Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nepoznane známe - 12. kapitola

05.11.2012 (11:30) • VvC • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1099×

12. kapitola

Posledné dni boli...

Podstatne rozdielnejšie. Veľa sa toho zmenilo, no súčasne bolo všetko rovnaké. Môj organizmus začal odmietať vnútorný život, ktorý som si vytvorila predošlé dni. Ten prestal kypieť a rozrastať sa. Stratil svoj zmysel a tak bol odsúdený ku skorému zániku. S radosťou som mu zamávala. Otočila som tak poslednú stránku súčasnej kapitoly, zamkla ju a kľúč odhodila najďalej, ako som vedela. Začala som žiť novou etapou. Ilumináciou temnoty, ktorá mi už príliš dlho okupovala myseľ a deprimovala myšlienky. Stala som sa novým človekom, ktorý oprášil svoje staré šaty a povstal. Zdravá farba mi opäť zdobila líca a ja som sa cítila ako znovuzrodená. Bolo to oveľa ľahšie, ako som si myslela. Stačilo otriasť sa, zmyť zo seba kvapky bezmocnosti a usmievať sa.

Mohla som poďakovať iba jednému človeku. Tomu blonďavému dievčatku, ktoré vnieslo iskru do pochmúrnych dní. Jej teplými lúčmi mizol pocit samoty a neistoty. Keď dlhé hodiny ležala so mnou v jednej posteli a ja som mohla cítiť jej teplo, niečo hlboko vo mne sa pohlo a prelomilo ľady. Nič sme nevraveli, nič sme neriešili, iba bezstarostne odpočívali a pozerali sme si navzájom do očí. Nepotrebovali sme zbytočné slová, ktoré by celú pokojnú atmosféru pokazili. Naše mysle komunikovali samé. Pragmatickosť nesklamala. Zisťovala som, že pri pohľade na ňu, mi srdce obklopí majetnícka hmla. Začala som k nej niečo cítiť a bála som sa, že to nie je iba obyčajná náklonnosť. Žiadna sesterská súdržnosť, či kamarátske uvedomenie sa. Bol to pocit, ktorý prinúti vaše srdce biť prudšie, pľúca napínať rýchlejšie. Bola to rýdza láska. Prejavil sa vo mne akýsi podivný druh sapfických sklonov. Keď sa nenachádzala v mojej blízkosti, môjmu vnútru panovala prázdnota. No v tom prišiel Edward a medzere vyplnil.

Každým milým gestom, nevinným pohľadom, či hriešnym úsmevom, si ma neustále viac a viac získaval. Dláždil si ku mne vratkú, ale existujúcu cestičku. Otváral zahatané hranice a vstupoval na hranice môjho odporu. Pomaly lámal medze, ktoré som si okolo seba vybudovala a cez trhliny obnovoval už dávno stratené. Lenže stále bol tým prudérnym a utiahnutým mužom, s privysokým množstvom tajomna. Jeho občasným náznakom chcenia som často neporozumela. Sčasti to bola aj moja vina. Nedokázala som sa zbaviť tej zatrpknutosti voči nemu, ktorá vo mne sídlila na moje pomery, už veľmi dlho. Unavovali ma jeho neustále pofidérne vysvetlenia a teórie. Vždy som sa dočkala iba banálnych analógií predchádzajúceho. Mnohokrát som si ani nevšimla, ako to všetko diplomaticky zaobalil. Nedozvedela som sa absolútne nič nové, ale uvedomila som si to až v izbe, keď som sedela na posteli a rozmýšľala o priebehu dňa tak, ako zakaždým.

Dva mlynské kamene ochromovali moje telo a ja som plávala v nerozhodnosti. Predsa sa tu nachádzala jedna, ale veľmi nepatrná nuansa. Loren mi dodávala pocit bezpečnosti a domova. Vzbudzovala vo mne déjà vu, pomáhajúce mi sa vyrovnať s mojím životom, o ktorom neviem vôbec nič. No pri Edwardovi to bolo niečo úplne protichodné. Každým svojím pohybom vyjadroval nadradenosť, ktorej som sa mala podriadiť. Mojím odmietaním som ju podkopávala a on sa stával nervóznejším, zraniteľnejším. No dovolila som si mu dôverovať. Napriek averzii rozumu, som sa rozhodla doňho vložiť aspoň kúsok pravdovravnosti. Okato som ignorovala vztýčený ukazovák v hlave, ktorý v úzadí čakal na vykonanie hrozby. Chcel aby som vážnosť pochopila sama. Lenže ja som si nasadila nepriehľadné ružové okuliare, cez ktoré som nevidela príčiny a následky. Išla som iba za jedným. Za vytýčeným bodom vyznačenej trasy.

A tak so urobila aj dnes. Už od rána moje kroky sprevádzala dobrá nálada a entuziazmus. Každému rohu som rozdávala potešené úsmevy, až sa mi zdalo, že všetko osvetlieva a stáva sa živším. Mohla som si zatlieskať. Takýto dobrý štart dňa som tu ešte nemala. No napriek tomu vo vzduchu čosi viselo. Nevedela som to definovať. Žiadna zmysluplná hypotéza mi na jazyk neprichádzala a tak som to hodila za hlavu. Stávam sa zbytočne paranoidnou osobou.

Tanečnými krokmi som vplávala na slnkom zohriatu záhradu a usadila sa pod košatým stromom, ktorý som si hneď pri prvom pohľade zamilovala. Edward prestal trvať na lekciách tanca, odkedy dospel k záveru, že moje doterajšie schopnosti sú dostatočné. Nepochopila som tomuto jeho tvrdeniu, keďže som ani len netušila, či túto jeho snahu niekedy využijem. Tieto hodiny mi spríjemňovali deň a čas s ním ubiehal omnoho rýchlejšie. Objavila som voľnosť a flexibilitu, ktorú plíživé kroky v sebe ukrývajú. Ale s týmto rozhodnutím prišla aj možnosť vychádzok. Už ma tak úzkostlivo nekontroloval a ja som nadobudla slobodu. Nepociťovala som okolo svojho vlastného tela otravný zverák, ktorý mi zakazoval poriadne dýchať a obmedzoval v pohybe. Ale to červené očko, ktoré na mňa neustále blikalo z rohu mojej izby, ma upozorňovalo na jeho neustály dozor. Mala som strach poprosiť ho o jej odstránenie. Ja som vlastne ani nevedela, či ju ešte využíva.

Oprela som sa hlavou o kmeň stromu a nechávala si na tvári tancovať obrazce tieňov. Vychutnávala som si teplé pohladenie slnečných lúčov na lícach. Bolo zvláštne, ako pár slov dokáže všetko obrátiť na správny rub. Líc nenávratne ušiel preč a mne sa tak otvorili nové eventuality. Tento osobný stav pokoja pravdepodobne dlho nepotrvá, preto som ho pila objemnými, plnými dúškami a nenechala ani kvapku vyjsť na zmar. Blízkosť sa stala Šanghajským priestorom. Nebolo treba nič, iba úprimné slová a objatia. Vytvoriť si monopol na odpustky.

Vývoj a vývin situácie mi hral do karát a ja som sa stávala silnejšou. Prečo? Lebo som začala veriť v šťastné konce. Cesty sa nemohli vždy ukončovať bolesťou a strasťami. Na to bol svet príliš krásny.

V mojich úvahách ma prerušili kroky, ktoré sa pomaly blížili ku mne. Zdvihla som hlavu a rukou si zakryla oči pred dotieravým svetlom, ktoré útočilo na moje oči. Cez škáry privretých očí som zazrela mne známu, vysokú postavu. Ruky ležérne strčené vo vreckách nohavíc a latentný výraz tváre, mu dodával na podobe chlapca, ktorý má niečo za lubom. Vlasy mu opäť strategicky padali do očí a ja som tak nemala prístup k jeho pohľadu. Náš vzájomný očný kontakt ma bavil a rozdúchaval. Opäť som chcela pocítiť účinky nekontrolovateľnosti. Keď prestávate premýšľať mozgom a vaše správanie ovplyvňujú iba silné, primárne potreby. Potriasla som hlavou, aby som zahnala tieto myšlienky preč a usmiala sa naňho.

„Môžeš ísť so mnou na chvíľu do mojej pracovne? Potrebujem sa s tebou o niečom pozhovárať.“ Prekvapene som sa naňho zahľadela. Ešte nikdy ma o niečo také nepožiadal. Keď sa v dome pred pár dňami začalo mihať služobníctvo, vydal jasný rozkaz, aby sa k jeho pracovni nikto ani len na krok nepriblížil. Každý ju bral ako pánovu svätyňu, na ktorú je uložené verejné embargo. A teraz prišiel s takýmto návrhom, ktorý vo mne vyvolal zapýrenie. Prikývla som a postavila som sa. Oprášila som zo seba steblá trávy, ktoré sa mi počas sedenia prilepili na šaty a vykročila za ním.

Bolo ťažké zosynchronizovať moje kroky s tými jeho. Cupitala som za ním smiešnymi, detskými krokmi a až teraz si všimla, ako Edward impozantne vyzerá. Ruku by do ohňa dala, že takého pekného chlapa jakživ nevidela. Služobníctvo na chodbách sa mu klaňalo, dokým im nezmizol z dohľadu. Keď si všimli ako za ním náhlivo kráčam ja, zvedavo si ma premeriavali. Videli ma a starali sa o mňa síce každý deň, ale v prítomnosti ich „pána“ ma nikdy nevideli. Pre mňa bolo udivujúcim to, že si do domu doniesol ďalších ľudí. Pôsobil ako samotár, ktorý po nejakej tej spoločnosti netúži. Ba sa jej až vyhýba. Lenže on bol sám o sebe jedna obrovská záhada, ktorú bolo márne lúštiť. Človek sa stratí v uličkách, ktoré sú okolo neho zložito posplietané.

Zastavil pri nemalých drevených dverách a jemným potlačením ich rozrazil. Podržal mi ich a rukou pokynul, aby som vstúpila. Čakala som od neho vraždu, podraz, krádeže, no toto džentlmenské gesto ani náhodou. Zarazene som teda vošla dnu a on za nami zatvoril dvere. Honosnosť tejto miestnosti ma zmiatla. Zvykla som si, že celá jeho vila pôsobí skôr ako rozľahlý exponát múzea, než domov ľudí. Ale teraz som mala pocit, že sa nachádzam vo vlastníctve novovekého boháča. Izbe trónil obrovský vyrezávaný stôl z ebenu. Jeho štruktúra ma fascinovala. Tak zložité záhyby a krivky mohol vytvoriť iba číry umelec. Kreslo, na ktorom sedel, bolo potiahnuté pozláteným vláknom a pôsobil, akoby mu dala bozk samá bohyňa. Celú pravú stenu pokrývala knižnica, ktorá v mojej mysli fosforeskovala a nútila ma dotknúť sa tých starých väzieb kníh. Jej veľkosť siahala tak vysoko, že na dotyk jej kraja, by som potrebovala poriadne dlhý rebrík. No, jedna vec ma zarazila. V tejto miestnosti sa nenachádzalo žiadne okno. Všetko to na mňa vplývalo ako jedna baroková hrobka.

Odkašľal si a prerušil ma tak v moje fascinácií. „Neposadíš sa?“ Opatrne som pristúpila k už pristavenej stoličke a čo najpomalšie som si na ňu sadla.

Zhlboka sa nadýchol, akoby nasledujúce slová mali byť to najťažšie, čo v poslednom čase urobil. „Možno sa ti táto otázka bude zdať zvláštna, ale...veríš v nadprirodzeno?“ Asi som zle počula. Toto má byť ten závažný rozhovor? Detinské rozprávočky?

„Prosím?“ Nechápavo som sa naňho zahľadela. Odovzdane pokrútil hlavou, akoby mu celá táto začínajúca konverzácia prišla smiešna. Aj mne chlapče.

„Príde ti existencia upírov, vlkolakov a tak ďalej, ako fakt dôveryhodný?“ Okej. Môj sluch, aj moja hlavu sú úplne v poriadku. Čo sa o osobe predo mnou povedať nedá. Desil ma svojimi konšpiračnými teóriami. Medzi tým nespočetným množstvom kníh sa asi nachádzajú knihy, ktoré by mali byť skonfiškované.

„Aký význam bude mať moja odpoveď?“

„Chcel som od teba pravdivú odpoveď. Nie ďalšiu otázku!“ Nevrlo odvrkol. Aha. Takže on chce odo mňa odpoveď. On si myslí, že ak tu bude tliachať takéto nonsensy, tak ja mu budem poslušne podávať moje názory? Mal by si poriadne poupratovať v tých jeho podivuhodných, myšlienkových pochodoch.

„Poviem ti to takto. Sú to obyčajné preexponované báchorky zakomplexovaných osôb, ktorí nevedia čo od dobroty robiť. Rozhodli sa strašiť ľudí týmito absurditami, bez akéhokoľvek opodstatnenia. Ó áno. Bububú. Príde ťa zjesť upír.“

Posmešne podvihol obočie a daroval mi ten nohy podlamujúci úsmev, s jedným podvihnutým kútikom úst. „Upíri ľudí nejedia. Vysávajú im krv, ktorá vytvára akt osobného blaha. Vy ste iba obyčajnými zdrojmi pokladu, ktorý ako priekopníci lovia a využívajú.“ Boli dve možnosti. Buď bol tento chlap na tom oveľa horšie, ako som si myslela a jeho meno, by malo byť dávno zapísané na zozname kandidátov na pacientov psychiatrickej liečebne. Alebo mu už mamona nestačí a on sa upíja k smrti. Svojím tvrdeniam bezmedzne veril a nepripúšťal si k telu žiadne námietky.

„Ehm. Udrel si sa? Pretože tvoje otázky a odpovede sa vymykajú akýmkoľvek všednostiam. Chcel si sa rozprávať o niečom dôležitom, tak prosím prejdi k meritu veci.“

„Nie neudrel som sa. Ak si si to neuvedomila, snažím sa ti naznačiť nadchádzajúcu tému. Ale dobre, vyhoviem ti. Chceš to priamo. Skutočnosti povedané po lopate. Nevšimla si si, že tvoje telo nepotrebuje to, čo by malo? Prvé dni si skoro nič nejedla a nepila. Tvoj organizmus to nevyžadoval. Ľudská sila sa ani zďaleka nevyrovná tej, ktorá sa skrýva v tebe. Chceš vedieť prečo? Pretože ty nie si...“ Miestnosťou sa ozvala známa melódia. Mobil, ktorý položil na stôl, sa rozvibroval a tancoval po doske. Vzal ho do rúk a neochotne si ho priložil k uchu.

„Áno? Tu pri telefóne. Nemôže to počkať? Mam tu momentálne niečo rozrobené. Dobre, dobre. Hneď.“ Priložil prsty k mikrofónu telefónu. „Musím si niečo neodkladné vybaviť. Vysvetlím ti to neskôr. Vedľa je televízia, takže ak chceš, niečo si pozri.“ Do riti! Toho dotyčného, ktorý ho prerušil v tom najlepšom, som mala chuť pekne bez zábran nakopať do zadku. Mohla som sa konečne dozvedieť niečo nové.

„Edward, čakaj! Aspoň mi povedz moje skutočné meno!“ No moje slová už doznievali v tichu, ktoré nastalo po zabuchnutí dverí. On ma tu jednoducho nechal samú po slovách, v ktorých sa nachádzala časť môjho tajomstva! Nezabránil prerušeniu a odišiel. Bez dostatočného ovocia, ktoré by ma upokojilo. A čo teraz? Jeho neodkladné záležitosti často trvali aj niekoľko hodín. Vyskúšam tú televíziu?

Podišla som teda k dverám, ktoré sa nachádzali po mojej ľavici a otvorila ich. „No do...!“ Toto nebola žiadna obyčajná plazma. Toto bola doslova bedňa ako kôň. Uhlopriečka zodpovedala približne mojej výške a ja som nebola žiadny krpec. Pribehla som k tomu zosobneniu raja a bruškami prstov prechádzala po hladkej textúre obrazovky. Ja som zomrela a dostala sa do neba. Toto nemôže byť skutočnosť! Skákala som, točila sa dokola a výskala od radosti ako malé dieťa, ktoré sa prvý krát dostalo do Disneyladnu. Z tadiaľto už nevyleziem.

S povznesenou náladou som sa hodila na protistojacu čiernu pohovku a schytila pripravený ovládač. Zapla som ten priam boží dar a nechala sa opantať farbami. Ako šialená som prepínala jeden kanál za druhým, pokým ma to nezačalo nudiť a na mňa doľahla únava. Hlavou som sa uložila na operadlo gauča a ruku uvoľnene položila vedľa seba. Zabudla som na chrobáka v hlave, ktorého mi tam svojimi rečami vložil Edward a pod náporom vyčerpanosti zatvorila oči. Zaspala som ihneď, s nepatrným úsmevom na perách.

♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥ ♥

Odkiaľsi zďaleka ku mne doliehali ponuré hlasy, ktoré ma vyťahovali zo sladkej tmy. Stávali sa otravnejšími a ja som pod ich dotieravosťou otvorila oči. Trvalo, kým som poriadne zaostrila a poobzerala sa okolo seba. Na tele ma ťažila deka, s ktorou som nezaspávala. Niekto tu bol. Prečo ma nezobudil?

Rozospato som sa na pohovke posadila a pretrela si unavené oči. Popreťahovala som si stuhnuté svaly a už-už som sa chystala postaviť, keď ma na kanáli CNN niečo zaujalo. Boli to správy o nezvestných a to, čo som tam videla mi vyrazilo dych. Medzi hľadanými sa nachádzala moja fotka.

„Toto sedemnásťročné dievča sa volá Isabella Swanová. Doma sa neukázala už tri týždne, no jej otec ju aj napriek bezvýslednej snahe urputne hľadá. Je podozrivá z vraždy adoptívnej matky, ktorá bola pred dvoma týždňami nájdená na opustenej lúke, v pokročilom štádiu rozkladu, bez jedinej kvapky krvi. Súčasne je obvinená z únosu nevlastnej sestry Loren, trpiacej Downovým syndrómom. Je stredne vysokej postavy, s tmavo hnedými vlasmi, očami čokoládovej farby. Naposledy mala oblečené vyšúchané džínsy, čierne tričko a sivé tenisky. Žiadame od vás, aby ste akékoľvek informácie o tejto dievčine podali na polícií, alebo nás kontaktovali na čísle 916.“

Správy sa skončili a ja som ako v mrákotách hľadela na bežiacu obrazovku. Ja a...vrah? Veď. Veď to nie je možné! Vyskočila som na rovné nohy a rozrazila dvere od pracovne. Vybehla som na chodbu a splašene som sa okolo seba obzerala. Musím nájsť Edwarda! V hlave sa mi mihali obrazy obvinení a nemožných právd.

„Edward! Kde si? Prosím, odpovedz mi! Edward!“ Po lícach sa mi začali kotúľať slzy a mne sa išlo čoraz ťažšie.

Potkýnala som sa na každom kroku a pri jednej zatáčke som sa zaplietla do vlastných nôh a spadla na zem. Rozplakala som sa srdcervúcim plačom a nechala sa unášať melanchóliou. Krútila som hlavou nad nespravodlivosťou. Nad všetkými krivdami a nevysvetliteľnými javmi. No v tom vzduch okolo mňa preťal bolestný výkrik. Od ľaku som sa posadila a započúvala sa do ticha. Myslela som si, že sa mi to len zdalo a na uši mi začínajú útočiť audio preludy. Lenže dievčenský výkrik sa ozval znovu a ja som sa rýchlo postavila. Rozbehla som sa smerom, odkiaľ zvuky prichádzali.

Telom mi bičovali mohutné dávky adrenalínu a moje zmysly sa prebúdzali. Pritlačila som sa k náprotivnej stene a čo najtichšie posúvala po jej povrchu. Môj dych sa každou sekundou zrýchľoval a prehlboval, pokým som neprišla k dverám, kde som objavila tie zvláštne denníky. Do nosa mi udrela lahodná vôňa akéhosi šelestenia tekutiny, ktorá ma lákala dnu. Posledný krát som ochutnala tú symfóniu pachov a zadržala dych. Prisunula som sa čo najbližšie ku kľučke, kľakla som si a načúvala mľaskavým tónom. Palcom som sa zaprela do pootvorených dverí, posunula nimi a vytvorila si tak škáročku, cez ktorú som mohla nazrieť dnu. Ale ten obraz, ktorý sa mi naskytol, som radšej nikdy nemala vidieť. Edward sediaci na zemi držal v náručí Lorenino bezvládne telo. Lámal jej kosti v rukách a žiadostivo sa pritláčal k jej krku. Omráčene som sa postavila na nohy a dvere úplne otvorila.

„Ty...“ zašepkala som zničene a on postrehol moju prítomnosť. Odrhol sa od nej ostrými zubami a tými najčervenšími očami sa na mňa zahľadel. Venoval mi jeden výsmešný, pokrytecký úsmev. Vtedy sa mi v hlave vynorili obrazy. Usmievavé tváre, údery, mŕtve telo Renné, box, opäť údery, Loren, ústav, lúka a napokon on. Zrazu som všetko chápala. Celok nabral rýchlostný zmysel a nenávratne sa rútil doprostred mňa. Z hrdla sa mi vydral zúfalý výkrik. Pred očami sa mi vytvorila smrtiaca, červená hmla a ja som opäť získala svoje schopnosti. Schopnosti poloupíra.

Vrhla som sa vpred, kde bol terčom záujmu práve on. Skočila som naňho a vrazila s ním do steny. Konštrukciou budovy to otriaslo a na nás sa zvalila spŕška bielej omietky. Bolestne mi rukami oblapil ramená, odhodil ma od seba a ja so pristála na Loreninom vozíku. Vstala som, prešmykla sa za neho, chytila ho do rúk a hodila po ňom. V lete ho zachytil a ako pierko ho vrhol priamo na mňa. Nestihla som sa uhnúť tomuto nepredvídateľnému zásahu a telom mi prestúpila kolosálna bolesť. Svišťala som vzduchom ako poranený vták a môj posledný pohľad patril zdevastovanej tvári mojej lásky. Mojej Loren.

Prepáč, že som to nedokázala. Chrbtom som prerazil stenu miestnosti a trhavo dopadla na zeleň. Niekto stlačil pomyseľnú spúšť a vo mne vybuchol šialený kŕč. Nevedomosť a apatia oblapila moju myseľ.

Autor: VvC (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nepoznane známe - 12. kapitola: