Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nepoznane známe - 2. kapitola

28.08.2012 (16:15) • VvC • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1705×

2. kapitola

O pár rokov neskôr...

Knock out. Zdvihnutie ruky na znak víťazstva. Veci, po ktorých túži každý boxerista. Keď svojmu útočníkovi zasadíte posledný úder a on spadne na zem, pred očami sa vám zjavia hviezdičky radosti a vy máte už len chuť ľahnúť si tam, kde sa práve nachádzate a pozerať len tak doblba. Zrazu sa vznášate vysoko v oblakoch a na všetko sa pozeráte z vtáčej perspektívy. Život gombička. Je to presne taký istý pocit, aký pocítil Picasso pri namaľovaní svojho prvého obrazu. Keď Mozart vytvoril svoju prvú symfóniu. Pocit dobre odvedenej práce. Jednoducho na nezaplatenie. Každou výhrou sa tento pocit umocňuje a vy si už iba uvedomujete, že stúpate kamsi do nebies. Na najvyššie priečky v tabuľke. Never back down. Slová, ktorými sa riadi každý amatérsky boxerista, keď sa nachádza v ringu.

Svet boxu nie je žiadnou prechádzkou ružovou záhradou. Je to o tvrdých úderoch, prísnych pravidlách a istom druhu tanca dvoch ľudí. A najmä o ôsmych minútach. Čas, v ktorom musíte zo seba všetko vydať a nehľadieť na okolnosti. Je to ako boj o život.

Svaly tak unavené, že si ich ani necítite. Myseľ tak koncentrovaná, že keby ste teraz umreli, odišli by ste z tohto sveta v úplnej nevedomosti. Áno, toto je môj svet. Môj osobný Eden.

Som Isabella Swanová. Zápasníčka v mušej váhe, čo je rozpätie štyridsaťosem až päťdesiatjeden kilogramov a som sakra dobrá. Najväčšie boxeristky sveta sa trasú pri vyslovení môjho mena. A je jedno aké sú robustné.

„Tvoja agresivita, rozvážnosť a  inteligencia raz prinesie ovocie. Ver mi!“ Slová, ktoré mi raz povedal Rick Nicholson. Môj tréner. Keby len tušil, že trénuje poloupíra. Obyčajného mŕtveho, nemŕtveho netvora. Slová mojej „milujúcej“ matky.

Vždy sa pousmejem nad spomienkou, ako som sa vlastne k boxu dostala. Mala som tri roky. Opäť sa mi sníval ten sen s blonďavým mužom. Vtedy bolo ešte všetko v poriadku.

„Klop, klop, klop. Moje bosé nohy vydávali na novej drevenej podlahe nepríjemný zvuk a môj strach sa zväčšoval. Teraz som túžila iba po jednom. Byť v mamkinom teplom náručí a počúvať jej upokojujúce slová. Znovu počúvať bytie srdiečka dieťatka, ktoré moja mamka nosí v brušku. Môjho nového súrodenca. Pomaly som sa približovala k dverám rodičovskej spálne a zrazu som niečo začula. Boli to tiché vzdychy a vŕzganie postele. Zľakla som sa a tak som rýchlo schytila kľučku a rozrazila dvere. Pohľad, ktorý sa mi naskytol som vtedy ešte vôbec nechápala. Mamina nočná košieľka, ktorú jej ocko daroval na Vianoce, bola teraz roztrhnutá a len tak pohodená na zemi. Ocove pyžamo bolo zavesené na kľučke z vnútornej strany a rodičia ležali nahí na posteli. Ležali na sebe a robili akési čudesné pohyby, ktoré boli viac ako smiešne. Nevydržala som to a rozosmiala som sa. Pomedzi kŕče smiechu som zo seba dostala.

„Mamiká, čo to tu pleboha lobíte?“

Rodičia iba na seba prekvapene pozreli a spolu rýchlo vyhŕkli. „Boxujeme.“

„Ocino, ale ty nesmieš biť maminu pinďúlom. Veď čaká bábo.“ Rýchlo som zavrela dvere aby nestihli zareagovať a so smiechom som utiekla do izby.

A takto sa to všetko začalo. Jednou príjemnou spomienkou na detstvo. Google mi počaril a ja som mohla hrdo vyhlásiť. „Mami! Ja budem najlepšia boxelistka!“ Sen sa mi splnil aj keď nie v „tom“ boxe.

♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥

„Belli!“ Konečne! Ten ľúbezný hlas, ktorý ma vždy dokáže tak úžasne pohladiť na duši.

S hlasným výkrikom som zasadila posledný a definitívny úder boxovaciemu vaku. Rozhliadla som sa po celej tréningovej hale, až som konečne uvidela zdroj mojej radosti. Loren. Usmiala som sa na ňu a pomaly prekročila pásku, ktorá oddeľovala tréningový ring od zvyšku miestnosti. Skackavým krokom som k nej pristúpila a po dlhom čase som ju konečne mohla objať.

„Ach Loren, tak si mi chýbala. Vieš, akí sú rodičia. Nechcú ma za tebou púšťať. Ako sa mi máš? Sestra Marylandová mi vravela, že robíš obrovské pokroky. Som na teba nesmierne hrdá, zlatko.“ Pri spomienkach, čo všetko urobili aj neurobil moji rodičia, sa mi do očí tisnú slzy bezmocnosti. Tie jej priezračné, usmievavé a úprimné oči si nezaslúžia takýto trest. A viem, že to je všetko moja vina.

Jej nežná ruka, ktorá ma teraz upokojujúco hladí po líci, nemala patriť tomuto chorému dieťaťu. Malo ma hladiť zdravé a vitálne dieťa, ktoré by si užívalo detstvo naplno a bolo zahŕňané rodičovskou láskou.

„Neplač, prosím. Všetko je dobré,“ predniesla trochu sípavým hlasom.

Trpí Downovým syndrómom a jej motorika a logika nie je na takej úrovni na akej by mala byť. Každé jej slovo je pre mňa tým najväčším darom. Vďaka jej slovám stále žijem. Nezmohla som sa na nič viac ako na úsmev. Vzala som si veci z lavičky a hodila očkom po Rickovi.

„Šéfe, ja už idem. Zajtra som tu ako na koni.“ Rick. Náš starý mládenec, ktorého zmyslom života sú iba štetky, my boxeristi a steroidy. Vždy nám dával najavo, že sme iba odpad, ktorý sa mu sčista-jasna zjavil v jeho, už aj tak dosť pokašľanom, živote a tak máme držať huby. Ale istým spôsobom nás všetkých miloval a boli sme jeho jediná rodina.

Na mňa mal vždy slabosť a tak som si vždy všetko odskákala, najviac makala, všetko zariaďovala. Ale pod tou tvrdou a nekompromisnou maskou sa skrýval človek so zlomeným srdcom. Ako to už v „sladkej“ mladosti černochov z chudobnej a problematickej štvrte býva, bol členom gangu. Jeho rodinu brutálne vyvraždili a to iba kvôli, ako on raz povedal, posratej kurve nášho bossa, ktorá rozťahovala nohy aj tam, kde nemala. A tak sa z neho stalo toto. Ľudská troska, o ktorej by sa dalo povedať, že je to akási trochu pozmenená, čierna verzia Charlieho Sheena.

„Jasné, šampiónka. Ale zajtra makáš ako posledná fredka. Čaká ťa zápas a tú Robertsovú musíš dať dole. Inak dám dole ja teba a ver mi, nebude to nič príjemné. Pá, pusa.“ Áno typický Rick. Aj cez mŕtvoly.

Odfrkla som si a na znak „súhlasu“ som mu iba ukázala vztýčený prostredník. Jeho snaha zaujať ma kvalitnou kefovačkou nezabrala a tak mu nezostávalo nič iné, iba sa preorientovať na niekoho iného. Teraz to už berieme iba ako podpichovanie dvoch príležitostných kamarátov, ktorí sa občas ničia. Respektíve on ničí mňa. Ale v dobrom slova zmysle, ak to vôbec dáva zmysel. No jednoducho môžem o ňom vyhlásiť, že je to dobrák od kosti. Ale tá irónia by bola počuť na míle ďaleko.

Chytila som Lorenin vozík a hor sa na čerstvý vzduch. Nám slová netreba. Naša komunikácia je založená akoby na telepatii dvoch nevlastných dvojčiat. Všetko ide cez srdce a jediné, čo chceme je stráviť tých pár hodín o samote mimo reality. Ako som sa tak pozerala na jej usmievavú tvár, ktorá teraz lietala kdesi v oblakoch, začali sa mi vynárať spomienky, aj keď nechcene. Je zvláštne ako sa život dokáže zahrávať s nevinnými ľuďmi. A tie najväčšie svine si vyvaľujú pupky niekde na pláži. Zahĺbená vo vlastných myšlienkach som si nevšimla osobu na ulici. Vďaka môjmu ostrejšiemu zraku som rozoznala Renée. Tackavo, s vodkou v ruke sa k nám blížila a už som tušila, že to bude viac ako zlé. Všimla si nás, už bolo neskoro na útek. Nahodila som kamennú masku a snažila som sa upokojiť. Naklonila som sa k Loren. „Neznepokojuj sa. To je iba mamka. Nič nehovor dobre?“ Na znak súhlasu iba jemne pokývala hlavou.

Bola od nás už iba sotva pár krokov. „Čo tu robí ten dement akýsi? Tento prašivý pes nevstúpi do nášho domu. Do môjho domu! Patrí do ústavu pre menťákov! Ako si si toto mohla dovoliť? Kto ti dal povolenie, ty...?“ kričala ako zmyslov zbavená a vo mne to už len tak vrelo. Kto si myslí, že je?

„Ona nie je žiadny dement! Je to tvoje dieťa! Tvoja dcéra! Ako môžeš byť taká bezcitná?! Veď nemá ešte ani trinásť rokov! A je to ten najlepší človek na svete, akým ty nikdy nebudeš! Si obyčajná krkavčia matka. Je dobre, že nikdy nemôžeš mať zdravé dieťa, pretože pri tebe by každý trpel. Je ti úplne jedno, ako sa cítia druhí. V tvojom svete existuješ iba ty. Si ten najväčší sebec, akého som kedy stretla. Bodaj by ma nikdy nedali pred vaše dvere, pretože to by som sa radšej pražila v pekle a prežívala tie najväčšie muky, ako byť vaším dieťaťom. Nenávidím ťa a nenávidím aj celú tvoju rodinu! “

Renée na mňa chvíľu prekvapene pozerala, no ihneď sa otriasla z počiatočného prekvapenia a v jej očiach sa teraz zračila iba čistá, nefalšovaná nenávisť.

„Ty suka! Zabijem ťa! Počuješ ma? Zabijem ťa!“

Jej šialený vreskot sa šíril celou ulicou a ľudia pomaly začali vyzerať z okien, aby im niečo neušlo z tohto rodinného divadielka. Ale mne to bolo jedno. Krvi by sa mi teraz nikto nedorezal. Zrazu sa mi v hlave premietali všetky ich tresty, bitky v stave tvrdej opitosti, nikdy nekončiace údery, obvinenia z ich nešťastia a všetky ich urážky smerované práve na mňa. Áno, prilievaj olej dievča.

„Ty, že si sestra? Nebuď smiešna! Ty si iba obyčajná vrahyňa! Mala by si zhorieť v pekle, pretože ty si ani nič iné nezaslúžiš. Si iba obyčajný netvor, ktorý sa nikdy nemal narodiť. Pozri sa na Loren, ty hlupaňa. Všetko si zapríčinila ty a jedine iba ty. Všetko ničíš. Už keď ťa Carlisle pohodil pred naše dvere, mala som tušiť čo si zač a ihneď ťa zabiť. Patríš do kontajnera a nie do našej rodiny!“

Nedala som to najavo, ale tieto slová ma hlboko ranili.

Carlisle?! Kto je, dopekla, ten Carlisle?

„Blahoželám, Renée. Teraz si sa prekonala. Ako dlho si si túto reč cvičila? Ha! Ale zabudla si, že ja som poloupír a ty si iba obyčajný smrteľník.“

Pred očami sa mi objavila červená clona. Zabiť a vysať! Tri slová, ktoré mi neustále behali hlavou a nútili ma konať. Upírske inštinkty sa prebudili. Roky tréningu sebaovládania boli razom preč. Dávno potlačované zviera sa práve zobudilo a ja sa mu nemienim brániť. Renée, toto oľutuješ! Bude to pekelne bolieť. Tak sa priprav, zlatíčko! Hra sa začína.

Loren, prepáč...

Toto by si nemala vidieť...

Z mojej hrude sa na povrch vydralo hlasné zavrčanie. A vrhla som sa vpred, hlavou proti múru. Proti osudu...

Autor: VvC (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepoznane známe - 2. kapitola: