Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 8. kapitola

30.03.2011 (07:00) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1209×

Začula som, ako niekto volá moje meno a pocítila som jemné facky na lícach. Snažila som sa otvoriť oči, no bola som príliš slabá. Vedela som čo musím urobiť... Príliš som sa vyčerpala a potrebovala som energiu.
Buď zostanem takto, pospím si pár hodín, možno dní, alebo si vezmem čo potrebujem. Cítila som na sebe niečie ruky. Boli chladné, no sálala z nich obrovská sila. Stačila by kvapka... Iba trochu, aby som sa dokázala postaviť.

Po chvíľke váhania a neutíchajúcej bolesti som sa rozhodla. S námahou som otvorila viečka a zahľadela som sa do prvých zlatohnedých očí, ktoré som zbadala.

„Edward?!“ Začula som napoly vydesený, napoly nechápavý hlas akoby z diaľky. Nevenovala som tomu pozornosť. Dýchalo sa mi už oveľa ľahšie. Opäť sa mi vracala energia.

Zmysly sa mi zostrili a ja som si uvedomila situáciu. Edward sedel pri mne na zemi v zlomenej póze. Zdesene na mňa hľadel. Carlisle stál napäto asi meter od nás a nechápavo civel na tú scénu. Behom sekundy som si uvedomila, čo sa deje. Prudko som sa postavila, stále hľadiac Edwardovi do očí. Tá sila ma úplne pohltila. Cítila som ako ma napĺňa neopísateľná eufória, ako keď sa človek umierajúci od smädu dotkne perami osviežujúceho prameňa... Moje najhlbšie vnútro mi kričalo dosť, no nával energie, ktorý do mňa vošiel, som nedokázala ovládnuť. Mala som v pláne postaviť sa a ustúpiť dozadu, no moje telo urobilo niečo celkom nečakané. Ako som sa postavila, nohy ma takmer vystrelili a ja som s veľkým rachotom tresla o stenu za mnou, tak, že sa knihy z poličky zosypali na zem. Na chvíľu som stratila očný kontakt, bola to možno len sekunda, no Edward sa za tú malú chvíľu postavil a vzpriamil, vrhnúc na mňa zlovestný pohľad. Zľakla som sa.

„Nechcem ti ublížiť!“ hlesla som rýchlo, uvedomujúc si spomalene jeho besné pohyby prudko sa približujúc ku mne. V tom momente som sa nezdržala. Inšktinkt bol silnejší.
Znovu som ho prepálila pohľadom, sajúc z neho životodarné pramienky energie. Videla som ju. Vlnila sa ako tenký, žiariaci dym, tiahnuci sa z jeho tváre smerom ku mne, do mojich úst. Už som sa nedokázala znovu ovládnuť. Sala som nenásytne, túžiac stále viac a viac. Edward klesol na kolená, jeho tvár sa skrivila v divnom úškľabku zdesenia.
Vtom som začula krik a rámus, no napriek blížiacemu sa nebezpečenstvu som nedokázala prestať.

Obrovská sila ma zvalila na zem.

Vtom na mňa dopadli telá, ťažké a tvrdé ako hordy ťažkých balvanov. Zúrivo som zarevala. Bolo to akoby mimo mňa. Nejaké vnútorné zviera vo mne bojovalo, zvíjalo sa, krútilo pod váhou tiel, a potom následne niekoľkých párov rúk pevne ma tlačiac tvárou k zemi. Zviera sa nevzdávalo. Túžba ho ťahala tak silno, cítilo tú príťažlivú silu, ktorá zo všetkých sálala. Chcelo im vysať duše...

„Mary? Mary! Počuješ ma?“ Len veľmi vzdialene som počula hlasy, ktoré ma oslovovali menom. Mojím menom... Realita sa vracala... Túžba sa oslabila, hoci neutíchla a ja som si uvedomila, že to zviera, ktoré tak veľmi túžilo zabiť, som ja.

„Zabite ma!“ zvreskla som, uvedomujúc si, čo som práve spravila. Do očí sa mi nahrnuli slzy. Zúfalstvo ma pohltilo tak silno, až som mala pocit, že mi roztrhne srdce tou nenávisťou samej k sebe..
„Prosím, zabite ma!“ prosila som. Myslela som to naozaj úprimne vážne. Vzpierala som sa voči tým pevným zovretiam, no so silnejúcim zúfalstvom a plačom, ktorý sa zo mňa tak nezadržateľne valil, som pomaly slabla. Cítila som, že energia vo mne ostala, no nedokázala som sa vzpierať. Nechcela som sa vzpierať.

Myslela som len na to jedno - na smrť. Tak strašne som si priala zomrieť. Už nikdy nezažiť ten pocit... Už nikdy nemusieť bojovať s túžbou, ktorú nesmiem nikdy naplniť...
Dennodenne, noc čo noc s ňou bojovať, každú sekundu svojho bytia sa snažiť napĺňať zmysluplnými vecami, zavaľovať sa povinnosťami, schovávať sa pred ľuďmi, len pre to, aby som na to nemyslela...

Prosím, chcem zomrieť...

„Nikto ti nechce ublížiť,“ povedal pokojný hlas a zdvihol ma zo zeme do polosedu. Cítila som, že ma držal už len jeden pár rúk, no nebolo to zovretie, ale už len pevné objatie. Držal ma zozadu, objímajúc mi ruky tak, aby som sa nemohla brániť. Oči som držala pevne zavreté. Nemala som odvahu ich otvoriť a ani som nechcela nič vidieť. Schúlila som sa do klbka a čelo som si oprela o kolená. Cítila som ako ma ten, kto ma držal, na sekundu pevnejšie zovrel, akoby sa bál mojej reakcie, no potom ma pustil a namiesto toho ma jemne pohladil po vlasoch.

„Mary...“ ticho ma oslovil. Znovu. Pokývala som hlavou na znak, že ho počujem. Už som bola pri úplnom vedomí. Uvedomovala som si, že ten niekto je Carlisle.
„To bude v poriadku,“ zašepkal mi do ucha upokojujúco. „Otvor oči.“

„Nie.“ Zavrtela som energicky hlavou.

„No tak, už sa nemá čo stať, nemusíš sa obávať,“ presviedčal ma a znovu ma pohladil po vlasoch, dlaňou mi jemne zdvihol tvár, no ja som aj napriek tomu držala oči pevne zavreté.

„Carlisle, nie som si tým istý,“ povedal iný mužský hlas varovným tónom. Zrejme patril Jasperovi.

„Ja áno,“ odmietol jeho postoj Carlisle. Bol presvedčený, že už nemôžem nikomu ublížiť... alebo, že nechcem. V duchu som súhlasila s Jasperom, rozhodnutá zostať tu sedieť schúlená, so zavretými očami, naveky.
„Prosím, Mary... Keby sa niečo stalo, sme tu ôsmi, sme v prevahe a silnejší ako ty,“ povedal naliehajúc s istotou v hlase.

„Naozaj?“ povedala som sarkasticky. „Silnejší?“

„Tak tomu ver, dievča,“ ozval sa iný hlas. Bol drsný a znel frajersky. Okamžite som si hlas priradila k Emmettovej tvári.

„Neboj sa, Emmett by ťa hneď uzemnil – doslova,“ ozval sa zrazu Edward. Potešilo ma, že je nažive, no znel vyčerpane.

„Si v poriadku?“ spýtala som sa s nádejou v hlase.

„V tom najlepšom.“

„Je mi to ľúto.... a nezľahčuj to, prosím ťa. Mohla som ťa zabiť,“ povedala som, zdôrazniac posledné slovo, aby si všetci uvedomili vážnosť situácie. Napriek môjmu pokusu som mala dojem, že o tom, čo sa stalo, tušia viac, než si myslím.

Možno aj viac než ja.

„Môžeš už otvoriť tie oči?“ zopakoval svoju prosbu Carlisle.

Poslúchla som ho a so strachom, pomaly som otvorila viečka. Pár krát som zamrkala, pretože ma omráčilo, ako jasne všetko vidím. Hľadela som na koberec. Jeho vzory boli také jasné. Všimla som si aj tie najmenšie odrobinky prachu, ktoré tam ležali. Pomaly som zdvihla zrak vyššie... Stôl, rozbité kusy skla, to jasné svetlo prichádzajúce od okna - napriek tomu, že bolo zamračené - jasné obrysy tieňov, ktoré vrhali rôzne veci na zem a na stenu za nimi. A napokon som nesmelo, kradmým pohľadom prešla miestnosť, počítajúc postavy, ktoré stáli dookola, našťastie, všetci boli v poriadku – stáli v najvzdialenejšom rohu jedálne, okrem Carlislea, o ktorého som sa opierala chrbtom.

„Máš to pod kontrolou?“ opýtal sa ma podozrievavo, pripravený kedykoľvek zasiahnuť. Prikývla som.

„Môžem sa postaviť?“ spýtala som sa do éteru, stále sa nikomu nepozrejúc do očí.

„Pomaly,“ upozornil ma Carlisle dôrazne.

To som aj mala v pláne, no po predchádzajúcom zážitku som si obzvlášť dávala pozor, aby som nezdevastovala aj ten posledný nepoškodený kus jedálne – veľký drevený stôl. Opatrne, takmer plynule, som sa postavila. Cítila som, ako ma svaly poslúchajú. Žiadne zaváhanie, akoby som len rovnomerne prešla zo sedu do stoja s tým, že som hlavou ani nepohla. Pre istotu, aby som niekoho nevyplašila, som zostala stáť so sklopeným zrakom ako kamenný stĺp, uvedomujúc si, že to tak aj naozaj vyzerá. Cítila som aj najmenší záchvev vetra, vlnenie vzduchu, tikot hodín, svoje srdce... A rovnako aj to, že moje svaly sa strnulo zastavili a na môj povel som mohla zostať nepohnute stáť v hocijakej póze, bez toho, aby mi to bolo neprirodzené alebo nepohodlné.

„Tak, toto sa nevidí každý deň...“ skonštatoval Emmett takmer s obdivom v hlase. Nechápavo som zvraštila obočie.

„Ako sa cítiš?“ spýtal sa ma Carlisle. V jeho hlase som postrehla ustarostený tón. Pristúpil ku mne tak blízko, že sa ma takmer dotýkal. Chytil mi tvár do dlaní a pritiahol si ma bližšie. Okamžite som tuho zavrela oči a od sústredenia som zadržala dych.

„Mary. Nezatváraj tie oči!“ upozornil ma zase. Pár sekúnd mi trvalo, kým som sa donútila ich otvoriť. Pohľad do Carlislových hlbokých temných očí mi pripomenul opäť moje dýchanie a tlkot môjho srdca. Skúmavo sa na mňa zahľadel. Striedavo, raz do jedného, potom do druhého oka, skĺzol pohľadom na pery - pričom sa mi do hlavy vtlačila divoká myšlienka, ktorú som okamžite poslala do čerta - a odstúpil odo mňa.

„Zaujímavé...“ skonštatoval aj on. Z jeho hlasu som absolútne nemohla rozpoznať, či sa to týka niečoho pozitívneho alebo negatívneho... Po tom, ako som sa presvedčila, že nezabíjam pohľadom, som sa odvážila pozrieť aj na ostatných. Premerala som si ich a rovnako aj oni mňa - s akousi štipkou obáv - a takisto ako Carlisle, zatvárili sa udivene.

„Čo je zaujímavé?“ nechápala som. Vtom som si všimla veľké zrkadlo, ktoré delilo jedáleň a chodbu. Bolo celé – na rozdiel od ostatného nábytku, rozmlátených políc a polámaných stoličiek. V mihu sekundy som stála pri ňom. Pozrela som sa na seba a zdesene som sa dotkla svojej tváre, aby som sa uistila, že ten odraz tam je skutočne môj...

*  *  *

<< 7. kapitola | 9. kapitola >>

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 8. kapitola: