Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nepoznane známe - 3. kapitola

02.09.2012 (18:30) • VvC • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1376×

3. kapitola

Veľa ľudí si v živote aspoň raz prialo vrátiť čas a napraviť svoje chyby. Tie nenapraviteľné v reálnom čase. A ako to už býva, ani poloupíri nie sú výnimkou. Nemohla som sa vyhovoriť na slabé sebaovládanie novoredeného, ani na mentálnu nespôsobilosť. Túto spúšť som vytvorila svojimi vlastnými rukami. Tými, na ktoré sa práve pozerám a najradšej by som o ne prišla. Slepota by bola teraz pre mňa vykúpením a nevedomosť spasením.

Odkiaľ sa vzala vo mne tá ničím nekončiaca nenávisť? Skutočne dokážem byť až takým netvorom, za ktorého ma moji najbližší považujú? Vždy som sa snažila veriť v svoju vlastnú vnútornú silu a nepodľahnúť tak vonkajším nepriaznivým podnetom. Celý môj život vlastne pozostával z dokazovania nevinnosti a pokory voči tomu, v čo naozaj verím. A teraz sa len tupo pozerám na to bezvládne, znetvorené telo. Na moju Renée.

To, čo z nej zostalo, by sa dalo nazvať akýmsi morbídnym dielom vytvorené ešte morbídnejšie zmýšľajúcim umelcom. Iba masa krvi, mäsa a kostí. Žiadna identifikovateľná podoba, žiadna známka toho, že to kedysi bola moja mama. Namiesto hlavy iba krvavá čiernota s povybíjanými zubami, namiesto hrude hromada vyvalených vnútorností, ruky dorezané a polámané od mojich stiskov, nohy prešpikované malými reznými ranami, z ktorých som krv doslova žmýkala a potom ju zo seba do poslednej kvapôčky zlízala.

Toto je naozaj moja práca?

Prečo? Prečo práve ja? Nemohol si Boh vybiť svoju zvrátenosť na niekom inom? Musí mi na moje už aj tak unavené plecia hádzať stále nové a ešte ťažšie bremená? Teraz si budem nosiť na rukách krv síce vinného človeka, ale aj tak bola ľudská bytosť.  

Pomaly som pristúpila k jej telu, kľakla som si na jedno koleno, vzala ju do rúk a pritisla som si ju k telu. Óder zvyšnej krvi mi udrel do nosa a mne sa do očí nahrnuli už dlho zadržiavané slzy. Slzy bezmocnosti a viny. Mala som chuť všetku tú krv vyvrátiť a vdýchnuť jej ňou nový život. Ale bolo už príliš neskoro na oľutovanie činov. Už som nemohla nič, iba spomínať na moje prvé detstvo. Či vlastne to jediné. Na tú časť života, keď bol náš dom cítiť láskou a radosťou. Keď som bola ešte šťastná...

Moja prvá jazda na kolotoči. Ten neskutočný pocit voľnosti. Vždy som snívala o živote vtáka a teraz som sa ním cítila. Pretínať vzduch svojim vlastným telo, vlasmi viať vo vetre a všetko je zrazu malé. Už nie ste tým čo ste bývali. Na malú chvíľu sa stávate nadčlovekom a zrazu vám všetko leží pri nohách. Presne tak som sa cítila. Charliemu dodnes ďakujem, že ma vzal na tú púť a dovolil mi tak pocítiť ten oslobodzujúci pocit.

Oslava mojich tretích narodenín. Prvá veľká udalosť vtedy ešte v mojom veľmi krátkom živote. Zábava v kruhu rodiny a blízkych priateľov bola pre mňa tým najkrajším darčekom. Oči mi svietili od radosti a prisahám, že vtedy mi moju tvár zdobil ten najkrajší úsmev, aký sa mi kedy podarilo vyčariť. Stôl, ktorý bol celý zaplnený len a len mojimi darčekmi mi bil do očí a moje ruky už boli dychtivé po trhaní baliaceho papiera a objavenia hračiek, ktoré boli pod ním. Sen každého malého dieťaťa. Mať osobné kráľovstvo vytvorené z hračiek, po ktorých ste nesmierne túžili a byť mu tým najlepším a najčestnejším kráľom. Vtedy som si sľúbila, že na ten okamih nikdy nezabudnem a vždy, keď budem smutná spomeniem si naňho.

Prvá návšteva nemocnice. S tetou Lilien som konečne mohla vidieť môjho nového súrodenca. Moju novú sestričku. Veľmi živo si pamätám chvíľu, keď som pristúpila k dverám izby, kde mala ležať Renné. Takmer akoby sa to všetko odohralo len včera. Už z diaľky som počula krik, ale až teraz som vedela, že vychádza práve z tejto izby. Renné vykričala Charliemu celú pravdu. Tá bolestivá pravda sa mi navždy vryla do pamäte.

„Charlie ty to nechápeš? Ja Loren vôbec nepoznám. Je pre mňa cudzincom, o ktorom viem len to, že má Downov syndróm. Ani si len nevieš predstaviť tú hrôzu a šok, ktorý som zažila po tomto oznámení. Downov syndróm. To je to jediné na čo som schopná myslieť. Ako bude vyzerať za pár rokov? Ako sa bude správať? Dopekla Charlie nikdy sme sa nemali snažiť o dieťa, keď sme vedeli, že sa môže stať niečo takéto. Prečo si ma len poslúchol? Mal si niečo povedať! Čo len teraz budeme robiť povedz mi! Ja nechcem postihnuté dieťa. Prosím pomôž mi. Objím ma...“

Tá zúfalosť bola cítiť z každého jej slova. Síce som mala iba štyri roky, ale výzorom a inteligenciou som bola na úplne inej úrovni. Jej plač ma neskutočne bolel. O to horšie bolo, že som netušila ako jej pomôcť. Bola som rada, že teta mi išla po čaj a nestala sa tak svedkom tejto udalosti.

Veci, ktoré nasledovali po tomto, boli pre mňa veľmi ťažké. Renée sa o Loren vôbec nestarala a na mňa sa ani nepozrela. Po čase som si zvykla na jej flegmatické správanie a že Charlie sa stal novou matkou rodiny. No o to ťažšie bolo prehrýzť jej nasledujúce správanie. Nadávky a bitky boli na dennom poriadku a ja som už ani nevedela, čo je to pohladenie a pusa na dobrú noc. Celá rodina sa zrazu otočila proti mne. Všetkému som bola na vine ja.

Po čase som tomu už aj uverila aj ja a tak som sa uzavrela pred celým svetom. Mojím bytím sa stal iba box, matematika a Loren. Strácala som v úderoch, reťazcoch čísel a v Loreniných pokrokoch. Škola sa stala mojou prioritou a svet opäť dostal aspoň trochu farby. S Loren sme si boli čoraz bližšie, naše puto neprehrýzli rodičia a tak ju šupli do ústavu. Mne tak urobili veľký škrt cez rozpočet a kolotoč obviňovaní a nadávok sa začal odznova...

Tieto spomienky vo mne vyvolali preveľkú bolesť. Teraz som ďakovala svojim inštinktom, že ma zaviedli práve na túto odľahlú, krásnu lúku. Kiežby som sa len mohla pokochať jej krásou za úplne iných okolností. Konečne som mohla prepuknúť v hlasný plač a nechať moje city len tak plynúť. Prelomiť tú bariéru a nechať sa unášať prúdom bolesti. Vypustiť slzy, ktoré mi už hodnú chvíľu nedovolili voľne dýchať. Nemyslela som na to, že práve v rukách stískam smrť, ktorú som spôsobila ja. Po prvý raz som si dovolila byť tak sebecká a prestať myslieť na ostatných.

Chcela som sa už len od všetkého odbremeniť. V záplave smútku som si, ale niečo uvedomila. Veď ja som nechala Loren len tak na vozíčku uprostred cesty bez akejkoľvek pomoci. Táto myšlienka ma prinútila aspoň na chvíľu zabudnúť, čo sa tu práve stalo. Telo som jemne položila do periny z mäkkej, voňavej trávy a venovala som mu posledný pohľad. O pohreb sa postarám potom. Charlie bude už aj tak dosť zdrvený.

Už-už som sa chystala na odchod, keď som zrazu periférne niečo zahliadla. Na lúku práve vstupoval ten najkrajší muž na Zemi. Vyzeral byť zahĺbený v myšlienkach, no keď počul praskot vetvičky, na ktorú som stúpila, všimol si ma a zahľadel sa na mňa tými najhlbšími a najčervenšími očami, aké som kedy videla. Mohla by som odprisahať, že moje srdce vynechalo niekoľko úderov...

9moncici9: Áno, Bella je boxeristka. Už ma štvala tá večne nemotorná Bella, ktorá bola schopná na rovnej ploche, dlhej asi sto metrov bez akejkoľvek prekážky spadnúť hádam aj desaťkrát. :D Ani najväčší smoliar nemá také šťastie. Len sa ma, prosím, nepýtaj, ako som na to prišla, pretože sama neviem. :D

Autor: VvC (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepoznane známe - 3. kapitola: