Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nepoznane známe - 6. kapitola

18.09.2012 (07:15) • VvC • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1261×

6. kapitola

Bella

Dlhé minúty sme si navzájom hľadeli do očí v obrannom postoji. Alebo to bolo iba pár sekúnd? Čas a priestor strácali na hodnote a my sme sa ocitli vo vákuu. Izolovaný od akýchkoľvek zvukov, vôní a chutí. Hladina alfa útočila a ja som opäť musela hľadať pevnú pôdu pod nohami.

Z jeho hrude sa ozývalo hrozivé vrčanie, ktoré pomaly slablo, až úplne utíchlo. Obaja sme sa obozretne uvoľnili z kŕčovitého postoja, a tak stáli vo svojej plnej výške. Ďakovala som nášmu vzájomnému prekvapeniu. Vďaka nemu som mala čas spamätať sa a uvedomiť si, čo sa to vlastne deje.

Očami som skenovala každý kúsok jeho tela. Od jeho drahých talianskych topánok, cez čierne, obtiahnuté nohavice, bielu košeľu, štíhly už z diaľky bezchybný krk až k červeným, plným perám. Ako vždy, keď ma niečo zaujme, som jemne naklonila hlavu na stranu a oblizla si pery. Aj keď som sa nachádzala v nie práve najlepšej  situácií, nemohla som si dovoliť nepredstaviť činnosti, ktoré by sa s nimi dali robiť. Tento nepatrný pohyb ho asi zaujal, pretože svoj pohľad uprel na moje vlhké pery. Toto ma prinútilo opäť sa zadívať do jeho očí. Je naozaj to, čo si myslím? To, čo už tak dlho túžim stretnúť?

Pomaly som otvorila ústa a už-už som sa chystala niečo povedať, keď k mojím ušiam doľahol jeho ľúbezný hlas.

„Kto si?“

„Bytosť chodiaca po zemi.“

„Ty predsa vieš, ako som to myslel.“

Pousmiala som sa. „Óóó, my sme si potykali? Že o tom neviem.“

Podvihol jedno obočie a potichu sa uchechtol. „Prepáčte. Takže, mladá dáma, smiem spoznať vaše ctené meno?“

„Prosím môžete si odpustiť tú iróniu? A moje meno je Miranda.“

Chvíľu sa mi díval do očí a potom prehovoril. „Klameš.“

Zvraštila som obočie. Čože? To ako zistil? Nie je možné, aby som pri ňom strácala všetku kontrolu.. „A už sme opäť pri tom tykaní. Nikto vás neučil slušným spôsobom?“

V očiach mu začali poskakovať iskričky pobavenia a tichým, výsmešným hlasom hlesol. „Stále klamete.“

Krvi by sa vo mne nedorezal. Čo si to dovoľuje tento Don Juan? Iba tak si tu nakráčať a rozhlasovať, že klamem. Fakt, že skutočne nevravím pravdu, je nepodstatný. Aspoň pre mňa. Asi mu ešte nikto nezhodil hrebienok. Presnejšie to vrabčie hniezdo, čo má na hlave. Chudáčik asi nemajú doma hrebene. Ježiško by mal popracovať na dodávaní, pretože ako vidím vo svojom zozname má značné trhliny.

„Vážne? Tak počúvaj ma, ty macho s egom a lá Mont Everest! Ty si akože čo? Chodiaci detektor lži či nebodaj nový Doktor Lightman?“

Zvonilo sa zasmial a tvár mu teraz zdobil dokonalý, hollywoodsky úsmev. Žeby nejaký osobný vtip? Hurá, som prvá na svete, ktorá našla upíra psychopata. Aké toť šťastie! „Ale, ale... Slečinka nám zabudla na spôsoby?“

No to si zo mňa robí srandu! Mojím telom zalomcoval neskrývaný hnev a ja som výhražne zdvihla pravý ukazovák. „Ty...“ nevedela som nájsť správny výraz na pomenovanie jeho mizernej inteligencie, pretože aj najväčších debilov tohto sveta by som urazila. Na znak ústupu obranne zodvihol obe ruky. „Dobre, dobre. Ty dračica! Nechcel som uraziť tvoje krehké sebavedomie.“

Prisámbohu ja ho tu na mieste zabijem! Ani upír nemá na hnevom vyburcovanú, poloupírsku boxeristku. Vypchá ho ako posledného čokla a nakope mu tú jeho chutnú riť až sa mu bude z uší pariť. Od potlačovanej zlosti sa mi nozdry pravidelne rozťahovali a ak by ma práve niekto teraz odfotil, istotne by som vyzerala ako rozzúrený býk. Bravó Bella. Už len ťapnúť po zadku a hor sa do ródea.

Moje vybičované zmysly postrehli pohyb, no to už tento blázon stál pri mne a skláňal sa k môjmu uchu. „No tak. Nebuď taká záhadná. Prezraď mi tvoje meno, prosím.“

Jeho sladký dych na mňa zaútočil v plnej zbroji a opantal mi hlavu. Určite muselo byť počuť, ako mi to v hlave pomaly šrotuje a jeho slová mi každou stotinou dávajú viac a viac zmysel. Do čerta! Čo to so mnou je? Zobuď sa, Bella! Veď vedľa teba stojí upír. Netvor zabíjajúci ľudí. Pozrela som naňho a až teraz som si uvedomila našu blízkosť. Stačil kratučký pohyb a naše pery by sa konečne spojili.

Už dosť! Správaš sa ako hormónmi ovládaná pubertiačka!

 „Veď som ti ho už povedala. Volám sa Miranda.“ Jemne som mu vdýchla do tváre a pozrela som mu do očí. Tá karmínovo-červená farba a uchvacovala. Doslova som sa v nej topila.

„Ale prosím ťa. Prestaň s tou Mirandou. Vždy keď zaklameš, tvoje zreničky sa na malú chvíľu rozšíria, dych nepatrne zrýchli a...“ svoju ruku zdvihne a pomaly presunie na moje ľavé ňadro, „tvoje srdce poskočí.“ Dych sa mi prehĺbil a začala sa mi krútiť hlava. Cítila som sa ako na kolotoči, keď sa okolo vás všetko točí, no vám to neprekáža. Užívate si ten radostný pocit, ten vánok vo vlasoch a let vzduchom.

Počkať! Čo to robí? Veď má ruku na mojich prsiach! Schytila som jeho ruku a prudko ju od seba odtiahla. „Čo má toto znamenať? Ja nie som žiadny antistresový vankúšik alebo exemplár v múzeu, že ma tu budeš ohmatkávať a stískať ako nejakú pískaciu hračku. Keď po tom tak túžiš, choď si zamiesiť cesto na parené buchty. Aspoň urobíš niečo užitočné. A buď taký láskavý a nechaj si svoje vedecké analýzy pre niekoho iného, pretože mňa nezaujímajú a ani netrápia. Nemám sa ti tu prečo spovedať. Si pre mňa iba obyčajný človek. Alebo?“

Netušila som, kde sa vo mne vzal tento dlhý a vyčerpávajúci monológ, no pohľad na neho bol skvelým výsledkom. Jeho prekvapením vytreštené oči a dokorán otvorené ústa, ktoré sa nevdojak mykali, my nedali a ja som sa na celé kolo rozosmiala. Od smiechu ma až prehýbalo v krížoch a nevedela som polapiť dych. Jeho ruka ešte stále visela vo vzduchu a prsty ohnuté do oblúka, akoby ešte stále držal moje ňadro v ruke. Teraz som ja bola na koni a opraty som nemienila pustiť. Nech si to chlapček vyžerie. Upír-neupír, nikto si tu zo mňa nafukovaciu Anču robiť nebude.

Keď som sa už ako tak dala do poriadku, detektor už stál v pozore a jeho výraz nebol práve najvľúdnejší. Bol priam desivý. Úsmev mi na tvári zamrzol a radostná atmosféra razom zmizla. Teraz predo mnou stál pravý upír. S kamenným výrazom, tvrdým pohľadom a strohým postojom. Vyzeral akoby o mne premýšľal. Akoby sa v ňom byli jeho dve polovice. Stál tam ako socha vytesaná z mramoru a ja som nemal páru, čo robiť. Bezhlavo utiecť alebo čakať s vedomím, že čeliť jeho hnevu a chladu bude ťažké. Netušila som, kde je Loren a čo teraz robí. Či ju niektorý sused k sebe vzal a postaral sa o ňu. Čo ak sa jej niečo stalo? Musí sa k nej predsa nejako dostať. Neverila vo bezvýchodiskové situácie. Vždy existovala možnosť s názvom Exit.

Jeho oči sa zúžili iba do tenkých škáročiek a ústa sa vytiahli do zlomyseľného úsmevu. Nevedela som čo má za lubom, no pre mňa to príjemné určite nebude.

Musí sa odtiaľto dostať. Nesmie tu zostať už ani minútu. Loren ju potrebuje a po divadle, ktorého bola svedkom s ňou už možno ani nebude chcieť prehovoriť. Potrebovala od nej iba jedno. Možnosť vysvetlenia.

Do pekla, do pekla, do pekla! Chladná hlava, racionálne zmýšľanie kde ste? Prečo tu nie ste, keď vás najviac potrebujem? Nevedeli ste si nájsť lepší moment na zbalenie kufrov?

„Ohmatávač“ (Prečo ho vlastne v takejto situácií takto volám? Už asi načisto strácam súdnosť. Mala by som zájsť k tomu psychológovi Parkerovi, ktorý má vraj v tejto oblasti veľmi dobré referencie.) sa začal pomaly ku mne približovať malými krokmi a ja som sa ako správny poločlovek neubránila vrodeným reflexom a automaticky som začala ustupovať. Nenechám sa zahanbiť, no nie? V duchu som nad svojou hlúposťou krútila hlavou. Prečo som sa s ním dala vôbec do reči? Hneď ako som zbadala jeho červené oči, som mala vziať nohy na plecia a ísť za Loren. Pri troche šťastia by som došla v zdraví a so všetkými končatinami. Teraz sa tak akurát stanem pečeným prasiatkom s jablkom v ústach pre tohto upíra.

V symfónií pohybov sme okolo seba krúžili ako supy nad zdochlinou. No potom prišiel problém. Moja úniková cesta sa práve skončila a ja som chrbtom narazila do mohutného kmeňa stromu. Krúženie sa zmenilo na hru Mačka a myš a obaja sme veľmi dobre vedeli, kto tou myšou je.

Zdvihol jeden kútik úst a urobil posledné dva krôčiky, ktorými úplne vymazal vzdialenosť medzi nami a naše hrude sa teraz veľmi intímne dotýkali. Prsia ho pri každom hlbokom nádychu pohladili a moje bradavky, každou sekundou tvrdli. Obe ruky oprel o kmeň nad mojou hlavou a jeho tvár sa tak ocitla na úrovni tej mojej, vzdialenej iba pár centimetrov. Vpíjal sa očami do tých mojich a pery sa mi samovoľne otvárali. Zrazu som pocítila túžbu po dobrodružstve s týmto mužom. Chcela som s ním zažiť zakázané veci, o ktorých sa píše v historických romancách. O dotyku dvoch nahých tiel.

Jeho pohľad prezrádzal to isté. Tu istú túžbu, tú istú chuť, tú istú vášeň. Neváhal a nemilosrdne sa vrhol na moje nedočkavé pery...

Akosi ma ovládla euforická nálada a ako sa tak pozerám, celý vývoj príbehu podstatne ovplyvnila. Neplánovala som niečo takéto, no dúfam, že sa kapitolka páčila.

Autor: VvC (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepoznane známe - 6. kapitola: