Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 7. kapitola

29.03.2011 (11:30) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1340×

„Mám pocit, že nie som o nič múdrejší,“ poznamenal Emmett s tupým výrazom v tvári. Jeho jasný hlas prerazil ticho v miestnosti natoľko, že som sa splašene vytrhla z Carlislovho objatia. Rýchlo som si utrela slzy a pokúsila som sa opäť získať nad sebou kontrolu. Bolo to o to ťažšie, keď na mňa hľadelo dokopy sedem upírov s absolútne nedôverčivými pohľadmi – jedine Carlisle sa tváril pokojne, ako obvykle - najmä Rosalie, ktorá na mňa celý čas, ako Carlisle rozprával, zazerala. Rovnako aj Edward na mňa škaredo hľadel, no z iného dôvodu. Jeho uhrančivé čierne oči sa pokúšali dostať cez tú tenkú – už takmer priehľadnú – bariéru v mojej mysli. Nevedela som odhadnúť, ako dlho sa ešte dokážem ovládať.

„Áno, je to len jeden pohľad na vec,“ súhlasil Carlisle a vzápätí sa na mňa otočil s neskrývanou zvedavosťou v očiach. „Bol by som rád, keby si nám pár vecí objasnila.“

„Napríklad?“ predniesla som nevinne, tváriac sa, že z mojej strany nie je čo vysvetľovať.

„Netvár sa, že o ničom nevieš!“ povedal Edward nahnevane. V jeho výraze sa miešalo rozhorčenie s nepotláčanou chtivosťou po vysvetlení. Už ho dorážalo mlčanie a čakanie. Asi tak ako všetkých.

„Má pravdu, Mary. Dosť bolo tajomstiev,“ súhlasil Carlisle a sadol si tak, aby mi videl do tváre.

„Dobre,“ prikývla som napokon, „ale najprv mi musíte povedať, čo chcete vedieť. Nemám absolútne poňatia, kde začať.“

Edward vrhol na Carlisla veľavýznamný pohľad, ktorý len potvrdzoval jeho netrpezlivosť.
„Môžem začať ja?“ vyhŕkol. Carlisle mu ľahkým pokynutím ruky dal slovo. „V poriadku, tak v prvom rade – ak by si bola taká láskavá – mohla by si prestať robiť tú vec s hlavou?“ predniesol a pri tom na mňa hľadel nepreniknuteľným pohľadom. Rosalie len nechápavo nadvihla obočie, rovnako ako polovica prítomných. Otočila svoju krásnu hlavu na Edwarda a tvárila sa, akoby mu práve preskočilo.

Edward len nepokojne potriasol hlavou. „Stále to robí! Nič nepočujem...“ Rosalie si len pohŕdavo odfrkla.

„Čo? Nebodaj ďalší objekt na pozorovanie? Bella už nie je dosť zaujímavá?“

„Rosalie,“ upozornil ju Carlisle tichým, káravým hlasom. Rose na mňa zlostne zazrela, no stíchla.

„Pokračuj, Edward. Toto by ma naozaj zaujímalo.“

„Jej myseľ je iná ako Bellina. Bella má okolo seba prirodzený štít, no Mary to robí úmyselne. Počas spánku bez problémov počujem jej sny, dokonca sa mi to párkrát podarilo, aj keď si nedávala pozor... Ale väčšinou si dáva pozor.“

Carlisle sa na mňa zvedavo pozrel. „Naozaj? Je to pravda?“

Ja som však odignorovala jeho otázku, pretože v tom momente, ako sa Edward zmienil o mojich snoch ma zavalila nová vlna zúrivosti. „To nemyslíš vážne, dúfam! Ty ma špehuješ, keď spím?!“

„To nie je to správne slovo,“ obraňoval sa. „Bol som len zvedavý, ako tvoj dar funguje.“

„Jasné... Rozumiem. Potrebuješ si dokázať, že pokoríš akúkoľvek bariéru, však?“

„Mýliš sa. Keby som nemal dôvod neveriť ti, bola by mi tvoja myseľ ukradnutá.“

„A keby som ja mala dôvod veriť ti,“ odvrkla som mu dotknuto, „nemala by som strach a nemusela by som sa chrániť!“

„Dobre, tak mi povedz jediný dôvod, prečo mi neveríš? Prečo neveríš nám?“ Krátko som sa zamyslela nad odpoveďou, no v zozname Edwardových, alebo celkovo – všetkých Cullenovcov – prešľapov som nenašla nič závažné.

„Ste upíri! To nie je dostačujúci dôvod?“ vyhŕkla som napokon. Stupídna odpoveď, vzhľadom na to, kým pravdepodobne som ja, alebo kým boli moji nevlastní rodičia.

„Ach tak,“ upokojil sa Edward, no aj tak z jeho hlasu nezmizol ten sarkastický podtón. „síce to vôbec nechápem – predsa aj tvoji rodičia boli upíri – ale dobre, rešpektujem to. Nežiadam, aby si nám verila. Hoci, sama si tým škodíš.“ Carlisle ho zastavil pohľadom a obrátil sa ku mne. On bol jediný, kto ma bol ochotný naozaj počúvať – bez toho, aby ma odsudzoval, alebo napádal.

„V poriadku, ako to teda myslíš s tou nedôverou?“ spýtal sa ma pokojne a trpezlivo čakal na odpoveď.

„Myslím to tak, že niekto ako vy môže za smrť mojich rodičov! Dobre viem, čo sa im stalo – mame a otcovi – nebol to žiaden požiar a už vôbec nie nejaká plynová nehoda.“ Sklonila som hlavu a presviedčala som svoje slzy, aby ešte chvíľu vydržali na svojom mieste. Carlisle ma jemne chytil za ruku. Jeho pokojný výraz mi dodával istotu, tak som sa opäť odhodlala otvoriť ústa a dokončiť, čo som začala.
„Prisahám, že ak ich nájdem, ak budem môcť... Pomstím sa. Nenechám ich smrť nepotrestanú... Ale zatiaľ nie som pripravená. Dokážem toho naozaj veľa. Viem, že to nie je náhoda, nemôže byť. Cítim to ako svoje poslanie. Rozvíjať sa a potom... Potom neviem čo...“

„Schopnosti?“ zbystril pozornosť.

„Áno. O niektorých už viete. Napríklad to s Edwardom – dokážem si chrániť myšlienky, alebo s Jasperom – pocity. Je to, akoby som mala nejaký štít, ktorý ma chráni. Cítim, keď je v mojej blízkosti niekto, kto má určité dary. Mám v hlave kontrolku, ktorá ma na to vždy upozorní a v tom okamihu viem, ako sa brániť... Ale inak si to neviem vysvetliť. Naozaj, viem o sebe menej, než si myslíte.“

„Verím ti,“ ubezpečil ma Carlisle.

„Naozaj?“ Ozval sa opäť Edward. „To je pekné. Ale teraz tu nejde o to, či ty veríš nám. Ja neverím tebe a viem, že aj ostatní to tak cítia.“ Letmo sa pozrel po miestnosti. Rosalie, Japer a Alice neskrývali svoju nedôveru. Hľadeli na mňa rovnakými, podozrievavými pohľadmi. Emmett sa očividne zdržiaval názoru, no bolo vidieť, že aj jemu vŕta v hlave veľa vecí. Jedine Bella a Renesmeé sa neprestali tváriť priateľski. V Bellinej tvári sa črtala zároveň aj zvedavosť. No nie nedôvera, len čistý záujem.

„Pokiaľ ide o to, či by som vás prezradila, môžete byť úplne pokojní. Nikdy by som nepovedala nič, čo by vám malo nejako ublížiť. To môžem odprisahať.“ Myslela som to naozaj úprimne, no zrejme to nestačilo. Keby som mala poruke Bibliu, prisahala by som na tú, no aj tak som pochybovala, že moje slovo by stačilo. Rovnako to cítil aj Edward.

„To nestačí. Dokáž to. Dokáž to tak, že prestaneš robiť tú bariéru v svojej mysli.“ Celý čas som vedela, že mu ide práve o to. Dostať sa do mojej hlavy. Vlastne som sama netušila, prečo sa toho tak veľmi bojím. Podstatnú časť už vedia. Moji rodičia – to bola jediná myšlienka, ktorú som si chcela uchrániť a ďalej tu hŕstku pochybností okolo mojej podstaty, ktoré som si kopila vo svojom srdci. No predsa som cítila, že je vo mne niečo, čo by sa nemalo dostať von. Niečo, čo by sa nikto nemal dozvedieť. Problém bol v tom, že som nevedela, čo to je. Bol to jednoducho len pocit.

„Dobre. Urobím to,“ rezignovala som napokon. Priam som cítila, ako si všetci vydýchli – v skutočnosti nikto ani nepípol – len napätie, ktoré vzniklo, sa o malé malilinké percento zriedilo. Cítila som ako múr, ktorý som si vystavala, pevne bráni to jediné, čo mi skutočne patrí, miesto, kde som mohla kedykoľvek uniknúť bez toho, aby ma tam niekto rušil. Moja myseľ sa vzpierala tomu, čo som sa práve chystala urobiť. Akoby si už zvykla na ten pocit bezpečia. Bolo to nepríjemné, ale zároveň som mala pocit, akoby mi odpadol obrovský kameň zo srdca. Múr zmizol. Takmer ako mihnutím čarovného prútika. Zrazu bol proste preč. Prvé, čo som si uvedomila, bolo, že ani jediná myšlienka, ktorá mi prebehne hlavou, už nebude len moja súkromná. Úporne som sa snažila nemyslieť na zoznam nevhodných vecí, ktoré by mohli nejakým spôsobom poškodiť moje meno, zahrňujúc akékoľvek povrchné myšlienky narcistického, prípadne sexuálneho charakteru. Našťastie, v tom napätí som nebola v stave myslieť na niečo také, tak som mala aspoň o starosť menej. Moja myseľ zatiaľ mlčala. Nemyslela som na nič.

Už si spokojný? spýtala som sa ho v duchu.

Na Edwardovej tvári sa skutočne rozlial spokojný, takmer víťazoslávny výraz. Napriek tomu, ako hlúpo som sa cítila, bola som svojim spôsobom rada. Až teraz som si mohla uvedomiť, aké je to nebyť neustále vyčerpaná, neustále v strehu. Nechala som len tak voľne plynúť myšlienky hlavou, bez toho aby som ich rozoberala, alebo sa pri nich pozastavovala. Edward sa tváril čím ďalej, tým užasnutejšie.

„Ďakujem. Vážim si to,“ povedal po chvíli. „Mohla by si tak, prosím, zostať ešte pár minút? Len kým sa budeme rozprávať. Mám pár otázok a chcem si byť istý, či neklameš.“

Pozrela som sa na Carlisla prosebným výrazom. Dúfala som, že aspoň on to celé zarazí. Sklamalo ma, keď som pochopila, že s Edwardom súhlasí. „Myslím, že Edward má pravdu. Pokiaľ niečo neskrývaš, nemáš sa čoho obávať.“

„Nie nič,“ vyhŕkla som rýchlo, no okamžite mi hlavou prebehol zoznam vecí, o ktorých by som nemala hovoriť. Môj vnútorný hlas ma zahriakol, no bolo príliš neskoro, aby som zarazila myšlienky. Nikdy by som si nemyslela, že to bude tak ťažké – mať pod kontrolou vlastnú hlavu.

„Nie som si tým taký istý,“ uškrnul sa Edward, nespúšťajúc zo mňa zrak. „Čo malo znamenať to: Wau, je zvláštne necítiť sa vyčerpaná?“

Škaredo som na neho zazrela. Aj toto mohol počuť? Naozaj?

„Môžem počuť prakticky všetko, čo si myslíš, dokonca, aj keď sú to len nezrozumiteľné obrazy.“

Aha.

„Tak, čo to znamenalo?“ Nedal sa odbiť.

„Znamená to len toľko, že ma unavuje, keď neustále používam svoje dary. Som z toho vyčerpaná.“

„Čiže, je to obmedzené? Nemôžeš ich využívať donekonečna?“

„Nie. Nemôžem.“ Potom väčšinou niekoho zabijem...

Edward sa na mňa zhrozene pozrel. „Dúfam, že to bol pokus o žart...“

Rýchlo som sa snažila potlačiť obraz, ktorý sa mi snažil dostať na povrch. Dral sa neúprosne von, zaplavujúc celú moju myseľ. Obraz dievčaťa, ktoré doplatilo na moju schopnosť. Nie, to som nemala. Urobila som chybu. Veľkú chybu.

„Nie, to nie je žart,“ potvrdila som.

„Čo nie je žart?“ Zdvihol hlavu Carlisle, ktorému unikol nevyslovený sled mojich myšlienok.

„Zabila si niekoho?“ zašepkal Edward takmer nečujne. To slovo spôsobilo, že všetci zrazu zdvihli hlavy, akoby do nich trafil blesk.

„Á... áno,“ vykoktala som zo seba, uhýbajúc pohľadom. Nechcela som o tom hovoriť, no nemohla som klamať. Prosím, to mi nerob. Nenúť ma o tom hovoriť...

„Ako? Prečo?“ Tentoraz sa ujal slova Carlisle, pohoršený mojou odpoveďou.

„Pretože som sa neovládla.“

„Neovládla?“

„Bola som príliš vyčerpaná. Potrebovala som energiu, a ani neviem ako sa to stalo. Proste zrazu bola mŕtva... Nemohla som s tým nič urobiť. Bolo to, akoby som sa vôbec neovládala. Akoby to bol nejaký inštinkt.“

„Ako si ju zabila? Čím?“

Chvíľu som váhala nad odpoveďou, no Edward ju už dávno poznal. Zdráhala som sa to vysloviť nahlas.

Zhlboka som sa nadýchla a prehltla som hrču v hrdle, pred tým, ako som takmer nečujne hlesla: „Pohľadom.“

Pokiaľ bol niekto v miestnosti, kto pokladal našu konverzáciu za príliš nezaujímavú, už by sa nenašla jediná hlava, ktorá by zostala sklonná. Všetci na mňa hľadeli prekvapenými a zároveň vydesenými pohľadmi. Opodstatnene.

„Tak toto mi musíš vysvetliť!“ zvolal Emmett prekvapene. Jeho zdesenie bolo takmer nebadateľné. Dokonca, tváril sa skôr fascinovane, čo sa nepáčilo Rosalie, ktorá na neho neveriacky hľadela.

„To nemyslíš vážne, Emm... Ty to schvaľuješ?“

„Oh, nie, zlatko... Len sa pýtam! Nie každý deň mám tú česť porozprávať sa s niekým, kto vraždí pohľadom.“

„Som si istý, že ani ja som ešte nemal tú... ehm... česť stretnúť niekoho s takou schopnosťou,“ vydýchol Carlisle, zaskočený novým zistením. „Teraz už chápem, prečo ťa Voltuirovci pokladali za tak dôležitú.“

„Tak o to ide?“ vyhŕkla som. „O moje schopnosti? Bez nich by som bola nikto, však?“

„Nie, nemyslel som to tak. Tvoje schopnosti nič nemenia na tom, kto si. Pre nás si dôležitá aj bez nich. Si súčasťou rodiny..“

„Vieš čo? Hovor za seba. Stačí mi, keď sa obzriem a môžem so stopercentnou istotou skonštatovať, že väčšina z vás ma nenávidí od chvíle, keď som sa tu zjavila. A och, teraz zrazu sa to má zmeniť? Zrazu som pre vás dosť nebezpečná na to, aby ste si ma začali vážiť?“ Môj hlas nebezpečne nabral na intenzite. Uvedomila som si, že už dávno nesedím, ale stojím a divoko rozhadzujem rukami a rovnako ani nikto v miestnosti nesedel. Jasper zaujal obranný postoj a ostatní sa obozretne držali ďalej z môjho dosahu.

Carlisle ku mne podišiel a snažil sa ma upokojiť. „Chápem, ako zle sa cítiš, ale ver mi, naozaj nejde o tvoje schopnosti. Ide mi o tvoje dobro. Skutočne mi na tebe záleží. Rozumieš, Mary?“

Naozaj? Naozaj im môžem veriť? Po tom všetkom, čo som si prežila... Po tom všetkom, čo ma mohlo presvedčiť, že upíri sú v podstate – až na pár výnimiek – príšerné bytosti, bažiace buď po krvi, alebo po moci. Jedno, alebo druhé, pre oboje boli páchané tie najohavnejšie činy.

„Neviem... neviem, čomu mám veriť. Naozaj, neviem,“ hlesla som.

 
Schovala som si hlavu v dlaniach, akoby mi to malo pomôcť ovládnuť sa. Nechcela som nikomu ublížiť, no ten tlak, ktorý na mňa vyvíjali, sa nedal vydržať. Pocítila som Jaspera za svojím chrbtom. Otočila som hlavu, aby som zistila, že stojí tesne za mnou a je pripravený zakročiť. Zrejme cítil moje neovládateľne silné emócie. Pocity, ktoré priam kričali „zabi!“. Tlak na hrudi aj v hlave silnel a dych sa pre mňa stal zrazu tou najťažšou vecou. Snažila som sa prinútiť svoje pľúca, aby sa aspoň o malý kúsok roztiahli, aby sa nebránili životodarnému kyslíku, ktorý by mi opäť navrátil jasné videnie, no v hlave sa mi zatmelo a ja som zrazu padala temnotou - ako už nespočetne veľakrát – nechala som sa unášať sladkým prívalom nevedomosti, netušiac, že tentoraz to bude iné.

*  *  *

<< 6. kapitola | 8. kapitola >>

_______________________________________________________________________________

Ospravedlňujem sa, ak som túto kapitolu trochu odflákla, mala som toho tento týždeň veľa a písala som takmer polo spiačky. Myslím, že nasledujúca kapitola má trochu viac do seba, snáď sa nemýlim. Zatiaľ sa držím toho pravidielka, ktoré som si dala na začiatku - a to napísať aspoň dve kapitoly týždenne. No, sami viete, aké je ťažké sa do niečoho nútiť, a hlavne, keď vám dala múza kopačky. Snáď sa ku mne časom vráti...

Ďakujem za všetky komentáre.

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 7. kapitola: