Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nepoznane známe - 14. kapitola

26.11.2012 (11:45) • VvC • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 884×

14. kapitola

Bolesť pri korienkoch vlasov som po čase prestala vnímať. Na pokožke som neustále cítila chladivý dotyk podlahy a rýchle kĺzanie. Buchot ma vymanil z neznalosti, následné položenie na čosi poddajné a mäkké úplne prebudilo. Kŕče, ktoré po celú dobu sťahovali moje vnútro ustali. Krvou sa mi rozliala úľava a pokoj. Neodvážila som sa otvoriť oči a tak som len čakala na pohyb, zvuky, či výzvu. Nič také sa neudialo. Okolo mňa sa rozhostilo rýdze ticho a ja som hlasno nadýchla. Skontrolovala som si ľavú ruku, no na moje prekvapenie boli kosti kompletne zahojené. Posadila som sa, nemysliac na nedávnu ostýchavosť a strach, potom skontrolovala obe nohy. Šokovane som vypískla a dych sa mi zadrhol v hrdle. Končatiny nejavili žiadne známky nejakého zranenia. Bruškami prstov som prechádzala po každom milimetri lýtka a stehna, no po predchádzajúcich zlomeninách nebolo ani stopy. Ústa sa mi roztiahli do potešeného úsmevu. Myslím, že som našla ďalšiu výhodu poloupírstva, o ktorom daní nevedia.

Z hlúpeho nadšenia som čoskoro vytriezvela a na scénu nastúpila tá racionálnejšia stránka. Rozhliadla som sa okolo seba. Miestnosť, v ktorej som sa nachádzala pôsobila na ich vznešenosť príliš fádne. Steny vymaľované na čierno vyvolávali tiesnivý pocit a iba podnecovali k depresii. Mramorová podlaha napriek matracu, na ktorom som ležala, kričala neosobnosťou a prepychom. Priestor len tak sršal protikladmi a mne v hlave súbežne s ešte doznievajúcou eufóriou, vírili zmätené myšlienky. Oprela som sa o stenu a zamyslene hľadela na strop. Urputne som sa snažila nerozmýšľať, ale bodavé dotieranie v hlave moje snahy marilo a ja som opäť padala do víru teórií. Všetky moje otázky by sa dali prosto charakterizovať jedným jediným slovíčkom. Prečo.

Pripadala som si hlúpo. Posledné dni som nerozmýšľala nad ničím iným, okrem udalostí, ktoré sa okolo mňa nepochopiteľne diali. Nad ich podnetmi a dôvodmi. Nepripadala som si zvlášť výnimočná, alebo nebezpečná. Moje schopnosti oproti tých ich, boli značne chabé. Ich skrývaný strach, ktorý sa, ale v ich očiach opatrne zračil, som pochopiť nedokázala. Nezaujímala som sa o nich. Doteraz som vlastne o nejakých klanoch ani len nepočula. Vlastnou dimenziou sa mi stal svet ľudí, a však ten ružový nebol. Kedysi som nad svojím životom mohla iba zaplakať, lenže v týchto momentoch by bol návrat samaritánom. Videla som tie úžasné predstavy priamo pred sebou. Privodzovali podobu hmatateľnosti a reálnosti, nuž, keď ste za nimi prosebne natiahli, opar minulosti náhle zmizol. Anabázu neplánoval.

Pred očami mi prebleskol obraz vyvolávajúci bolesť. Blonďavá hlava, modré oči, úzke pery a jedno meno. Loren. Bolo zvláštne pokračovať s vedomím, že už medzi nami nie je. Jej líca už nikdy nezahrajú rumencom, jej zreničky nezaiskria radosťou, jej ústa nedarujú hrejivý úsmev. Prečo sa niektorí ľudia tak urputne držia nostalgie? Načo mi sú spomienky, či staré časy, ktoré mi aj tak neprinesú žiadny úžitok? Odvolávať sa na dávne činy mi prišlo zbytočné, ako marenie potrebných síl. Priala som si vymazať kaluž krvi a telo ležiace v nej z pamäte. Prestala som túžiť po tom pohľade, vlastne som oň ani nestála. No najväčšiu ranu mi spôsobovala osoba, ktorá to všetko privodila a vykonala. Verila som jej, prestala sa pýtať a potlačila nutkavú zvedavosť. Najzvláštnejšie bolo, že som tieto skutky neľutovala. Prestávala som rozumieť samej sebe, ale ešte stále som si dôverovala. Nestrácala som na nespornosti, práve tento fakt ma aspoň trocha posúval ďalej.

Viečka mi začala unavene klipkať a ja som pocítila istú únavu. Zosunula som sa na zem a v polohe, v ktorej som dopadla na zem, ihneď zaspala.

♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥

Chodbou za železnými dverami sa ozývalo tiché šušťanie látky. Bdela som už pár hodín a moje zmysly vybičované na maximum zachytávali každé narušenie zvukom. Chcela dom odtiaľto utiecť. Zúfalo som túžila nabrať stratenú odvahu, postaviť sa na nohy a jednoducho im uniknúť. Ísť kamsi preč, kde by ma nemohli vystopovať a ja by som konečne bola v akom takom bezpečí. No vedela som, že premýšľanie nad tým je márne. Nachádzala som sa v epicentre sídla upírov, ktorí majú nastražené svoje zvedavé uši, či oči. Ich cieľom som teraz ja a to ma pomerne dosť oslabovalo.

Jemný šuchot neustával, ba sa pomaly približoval a stával sa čoraz hlasitejším. Dotyk na dverách, oddeľujúce ma od zvyšku hradu, ma poriadne prefackal. Vyskočila som do defenzívneho postoja, ruky sa mi smiešne triasli a zuby klepali o seba, ako dve pevné skaly. Zavŕzganie kovov o seba zakrylo pristupujúce kroky postavy v čiernom plášti. Ku mne otočená chrbtom si sňala kapucňu z hlavy a otočila svoje zlatisté oči priamo na mňa. Počkať, zlatá? Podľa jej pohybov bolo nad slnko jasnejšie, že táto osoba stojaca predo mnou, nie je určite bytosť požívajúca potravu ľudí. Práve oni boli jej vzkriesením a súčasne prekliatím. Ale farba jej šošoviek ma zmiatla a narušila informácie. Nepopieram, že moje poznatky, čo sa týka potrieb, schopností a všeobecne života upírov, sú zreteľne nedostatočné. Nemala som chuť pátrať po nich, zaujímať sa a angažovať. Bolo pre mňa postačujúce vedieť, že práve jeden z nich je mojím otcom. História tohto druhu bola príliš mystická a popretkávaná fádnymi klamstvami, zahmlievaniami a nevedomými nezmyslami.

Od jantárového koloru som sa rýchlo odtrhla a precíznejšie sa zahľadela do bezchybných čŕt tváre. Hnedé, lesklé vlasy trčiace na všetky strany a útly vzhľad pôsobil príliš zraniteľne. Žena, či skôr dievča, neoplývalo výraznou výškou a bolo takmer nemožné uveriť, že sa v tých úzkych, slonovinových údoch ukrýva nevídaná, ostro nadľudská sila. Venovalo mi ostýchavý úsmev.

„Už ťa očakávajú. Nasleduj ma prosím.“ Ráznosť v jej hlase bola síce zastrená a potlačená, ale moje nohy sami poslušne vykročili vpred a nasledovali jej drobné kroky. Až pri chôdzi som zistila, aká je oproti mne nízka. Jej hlava spočívala približne v úrovni mojej hrude, čierny plášť na maličkosti pridával. Ťahala ho za sebou ako pochmúrnu svadobnú vlečku a ja som kráčala po jej stope. Zrazu zastala a ja som len tak-tak zabrzdila za jej chrbtom. Krídlové dvere predo mnou vo mne vyvolali silný pocit déjà vu. Akoby som sa vrátila v čase a opäť sa nachádzala na začiatku. Pred čiernovlasým, blonďavým a dlhovlasým. Bez zaváhania upírka predo mnou rozrazila vstupné dvere haly a vstúpila dnu. Ako inak, som ju pokorne nasledovala.

„Aro, je tu. Tak, ako si si prial.“ Jej zvučný hlas pohladil uši, vyvolal pokoj a uzmieril. Čiernovlasý sa iba vlažne pousmial. „Ďakujem. Pristúp ku mne.“ Rozišla sa k nemu ľudskou rýchlosťou a vložila mu dlaň do rúk, tak, ako nedávno ja. Zavrel oči a jej dlaň zovrel pevnejšie v tých svojich. Trvalo to pár sekúnd, pokým neotvoril oči a skúmavo sa na mňa zahľadel. „Vážne?“ Otočil sa naspäť, k strojcovi jeho prekvapenia a podvihol obočie. Postava pre ním slabo prikývla, sklonila hlavu a už sa mu naspäť do očí nezahľadela.

„Na toto sa pozrieme. Už ťa nebudem potrebovať, môžeš odísť.“ Stisk na jej prstoch povolil, ruku pomaly odtiahla, až sa otočila na päte a vydala k dverám. Darovala mi krátky pohľad, no zrak odvrátila a ja som zachytila iba doznievajúce ospravedlnenie v tvári. Zostal po nej iba nepatrný vánok a ozvena rozliehajúca sa priestrannou halou. Tri postavy, ticho stojace obďaleč sa očami venovali len a len mne. Bolo ta tak odstrašujúce a strach naháňajúce, že som sa v mysli musela uchechtnúť. Pasáž ako z hororovej rozprávky. Nevinná deva obvinená neprávom, ponížene stojaca pred neľútostnými sudcami, na ktorých pleciach leží forma jej konca. Smrť, mučenie, či zľutovanie? Ich rozhodnutie. Svoju úlohu si patrične užívali, tak, ako sa na správnych pánov patrí.

„Bella. Isto sa pýtaš, prečo si vlastne tu. Tvojou mysľou teraz víri množstvo otázok, na ktoré ti môžeme odpovedať iba my. Komory mozgu, ktoré teraz nedočkavo čakajú na odpovede, sa dožili. Rozlúskneš to sama, možno s troškou našej pomoci. Ale teraz tu nie sme kvôli pre mňa nezaujímavým témam. Dnes sme sa rozhodli, ako budeme pokračovať. Nezáleží na tom, či s tým súhlasíš, alebo nie. Oznamujem ti, že presne o mesiac, sa staneš členom našej gardy. Podstúpiš náročný výcvik, prípravu a vypestujeme v tebe odolnosť. Presne o mesiac, zuby povereného preniknú tvojou krčnou tepnou a vyslaný jed spáli všetko nepotrebné, či zbytočné. V tejto chvíli sa začína lekcia číslo jedna. Minulosť.“ Vyrieknuté slová mi spôsobili lakonickú zástavu srdca. Zatmelo sa mi pred očami a ja som mala pocit, že kamsi padám. Niekde veľmi, veľmi hlboko.

Čiernovlasý pokynul, ale ja som jeho gesto vnímať nedokázala. V hlave som si prehrávala jeho posledné slová. Ich latentné výrazy ma ubíjali, v znútra rozožierali a v pravidelných intervaloch provokovali. Ešte viac som sa pritisla k dverám a odmietala, čo i len na krok poodstúpiť. Ich výrazmi to nepohlo, iba o pár stôp postúpili bližšie.

„Mala by si spolupracovať. Pre tvoje vlastné dobro.“ Bolo to po prvý krát, čo som tento zastretý hlas počula. Tretí nikdy neprehovoril, len sa pokojne pozeral a do priebehu deja nezasahoval. V tom jednoduchom vyjadrení sa ukrývalo množstvo bolestných hrozieb. Posledné momenty pre mňa predstavovali postoj na vratkých chodúľoch. Situácia sa mohla ľahko postaviť proti mne, ak sa to už nestalo. Odlepila som sa od opory, ktorá pre mňa predstavovala stabilitu a rozišla sa smerom k nim, priamo do stredu celej miestnosti. Cítila som ich prenikavé zraky na tele, po ktorom mi behali nevítané zimomriavky. Postavila som sa naproti nim, na sotva meter a hľadela kamsi cez nich. Čiernovlasý ku mne opäť pristúpil. Svojimi slizkými prstami prechádzal po mieste, kde sa nachádzala hlavná tepna. Naklonil sa k uchu.

„Vieš, neviem sa dočkať toho, keď sa toto polo pevné tkanivo zmení na osteň žuly. Je zvláštne, ako sa vo veciach okolo teba, vždy nachádza iba polovica. Dlho som rozmýšľal nad tým, či ti to nie je predurčené. Na malú chvíľočku som podľahol iracionalite a rozmýšľal nad osudom, čím som vzal do úvahy existenciu Boha. No, potom so si uvedomil svoju hlúposť. Ťažko sa to priznáva, ale áno, spravil som chybu. Chceš vedieť prečo? Pretože my sme tí najsilnejší. My trónime na najvyššej priečke potravinového reťazca. My sme sa stali najdravšími konzumentmi sveta. A ako spisovatelia budúcnosti, rozhodujeme o poslednej bodke.“ Jeho odmeraný šepot sa každou sekundou stišoval, až sa stal takmer nepočuteľnou vyhrážkou. Jeho slová mi tancovali po pokožke, za sebou zanechávali chladné stopy, až sa predierali do šedej kôry a začali dávať zmysel. Otriasla som sa, čo vyvolalo zachvenie dychu na ušnom laloku.

Čiernovlasý sa konečne odtiahol. Po tichu som si vydýchla, keď som videla, ako sa vracia naspäť, k ostatným prítomným. Pohoršene zakrútil hlavou. „Kde som nechal všetky zaužívané konvencie a základy etiky? Bella, dovoľ, aby som sa predstavil. Moje meno je Aro, ale to už iste vieš. Po mojej ľavici sa nachádzajú Caius...a Marcus.“ Ladným posunkom ukázal na vedľa stojacich, ale môj pohľad jeho ruku nenasledoval. Vpíjala som sa do bieloby protistojacej steny. Dobrovoľne som hladkala anakondu bosou nohou po hlave, s vedomím všetkých rizík. Nech to aspoň za niečo stojí. Prestávala som pomaly počúvať ich rozhovor, preto ma o to viac prekvapil vír, ktorý sa vytvoril vôkol mňa. Halou sa ozvalo mohutné buchnutie dverí a jedinou osobou so mnou, bol blondiak. Caius, ktorý zo svätej trojice pôsobil najkrutejšie. Jeho oči sršali pôžitkom z utrpenia a vo mne sa dvihla vlna ofenzívy. V jednej chvíli som sa dívala do jeho karmínových očí a v druhej som pozerala do čistého prázdna. Nezačula som žiadny zvuk, ktorý by aspoň trocha prezradzoval jeho súčasnú pozíciu. Obzerala som sa na všetky strany. Neuvedomovala som si, že som ľahko pristúpila na jeho hru, kde som obeťou ja. Po niekoľkých minútach ma krk začal bolieť a ja som prestala byť pozorná. Stála som tam ako soľný stĺp, skoro bez akéhokoľvek pohybu.

Využil okamih prekvapenia a ja som sa ocitla prirazená ku chladnej podlahe, jeho kamenné telo pritlačené na tom mojom. Z útrob hrude sa mu rinulo tiché vrčanie. „Vidíš, akou by tvoja smrť bola pre mňa elementárnou? Iba počkať a vlastné telo mi ponúkneš krásne pripravené na pekáči. Viem o tebe všetko. Minulosť s nálepkou box je ti známa, že? Kde si nechala inštinkty, silu a vždy otvorené oči? Nebolo to tak dávno, čo si zasadzovala tvrdé údery ako najväčšia profesionálka. Pozri sa, čo z teba zostalo. Iba obyčajná podradná sračka bez sústredenosti a chcenia. Myslíš, že ja ťa tu potrebujem? Najradšej by som svoju ruku vnoril do tvojej hrude, vyrval ešte tlčúce srdce a vysal z neho všetku krv. Urobil by som si z teba lahodnú sprchu. Kúpal by som sa v životodarnej tekutine, hasil nikdy nekončiaci požiar a omýval zhnusenia. Prial by som si spojiť toto príjemné s užitočným. Miesto tohto luxusu tu trčím s hlúpou poloupírkou, ktorá ani len nevie, čo je to ostražitosť a defenzíva.“ Zhnusením sršiaceho z myšlienok ním vyrieknutých, sa diera vo mne prehlbovala, až dosahovala priepastnú dĺžku. Chcela som trhať, ničiť a napľuť mu do tej jeho dokonalej tváre. Samozrejme, zbabelosť a rešpekt mi to nedovoľovali.

Vstal, odstúpil odo mňa, akoby som bola zdrojom hromadnej nákazy a otočil sa mi chrbtom. „Vstaň. Na vytieranie prachu používame iné, užitočnejšie prostriedky. Nezvyknem prosiť, takže ma teraz veľmi dobre počúvaj. Toto nie je žiadna fikcia, ale realita. Hierarchia nie je žiadnym výmyslom, ale pevne stanoveným pravidlom. Ty nemáš k dispozícií právo na odpor, iba pokus oň a vyvodené dôsledky ti tu objasňovať nemusím. Nikdy nedávame druhé šance! No, pri tebe sme urobili výnimku, s ktorou sa už dúfam nestretneme. Váž si našu podporu, súčasnú mierumilovnosť a nespoliehaj sa na výrok, do tretice všetko dobré. Táto pochabá veta u nás miesto nenájde.“ Na malú chvíľu sa odmlčal a daroval úsečný, implicitný pohľad. Uvedomovala som si, že moje protestné slová by tu rolu nezohrávali. Doteraz som predpokladala, že môj život leží v ich chladným dlaniach, ale mýlila som sa. Ich rozhodnutia pramenili z tých mojich. Najmä ja som ovplyvňovala nasledujúce hodiny, dni, alebo mesiace. Zodpovednosť ma aspoň z časti posilnila a dala šancu.

Postavila som sa so vztýčenou hlavou, akoby sa predchádzajúca scéna neodohrala. Plnila som ich želania. Začala som budovať múry vlastného nepriebojného prístavu samoty. Nech sa pádne dôvody nachádzali kdekoľvek, zaumienila som si čakať na nich.

„Som rád, že si začala spolupracovať. Dnes nemám čas na trpezlivosť, takže si môžeš poďakovať. Úspešne si sa vyhla povestnému donucovaniu. Ako sa tak pozerám, tvoj mozog premazal staré, zhrdzavené kolieska a uvedomil si vážnosť situácie. Môžeme plynule prejsť k pointe nášho stretnutia. Ako už Aro povedal, o mesiac sa staneš jednou z nás. Neprinieslo mi to radosť a ja nemienim predstierať súhlas, ale nakoniec som väčšine pritakal. Ale môj názor to nezmenilo. Pripúšťam, že sa v tebe možno niečo skrýva, no stále váham v dôsledku pofidérnych faktov. Tvojou prvou úlohou, bude oslobodiť sa od minulosti. Zbaviť sa ťaživých spomienok a využiť ich vo svoj prospech, tak ako sa na predátora patrí. Zavri kapitolu hraná bezcitnosť a staň sa rýdzim lovcom. Vyťaž z dávnych momentov to najlepšie. Potom ich pokrč, zahoď a vymaž.“ Pozorne som vstrebávala každú slabiku a riadila sa ňou. Bolo útrpné otvárať staré, už zahojené rany a spôsobovať si nové. Mysľou mi behalo množstvo obrazov, či potešujúcich, alebo viac ako nepríjemných. Zatvorila som oči a nechala sa opantať dikciou okamihov. Na ramenách som pocítila dotyk prstov a následné naklonenie k môjmu uchu. Čerstvý dych mi pohladil líce a ja som sa otočila za jeho zdrojom. Oprel sa mi oň hodvábny satén pokožky.

„Spomeň si na tie pocity, keď si zabila svoju vlastnú matku. Vdýchni tu atmosféru žiadostivosti a nepotlačiteľnej nevyhnutnosti. Vypi akt blahobytu, kochaj sa jeho veľkoleposťou a vezmi ho do hrsti. Neexistuje nič, iba vy dve, uprostred prázdnej pustatiny. Si vyprahnutá a smäd dosahuje hranice neznesiteľnosti. Údery, zasahujúce tvoje telo sú späť a behajú ti pre očami. Transformuj prostú smrť na niečo vzácnejšie. Na pomalú pomstu. Krvavú vendetu. Sústreď sa a na chvíľu prestaň dýchať.“ Poslúchla som a nechávala točiť samú seba na kolotoči hnevu, nespravodlivosti a subjektu krivdy.

Vánok v podobe syčania nabral na intenzite. „A teraz, sa zhlboka nadýchni. Vsaj vône okolia a nájdi, po čom túžiš.“ Využila som možnosti flexibility pľúc a vdýchla najväčšiu koncentráciu takmer čistého vzduchu. Prirodzene som charakterizovala jednotlivé pachy, až som narazila na niečo lahodne volajúce. Bolo to vábenie prúdiacej červene, ktorá periodicky naráža do pružných stien žíl. Očakávajúco som si oblizla pery a otvorila oči. Prisahala by som, že som hľadela na tak známe ryšavkasté vlasy a zrak farby práve dozretého machu. Biele ruky, ktoré ma toľko krát zranili na duši i na tele. Venovala som im sladký úsmev plný cynizmu. Vyžívala som sa v trasení objektu predo mnou.

Približovala som sa ako lačný nedočkavec, no zachovávala som si pomalé tempo. Predsavzala som si nenáhlivé mučenie a vytúženú smrť. Ale v momente, keď som sa nachádzala v zanedbateľnej vzdialenosti od machovej farby, prestala som sa ovládať. Vrhla som sa na Renée a ponorila svoje ostré zuby do vábivého tepla tkaniva. Bezchybná idyla rozlievajúca sa v mojom vnútri ma prinútila privrieť viečka. Cítila som sa príjemne celá a uspokojená, napriek tomu, že som deficit plnosti pred tým nepociťovala. Chcela som sa naposledy zadívať do vyhasínajúceho plameňa života, ale hnedé vlasy a blankytné oči v mojom náručí ma šokovali. Svaly stagnovali a bezvládne telo sa už v mojich rukách nenachádzalo. Toto nebola nevlastná matka, ale nejaké žena, ktorá sa len ocitla v nesprávnom čase, na nesprávnom mieste.

Ukazovák stierajúci krv na mojich perách ma prebral z tranzu a až teraz som pobadala spiknutie. Toto bola obyčajná ilúzia skutočnosti. Priala som si ukryť sa, ale to ma už po pleci potľapkávalo mnoho rúk. Prijali ma medzi seba a ja len túžim po prepadnutí pod zem.

„Vy...“

Autor: VvC (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepoznane známe - 14. kapitola: