Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nepoznane známe - 5. kapitola

12.09.2012 (08:00) • VvC • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1058×

Kedysi dávno...

... keď nadprirodzeno už nebolo obyčajnou ľudskou legendou a upírskemu svetu vládli Volturiovci, na úpätí hory uprostred pustého lesa ležiaceho blízko dnešného Gdaňsku stál zámok. Pre mnohých ľudí to bola iba obyčajná zrúcanina, no o tom, čo sa tam dialo v skutočnosti, vedel málokto. Vznikol tu uzavretý kresťanský rád menom Salvatores. O ich existencii sa dlhé roky nevedelo, ale v jeden deň prišiel prešľap, ktorý ich prezradil.

Príbehy starých mám vraveli o mníchoch, ktorí za splnu unášali dedinské panny, znevažovali ich a potom obetovali. Chceli tak ukojiť hnev svojho pána. Satana. Hovorilo sa, že na znak spätia s ním vyrezávali ženské pohlavné orgány, ktoré si navzájom podávali  a jedli. Získavali tak energiu, pretože boli symbolom plodnosti  a vitality. No ľudia ani netušili ako sa vo svojich domnienkach mýlia.

Mesiah, zakladateľ tohto rádu, bol doktor. Už odmalička bol silno spätý s Bohom, celé dni sa modlil a hrdo vyhlasoval, že má poslanie. Jeho dar chtivosti po poznaní ho nútili rozmýšľať o upíroch. V ich okolí o sebe dávali vedieť a ľudia tak žili v každodennom strachu. No jeho zvrátené zmýšľanie túžilo po niečom inom.

Dlhé hodiny skúmal vo svojom laboratóriu taje ľudského tela, prečítal nespočetne veľa kníh, celý svoj čas zasvätil medicíne, no jeho snaha vychádzala na zmar. Neustále mu niečo unikalo a nevedel čo. No to sa raz muselo zmeniť...

♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥

Mesiah sa ako každé ráno vybral na prechádzku po lese. Veril v silu prírody a prostredníctvom nej čerpal energiu. Počas týchto vychádzok rozmýšľal o svojich výskumoch, vyhodnocoval nové objavy, hľadal podstatu celej veci.

No nevedel, že práve za stromom, pri ktorom sa každodenne zastavoval a rozjímal číhal upír hladný po krvi. Ako tam tak sedel a dovolil si na chvíľu prestať myslieť, upír využil príležitosť a zaútočil.

Surovo ho schmatol za krk až kosti zaprašťali a už-už ho chcel hryznúť, keď sa na chvíľu zastavil a započúval sa. Prekvapovalo ho, že srdce muža, ktorého práve napadol stále bije pravidelne a jeho dych nie je prerývaný.

Pomaly sa odtiahol a zadíval sa do mužových očí. Jediné, čo tam videl bola zvedavosť a údiv. Napriamil sa. Túžil utiecť aj keď nemal dôvod. Veď to bol iba človek.

Práve sa otáčal na odchod, keď začul iba tiché „stoj!“

Toto slovo ovplyvnilo všetko. Toto slovo vytvorilo niečo nové. Niečo, proti čomu bude bojovať celý svet upírov.

♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥

Nativitate. Zrodenie poloupíra. Cieľ, ktorý sa mu konečne podarilo dosiahnuť. Stvoril hybrida. Potomka človeka a upíra. Konečne to dokázal! Teraz drží v rukách to, čo mu tak dlho unikalo. Budúcnosť vesmíru. Po dlhom úsilí mu opäť praje šťastie. Teraz si konečne môže vytvoriť svoje vysnívané rodisko. Osobnú liaheň. Konečne mu opäť všetko zapadalo do seba, ako puzzle.

♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥

Takto to trvalo mnohé roky. Salvatores vytvorili mnoho upírov, mocné sídlo a neochvejnú autoritu. No s pribúdajúcim množstvom obetí prišli nové podozrenia. Ľudia sa už nebáli. Premohla ich zvedavosť a mnohí za to tvrdo zaplatili.

Množstvo zmiznutých dievčat nebolo nepovšimnuteľné, ale nikto zatiaľ nepodnikal žiadne opatrenia, Keby len vedeli, čo sa skutočne odohráva za bránami zámku...

Jedinou podmienkou bola panenskosť. Ich čistá krv bola považovaná za nevyhnutnú. Iba s ňou sa mohol upír spojiť v jedno telo. Iba ona bola dostatočne vznešená. Dievčatá v mukách pretrpeli celých deväť mesiacov a ich vykúpením bol už iba pôrod, pri ktorom každá jedna umrela. Svojich „vyvolených“ videli iba dvakrát. Prvý raz, keď jej na znak úcty a vďaky doniesol krv, ktorú tak potrebovala. Druhý raz to bolo tesne pred smrťou. Keď sa nad ňou skláňal a chystal sa ju vysať do poslednej kvapky. Upíri svoje „nosnice“, ako ich nazývali, vždy dôstojne pochovali. Aspoň podľa ich názoru. Snom každého mladého dievčaťa, byť len tak zakopaná niekde uprostred pustého lesa po deviatich mesiacov plných útrap.

Otcovia vždy za dobre vykonanú prácu štedro zaplatili a svoje dieťa si odniesli. Boli poučení o najväčšej zodpovednosti a diskrétnosti. Vedeli, že po prevalení týchto skutočností by ich čakala pomalá, no istá smrť.

Po každom odovzdaní sa chrámom ozývali dlhé hodiny zvony. Chodby vyplnené šeptom. A Mesiah uprostred toho všetkého ďakujúc Ezechielovi, prvému upírovi, ktorého poznal a prvému otcovi, ktorého odmenil. Vďaka jeho Radimovi, prvému poloupírovi, vzniklo toto všetko.

Ľudia žijúci v nevedomosti a schválnym potlačovaním prehliadali do očí bijúce skutočnosti. Ľudia sú hlúpi. Na rázcestí si vždy vyberú ľahšie vyzerajúcu cestu, pretože hľadajú oporný bod. Akýsi prístav nádeje. No cesta, ktorá sa zdá byť navonok bezpečná, je takmer vždy tŕnistejšia, ako tá nevzhľadná.

♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥

Radim Kowalczykov. Prvý poloupír. Upírska odysea, ktorá sa zdá ešte zamotanejšia ako bola na začiatku. Jeho sloboda mu bola tým najcennejším darom. Už odmala sa cítil ako chované zviera. Ako stlačený medzi dvoma mlynskými kameňmi, z ktorých ani jeden nechcel ustúpiť. Bol iba obyčajný vyvrheľ spoločnosti, no zároveň nebezpečná zbraň pre obe strany. Pre upírov príliš záhadný, pre ľudí príliš nebezpečný. Celý život skrývaný ako atómová bomba, ktorej stačí jemný dotyk a zničí všetko v okolí sto kilometrov.

Izolácia od okolitého sveta v ňom iba neustále rozdúchavala túžbu po ľudskom svete, po poznaní ich zvykov, po socializácií. Už nechcel byť divou zverou. Chcel sa stať bytosťou, ktorá budem mať aspoň nepatrný zmysel. Už dlho spriadal plány ako ujsť, ah za cenu prezradenia všetkých ostatných. Musí nájsť Volturiovcov a poprosiť ich o pomoc. Takýto život nemal cieľ a on bol príliš ctižiadostivý na to, aby len tak sedel a prizeral sa, ako mu život preteká sťa piesok pomedzi prsty.

Otvoril dvere a na tvári ho pošteklil studený, svieži vánok. Áno, táto pravá poľská zima mu bude chýbať. Naposledy sa obzrel za cieľom skontrolovať, či papierik , ktorý zanechal ocovi leží stále na drevenom stole. V očiach ho zaštípali oči smútku, no vedel, že teraz sa nesmie vzdať. Ani najväčší slaboch neskončí na začiatku. Pribuchol dvere a rozbehol sa. S čistou mysľou bežal v ústrety novému životu.

Zbohom, otec.

♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥

Po dlhých týždňoch únavného behu a skromnej stravy sa konečne ocitol v cieli. Vo Volterre. S pocitom úľavy ticho vydúchol, ale vedel, že stále je votrelcom a tak sa musí držať v úzadí.

Potichu sa ako čierny panter v klietke zakrádal po tichých uličkách a čakal na správnu príležitosť. Vďaka vopred preštudovanej mape poľahky našiel zámok, no vďaka zložitej ceste mu to trvalo dlhšie, ako predpokladal. Keď sa dostal k blízkosti Volterrského zámku a vo výšinách už mohol vidieť vrcholky vysokých vežičiek, prepadol ho nechcený strach. Vedel, že teraz už ide do tuhého a jediné, na čo teraz mohol staviť všetky peniaze bola jedna jediná karta. Situácia s názvom Hop alebo trop.

Ako skúsený špión sa zakrádal trhoviskom a snažil sa nepútať pozornosť okoloidúcich. No očiam volterrských stráží nič neunikne. Dvaja upíri, Demetri a Felix, so záujmom pozorovali blonďatého chlapca so zvláštnymi očami ako sa pomaly, takmer nenútene prediera pomedzi hustý dav. Jediné, čo ho prezradzovalo bolo jemné trhanie hlavou. Ale najčudnejšie bol tlkot jeho srdca. Aj na strach bol príliš rýchly. Akoby jeho srdce každým krokom bojovalo s prekážkou. Číhali tam v tieni ako dvaja levy na svoju korisť. Obaja na seba rýchlo pozreli a opäť upreli pohľad na toho zvláštneho chlapca. V tom jedinom záblesku pozretia z očí do očí sa zračila jednoduchá odpoveď. Chytíme ho. S ním nie je niečo v poriadku.

Prekvapilo ich, že chlapec sám zamieril k vstupnej bráne. Každý vedel, že tam je vstup zakázaný. Ako sa približoval ku kútu, kde sa obaja skrývali, čo najrýchlejšie ho schytili za golier špinavej, hodvábnej košele a stiahli k sebe. Chlapec sa začal mykať s neuveriteľnou silou a udržať ho bol aj pre nich problém. Felix mu podrhol nohy, a tak sa celým telom ocitol v ich náručí. Podišli ku skrytým dverám, rozrazili ich a už uháňali k recepcii, kde svetlovlasá žena za krásnym, vyrezávaným, dreveným pultom práve s niekým telefonovala. Ozvalo sa tiché cinknutie a zrazu sa ocitli v priestrannom výťahu. Z rozhlasu nad ich hlavami sa ozývali príjemná, pomalá hudba, ktorá do tejto vyhrotenej situácie akosi nezapadala.

Zastali a železné dvere sa s ťažkým žuch pomaly otvorili. Potom sa obaja rozbehli a Radim videl iba nepatrné, farebné škvrny, medzi ktorými občas rozoznal kamenné kopulovité klenby stropov, či porcelánové lustre. Pomaly zavrel oči, dokým nepocítil napínanie svalov pri otváraní dvojitých dverí a veľkou halou, do ktorej práve vstúpili sa ozvalo niekoľkonásobné, prekvapené zhíknutie.

Obozretne otvoril najprv jedno oko a keď sa presvedčil, že mu zatiaľ nehrozí nijaké nebezpečenstvo, otvoril aj druhé. Pred ním sa rozprestieral dlhý, červený koberec akoby sa nachádzali na nejakom hollywoodskom galavečeri. Očami pomaly postupoval po mramorovej, už na pohľad hladkej a chladnej, až pohľadom zakotvil na troch trónoch. Jemné vyrezávané krivky ebenoveho dreva dodávali trónom vzhľad už dlho udržiavanej starožitnosti. No najviac ho zaujali tri osoby, ktoré na nich sedeli. Ich oči ho hypnotizovali a zároveň prebodávali skrz-naskrz. Tá karmínovočervená farba mu pripomínala otca. Jeho milovaný domov, do ktorého sa teraz túžil vrátiť. No už bolo neskoro, žiadnej spätnej cesty nebolo.

Tri osoby sa naňho neustále uprene pozerali, pokým jedna z nich, čiernovlasý upír v tmavočervenom plásti, sediaca na najvyššom, prostrednom tróne nepokynula rukou. S pohŕdavým odfrknutím ho položili na zem. Až teraz, keď pod nohami opäť cítil pevnú zem mal možnosť rozhliadnuť sa po celej miestnosti. Nachádzal sa v obrovskej, neskutočne priestrannej hale, ktorá akoby vypadla z knižky barokovej histórie. No jeho údiv prerušilo jemné odkašľanie. Pozrel sa smerom, z ktorého tento zvuk pochádzal a stretol sa s párom zvedavých očí.

Čiernovlasý sa usmieval a prehovoril. „Aká zvláštna návšteva. Felix a Demetri ku mne nikdy nenosia potravu. Predpokladám, že sa niečo muselo stať. Ako sa voláš?“

„Radim.“

„A prečo si tu?“

„Pretože potrebujem pomoc,“ zašepkal.

„Od nás?“ Halou sa ozýval jeho zvonivý, priam hysterický smiech. „Vieš vôbec, kto my sme?“ Výsmešne sa naňho zahľadel, no Radim iba jemne na znak súhlasu prikývol.

Čiernovlasý nadvihol obočie. „Vážne? Pristúp ku mne.“ Radim sa obozretnými krokmi rozišiel k nemu a zúrivý tlkot svojho srdca cítil až niekde v krku. Čiernovlasý vstal a Radima prekvapil jeho nízky vzrast. Bol od neho takmer o hlavu vyšší. Obaja urobili ešte pár váhavých a ráznych krokov, až sa ocitli zoči-voči. Čiernovlasý k nemu vystrel dlaň a on ju s nevôľou prijal. Takto ho držal niekoľko sekúnd. Zvraštil čelo a obočie sa mu nad privretými očami spojilo. S tichým výdychom pustil jeho ruku a so zmäteným pohľadom sa naňho zadíval.

„Chlapci, mám pocit, že máme dočinenia s niečím príliš vážnym. Demetri a Felix, odveďte ho do cely. Marcus, Caius, zvolávam okamžitú poradu. Musím s vami ihneď prebrať niečo vážne a potrebné opatrenia.“ Čiernovlasý ako na povel začal rozdávať pokyny ako na bežiacom páse. Radimovi sa pred očami premietol celý život. O akej cele to vravia? Čo s ním len preboha urobia? Zabijú ho? A najmä! Čom mal znamenať ten dotyk?

Demetri a Felix opäť schytili Radima, no ten sa už nebránil a poslušne kráčal medzi nimi. Z tohto sa len tak ľahko nedostane. Do akej šlamastiky sa to dostal?

♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥

Od Radima celé mesiace ťahali všetky nepatrné informácie o poloupíroch. Po nikdy nekončiacom vypočúvaní a mučení sa z neho stala troska. Už sa nevyrovnal ani ľudom.

A takto vzniklo Purgatorium. Poloupírsky vyhladzovací tábor. Predchodca koncentračných tábor. „Očistec“ netvorov. Garda Volturiovcov dlhé roky brázdila celý svet a ničila všetkých poloupírov, upírov a ľudí, ktorí s nimi boli nejako spätí. Plienili a rúcali všetko, čo im prišlo do cesty, až sa dostali k územiu dnešného Gdaňska. Centrum diania si nechali úplne nakoniec. Čakali, aby sa všetky informácie dostali ku iniciátorom, aby prežívali muky strachu. Keď sa piateho augusta 1795 dostali na vrchol hory, kde Salvatores sídlili, bolo počuť iba nárek a prosenie o milosť. Všetky dôkazy zapálili a všetkých nechali, aby sa tam upiekli ako hlúpe kurence. Takto vyzeral koniec.

Desiateho augusta 1795 bola misia Purgatorium úspešne dokončená a nebo prudko zaplakalo pod kúdolom dymu spálených tiel. Volturiovci tak zaznamenali prvý významný úspech a nad Volterrou sa začali objavovať prvé mráčiky strachu.

♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥

Edward si živo pamätal na moment, keď ako poslušný chlapček sedel na kresle v Arovej pracovni a hltal každé jeho slovo, ako malé dieťa rozprávku na dobrú noc. Tento príbeh bol asi ten najzaujímavejší, aký kedy počul a celá história poloupírov ho nesmierne fascinovala. Uvedomoval si, že táto téma je vo Volterrskom zámku úplne tabu, no vedomosť, že o tomto nevie ani Carlisle, mu pred samým sebou dodávala dôležitosť. Vtedy sa cítil ako pyšný páv.

Ale teraz, keď sa pozeral do očí potencionálnej zbrane, kdesi hlboko v ňom sa zobudil strach. Pod náporom emócií sa obranne nahrbil a hlasno zavrčal. Pohľad upieral do prekvapených očí dievčaťa a čakal na to najhoršie...

Autor: VvC (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepoznane známe - 5. kapitola: