Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 35. kapitola

16.01.2012 (19:45) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1403×

Keď som otvorila oči, oslepilo ma jasné svetlo. Okamžite som sa ocitla na nohách. Moje telo ma poslúchalo takmer tak rýchlo ako myšlienka. Nemusela som sa sústreďovať na to, ako sa najprv posadím, potom vstanem, potom možno spravím prvý krok, ale stačilo chcieť... a už som stála na oboch nohách bez pocitu závrate, alebo návalu krvi v nohách. Krv. Moja myseľ fungovala príliš rýchlo. Miliardy myšlienok sa mi naraz prehnali hlavou.

Prvá, niekto je v miestnosti. Môj obranný inštinkt ma prinútil sa prikrčiť v obrannom postoji. Druhá, mám smäd. Tretia spracovávala minulé udalosti a štvrtá hodnotila situáciu. Piata, šiesta... dvadsiata... dvestá... A to všetko naraz. Mala som chuť zavrieť oči a vytisnúť to všetko z hlavy, no nemohla som si dovoliť urobiť niečo také pochabé. Nebezpečenstvo. Boj.

Bol to inštinkt, ktorý som neovládala. Slabý hlások niekde z úzadia mojej hlavy mi našepkával, že by som to ešte mohla zastaviť, no napokon som sa poddala inštinktu. Nepriateľ ležal na zemi. Nehýbal sa. Nebránil sa. Roztrhaj ho. Zabi.

Nie. Čo to robím? hlások sa ozval znovu. Veď to je Jacob.

Prudko som ustúpila a ocitla som sa na druhom konci miestnosti. Ten pach, ktorý sa od neho šíril, ma pálil v hrdle a spôsoboval mi ešte väčší smäd, no zároveň mi z neho bolo nevoľno.

„Dopekla, dievča! Ja ti neublížim!” No jasné. Len ma zabiješ. Mala som mu veriť? Cítila som, že nie. No ten hlások...

„Mary, to sme my. Nepamätáš sa?“ Renesmé sa ku mne začala približovať opatrným krokom, s rukami vystretými pred sebou. To naozaj nemala žiadny pud sebazáchovy?

No skôr, ako som sa stihla rozhodnúť, či poslúchnem to zviera vo mne, alebo slabý hlások môjho starého ja, začula som niečo, čo vytesnilo všetky ostatné myšlienky bokom. Nič na svete nebolo podstatnejšie ako toto... Rozbehla som sa za tým zvukom, ignorujúc dve osoby, ktoré sa ma snažili zastaviť. Nič ma nemohlo zastaviť. Thomas.

* * *

„Čo to?” začal Jacob, keď som zobrala to malé stvorenie na ruky. Opatrne som si ho pritisla k sebe, dávajúc pozor, aby som mu neublížila. Moje ruky boli také silné. Vražedné.

„Nechaj ju!” zahriakla ho Renesmé, stojac v bezpečnej vzdialenosti odo mňa a držala Jacoba za ruku. Keby sa ku mne priblížil, odtrhla by som mu hlavu. No potom sa moje obavy znovu vytratili, odfúklo ich ako kúdoľ dymu, pretože tá malá anjelská tvárička mi zobrala všetok dych.

„Si nádherný,” šepla som. Thomas začul môj hlas, zamrvil sa, potichu zamraukal a potom otvoril očká. Znovu som zalapala po dychu, nasávajúc jeho nádhernú, opojnú vôňu, ktorá vo mne vôbec nevyvolávala smäd. Aspoň to bolo šťastie. Jeho veľké dúhovky, farby azúrového mora, žiarili radosťou a prekvapením.

„Tommy,” zašepkala som znovu. Po jeho tváričke sa roztiahol úsmev. Drobný, krivý úsmev, ktorý hneď zmizol, pretože ho nahradili grimasy rôzneho druhu, od zívania až po vyplazovanie jazýčka. Znovu obrovské zívnutie. Šťastne som sa usmiala. Nič krajšie sa mi v živote nemohlo stať. Strávila som niekoľko minút, možno hodín, skúmaním jeho tváričky, čŕt, ktoré som tak dôverne poznala a nachádzala som ich aj v jeho tvári.

No potom sa do môjho šťastia začala vkrádať temnota. Spomienky. Plány. Všetko, čo som získala, všetko to šťastie som musela znovu opustiť... A to veľmi rýchlo. Kým bol ešte čas na záchranu. Srdce mi zovrela úzkosť a v očiach ma pálili slzy, ako som hľadela do tej nebeskej tváričky. Našťastie, ani jedna nevyplávala na povrch. Už nikdy nevypláva na povrch.

„Carlisle o tom už vie?” spýtala som sa Nessie. Obaja sa medzičasom uvoľnili a prestali ma pokladať za potencionálneho vraha vlastného dieťaťa.

„Ešte nie," pokrútila hlavou, „myslela som, že mu to budeš chcieť oznámiť sama.” To bol dobrý nápad. Ešte aspoň naposledy som s ním chcela hovoriť. Rozlúčiť sa. Uistiť sa, že všetko bude v poriadku.

„Mám ti dať telefón?” Prikývla som. Posadila som sa a malého som si položila zabaleného v zavinovačke do lona, aby som mala voľnú ruku. Ness vytočila číslo. Ešte raz som sa zhlboka nadýchla, akoby mi to malo pomôcť upokojiť sa.

„Je to videohovor,” povedala, keď mi podávala telefón.

Každý jeden deň som s ním hovorila. Niekedy sa s ním rozprávala aj celé hodiny, len tak o ničom, vynechávajúc témy o smrti, boji a konci. Ani jeden z nás na to nechcel myslieť. No cítila som, že dnes to bude ťažké. Carlisle, tak ako Edward, disponoval obrovskou empatiou, ktorá našťastie nesúvisela so schopnosťou čítať myšlienky, no aj tak som si nemohla pomôcť, aby som sa pri ňom necítila taká priehľadná. Nedokázala som mu dobre klamať - dokonca ani cez telefón. Možno by bolo najrozumnejšie mu to nejako naznačiť... Lenže riskovať, že urobí nejakú hlúposť v snahe zachrániť ma? Nie. Nesmie to vedieť, až kým nebude po všetkom.

„Mary?“ ozval sa jeho zamatový hlas. „Tak som sa bál! Celý deň si sa neozvala, takmer som zošalel. Nedvíhala si telefón...“ Jeho výraz hovoril za všetko. I-phone síce skresľoval obraz, no aj tak sa jeho strach nedal skryť. Pokračoval v monológu, v ktorom mi položil asi dvadsať otázok, no ani jednu z nich som nevnímala. Myslela som len na to, že toto je môj posledný telefonát s ním.

„Carlisle,“ prerušila som ho napäto.

„Stalo sa niečo?“ znel vydesene. „Dieťatko je v poriadku?“ Nemohol vidieť môj pohľad, no ja som ho videla v odraze displeja. Krvavo červené oči hovorili za všetko.

„Je to chlapec,“ šepla som, sledujúc jeho reakciu. „Thomas.“ Carlisle na mňa najprv neveriacky hľadel a potom otvoril ústa v šoku. „Ukážem ti ho.“ Telefón som nasmerovala na Thomasa, ktorý sa ešte stále so záujmom obzeral dokola, gúľal veľkými očkami, sledujúc ma pri každom pohybe. „Akoby ti vypadol z oka.“ Hlas sa mi zlomil.

Tak veľmi som si priala byť teraz s Carlisleom. Môcť ho objať, schovať sa v jeho náručí, môcť mu hľadieť priamo do očí a kochať sa jeho udiveným, fascinovaným výrazom, keď prvýkrát uvidí nášho syna. No toto už nikdy nezažijem. Thomas skĺzol pohľadom zo mňa na telefón. Vzrušene natiahol drobnú rúčku a pokúsil sa mi ho zobrať.

„Nie, nie drobec. Takéto veci deťom do ruky nepatria,“ zasmiala som sa. Thomas dychtivo rozhadzoval rúčkami a snažil sa dostať k telefónu. „Pozri, to je tvoj otec,“ šepla som mu a on, akoby rozumel, sa znovu uprene zahľadel do displeja a nádherne sa usmial.

„Mary?“ Carlisleov hlas sa chvel. Znovu som si zobrala telefón a s obavou som sledovala Carlisleovu napätú tvár. Pery mal pevne stisnuté a jeho pohľad odrážal presne to, čo som cítila ja. Samotu. Smútok. Túžbu. A zároveň neopísateľnú radosť. Tak veľmi som si priala byť s ním. Naveky. „Milujem ťa,“ šepol a usmial sa.

„Aj ja ťa milujem... Veľmi.“

„Ja viem.“ Odmlčali sme sa. Po pár sekundách, ktoré sme strávili tichom, som začula hlasy. Alice. Edward. Bella.

„Myslím, že s tebou chcú všetci hovoriť,“ pousmial sa a vtom mu niekto vytrhol telefón.

„Mary! Ukáž mi ho, okamžite! Chcem ho vidieť!“ volala Alice vzrušene. Znovu som zopakovala celý proces s mobilom, takmer pri každom členovi rodiny. Všetci híkali, aký je nádherný a roztápali sa nad jeho podobou s Carlisleom. Rosalie si ponechala telefón najdlhšie a vypytovala sa na všetky podrobnosti ohľadom bábätka. Keď som ju už niekoľkýkrát uistila, že je všetko v poriadku, konečne mi vrátila späť Carlislea.

„Tak to by sme mali,“ zasmial sa. „Teraz ťa mám celú pre seba.“

„Nie. Ešte sa musíš o mňa podeliť s Tommym,“ opätovala som mu úsmev. On sa na mňa zahľadel tým najkrajším pohľadom, aký kedy vyčaril.

„Veľmi rád.“ Možno sa mi to zdalo, ale aspoň na pár sekúnd sa mi zdal šťastný.

„A ako sa máte tam v zapršanom Forks?“

„Opäť nádherné počasie,“ skonštatoval. „Zamračené a tesne pred búrkou.“ Vedela som, čo tým myslí. Ešte stále nič nové. Neviem ako vznikol tento spôsob konverzácie, ale odkedy sa pre nás stal boj tabu, odvtedy sme sa dorozumievali šiframi. Takým spôsobom sa o tom hovorilo ľahšie.

„A Alice?“ Dala by som čokoľvek, aby som videla jej vízie. Dúfala som, že sa nezmenili. Dúfala som, že stále majú šancu na prežitie. Mohla som len vďačiť osudu, že som sa jej stratila z dohľadu. Lenže... ešte stále som nevedela, či to bolo mnou, alebo Thomasom.

„Nič nové,“ povedal pokojne a vo mne skrsla nádej, že to napokon bolo predsa len mnou. Moje schopnosti sa nestratili. Ešte vždy bola šanca. Alebo to bolo Jacobom. „A čo ty? Už si bola na love?“

„Ehm,“ pokrútila som hlavou. „Nestihla som.“ Carlisle bol prekvapený.

„Ešte si vôbec nelovila? A čo Thomas...?“

„Upokoj sa,“ chlácholila som ho. Nezaslúžila som si od neho takú malú dôveru. „Mám to pod kontrolou. Pôjdem na lov hneď po tom, čo dotelefonujeme. Asi pôjdem s Jacobom.“

„S Jacobom?!“ Carlisle takmer vykríkol.

„Áno. Pochybujem, že by sa zvládol postarať o malé dieťa. A ani by som mu ho nikdy nezverila, takže radšej to risknem s ním.“ Carlisle nebol nadšený mojim rozhodnutím, ale uznal, že lepšou opatrovateľkou je predsa len Renesmé. Za druhé, bolo by fajn, keby som sa od Jacoba radšej nevzďaľovala - ak by moje schopnosti nefungovali tak, ako by mali. Pre Demetriho som bola stále čiernym bodom v terči, aj keď som teraz bola upírka.

„Dávaj si pozor.“ Jeho hlas znel prosebne.

„Neboj sa o mňa,“ usmiala som sa, „viem sa o seba postarať.“

„Ja viem. Ale bol by som radšej, kebyže ťa mám pod dohľadom.“ Jeho hlas bol utrápený. „Chýbaš mi... Každú sekundu na teba myslím.“ Aj ja na teba, Carlisle. Znovu ma pálili oči, keď som si uvedomila, že náš rozhovor sa blíži ku konca. Vždy mi kázal dávať si na seba pozor, tesne predtým, než mi oznámil, že už musí ísť. Čakala som na verdikt z jeho úst, ale priala som si tú chvíľu oddialiť čo najviac. Ešte aspoň pár minút. Pár hodín. Celý život. Celú večnosť. Nikdy by som sa nenabažila jeho hlasu.

„Mary, musím končiť. Jasper pokračuje v tréningu a nemal by som tam chýbať. Zajtra ti zavolám. Milujem ťa.“ Srdce mi zovrela železná obruč. Ešte nie. Ešte to neskladaj...

„Aj ja ťa milujem. Milujem ťa viac, ako svoj život. Veríš mi?“ Čierna diera sa začala v mojej hrudi rozpínať rýchlosťou svetla. Ešte toľko som mu chcela povedať. Toľko dôležitých vecí.

„Áno, samozrejme, že ti verím. Deje sa niečo, Mary?“ Postrehol môj zúfalý tón?

„Nie,“ zaklamala som, potláčajúc bezslzé vzlyky. „Všetko je tak, ako má byť. Len chcem, aby si to vedel... Milujem ťa a naveky ťa budem milovať. Teba aj Thomasa.“

„Mary, znieš príšerne smutne, naozaj sa nič nedeje? Aj ja ťa milujem. Teba aj Thomasa. Ste dve osoby, ktoré mi znovu dali zmysel života, rozumieš? Nepochybuj o tom.“ To som potrebovala počuť. Počuť z jeho úst, že miluje svojho syna. Thomas s ním bude v bezpečí. A možno raz... raz zachráni život on Carlisleovi. Tak to má byť. A tak to aj bude.

„Odpusť mi.“ Hlas sa mi zadrel v hrdle. Stačila by malá chyba a odhalil by ma. Bolo na čase skončiť, no moje vnútro sa búrilo. Ešte nie. Ešte nie.

„Čo ti mám odpustiť?“ nerozumel. Jeho hlas bol napätý a cítila som v ňom obavy.

„Všetko,“ šepla som. Na druhej strane bolo ticho. Znovu som sa pozrela na displej. Carlisleova tvár nabrala podozrievavý a ustarostený výraz. „P... prepáč. Som len trochu rozcitlivená,“ snažila som sa zahladiť svoje predchádzajúce správanie. Toto som naozaj nezvládla. „Potrebujem ísť na ten lov a trochu sa upokojiť.“

„Tak teda utekaj,“ usmial sa. „A odpúšťam ti všetko, aj keď vôbec nerozumiem, čo máš na mysli. Už by si sa mohla prestať obviňovať.“

„Prestanem, sľubujem.“ Úsmev som mu opätovala. Kútiky úst ma odmietali poslúchať. „Milujem ťa.“

„Tak zajtra,“ hovoril náhlivo. „Dovtedy sa pokús neurobiť nijakú hlúposť. Daj za mňa bozk Thomasovi.“ Ozval sa dlhý oznamovací tón. Chvíľu som hľadela do prázdna, premietajúc si celý telefonát, znovu a znovu si vybavujúc jeho hlas, ktorý už nikdy v živote nebudem počuť.

„Zbohom,“ šepla som nečujne.

* * *

Les sa mi zdal temnejší, ako kedykoľvek predtým. Pričom môj upíri zrak bol dokonale prispôsobený šeru aj tme, a vôbec mi nerobilo problém vidieť jasne. Tú temnotu však nespôsobovala nijaká porucha zraku, ale tá čierna diera, ktorá sa rozpínala v mojom vnútri čoraz viac a teraz zahmlievala celé moje ja. Neviem ako dlho som blúdila temnotou. Možno dni, možno len hodiny. Neviem. Čas sa pre mňa zastavil v momente, keď som naposledy pohladila Thomasa po jeho jemných vláskoch a červených líčkach, v momente, keď som mu vtisla posledný bozk – posledné dva bozky – odo mňa a od Carlislea, na jeho drobné čielko. Spal tuho, ako to dokážu len bábätká, netušiac, čo ho čaká v budúcnosti. Ani ja som to netušila. No bola som rada, že teraz sa ešte trápiť nemusí. Modlila som sa, nech jeho pokojný spánok nikdy nenaruší nijaká nočná mora.

„Si pripravená?“ spýtal sa ma Jacob, keď som už príliš dlho nič neulovila. „Ešte budeš loviť?“

Pokrútila som hlavou. Nie. Už by som do seba nedostala ani veveričku. Krv zvierat ma nezasýtila, no aspoň trochu zmiernila oheň v hrdle. Ten ma však netrápil skoro vôbec. Zvykla som si na utrpenie a bolesť. Aj na odopieranie a stratu.

„Nerozmyslíš si to?“ Túto otázku mi položil už asi desaťkrát. Premýšľala som nad ňou počas lovu, no pri spomienke na Carlislea a Thomasa som sa len znovu upevnila v tom, že robím správnu vec.

„Nie, Jake. Musím to urobiť.“

„A čo ak tvoje schopnosti zlyhajú? Čo ak ich už dávno nemáš?“

„Nestratila som ich. Cítim to.  A ak ti nestačí môj subjektívny pocit, navyše sa spolieham na Alicinu víziu. Už toľko rozhodnutí padlo a v každom jednom z nich niekto umrel. Len v tomto jedinom nezomrel nikto. Tak čo mám podľa teba robiť?!“ Klesla som na zem a hlavu som si skryla v dlaniach. Ani ja som nechcela opustiť tých, ktorých milujem. Thomasa, Carlislea, celú rodinu. No nebolo inej možnosti.

„A v tej poslednej vízií si zomrela ty, však?“

„Neviem,“ pokrčila som plecami. „To nevie nikto. Alice ma nevidí.“

„Vieš, že to nemusíš robiť,“ znovu na mňa naliehal, akoby mu záležalo na mojom živote... alebo sa len chcel uistiť, že on za moje rozhodnutie nenesie zodpovednosť. No povzbudzoval ma v tom. To mi bolo jasné od začiatku. Urobil by čokoľvek, aby ochránil Nessie a preto som išla na lov s ním a nie s ňou. Ona by mi nedovolila odísť. Kým sa to dozvie, a kým stihne dať vedieť Carlisleovi, že som zmizla, už budem dávno v Taliansku.

„Viem, Jake. Ale chcem to urobiť,“ povedala som pevne. „Ďakujem za všetko... Zbohom.“ Zobrala som mu z ruky tašku, v ktorej som mala len nejaké doklady, mobil a peniaze. Nič viac som nepotrebovala.

„Nehovor zbohom, kým nie je koniec,“ povedal a po dlhej dobe sa na mňa úprimne usmial. „Nezabudni nedýchať,“ žmurkol, „pretože ak niečo vyvedieš a náhodou ťa nezabijú oni, tak prisahám, že ja áno." Nebol jediný, kto sa obával, ako dopadne cesta lietadlom. Nebola som si istá, či by som bola schopná trafiť do Talianska pešo, aj keď by to bol asi rýchlejší spôsob prepravy, keďže som tam nikdy predtým nebola.

Opätovala som mu úsmev a naposledy som sa pozrela na dom, v ktorom som strávila posledný týždeň svojho života. Zrak mi padol k jednému z rozsvietených okien. Renesmé bola celú noc hore - kvôli malému. Srdce som mala na mieste, pretože som vedela, že sa o neho zatiaľ má kto postarať. A potom, keď sa to skončí, bude v tých najlepších rukách. V Carlisleových.

„Ľúbim ťa, Thomas,“ šepla som a zmizla som medzi tmavými stromami, už sa viac neobzerajúc za minulosťou, ani sa nezaoberajúc nejasnou budúcnosťou. Netušila som, čo ma čaká. No jedno som vedela určite. Bola to cesta bez návratu.

<< 34. kapitola | 36. kapitola >>

Už len päť kapitol... Tieto budú trochu dlhšie, nech tam stihnem všetko pekne popísať a nič nepreskočím. S reakciou Edwarda na Nessiino tehotenstvo si ešte musíte počkať - to bude až v poslednej kapitole. Mimochodom, ďakujem za vysvetlenie epitafu aj epilógu. Aj ja som to nakoniec našla na nete, takže Inoma, mala si absolútnu pravdu. Vďačím ti minimálne za to, že nespôsobím svojim čitateľom infarkt pri čítaní môjho „epitafu", ten si nechám fakt radšej až na sklonok svojho života. :)

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 35. kapitola: