mne. Je možné, aby skutočne vedel čím som?

Čas utekal príliš rýchlo a každou sekundou som prichádzala o príležitosť utiecť. Všetky starosti som musela zahodiť za hlavu a jedinou vecou, o ktorej som teraz musela premýšľať, bola Loren. Ona bola prioritou, mojím hnacím strojom. Rýchlo som pokrčila kolená, až som sa dostala na úroveň jeho medzinožia. V úplne inej situácii by som sa červenala ako posledný rak, no v tejto chvíli to bolo to posledné, nad čím som premýšľala. V jednom momente som kľačala takmer na kolenách a o pár stotín som už stála vzpriamená za jeho chrbtom. Plnou parou vpred som sa rozbehla do húštia lesa a uvažovala nad najkratšou cestou.

Vtom sa predo mnou rozprestrel pás udupanej hliny, ktorý vytváral akúsi improvizovanú úzku cestičku. Vydala som sa po jej línii, no o malú chvíľu som svoje neuvážené rozhodnutie oľutovala, pretože som sa ocitla po pás v bahne. Cestička ústila do akéhosi močiara, o ktorom  som nikdy nepočula. Musela som si zachovať duchaprítomnosť a čo s najväčšou silou som sa zaprela chodidlami do klzkej zeme. Dúfala som, že nezachytil môj pach príliš rýchlo a ja som zatiaľ v bezpečí.

Pomaly som sa brodila kalnou masou vody, ale pocit, že sa breh odo mňa vzďaľuje, bol prisilný. Nemohla som to len tak vzdať. Keď tu uviaznem a s určitosťou som mohla tvrdiť, že aj zomriem, čo sa potom stane s Loren? Charlie si ani nevšimne našu neprítomnosť, no keď zistí, že Renée neprichádza, začne po nej pátrať. To už určite zaregistruje, že sa oni dve doma neukázali pár dní a vydedukuje, že jej niečo urobili a ušli. Vydá na nich zatykač, budú ich hľadať hádam aj po celej USA. Všade budú vylepené plagáty, ich fotky v novinách a nebudú mať šancu ujsť. Veru, veru, on by toho bol schopný. A to som nesmela dopustiť.

Keď som si už naozaj myslela, že to nezvládnem, breh bol odo mňa vzdialený sotva dva metre, a tak som zabrala z posledných síl. Posledné kroky priniesli úľavu a ja som sa napokon mohla zvaliť do mokrej trávy. Ako tak som sa poutierala od bahna, ktoré bol úplne všade, opäť som sa rozbehla. Otáčala som hlavu na všetky strany a v tom zhone nie a nie prísť východisková cesta. Rozhodla som sa teda ísť za nosom, snáď budem mať aspoň trocha šťastia a dostanem sa na miesto, ktoré poznám. Nekonečné minúty behu ma trocha unavili, no moje úsilie nevyšlo navnivoč.

Z lesa som sa dostala priamo na príjazdovú cestu. Otočila son sa čelom k tabuľke, ktorá oznamovala príchod do Forks a vykročila vpred. Zakrádala som sa tieňmi domov, ako nejaký masový vrah, až som sa dostala k bráne toho môjho. Potichučky som ju otvorila a pristúpila k dverám. Zaborila som ruku do jamky pod kvetináčom na okne, kde boli náhradné kľúče, ktoré som tam ešte pred mnohými rokmi ukryla.

Strčila som kľúč do zámku a čo najjemnejšie ním otočila. Zámok šťukol a ja som si mohla vydýchnuť. Znamenalo to, že Charlie nie je doma a tak bol vzduch nateraz čistý. Rýchlo som za sebou zatvorila dvere a vybehla na poschodie. Podišla som k svojej skrini a vybrala si čisté oblečenie. S ním v náručí som šla do kúpeľne, vyzliekla sa a vliezla pod sprchu. Teplá voda ma ukľudnila a uvoľnila moje stuhnuté svaly.

Obliekla som sa, opäť vošla do izby a spod postele vytiahla svoj turistický batoh. Nahádzala som doň všetky moje a Lorenine doklady, peňaženku, nejaké tie mikiny a mobil. Zbehla som dolu do kuchyne, otvorila takmer prázdnu chladničku a všetky zvyšné potraviny zabalila a vložila do vaku. Vyšla som z domu a zamkla.

Teraz mi zostávala už iba jediná vec. Nájsť Loren. Ale kde len môže byť? V okolí žilo mnoho rodín a kým by som obišla všetky domy, bola by už tma. Musela som na to ísť pekne sporadicky a nájsť to najpravdepodobnejšie riešenie. S kým si tak dobre rozumela a bola by ochotná vojsť do ich domu? Žeby to boli Morganovci? Ich malá dcérka sa kedysi s Loren hrávala. Musím sa najprv vydať k nim. Jediné, čoho som sa obávala bola reakcia susedov. Nevedela som, či videli naozaj všetko. Bude lepšie, ak sa bude držať v tieni a vyhýbať sa akémukoľvek kontaktu s ostatnými, pokým k nim nepríde.

 Musela som prejsť takmer pol mestečka, kým som sa dostala k ich sivému domu vo viktoriánskom štýle. Zabúchala som na dvere a o malú chvíľu sa vo dverách zjavila blonďatá hlava pani Morganovej. Usmiala som sa na ňu a vytušila som, že sa na mňa práve usmialo šťastie. Moje prosby boli vyslyšané. Loren sedela na pohovke v ich malej, no útulnej obývačke a spokojne jedla čokoládový koláč. Opatrne som k nej podišla a posadila sa vedľa nej. Mala som obavy z toho, ako zareaguje na moju prítomnosť. Predsa len, po tom čo videla, by sa som ani nečudovala, keby sa ma Loren bála.

No ona sa len hlasno zasmiala a silno ma objala. S láskou som jej objatie opätovala a vdychovala vôňu jej vlasov. Bola som tak rada, že je opäť pri mne a môžem ju držať v náručí. Pomaly som sa od nej odtiahla a pozrela do jej priezračných očí. Tak neskutočne ich milovala. Loren sa na mňa široko usmiala a položila jej teplú dlaň na líce. Vychutnávala  som si ten hebký dotyk a na krátky okamih som slastne zavrela oči. Nevedela som si predstaviť, čo by som bez nej robila.

Pani Morganová si potichu odkašľala a ja som sa na ňu pozrela. Marry, tak sa volala pani Morganová, nervózne prešľapovala z nohy a nohu. Bolo na nej vidno, že je akási nesvoja. Sadla si do kresla, ktoré stálo oproti pohovke, na ktorej sme sedeli. Začala si okusovať dolnú peru a napriek môjmu spýtavému pohľadu, nevedela zo seba vysúkať ani pol slova. Nebolo času nazvyš, buď teraz, alebo nikdy.

„Ďakujem, že ste sa o ňu postarali. Keby sa jej niečo stalo, nikdy by som si to neodpustila. Videli ste, čo sa stalo?“

Marry sa ošila. „No viete, nikto to poriadne nevidel, ale prosím vás, vysvetlite mi to. Kde je Renée?“

Čakala som túto otázku, ale nech som si akokoľvek pripravovala odpoveď, všetko bolo preč a ja som teraz tápala v tme. Keď jej poviem pravdu, s krikom odo mňa utečie a zavolá políciu.

„O ňu sa nebojte. Ja od vás potrebujem iba jednu vec. Nehovorte nikomu, že sme tu boli. Chcem odísť odtiaľto ďaleko. Veľmi ďaleko. Viete, ako to u nás vyzerá a ja už ďalej nemôžem. Vy ste jediný človek, s ktorým som sa mohla porozprávať o svojich problémoch a za to vám ďakujem. V detstve ste mi nahradili rodinu. Boli ste pri mne v časoch, keď proti mne stáli takmer úplne všetci. Sľubujem, že o Loren bude dobre postarané. Len nikomu nevravte, že o nás niečo viete. Ja...“

Nevydržala som to. Slzy sa mi sami od seba začali drať pomedzi viečka. Netuším kde pôjdem. Ako zoženiem peniaze. Kde budeme bývať. No miestečko niekde pod mostom bude určite lepšie ako cela, alebo malá izbička v ústave. Nesmiem dovoliť aby nás niekto rozdelil.

Niekto vstal a po sérií krokov, ktoré mierili ku mne, sa gauč vedľa mňa prehol. Marry ma objala okolo pliec a privinula  na hruď. Práve toto som potrebovala. Náruč niekoho, kto ma má rád. Musím zabudnúť na to, čo sa stalo na lúke. Na Renée, Charlieho. Na náš dom, v ktorom som strávila celý život. Na box, pri ktorom som nechala celú svoju dušu. Na upíra, ktorý mi na pár minút okradol srdce. Toto všetko musím zahodiť kvôli životu v ústraní a v strachu.

„Bella, neplač. Teraz musíš byť silná. Loren ťa potrebuje. V tom dome viac nemôžete zostať. Nech si urobila čokoľvek, stále si pre mňa tým malým dievčatkom s vrkočmi, ktoré sa nikdy nezastavilo. Ale je ti dúfam jasné, že všetci po vás budú pátrať. Si v takej situácií, keď nemôžeš iba tak zmiznúť. Dávaj si, prosím, pozor.“ Vstala a prešla ku nejakej skrinke. Z poličky vybrala plechovú krabičku a vybrala z nej štôs peňazí. S otvorenými ústami som ju pozorovala pokým neprišla ku mne a nepodala mi ho.

„Vezmi si ich. Budeš ich potrebovať viac ako ja. Bude mi ľahšie, ak budem vedieť, že máš aspoň trocha peňazí.“

„Ale Marry, toto nemôžem prijať. Už ste pre nás urobila...“ Priložila mi prst na pery a dlaň, v ktorej som držala peniaze mi pevnejšie stisla.

„Nie, Bella. Nič som pre vás neurobila. Nedokázala som zastaviť Renée a Charlieho. Prizerala som sa na to, ako vám ubližujú s ostatnými. Prosím, neodmietaj ich.“

„Ale...“

„Bella! Nenúť ma kľačať na kolenách a prosiť.“ Porazene som zvesila plecia a vložila som si do vrecka. Týmto sa všetko končí. Musím odísť a už sa nikdy nevrátiť. Nikdy by ma ani nenapadlo, že mi to tu raz bude chýbať. Vždy som si priala utiecť. Vyskočiť z okna, roztvoriť krídla a letieť až za hranice sveta. No v tejto chvíli, keď je mi táto možnosť bližšia, ako kedykoľvek pred tým, chcem ostať. Bála som sa tej zodpovednosti. Toho bremena. Ale vedela som, že to je jedinú spôsob ako sa vyhnúť všetkému zlému. Aspoň nateraz.

Pomaly som vstala a ako starena so starosťami, ktoré prevyšujú jej sily som sa došuchtala k vozíku, ktorý bol opretý o stenu za pohovkou. Preniesla som ho k Loren a pomohla som jej doňho sadnúť. Ruksak, ktorý doteraz ležal pohodený na zemi, som zdvihla a dala na chrbát. Marry nás už čakala pri dverách so slzami v očiach. Prečo sa cítim, akoby som sa lúčila s milovanou matkou. Naposledy som ju objala a vyšla zadným vchodom z domu.

„Počkaj!“ začula som za sebou. Otočila som sa a videla som, ako Marry beží za mnou s dvoma bundami a jedlom.

„Toto budete potrebovať tiež. Buďte požehnané. Boh pri vás bude určite stáť.“ Obom nám prešla po čele na znak požehnania. V Boha som nikdy neverila, no ak naozaj existuje, dúfam, že nám pomôže. Pousmiala som sa a vyrazila. Keď som prekročila prah ich pozemku, naposledy som sa obzrela a zakývala. Začína sa nám nový život. Mojím jediným prianím je, aby bol lepší ako ten predchádzajúci.

S týmito slovami som sa zakrádala pomaly zakrádala už tmavými ulicami Forks, až som sa ocitla opäť na príjazdovej ceste, pri tabuľke ktorá oznamovala príchod do Forks. Ešte pár kilometrov behu a môžem začať stopovať. Len čo s tým vozíkom? Chcela som prebehnúť na druhú stranu cesty, no zrazu sa spoza rohu vyrútilo strieborné volvo. Mierilo presne na nás. Čas sa akoby spomalil a cieľom tej kaše myšlienok, ktorá mi okupovala myseľ, bolo zachrániť Loren. V poslednej chvíli som ju čo najsilnejšie potlačila. Potom som už iba pocítila silný náraz a bolesť, ktorá trhala všetko, čo jej prišlo do cesty...

Autor: VvC (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepoznane známe - 7. kapitola: