Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nepoznane známe - 13. kapitola

16.11.2012 (21:15) • VvC • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1245×

13. kapitola

Z diaľky ku mne doliehali tlmené hlasy, ktoré vytvárali podivné echo. Moje uši ho zachytávali iba ako šum starého rádia, bez konkrétnych zreteľných slov. Boli nepríjemným elementom celku. Pripomínali otravne bzučiace komáre počas teplých, letných dní, ktoré vám bránia v spánku. Zvuky hrýzli vedomie mysle a prebúdzali ma z pokojného polospánku. Bol to úžasný pocit, len tak ležať v neidentifikovateľnej tme. Lenže teraz bol odsúdený vynútenej konfiškácií. Bránila som sa zubami, nechtami. Chcela som sa vrátiť naspäť, no na ofenzívu bolo príliš neskoro. Atak okolia bol príliš silný a ja som precitla do reality.

„Už sa prebúdza.“ Vzrušený šepot sa ako mor šíril okolo mňa a nútil ma otvoriť oči. „Felix. Všetci tu, v tejto miestnosti, máme sluch na rovnakej úrovni, ako ty. Zabudol si?“ Zakontroval malebný hlas posmešným tónom. Viečka sa mi pod náporom svetla zatrepotali a ja som vystrašene vytreštila oči. Pohľad mi ako prvý padol na kamennú klenbu akejsi obrovskej haly. V jednej chvíli som paralyzovane ležala a v momente, keď som si uvedomila, že sa nachádzam na neznámom mieste, som sa svižne posadila a rozhliadla okolo seba. Zo scény okolo mňa sa mi zadrhol kyslík v pľúcach a ja som sa začala triasť od strachu. Stovky upírov na mňa upierali svoje lačné, krvavé zraky. Chladné zimomriavky sa závratnou rýchlosťou rozpínali mojou pokožkou a dych skracoval na takmer nepatrné príjmy čistého vzduchu.

„Isabella, vitaj v našom skromnom príbytku.“ Strelila som pohľadom po osobe, ktorá na mňa prehovorila. Jej výzor ma priveľmi prekvapil. Dlhé, rovné vlasy havranej farby lemovali črty dokonalej, no na muža až príliš zženštilej tváre. Dva karmínové, priezračné body ma hypnotizovali svojou silou a priam pýtali o odvrátenie sa. Tento upír pôsobil neskutočne rozporuplne. Vyžarovala z neho silná, nezlomná autorita, ale pritom ho zakrývalo rúcho infantilnosti. Spôsob chôdze nepripomínal ráznosť, ani krutosť. Kráčal ako lesná víla a jeho zjav pôsobil smiešne vznešene. Podišiel k lôžku a rukou väčšine prítomných pokynul, aby opustili miestnosť. Úctivo sa poklonili a so sklonenými hlavami za sebou zatvorili ťažké, krídlové dvere. Pár minút na ne ešte zazeral, akoby na niečo čakal a potom sa opäť obrátil na mňa.

„Tak. Konečne máme aspoň trochu súkromia.“ Vykúzlil bezchybný úsmev, hodný hollywoodskej hviezdy. „Podaj mi ruku, Bella. Môžem ťa tak volať však?“ Omámene som prikývla a on bez ďalších rečí pevne uchopil moju dlaň do tých svojich, mramorovo studených. Ich štruktúra jemne hladila, no ja som sa dokázala zameriavať len na jeho sústredený výraz, s premyslene zatvorenými očami. Sekundy bežali a on stále nepohol ani brvou. Z jeho hrude sa ozývalo zvláštne, dusivé znenie, ktoré prerástlo do zvonivého, hrdelného smiechu. Vyzeral ako načisto pomätený blázon a ja som začala pochybovať o bezchybnej, upírej mentalite.

„Edward! Ty máš naozaj pravdu. Výsledkom je absolútne ticho a prázdno. Nechcelo sa mi veriť, že by mohlo niečo také existovať, ale hľa, tu máme dýchajúci dôkaz. Výborná práca.“ Edward? Periférne som zahliadla, ako z tmavého kúta haly vyšla postava zahalená v čiernom plášti. Cestou si kapucňu pomaly sňala z hlavy a ja som zazrela tvár, ktorá vo mne prebudila rýdzi hnev a bolesť. Dva protichodné pocity stískali moje vnútornosti čoraz viac k sebe a mne sa zatočila hlava od prichádzajúcich spomienok. Scény sa v mojej mysli pevne zakoreňovali a mňa opantávala hrôza. Zdesenie prameniace z nefalšovaného pohŕdania, ktoré mi daroval v jednom krátkom úškľabku. V jednom úsmeve. Automaticky som vyskočila na rovné nohy a vyrútila sa vpred. No zrazu som na krku pocítila pevný stisk, ktorý vďaka zotrvačnosti nabral na sile a naliehavosti. Ruky ma tvrdo prirazili k niekoho kamenného telu a v uchu som začula výstražné zasyčanie. „Pohni sa umrieš. Stačí jediný, prudký pohyb a tvoja hlava sa bude hompáľať v mojich dlaniach. Vieš, aké by to bolo jednoduché?“ Ustrnula som a nechala ten chlad, vyžarujúci z pichľavého hlasu, prúdiť vlastnou krvou. Očami som prebodávala jeho tvár s hraným, kamenným výrazom. Vzal mi niečo, čo bolo pre mňa najcennejšie. Niečo, čo malo nevyčísliteľnú hodnotu. Oporu, ktorá ma nútila znášať. Kráčať. Ukradol mi minulosť a bez akejkoľvek príčiny mi ju ani nehodlal vrátiť.

Rezignovane som spustila ramená a nechala sa odniesť pred to čiernovlasé, dospelé dieťa. Vysmieval sa mi každým pohľadom, či gestom. Dve postavy stojace vedľa neho ešte viac umocňovali absurditu celej situácie. Vo svojich výhražne nadradených postojoch tekali očami medzi mnou a ním. Zovretie okolo môjho krku zmizlo a ja som si konečne mohla pomasírovať boľavé miesta. Pohľad som zabodla do dláždenej podlahy a odmietala som čo len zazretie ich tieňov. Pocítila som závan na svojom boku.

„Povedz nám niečo o sebe Isabella. Zaujíma ma tvoj život.“ Od tichého šepotu sa mi postavili všetky chĺpky na tele a ja som opäť začala dýchať ťažšie. Mrazivosť slov prestupovala špikmi kostí a ja som nevedela, čo povedať. Úpenlivo som premýšľala nad tým, čo smiem. Nad správnou odpoveďou, ktorá by uspokojila jeho chtivosť. „Čo chcete počuť?“ Môj hlas pôsobil zvláštne ponuro. Moje hlasivky vypovedali službu a nechali ma v štichu. Moje obavy vyšli na povrch a tvrdý boj neprebiehal iba vo vnútri.

Čiernovlasý sa uchechtol. „Počuli ste to? Ona sa ma pýta, čo chcem počuť. Mňa!“ Z jeho tónu doslova odkvapkával posmech a irónia. Vzduch okolo mňa hrozivo zasvišťal a on sa ocitol predo mnou. Ostrým nechtom obkreslil krivku krku, jemne pohladkal vypuklinu krčnej tepny a plynulo prešiel k mojej brade. Podvihol ju a až z takejto blízkosti, som pocítila skutočnú moc jeho pohľadu. „Odpovede sú chceným výsledkom otázky. Nevyžadujem od teba bezduché opytovacie vety, ale vysvetlenia. Odpor a odvracania nestrpím. Slabosť je tým najsilnejším vábidlom pred dravcov. Adrenalín a strach, ktoré sa rozlievajú tvojou lahodnou krvou, ju robia ešte lákavejšou a jej apely na nich pôsobia vyzývavejšie ako inokedy. Tento hrad – bydlo najmocnejšieho klanu – je domovom talentovaných upírov, ktorí si môžu vziať takmer všetko. Neodolajú zvučnému volaniu tvojho tela a smrť nad tebou ťa prebodne ako Damoklov meč. Skon by nič nevyriešil. Preškrtol by všetky moje úmysly. Takže mám pre teba jednu radu. Zachovaj si skrytú hrdosť. Teraz mi odpovedz, pretože dráždiť netrpezlivého a zvedavého upíra je, akoby si vyhladovanému levovi šibrinkovala čerstvým mäsom rovno pod nosom.“ Podlamovali sa mi kolená a ja som mala chuť skryť sa pred touto scenériou. Ocitla som sa v pasci, kde východisku kraľovala rakva, či teplé miestečko, niekde hlboko v zemi.

„Ja...ja naozaj neviem, o čom mám hovoriť. Som...som zmätená.“ Vybľakotala som prehnane frustrovane. Bola som v značnej nevýhode, keď sa všetky klady obracali proti mne. Výstrely do prázdna boli pochabým pokusom, ako oddialiť fatálne následky. Na tvári čiernovlasého sa po prvý raz nezračila emócia. Jeho postava nabrala podobu nehybnej, no na pohľad živej sochy. Uvedomovala som si hrozbu, ktorá sa okolo neho šírila ako vraždiaci mor. Skaza a psychická hniloba presakovala každou mikročasticou.

„Felix, pomôž jej. Snáď sa jej vďaka tvojej asistencii jazyk rozviaže.“ Z tieňa rohu vyšiel mohutný, hnedovlasý upír. Kráčal potichu a svižne, jeho kroky vypovedali o nezáujme. Nezainteresovanosť zračiaca sa v jeho očiach bola odstrašujúca, no na druhej strane zarážajúca. Stála som tam, ako kamenná socha a hľadela na to, ako sa čiernovlasý usmieva. Srdce sa stalo nezvyčajne činorodým a jeho ohlušujúci tlkot doplňoval atmosféru hrozivého pokoja. Ruky potiahli za vlasy a ja som sa ocitla na chladnej, mramorovej dlážke. Vystrašene som vypliešťala oči a bránila sa dotieravým dlaniam. Kamenné telo ma tvrdo prikovalo k zemi a ja som porazene vydýchla. Pohľad , ktorým ma upír prebodával, bol stoický a bezvýrazný. Ruka oblapila moje stehno, pomaly stlačila. Halou sa ozvalo zaprašťanie a ja som hlasno vykríkla. Nohou sa mi rozlial bolestivý oheň, lámajúc všetky zábrany. Slzy sa bez dovolenia vydrali na povrch a na líci za sebou nechávali vlhké slzy. Prsty sa opäť dychtivo presúvali, ale tentoraz sa zastavili na lýtku. Krátkym pohladením si ho vychutnali a znovu stisli. Ten istý priebeh, tá istá scéna. Lapala som dych a snažila sa odohnať dotieravé mdloby. Vzpierala som sa sile, ktorá ma priklincovala k podlahe. Chcela som sa oslobodiť, ale v mojom počínaní ma prerušila námietka.

„Aro. Prosím, neubližuj jej. O tomto reč nebola.“ Všetko v miestnosti akoby zamrzlo a hlavy prítomných sa otočili za hlasom. Edward, zvieraný pažami dvoch upírov, stál zopár stôp od čiernovlasého a zúfalo naňho zazeral. Čiernovlasý si pohladkal bradu a v okamihu zvieral jeho krk.

„Edward, čuš! Dohoda znela tak, ako znela. Obaja sme do nej vložili mnoho a ja sa nenechám pripraviť o možnosť nápravy mojej chyby, akýmsi diletantom. Mením podmienky. Zostane tu, pokým ju neotestujem. Jej osud je dávno spečatený a po jeho línií, je potrebné už len kráčať.“

„Ale sľúbil si, že po jej odovzdaní, tvoju časť dohody splníš. Nevidím ju tu. Kedy prepustíš...“ Hlas sa mu zlomil a on sklonil hlavu. Čiernovlasý sa mu otočil chrbtom a odmietavo zakrútil hlavou.

„Prečo sa ma to pýtaš, keď moje úmysly poznáš. Zostane v našej garde, pokým nevyriešim túto záležitosť. Neboj sa o ňu. A teraz už choď.“ Edward sa snažil namietať, vykrútiť z objatia tých dvoch, no tí ho bez ťažkostí odvliekli k dverám. Pred ich zatvorením mi daroval jeden ľútostivý pohľad. V tejto chvíli som ho nenávidela ešte viac. Hnev mi mohutne pulzoval v žilách a aspoň nepatrne potláčal pulzujúcu bolesť v nohe.

Úľava sa nedostavila. Všetka pozornosť sa opäť uprela na mňa a ja som sa snažila prehltnúť obmedzujúcu hrču v hrdle. Zatvorila som oči a s odhodlaním čakala na nadchádzajúce. Necítila som stisky, nepočula som vravu. Jediné, čo prezradzovalo prítomnosť ostatných, boli ich zádumčivé pohľady, vďaka ktorým sa mi postavil chĺpky na tele. Ťarcha na mojom tele zmizla a ja som pootvorila ľavé oko. Hala bola prázdna, iba dve vysoké postavy uprostred nej narúšali kontrast. Otvorila som aj druhé oko a snažila opätovať ich pohľady. Vyšší, s blonďavými vlasmi niečo zašepkal, ale ich znenie som nepochytila. Čiernovlasý na pár stotín zaváhal, no potom rozhodne prikývol. Blondiak nepostrehnuteľnou rýchlosťou pristúpil ku mne a pokľakol. Ukazovákom obkreslil krivku lícnych kostí, čeľuste, pohladil pery a cez krk skĺzol k hrudi. Prsia nepríjemne stačil v oboch dlaniach. Cítila som sa tak ponížená. Odvrátila som hlavu, no on chvatne schytil moju bradu a otočil smerom k sebe.

„Bella. Už som sa stretol s niekým, kto bol taký, ako ty. Pred mnohými, mnohými rokmi. Ale v mojej pamäti je ten moment perfektne zakonzervovaný a môžem ho prežívať každodenne, niekoľkonásobne. Ten pocit znechutenia sa vo mne neustále prebúdza. Vaša nečistota je až priam poburujúca a haní našu reprezentáciu. Našu existenciu. Od začiatku ste vo mne vyvolávali averziu, ktorá ma ohlodávala ako špinavá krysa. Presne ňou, ste vy. Dnes už iba ty. Dúfal som – veril som – že sa s vaším druhom, už nikdy nebudem musieť stretnúť. Moje prosby však vyslyšané neboli a ja sa opäť stretávam so špinou. Uvedomuješ si, že ty do tohto sveta nepatríš? Si iba prostým, otravným hybridom, ktorý kalí svet svojou prítomnosťou. Si nič. Odpad, ktorý nepatrí do žiadnej skupiny. Nebudem skrývať, že ma znepokojuješ. Je to ťažké, no musím priznať, že aj istým zvráteným spôsobom zaujímaš. Uži si túto krátku chvíľku slávy a povedz nám svoj príbeh. Celý, bez klamstiev a zahmlievania. Bude to pre teba takto lepšie.“ Pery skrútené do podivného úškľabku iba umocňovali stiesnenie a mňa pohlcovala klaustrofóbia. Steny sa ku mne nebezpečne približovali a jediným záchytným bodom boli karmínové oči, ktoré túžili po mojej smrti.

Hrudník sa mi splašene dvíhal v pravidelných intervaloch a vlny adrenalínu naberali na periodicite. Súperili vo mne dvaja silní sokovia. Rozum a cit. Mozog radil poslúchať a poslušne odpovedať na všetky ich otázky. Vyhovieť ich požiadavkám, za cieľom prežiť. Ale cit do mňa neskrotne dobiedzal a vravel, nech nepodľahnem. Nech sa vzbúrim a nevšímam si latentnosť upíra nado mnou. Ale vďaka naším priveľmi nevyrovnaným schopnostiam, som sa nachádzala v obrovskej čiernej diere plnej nevýhod.

Blondiak to rozlúskol za mňa. Rukami sa posúval nadol, prešiel po rozkroku a plynule k zlomenému stehnu. Ukazovákom bolestne ďobal do otvorenej zlomeniny a vychutnával si moje útrpné stony, či metanie. „Ja ti nič nepoviem. Nebudem sa vám tu servilne klaňať ako poslušný psík. Robte si so mnou, čo chcete. Nebudem vaším ďalším otrokom, ktorý urobí všetko preto, aby sa len na sekundu ocitol vo vašej chladnej spoločnosti. Zabite ma. Mučte ma. Zo mňa nevypáčite ani slovko o mojom živote.“ Slabiky, ktoré sa občas trhane rinuli z mojich úst, som nekontrolovala. Dala som im priestor, bez ohľadu na následky. Zlostne som syčala a nechty zabodávala do dlaní. Nefalšované prekvapenie, ktoré sa objavilo na tvárach oboch upírov, ma nesmierne potešilo. Podarilo sa mi vyviesť ich z miery. Bolo nad slnko jasnejšie, že s mojím odporom nepočítali. Prerátali sa.

Zavrčanie, ktoré pretínalo zelektrizované okolie, preťalo moje nadšenie. Blondiak kľačiaci pri mne sa prestal kontrolovať a mne v hlave začalo blikať výstražné svetielko. Prestrašene som vyvalila oči a hľadela na jeho približujúcu sa ruku. Jeho prsty už kopírovali kontúry druhého stehna a mučili ho zvieraním. Kosti protestne pukali a ja som vrešťala. Ruky zbesilo lietali po povrchu tela a lámali všetko, čo mohli. Prestala som sa ovládať. Zmietala som sa ako ranený hmyz a okolo mňa sa hmýrili myšlienky. Ako pokazená platňa sa priestorom niesli moje výkriky utrpenia a vrčanie, občasne pretínané posmechom. Paže uchopili moje plecia do náruče a zdvihli na nohy. Rozžeravili vo mne nový požiar a ja som si chcela ľahnúť na zem. Neustály odpor všetko zhoršoval a mne pred očami tancovali žiarivé hviezdičky. Zrazu sa zem pod mojimi nohami stratila. Vo vlasoch som pocítila chladný dotyk a následné ťahanie za ne ma prebudilo z prichádzajúce tranzu. Zachrčala som a chrbtom kĺzala po hladkej štruktúre podlahy. Miestnosťou sa ozýval hrdelný smiech. Ruky ma odhodili a ja som narazila o stenu. Bolesť v nohách sa znásobila a ľavá ruka sa zlomila. Omráčene som lapala po dychu a snažila sa zaostriť. Nestihla som to, pretože na ľavé líce dopadol tvrdý, presne smerovaný úder. V ústach som pocítila kovovú príchuť krvi.

Atak ustal. Pomaly som vydýchavala kŕče, ktoré oblápali moje vnútro. Horko-ťažko som sa skrútila do fetálnej polohy a chránila sa pred ďalšími ranami. Chcela som to vzdať a všetko im prezradiť. Do posledného detailu a nádychu. No, niečo vo mne vzdorovalo a nútilo ma držať jazyk za zubami.

Vzduch okolo mňa sa začal zvláštne víriť, chladné poryvy vánku mi hladili telo. Netušila som, kde tí upíry zmizli, ale podvihnúť viečka som sa neodvážila. Zrak som mala zakalený a pretieranie očí jasnosti obrazov nepomohlo. Na uchu som pocítila niečie pery. „Uteč...“ Tichý šepot vyvolal husiu kožu. Otriasla som sa snažila sa zbaviť toho pocitu. Započula som smiech. Nie príjemný a hrejivý. Ten, ktorý vás núti utiecť a prestať počúvať. Ten, ktorého sa bojíte. Neustále vám vŕta v hlave a dvíha vo vás nové a nové vlny zdesenia. Znovu ten studený dotyk. „Uteč...“ Poslúchla som.

Vírenie v mysli ustalo a ja som konečne otvorila oči. Vzdialenosť od dverí bola tak priepastne ďaleká. Oči nad ňou zaplakali, ale mňa odhodlanie na útek neopustilo ani na milimeter. Nenáhlivo som sa pretočila na brucho, podopierajúc sa pravou rukou. Opatrne som pootočila nohami. Potlačovaný oheň začal opäť tlieť a ja som sykla. Lakťom som sa snažila nájsť stabilnú polohu. Druhú ruku som nechala bezvládne ležať vedľa trupu. Zaprela som sa a posunula o pár centimetrov dopredu. Prekonaný úsek ma sklamal a ja som znovu vynaložila, čo najviac síl na nasledujúci posun. Nohy som za sebou ťahala, čo ma neskutočne spomaľovalo. Pery som malo od celkovej nervozity dohryzené takmer do krvi. Diaľava sa istotne skracovala a o malú chvíľu predstavovala niekoľko detských krokov. Už-už som sa dotýkala dreveného povrchu, keď som za sebou začula kroky.

„Ale, ale dievčatko. Kde si sa nám vybralo? Snáď nechceš ujsť? Taký iracionálny nápad, by ti na um zísť nemohol.“ Ten hlas bez akejkoľvek milosti vyvolal ustrnutie. Moje ustrnutie. Zhlboka som sa nadýchla a ignorovala ho. Silene som privrela viečka a natiahla ruku za kľučkou, napriek prítomnosti čiernovlasého. Ara, že vraj pána.

Opora podo mnou zmizla a ja som sa v nekonečnej sekunde ocitla pritisnutá k dverám. Jeho tvrdé telo sa pritlačilo na to moje. Dva priezračné body sa do mňa pahltne vpíjali. Chladný hlas prehovoril. Znova.

„Pravidlo číslo jedna. Nikdy sa neotáčaj chrbtom pánovi. Tvoja krásna tvárička by mohla utrpieť značným škodám.“

Prsty vo vlasoch a opätovné ťahanie kamsi preč.

Únava a škola. Faktory, ktoré spôsobili meškanie. :)

Autor: VvC (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepoznane známe - 13. kapitola: