Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 36. kapitola

29.01.2012 (12:30) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1535×

„Slečna, mohli by ste, prosím vás, ustúpiť z tých dverí?“ Otočila som sa za hlasom nejakého chlapa, ktorý sa na mňa dosť nevrlo oboril, keď sa pokúšal obísť ma. Rýchlo som stiahla ruku z tenkého lúču svetla, ktorý sa odrážal na mojej žiarivej pokožke a dúfala som, že si nič nevšimol.

Na tvojom mieste by som radšej sklapla. To, že som cestou sem nikoho nezabila, neznamenalo, že sa to stať nemôže. Moje oči sa stretli s tými jeho a on hneď skrotol. Jeho výraz sa zmenil na výraz vyplašeného dieťaťa. S hrôzou som si uvedomila, že moje šošovky zrejme prestali spĺňať svoj účel, akoby nestačilo, že som bola uväznená v tej stupídnej budove jasným, žiarivým, talianskym slnkom, ktoré si pokojne zaplavovalo celé námestie, nenechajúc ani najmenší tienik, aby som mohla prejsť. Sakra šťastie.

Nervózny tikot sekundových ručičiek sa ozýval v mojej hlave varovným signálom. Prečo som len neprišla o dve minúty skôr? Dve minúty by mi stačili, aby som stihla prejsť bez povšimnutia do veže Volterry. Lenže moje vnútorné GPS zostalo pokazené aj napriek upírskej podstate – samozrejme, ako inak - a keď som sa konečne nejako zorientovala, uvedomila som si, že slnko sa dvíha spoza mrakov.

A práve v momente, keď som začala uvažovať nad tým, že to risknem a prebehnem cez to slnečné námestie, riskujúc niekoľko ľudských životov, ak by ma z nich niekto zahliadol, som za sebou začula hlas. Opäť ten chlap. Tentoraz hovoril rýchlo a naliehavo, akoby niečo vysvetľoval.

„Presne tu. Vyzerala, akoby na niečo, alebo niekoho čakala. Zdala sa mi podozrivá... Všimol som jej dúhovky, takej podivnej ružovkastej farby... záblesk na jej koži...“ Človek, ktorému to vysvetľoval neodpovedal ani slovo. Možno som mala šťastie, a pomyslel si, že je ten chlap fakt blázon. Tak či onak, bolo lepšie zmiznúť a pokúsiť sa nájsť iné dvere, kadiaľ by som sa mohla dostať von.

Rýchlo som sa vytratila z chodby a schovala som sa za nejakým baldachýnom. Tam by ma nemali nájsť. So zatajeným dychom som počúvala ako sa kroky blížia. Dva páry nôh. Jeden mužský, ťažkopádny a nerovnomerný, druhý ženský, rýchly a ľahký, takmer ako chôdza primabaleríny. A... jedno srdce, ktoré bilo rýchlo a prudko, vyťažené chôdzou a zrejme aj stresom. Zamrazilo ma. Zostala som nehybne stáť, tentoraz už ani nedýchajúc, no vedela som, že schovať sa nemám šancu. Aj tak by mi to bolo na nič. V mojom prípade bol moment prekvapenia zbytočný, tak som dúfala, že ten, kto ma nájde ma nezabije hneď, ale počká s tým aspoň pár minút, kým sa stretnem s Arom.

Kroky sa blížili priamo ku mne. Už nebolo pochýb, že dotyčná, alebo dotyčný, je upír. Záves sa prudko odtiahol a ja som sa ocitla zoči-voči krvavo červeným dúhovkám, ktoré ma prepaľovali nenávistným, vražedným pohľadom. Tie veľké, kruté oči som spoznala okamžite.

„Kto si?!“ Hlas malej blondíny znel výhražne a zároveň rozkazovačne. Bola si vedomá svojej moci.

„Mary Cullenová.“

„To je snáď žart?“ Jej hlas poskočil o oktávu vyššie. Zmätene si ma premerala a potom do mňa znovu nenávistne zabodla pohľad. Jej tvár bola sústredená, akoby sa mi snažila čítať myšlienky. Potom jej koncentrácia poľavila a výraz sa zmenil na zúrivú grimasu. „Čo tu teda robíš? Si na našom území! Bez ohlásenia. To sa trestá smrťou!“

„Prišla som za Arom,“ šepla som, no napriek strachu, ktorý som cítila, bol môj hlas jasný, spevavý... dokonalý, ako hlas všetkých upírov. Toto sa zrejme nepozdávalo ani Jane.

„Bez ohlásenia?“ Hystéria z jej hlasu nemizla, aj keď už vyzerala naoko pokojnejšie. Bola to však len maska. Tá omietka hrdosti z nej už opadla. Pomaly som začínala rozoznávať záchvevy strachu, ktoré ňou prúdili. No jedno som jej musela nechať. Vedela sa pretvarovať – a to dokonale dobre.

„Mám dojem, že aj vy ste sa chystali na návštevu bez ohlásenia, nie je tak?“

„Do toho ťa nič,“ odsekla. „Nasleduj ma. Žiadne podrazy, pokusy utiecť, lebo v tom momente si mŕtva!“

„Prišla som sem dobrovoľne, prečo by som utekala?“ Ignorovala ma a veľmi neochotne sa mi otočila chrbtom. Ten muž, ktorý ma tak hnusne nabonzoval, išiel za mnou vzdialený niekoľko metrov a potom zabočil do inej chodby. Vyzvedač. Volturiovci si už nevážili ani vlastné zákony? Celý čas, čo sme išli spleťou rôznych chodbičiek a úzkych uličiek, sme mlčali. Až vo výťahu som prerušila to ticho.

„Pamätám si na teba. Bola si tam, keď zomreli moji rodičia.“ Jane sa na mňa ani nepozrela. Hypnotizovala pohľadom výťah a tvárila sa ľahostajne.

„Nebola si tam. Nemôžeš to vedieť,“ odsekla chladne. Vlastne mala pravdu. Nebola som tam. Práve preto, že som tam nebola, ich zabili. Lenže napriek tomu som o tom vedela. Odkiaľ inak by vedela, že som tam nebola? Zamrazilo ma. Moje vízie boli skutočnejšie než sa zdalo. Nielen, že som videla budúcnosť.. Videla som aj minulosť.

„Zabil ich Felix – na tvoj rozkaz.“ precedila som cez zuby. Jane sa trhla, no neodpovedala mi. Výťah sa otvoril a my sme vyšli do veľkej haly.

„Neboli to tvoji rodičia. Nemusí ti ich byť ľúto.“ Skoro mi padla sánka. Naozaj bola tak bezcitná a krutá?

„Viem, že neboli. Ale vychovali ma a obetovali za mňa život!“

„Vieš koľko životov ešte padne pre záchranu toho tvojho?“

„Už ani jeden,“ zavrčala som. Nechcela som znovu myslieť na svoju nočnú moru. Už žiadne nočné mory.

„Nebola by som si taká istá,“ pousmiala sa škodoradostne, keď otvárala dvere. Vstúpili sme do obrovskej okrúhlej sály, kde na vyvýšenom mieste sedeli Aro a Caius. Tretie kreslo bolo prázdne.

„Hádaj, koho ti vediem,“ povedala Jane víťazoslávnym hlasom, schmatla ma za ruku a šmarila mnou na zem. Neodporovala som. Nemienila som im dať žiaden dôvod, aby mi neverili.

Kľačala som na zemi a sledovala som, ako sa Aro zdvihol z kresla s prekvapeným výrazom a v momente stál pri mne. Zdvihol ma a moju tvár vzal do dlaní. Donútil ma pozrieť sa mu do očí. Nezostávalo mi nič iné, len sa modliť. A to doslova. Modlila som sa k bohu, k univerzu, ku všetkému, čo by mohlo byť nejakým spôsobom nápomocné, pretože život tých, ktorých som ľúbila, závisel čisto od šťastia. Od ničoho iného.

Arov výraz prešiel do šoku. „Kedy nastala premena?“ Vyslovil to, akoby tomu nemohol uveriť.

„Pred dvadsiatimi ôsmimi dňami,“ zaklamala som. Pred mesiacom som ešte bola tehotná. No nepotrebovala som mu dávať dôvody, aby príliš špekuloval nad nejakými konšpiračnými teóriami. Cítila som sa ako dospelý upír, nie ako novorodenec, aj keď moja vôľa ešte určite nebola taká pevná, ako by mohla byť.

„To nie je možné,“ pokrútil hlavou a zamyslel sa, akoby v duchu počítal. „Nemohlo sa to stať tak skoro. Ešte minimálne tri mesiace.“

„Tri?“ hlas mi poskočil. Netvrdil náhodou niekto, že to určite potrvá už len mesiac, dva?

Aro však moju otázku ignoroval a mumlal si popod nos, akoby som tam ani nebola. „Tá premena prebehla prirodzene?“ Znovu sa na mňa skúmavo pozrel. Mohol to vedieť? Mohlo mu to napadnúť? Zachvátila ma panika. Čo ak celá moja snaha bola zbytočná?

„Podľa toho, čo znamená prirodzene,“ odvetila som arogantne, no v zápätí som oľutovala svoj drzí tón, pretože veľký upír – Felix, s ktorým som sa konečne mala tú česť zoznámiť aj osobne - ma celou silou šmaril cez miestnosť a ja som pristála na chrbte, drviac podlahu.

„Ten tón si vyprosím!“ okríkol ma Aro. Akosi som pozabudla, že aj napriek svojej blížiacej sa smrti by som mala zachovávať úctu k starším.

„Ospravedlňujem sa,“ zasyčala som, keď som sa opäť pozbierala na nohy.

„Prijíma sa,“ povedal Aro pokojnejšie a znovu ku mne pristúpil. Jeho slizká dlaň ma pohladila po líci, akoby ma chlácholila. „Ešte si mladá. Musíš sa naučiť trochu viac ovládať. Chce to len roky praxe a trpezlivosti.“ Pche. Keby tak vedel, že pred ním stojí jednodňový novorodený upír, pomlčal by o sebaovládaní a praxi. „Vráťme sa k premene. Povieš mi, ako to celé prebehlo?“

Nebolo príliš veľa času na premýšľanie. Aro sa ku mne správal ako k starej známej priateľke, no z toho, čo som vyčítala medzi riadkami som pochopila, že je to slizký hajzel, pätolizač, ktorý by mi najradšej vrazil nôž od chrbta. Nemohla som klamať o tom, že by to bolo prirodzené. Zrejme mal viac, než len drobné pochybnosti a pokiaľ si bol istejší viac než Cullenovci, znamenalo by to len problémy. Nemohla som dovoliť, aby mal nejaké podozrenie.

„Pokúsila som sa zabiť. Carlisle ma našiel v poslednej chvíli a zachránil.“ Sčasti to bola pravda. Bol to Carlisleov jed a bola to moja posledná chvíľa. Inak som si poskladala viacero udalostí a vyrobila z toho jednu ľahko uveriteľnú.

„Oh, aké typické. Náš starý priateľ sa zrejme príliš nezmenil. Je to veľká škoda... čo už.“ Aro neveriacky krútil hlavou. Asi mal s Carlisleom už pár skúseností. „Povedz mi, ako sa má?“

Keby som sa tak netriasla od strachu, zrejme by som sa ironicky pousmiala nad jeho úlisnosťou. „Ako sa asi môže mať? Všetci sa snažia žiť svoje životy, no v neustálom strachu zo smrti svojich blízkych to príliš nejde. Nikto s tebou nechce bojovať, Aro. A to je dôvod, pre ktorý som tu, takže rovno prejdime k veci.“

Aro sa zdal byť prekvapený mojou priamosťou. Skúmavo si ma premeral. Za chrbtom som stále cítila Félixovu prítomnosť, ale Aro mu kývol, nech sa stiahne.

„Dobre teda,“ prikývol. „Prečo si teda tu?“

Zdalo sa, že nemá ani šajnu prečo som tu. Vlastne ja som na tom bola v niektorých ohľadoch podobne. „Nechcem, aby za mňa zomierali nevinní. Už nie. Som tu, aby som sa dozvedela pravdu o tom, kto vlastne som – alebo presnejšie čo.“ Vedela som, kto som. No potrebovala som zámienku, pre dôvod mojej návštevy.

„Ó, takže tebe nikto nič nepovedal?“ Aro sa zdal byť potešený. „Ak je to teda tak, rád ti odpoviem. Si posledná svojho druhu – nephilim. Priamy potomok bytostí, ktoré nazývali anjelmi. V podstate sme jedna krv. Upíri a ty. Zaujímavosťou však je, že ty si sa na rozdiel od upíra zrodila, nebola si stvorená ako my. Lenže teraz,“ sklamane si povzdychol, „teraz sa pozerám na posledného nephilima na celej celučičkej zemi. Aké smutné.“

„Prečo?“ tvárila som sa, že nerozumiem. „Už nie je naozaj nikto ako ja? Nerozumiem, čím som tak výnimočná?“ Pri slove výnimočná sa Aro pousmial. Zrejme miloval všetko výnimočné, originálne, iné...

„Prečo je to smutné? Pretože nephilim sa môže len zrodiť. Teraz, keď si sa stala upírom, už nie je nádej, že sa tvoj druh zachová.“

Dostala som Ara tam, kde som chcela. Porozprával mi o všetkom, čo som už vedela. O tom, že upíri nemôžu mať deti, o tom, že stvorením sa oslabuje moc novorodeného upíra... Z generácie na generáciu je upíri druh čoraz slabší, čoraz viac podobný ľuďom, bez výnimočných schopností. V minulosti bolo bežné, že každý nesmrteľný mal viac než jednu nadprirodzenú vlastnosť. Dnes už nie.

A okrem iného mi utvrdil moje podozrenie, že moja matka zomrela pri pôrode. Aro to nazval „zložitým procesom“, no bolo to viac než len to. Bol to hotový rituál. Jeden nephilim porodil druhého. Obetoval svoj život, aby mohol darovať nový - a to všetko do plnoletosti, kým by nenastala premena nephilima na upíra. V podstate to bolo rovnaké ako u poloupírov, s tým rozdielom, že schopnosti nephilima boli ďaleko desivejšie. Problém bol, že sama som nevedela, kam až siahajú moje schopnosti.

„Ja nemám žiadne výnimočné schopnosti,“ protestovala som ho. Mala som ich veľa, samozrejme, ale zbytočne provokovať Ara nemalo význam. „Až na pár vízií, ktoré nedávajú význam a výbušnú povahu, ktorú neovládam.“

„Nikto ťa k tomu neviedol. Ak chceš, môžem ťa naučiť všetko, čo budeš potrebovať.“

„Potrebovať k čomu? Ja nič nepotrebujem. Len chcem mať konečne svoj život, bez tajomstiev a bez strachu, že ma chce niekto zabiť, alebo zabiť moju rodinu!“

„Rodinu?“ znelo to pohŕdavo. „To, že ti nepovedali kto v skutočnosti si, znamená len toľko, že ti nedôverovali. Nikdy neboli tvojou rodinou.“ Hm. A ty si mi neoponoval, keď som povedala, že nemám nijaké výnimočné schopnosti. Dobre vieš, že mi nemôžeš čítať myšlienky...

„Možno mali dôvod, prečo mi to nechceli povedať. Možno som si to spôsobila sama svojim správaním. Bola som taká... drzá.“ Spomenula som si na svoje začiatky, kým som ich viac nespoznala.

„Možno áno, možno nie,“ pousmial sa Aro. „Je len na tebe ako sa rozhodneš.

„Ja som rozhodnutá hľadať pravdu a som rozhodnutá nevyvolávať žiadne boje,“ precedila som cez zuby. „Videla som čo sa stane. Chceš nás všetkých zabiť. Teda všetkých okrem mňa...“

Aro si opäť povzdychol. Pripadala som si pri ňom ako trojročné decko, ktoré sa stále pýta tú istú otázku prečo. „Táto... hm okolnosť,“ ukázal na mňa, „podstatne mení všetky moje doterajšie plány.“ Striaslo ma pri tom vypočítavom tóne, ktorý sa objavil v jeho hlase. „Pôvodne som si chcel po teba prísť do Washingtonu. Lenže ty si prišla za mnou – a to celkom dobrovoľne. Popravde, čudujem sa, že ťa vôbec pustili. Predpokladal som, že sa budú pokúšať ťa zadržať a nie ťa používať ako obetného baránka.“

„Nepoužili ma ako obetného baránka,“ zavrčala som. „Ušla som.“ Bolo to smiešne. Dobre som vedela, že by sa mi nikdy nepodarilo utiecť – dokonca ani ako upírke – keby ma Cullenovci poriadne strážili. Jediná šanca bola, keď som konečne nebola pod ich dohľadom. Nesmie vedieť o Thomasovi.

„Ušla si, aby si ich chránila, alebo aby si sa dozvedela pravdu?“ Jeho otázky začínali byť podozrievavé.

„Oboje,“ priznala som.

„Takže, ak by som ťa požiadal, aby si niekedy svoje schopnosti použila proti nim – o tom hovorím čisto na teoretickej rovine – bola by si toho schopná?“ Jeho hlas bol napätý, rovnako ako celá atmosféra v miestnosti. Cítila som, že od mojej odpovede bude zrejme závisieť môj život. Áno, alebo nie? Ak áno, tak prečo? Vymýšľať si ďalšie klamstvá, len, aby som predĺžila svoj život? Len aby som mala možnosť ešte niekedy vidieť svojho syna? Carlislea? Vedieť, že im už nič nehrozí...?

„To závisí predovšetkým od toho, čo je pravda.“

„To je správny postoj,“ prikývol Aro a v očiach sa mu zablysla nádej. „Volturiovci si ctia predovšetkým zákony, pravdu a samozrejme, výnimočné bytosti ako si ty. Bol by som nesmierne poctený, ak by si prijala moju ponuku a pridala sa ku garde.“ Jane sa netvárila príliš nadšene. S panickým výrazom v tvári krútila hlavou zboka nabok, no Aro ju ignoroval, rovnako aj ostatní. Caius sa po mojich poznámkach o hľadaní pravdy zdal trochu menej napätý, no napriek tomu pôsobil najstrnulejšie zo všetkých a zároveň príšerne znudene. Za dobré znamenie som považovala už len to, že neprotestoval.

„Strávim s vami nejaký čas a potom sa definitívne rozhodnem,“ prikývla som. Hrdlo mi zovrela úzkosť, keď som si uvedomila, že mám na výber len dve možnosti. Smrť, alebo život s Volturiovcami. Len dve možnosti. Rozhodne o polovicu viac, ako keď som sem prišla. Vtedy existovala len jediná voľba. Smrť.

* * *

Aro prikázal Jane, aby ma odviedla do mojej izby. Tentoraz už bola zhovorčivejšia. „Ak sa o niečo pokúsiš, prisahám, že sama ťa zabijem. A nie len teba. Nájdem si aj tú tvoju takzvanú rodinu a ver mi, že budú žobrať o smrť.“

„Daj si odpich,“ zavrčala som. „Štve ťa, že už nie si Arov miláčik?“ Jane prudko zastala, akoby zvažovala, či ma nemá rovno zabiť, no potom sa zhlboka nadýchla a prebodla ma svojimi veľkými očami.

„Dávaj si na mňa pozor, nevieš, čoho som schopná. To, že si odolná voči našim schopnostiam neznamená, že ti niekto nemôže odtrhnúť hlavu.“

„Do toho. A Aro odtrhne tú tvoju.“ Stačila mi pol hodina, aby som si všimla, aké vzťahy majú medzi sebou. Aro bol posadnutý talentami a Jane bola doposiaľ jeho najväčší talent. Svojim spôsobom milovala Ara, alebo to možno bola len jej 'ješitnosť', potreba cítiť sa dôležito. Teraz bola pre mňa Jane tou najhoršou nočnou morou, horšou než Aro. Bola som jej konkurencia a mohla som si byť istá, že mi bude striehnuť za pätami a hľadať čokoľvek, čím by ma potopila. A ja jej nesmiem dať jedinú slamku. Nič, čoho by sa mohla chytiť.

„Tu máš niečo na seba,“ otvorila skriňu a šmarila na mňa hrsť rôznych habitov, ktoré nosili aj ostatní v garde. Pri pohľade na ten erb ma trhlo. „Príliš si nezvykaj. Pokiaľ sa neosvedčíš – čo sa nestane – nikdy nebudeš právoplatným členom. Nie je to také jednoduché ako sa zdá... ani len netušíš.“ Jane nedopovedala, čo netuším a ani som ju nepočúvala. Posadila som sa na posteľ, ktorú aj tak nikdy nebudem potrebovať a keď konečne za sebou zabuchla dvere, mala som čas nad všetkým osamote porozmýšľať.

<< 35. kapitola | 37. kapitola >>

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 36. kapitola: