Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nepoznane známe - 4. kapitola

06.09.2012 (07:30) • VvC • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1160×

Edward

Netušil som, že môže byť niekedy tak ťažké vyrovnať sa s tým, kým skutočne som. Zabíjať a iba v tomto okamihu byť aspoň na malú chvíľu šťastný. Ale tento krátky záblesk radosti musí brať daň, tak ako všetko v tejto nenásytnej dobe. Pohľad na roztrhané telá vás dokonale prefacká a vy si opäť sľúbite, že už sa to nikdy nestane. Vy predsa nie ste netvor. No tu je ten problém.

Vy ním ste a svojej prirodzenosti je veľmi ťažké vzdorovať. Je to akoby vyhladovaný a smädný človek na pokraji svojich síl mal odolať vode a šťavnatému steaku. Takmer nemožné. Chytáte sa každej príležitosti a váš vzdor a odhodlanosť každou ochutnávkou slabne, chradne, až úplne zanikne. Kolobeh krvi a obviňovania. Takto vyzerá môj posraný život. Život vždy zachmúrenej tváre. A všetka moja „vďaka“ by mala patriť Arovi. Upírovi, ktorý nie je zvyknutý na odpor a vždy získa to, čo chce. Aj za cenu nemožného...

Nezabudnem na deň, keď ma odtrhol od mojej rodiny. Od upírov, za ktorých by som bol ochotný položiť život. Od otca, ktorý ma vyliečil a urobil zo mňa niečo viac, ako som teraz. Hrdého vegetariána.

Bol som na love. Úplne sám, pretože som potreboval rozmýšľať nad mojou budúcnosťou so značkou Večnosť. Vedel som, že môj život sa už nemôže skladať zo zbabeleckého skrývania sa. Chcel som študovať, dostať prvý bozk, mať dievča, ktoré som si vysníval a najmä pocítiť tú večnú upírsku lásku, ktorá sa zračí v očiach mojich rodičov a súrodencov. Chýbal mi nežný dotyk ženskej ruky. Už sa mi zunoval život samotára.

Krv zvierat mi dodala stratenú energiu a ja som sa mohol posadiť do mäkkej trávy pod vysokým, košatým stromom. Zložil som si hlavu do dlaní a vrátil som sa tak do mojich detských, ľudských čias, keď som si ešte myslel, že ak ja nevidím nikoho, nikto nevidí mňa. Začal som rozmýšľať nad jednou knihou, ktorú som čítaval do kola. O ľuďoch, mnou nepoznaných tvoroch. Veľmi matne som si spomínal na ľudský život, na moje návyky, rodinu a pocity. Časy, keď boli moje myšlienky najjasnejšie sú nenávratne preč. Vtedy som sa v krvi kúpal a ľudí som bral iba ako podradné bytosti, ktoré si nezaslúžia ani môj pohľad. Doteraz si pamätám tie slová.

„Prečo sa ľudia tak boja zbrane hromadného ničenia, keď ňou sú sami? Dobrovoľne si ničíme vlastný svet a stále nemáme dosť. Nové vymoženosti, nové stroje, noví ľudia, nový svet. Všetci sa tak strašne bojíme vlastnej smrti, no súčasne veríme v našu neporaziteľnosť a zdravie. Pri smrti mladého človeka si vravíme. „Ako mohol umrieť taký mladý? Veď mal celý život ešte len pred sebou!“ Nuž, ale pravda je niekde inde. Umrieť môžeme kedykoľvek, kdekoľvek a akokoľvek. Nemôžeme sa spoliehať na našu mladosť. Sme iba obyčajné hračky prírody, ktoré bez milosti zničí, keď ju už omrzia. Stačí obyčajné zemetrasenie, tsunami, tajfún, alebo tornádo a sme fuč. Sme takí bezmocní a hlúpi...“

Túžil som spoznať svet ľudí taký, aký je dnes. Neveril som slovám tejto knihy. Veď ľudia sa za tých sto rokov nemohli tak zmeniť. Už to bolo dávno, čo som videl človeka. A jeho už potom nikdy nikto nevidel. Moja posledná obeť, ktorá vo mne vzbudila odpor k sebe samému a prinútila ma konať, vzdorovať. Ďalšia osoba na zozname, ktorej by som mal poďakovať.

No z mojich depresívnych myšlienok ma zobudil šuchot lístia niekde obďaleč. To nespôsobil vánok, ale noha upíra. Rýchlo som sa postavil ,napriamil do obranného postoja a čakal. Začul som mysle a otriasla mnou vlna strachu. Volturiovci. Celá ich garda. A prišli si po mňa. Môj mozog začal vyhodnocovať všetky únikové cesty, no už bolo neskoro. Z prítmia vytvoreného hustými korunami stromov vystúpil Aro a svojím neľútostným pohľadom prepaľoval moju tvár. Jeho pery skrútené do zlomyseľného úsmevu ma len utvrdili v tom, čo som si prečítal v jeho mysli. Chce ma. A už vtedy som vedel, že sa mu to aj podarí.

Predo mnou stála garda v celej zostave a tváre takmer všetkých členov boli kamenné. Až na tú Arovu. Podišiel ku mne pár krokov a prehovoril.

„Zdravím ťa, priateľu. Dlho sme sa nevideli. Ako sa má tvoj otec?“

Nemôže si aspoň odpustiť tieto zdvorilostné reči?

„Dobre. Robí pre nás všetko, čo sa len dá a práve dostal miesto v miestnej nemocnici. Konečne je šťastný,“ povedal som a snažil som sa udržať si čo najchladnejší tón. Aro si znechutene odfrkol.

„On si nedá pokoj s tými ľuďmi?! Css... Taká chamraď a on sa o ňu ešte stará. Ale prejdime k veci. Isto vieš, prečo sme sem prišli.“

„Samozrejme. Veď sa ani nesnažíš zakrývať svoje myšlienky.“

„A tvoja odpoveď znie?“ Zvedavo sa na mňa zadíval a dychtivo čakal na odpoveď, ako malé dieťa na vytúženú lízanku.

„Nie! Nikdy sa nezapletiem do tvojich nechutných plánov. Pane!“ predniesol som so znechuteným tónom, no moje vnútro sťahoval nefalšovaný strach.

Aro sa rozosmial hysterickým smiechom a kebyže som človek, mám husiu kožu. Toto nebude dobré. „Ach, Edward, nesklamal si ma. Tušil som, že tvoja odpoveď bude nie. Ale ďakujem ti, o to to bude  zábavnejšie. Demetri, Felix, Clark - viete, čo máte robiť.“ Spokojne si založil ruky na prsiach a s úsmevom sa pozeral na nadchádzajúce divadlo.

Traja upíri sa ku mne pomaly približovali a ja som sa pripravoval. Nepodľahnem bez boja. Musím si zachovať hrdosť. Rýchlo sa na mňa vrhli a naše pohyby by boli pre človeka nepostrehnuteľné. Uhýbal som ako som len mohol, no boli v presile a ja som nemal šancu. Sily mi ubúdali a ja som o malú chvíľu pocítil neskutočnú bolesť na miestach, kde som mal mať ľavú ruku a pravú nohu.

Čistinkou, kde sme sa práve všetci nachádzali, otriasol môj bolestný rev a ja som si stihol všimnúť usmiate tváre všetkých prítomných. Vychutnávali si moje utrpenie. Jediné na čo som sa teraz dokázal sústrediť boli iba tie dve pulzujúce miesta a to, že ma mal niekto prehodeného cez rameno a niesol ma niekde nevedno kam som považoval za nepodstatné. Chcel som len naspäť moje končatiny a opäť ich cítiť. Nevládal som vzdorovať a tak som len ochabol, zavrel oči a topil sa vo vlastnej hanbe. Takto sa podrobiť...

Cestovali sme dlhé hodiny, priam dni, a ja som ani raz neotvoril oči, ani s nikým neprehovoril aj keď sa so mnou snažili komunikovať. Jediné na čo som mal chuť, bolo opľuť ich, roztrhať a spáliť.

Po pre mňa nekonečnej dobe sme sa zastavili. Počúval som šepot ostatných a jediné čo som sa dozvedel bolo to, že sa nachádzame v zámku Volturiovcov. Počul som o ňom , keďže ma  Carlisle, môj otec, zasvätil do všetkých pravidiel upírov. Kedysi sedel na tróne a tiež vládol upírom. Vo Volterre, centre upírskeho sveta.

Cítil som, že stúpame po schodoch. Vrava okolo ustala, a chodbou, ktorou ma niesli, sa ozývali iba tiché kroky. Upír, ktorý ma držal pohol rukou. Začul som škripot otváraných dverí a tentoraz sme pomaly klesali. Nebudem si klamať, veľmi som sa bál toho, čo bude nasledovať.

Zrazu som iba cítil ako letím, moje telo pretína vzduch vo vysokej rýchlosti a ja tvrdo dopadám na zem. Otvoril som oči a jediné čo som videl, bolo sedem párov vysmievajúcich sa očí. Jeden z gardy, podľa jeho mysle sa volal Demetri, držal moju ruku a nohu v ruke a jemne s nimi pohadzoval. Mal som chuť kričať, trhať, biť sa. No moje telo akoby za tých pár hodín ochablo a ja som sa iba nemo prizeral.

„Tak čo, vegetarián? Páči sa ti tvoj nový domov? Vítam ťa tu a prajem ti príjemný pobyt v tejto cele z osmia. Pre tvoju informáciu, osmium je jediný kov, ktorý upír nedokáže zničiť. Všetky tvoje snahy o útek vyjdu nazmar. Šetri si sily, pretože ťa ešte toho čaká mnoho. Papá.“ Upír, podľa myslí ostatních sa volal Demetri, mi posmešne zamával mojou rukou, hodil mi moje údy do lona, kopol do mňa a pribuchol dvere. Všetci po mne poslednýkrát fľochli a už ich nebolo. Chodbami sa ozýval iba ich zvonivý smiech.

„Čo teraz? Edward, rozmýšľaj! Si v pasci, z ktorej je nemožné ujsť!“ Myšlienky na mňa útočili v plnom nasadení a ja som bol čím viac, tým zmätenejší. Pozrel som na svoje odrhnuté končatiny. Toto je moja priorita. Vzal som svoju ruku, olízol som jej okraje a pomaly ju priložil k svojmu ramenu. Časti sa spojili akoby boli obe magnetmi opačného pólu a na mňa pomaly doľahla úľava. To isté som zopakoval aj s nohou a mohol som si vydýchnuť. Pocit niečoho chýbajúceho stratil. Posadil som sa a rozhliadol som sa okolo seba.

Všade bol iba strieborný, lesklý kov. Jemne som prešiel po textúre najbližšej steny a vedel som, že som totálne v riti. Stadiaľto sa len tak ľahko nedostanem. Žiadne okná, žiadne malé otvory, žiadne zvuky. Bol som úplne izolovaný od okolitého sveta, netušiac, aké tresty ma čakajú...

♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥

Ďalšie dni sa mi zlievali do jednej obrovskej machule plnej utrpenia, ponižovania a bolesti. Útla upírka, ktorú by som mohol nazvať aj malým chlapcom, ovplývala talentom, ktorý ma v každej situácii dostával na kolená. Bolesť. Druhý najsilnejší faktor po strachu ovplyvňujúci racionálne zmýšľanie. Rev, jediný zvuk, ktorý počas týchto dní zo mňa vychádzal. Dlhé týždne bez krvi, smäd presahujúci hranicu znesiteľnosti. Pre kvapôčku krvi som bol ochotný zabíjať. Nikdy nekončiace údery do stien mojej cely. Snaha dostať sa z tejto nočnej mory, z môjho osobného pekla. Myslel som si, že upír je neúnavná bytosť, ale teraz som sa cítil ako zbitý pes. Nevládal som sa už ani postaviť, nieto znášať ďalšie prichádzajúce vlny bolesti.

No jeden deň to bolo iné. Jane, strojca môjho utrpenia, sa jeden deň na mne poriadne vyvŕšila. Moje telo také unavené, že sa už iba jemne otriasalo, jej prišlo neskutočne vtipné, a tak si pozvala aj niekoľkých hostí. Aby som bol presný, obrovská hlavná sála bola zaplnená stovkami upírov, ktorí stáli v kruhu. V strede kruhu som stál ja, pripútaný k obrovskej drevenej stene. Nemal som chuť hýbať sa a trpieť tak ich ďalšie výbuchy smiechu. Aro, Caius a Marcus sedeli obďaleč a skvele sa zabávali na výjave pred nimi. Malá Jane stála pri Arovej pravej ruke a niečo mu šepkala.

„Už sú tu...“ Jediná veta, ktorú som bol schopný počuť. No vtedy ma do nosa udrela tá dávno odopieraná vôňa. Vôňa lahodnej, čerstvej krvi. To vo mne vzbudili vlnu túžby, zobudili sa vo mne upírske inštinkty a ja som vedel, že ju musím mať.

Niekto rozrazil vstupné dvere a do haly vstúpila malá rodinka. Mama, otec, syn a dcéra. Všetci sa vystrašene obzerali okolo seba, ruky spútané, ústa zapchané, oči plné sĺz. Za iných okolností by to trhalo moje dávno mŕtve srdce, ale teraz som túžil iba po jednom. Cítiť krv, ako sa rozlieva v mojom hrdle, v celom mojom tele. Vsávať ich teplo.

Aro vstal a prehovoril. „Tak, Edík, povedz mi, túžiš po nich? Po tej sladkej chuti? Po zahryznutí do ich krku? Odpovedz mi!“

„Á-á-á-n-n-no,“ vyjachtal som slabým, jachtavým hlasom. Aro sa usmial a pokračoval.

„Ale nebude to také jednoduché. Musíš splniť jednu úlohu. Upíri z Južnej Ameriky sa vzbúrili. Chodia po uliciach, keď svieti slnko, ukazujú sa ľuďom, mŕtve telá nechávajú len tak pohodené po uliciach. Musíme s nimi urobiť poriadok, je nemysliteľné, aby jedni hlúpi upíri zničili celé kráľovstvo. To nedovolím! Tvoja schopnosť by bola pre nás veľmi prínosná. Stači tvoj súhlas, že sa staneš na nejaký čas členom našej gardy a môžeš sa napiť. Ale upozorňujem ťa! Nebudeš mi vzdorovať, splníš všetky moje príkazy. A je úplne jedno, čo od teba budem chcieť... A ešte jedna vec. Musíš sa živoť ľudskou krvou. S padavkami nespolupracujem. Tak, aká je tvoja odpoveď?“

Očami som opäť zablúdil k tým vystrašeným ľuďom. Bolo mi ich ľúto, ale hlad je hlad. Pozrel som sa do Arových zvedavých očí a zmohol som sa na jediné prikývnutie.

Aro jemne pokynul rukou a popruhy, ktoré doteraz pevne zvierali moje telo, už boli preč. Nevládal som sa udržať na nohách a tak som unavene spadol na kolená. Halou zaburácal smiech, no môj pohľad patril iba štyrom párom vyľakaných očí. „Prepáčte...“

Halou sa ozval ženin vzlyk. No ja som sa len rozbehol a myslel iba na krv...

No a takto sa zo mňa stalo toto. Monštrum s karmínovými očami. Ešte dlhé roky som Arovi slúžil ako poslušný psík. Zabil som toľko upírov a ľudí, že je škoda to počítať. Ale každú moju obeť si pamätám do detailov. Keď konečne nastal deň môjho prepustenia, Aro ma vyprevadil s úsmevom na perách a so slovami ešte sa uvidíme. Malo by to byť pre mňa česť, že sám veľký kráľ mi dal požehnanie a rozlúčil sa so mnou osamote. No ja by som mu najradšej spôsobil všetko to, čo on mne, až by kľačal na nohách a prosil ma.

Dlho som blúdil po svete, no ľudskej krvi som sa nedokázal vzdať. Ospravedlňoval som si to tým, že zabíjam iba zločincov, nečisté duše. Ale to všetko je nálepka. Obyčajný leukoplast...

A takto to je až do dnes. Dnes znova sedím pod tým stromom, kde sa to všetko začalo a počúvam dievčenský plač, ktorý mi všetko pripomenul. Netušil som kto to môže byť a ani som o to nemal záujem. Kto by si len prial stretnúť mňa? Upíra bez srdca a citov.

Pomaly som vstal a rozhodol som sa, že pôjdem na moju obľúbenú lúku. Po chvíli som zacítil vôňu kvetov a slnečných lúčov, ktorá mohla patriť iba mojej svätyni. Vstúpil som do svetla letného slnka, no v tom ma vyrušil praskot vetvičky. Pomaly som otočil a uvidel to najkrajšie dievča, aké som mal tú česť vidieť. No zmiatli ma jej oči. Ešte nikdy som nevidel také krásne čokoládové oči, no to čo ma prekvapilo bolo to, že tá krásne hnedá farba bola popretkávaná zlatými žilkami. Čo to má znamenať?

Zameral som sa na tlkot jej srdca, ale bol nezvykle rýchly. Zvedavo som si ju celú obzrel. Žeby bola to, čo už malo byť dávno vyzabíjané? Žeby prežila masové jatky a plienenia?

Hybrid?!

Autor: VvC (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepoznane známe - 4. kapitola: