Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 34. kapitola

15.01.2012 (17:15) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1393×

Keď som vošiel do izby, prvé, čo som uvidel, bol Nessiin žiarivý úsmev. Pozerala sa na malý, biely batôžtek a ani si nevšimla, keď som vošiel.

„Ako sa mu darí?“ spýtal som sa potichu, aby som to malé nezobudil.

Nessie zdvihla zrak a naznačila mi, aby som pristúpil bližšie. Striasol som sa. Nie. Takto rýchlo som si to rozhodne nepredstavoval. Len som ho chcel skontrolovať... či ten malý nestihol nejako ublížiť mojej Nessienke. Hlúposť. Som cvok. Je to len malé decko, čo nevie samé ani otočiť hlavou.

„Však je krásny? Tak veľmi sa podobá na Carlislea.“ Opatrne som nakukol to hustej prikrývky diek, z ktorej vykúkala len drobná hlavička. Prvé, čo som si všimol, bol malý noštek, bledulinká pokožka a červené líčka. Podobne vyzerala Nessie, keď sa narodila. Na to som si dokázal živo spomenúť...

Mala doširoka otvorené čokoládovo hnedé oči a hypnotizovala ma pohľadom. No tento malý tuho spal, takže farbu jeho očí som mohol len hádať. Nessie ho vybalila z diek a odkryla tak hlavičku. Zbadal som jeho smiešne rozstrapatenú blonďavú šticu, ktorá trčala z prostriedku jeho malinkej hlavy a skrúcala sa do ruličky. Presne takto nejak som si predstavoval tých malých bucľatých anjelikov. Och, aké sladké. Nechápal som ženské a ich hysterické reakcie na bábätká. Malé, uslintané....

„Ujde,“ skonštatoval som a Nessie na mňa vrhla pohoršujúci pohľad, no potom sa zachichotala.

„Jake, neboj sa, na to si zvykneš. Nechceš si ho pochovať?“ Zvyknúť si? To nie. A pochovať? Veľmi rád by som ho pochoval. „Tu máš, chyť mu hlavičku. Je síce dosť silný, ale ešte by som neriskovala...“ Mohla by to byť akože nehoda, prebleslo mi hlavou v momente, keď mi to bezbranné stvorenie vtisla do náručia. Idiot. Keby tak vedela, nad čím premýšľaš. Usmial som sa, aby som zakryl svoje rozpaky. Nessie na mňa šťastne hľadela.

„Nie je až taký príšerný,“ usúdil som, keď som si ho prezrel pozornejšie. Vyzeral ako všetky ľudské bábätká, až na jeho podivný puch, typický aj pre Mary. Lenže on ešte nepáchol tak príšerne. Maryin pach bol čím ďalej, tým intenzívnejší – tú zmenu som si uvedomil, až keď sme sa s Carlisleom bavili o jej premene, išlo to pomaly, týždeň po týždni - a teraz, keď mala v sebe jed, sa ten smrad zintenzívňoval niekoľkonásobne rýchlejšie. Cítil som, že do jej úplnej premeny zostáva len niekoľko hodín, možnože aj menej. Vo všetkom bola akási urýchlená – až príliš. Tehotenstvo u nej trvalo len dva týždne a prevrátiť nám všetkým život naruby jej netrvalo viac než pol roka. Mala skutočne devastačný talent.

„Zaujímalo by ma, ako by vyzeralo naše dieťa,“ zaševelila Nessie. Stuhol som. Nikdy som nad takou vecou nepremýšľal a to sme boli spolu už dlho... a vôbec, môže mať vôbec deti?

„Tak to netuším,“ pousmial som sa a pre istotu som jej vrátil toho malého. Zrazu som začal mať obavu, že v nej to bábätko spustilo nejaký druh materinského cítenia. „Napoly vlkolak a napoly upír. To nie je pekná predstava.“

„Prečo?“

„Hm,“ pokrčil som plecami, „prinajlepšom by to bol schizofrenik.“ Sucho som sa zasmial. Áno. Bolo to vtipné pomyslenie. Vlko-upír. No Renesmé sa nesmiala. Jej pohľad skĺzol do zeme. Zrazu ju intenzívne zaujímal koberec. Takto sa správala, len keď... Trápilo ju to? Ktovie, či niečo také vôbec bolo možné. A ak bolo... A my by sme mali dieťa? Dieťa, ktoré nikto nikdy predtým nesplodil. Nová bytosť. Nový druh. Striaslo ma pri tom pomyslení.

„Nessie, naozaj ti neviem odpovedať. Ani ti neviem povedať, či je to vôbec možné. Možno nikdy nebudeme môcť mať deti. A ak aj áno, teraz by to bol veľký risk, keď je náš svet na pokraji obrovskej vojny klanov...“

„Jake,“ prerušila ma s chvejúcim hlasom. „A čo ak by sa to stalo, aj keď sme v tejto situácií? Čo by si na to povedal?“ Stíchol som a počúval som svoje srdce, ako sa pustilo do behu. Panika. Čo by som povedal? Najskôr, Renesmé neblázni! Lenže ona vyzerala tak... tak sklamane. V jej pohľade bolo očakávanie. Mal som ju zraniť a povedať pravdu, že dieťa nechcem?

„Ness, ja sa len bojím o naše životy, to je všetko. Bojím sa predovšetkým o teba. Nebol by to dobrý nápad. Chápem, to malé na teba asi nejako zapôsobilo, ale ver mi, má to čas.“ Chcel som, aby to pochopila a vedel som jednu vec, že keby to dieťa odo mňa vyslovene žiadala, nemohol som jej ho odmietnuť. Nikdy som jej nič neodmietol. Jej tichý hlas ma však totálne uzemnil.

„Jake, ja už som tehotná.“ Ticho. Veľmi dlhé ticho.

„Si... si tehotná? Ness... ja,“ nevedel som čo povedať. Náhle ma zachvátila panika. Mal som niečo povedať, mal som ju objať, no nedokázal som pohnúť ani brvou. Všetky baby sa scvokli, alebo čo sa, dopekla, dialo? „Ako dlho?“

„A... asi mesiac?“ vyhabkala. „Zistila som to len pred týždňom, keď sme odišli z Forks. Meškali mi...“

„Ó bože, mala si mi to povedať! Ja.... neviem, čo na to... Ness...“

„V poriadku,“ povedala ticho a položila malého Thomasa do postieľky. „Nechaj si to uležať.“ Prikývol som. Presne to som potreboval. Premyslieť si to.

„Už jedol?“ ukázal som na drobca.

„Hm. Áno. Sušené mlieko,“ prikývla zamyslene. To bola posledná veta, ktorú sme v ten večer prehovorili. 

* * *

Díval som sa na hviezdy a pokúšal som sa aspoň trochu upokojiť. Prečo, keď sa život zdal byť konečne pokojný, muselo sa stať niečo, čo zmenilo celú budúcnosť? Akoby hral osud s nami kocky. Nemyslel som len na seba, ale aj na Cullenovcov, ktorí si toho tiež užili dosť. Myslel som si, že večnosť bude neznesiteľne stereotypná, no mýlil som sa. Žiť v neustálom strachu o svoj život, každú chvíľu bojovať, alebo pred niečím utekať vôbec nebol stereotyp.

A teraz, keď Ness čakala dieťa, o to viac som sa musel postarať, aby naša budúcnosť bola konečne bezpečná. A to nešlo inak ako bez Volturiovcov. No vyriešiť tú situáciu nebolo také jednoduché. Nemohol som jednoducho naklusať za svorkou a požiadať ich o pomoc. Nemohol som, pretože som poznal Mary a vedel som o existencii ďalšieho nephilima. Keby sme sa stretli v boji s Volturiovcami a nedajbože by tie pijavice vyhrali, Aro by si našiel spôsob ako vyčítať naše mysle. Aj keď som bol presvedčený, že nikoho z nás by nedostal živého. Bojovali by sme až do posledného dychu... Aj keď, ktovie.

Tým mladým vlkom sa nedalo veriť. Možno som ako alfa zlyhal. Možno som mal byť prísnejší a nedovoliť im, aby si robili, čo chcú. Tým svojim debilným pravidlom som pokazil všetko. Mal som byť ako Sam. Mal som ich jednoducho donútiť k poslušnosti... No boli to Samovi synovia. Nemohol som sa čudovať, že ma odmietali prijať ako vodcu. Dokonca ani Sam za to nemohol.

Takže na svorku som mohol zabudnúť.

Naozaj nebola iná možnosť, ako zabrániť, aby sa bojovalo? Zabrániť, aby sa Aro stretol s Cullenovcami? Stačilo by zabiť Ara. Bolo to v podstate jednoduché, keby nemal okolo seba tých pätolizačov z gardy. Mary mala pravdu. Nikto iný nemá šancu uspieť. Musel som ju nechať ísť, aj keď mi to Carlisle nikdy neodpustí. Možno raz pochopí, že som len chcel chrániť tých, ktorých milujem, tak isto aj aj on. Tak isto ako aj Mary.

„Jake! Jacob!“ z domu som začul Nessiin krik. Okamžite som sa rozbehol späť, celý bez seba. Čo sa stalo? „Jake, rýchlo. Mary sa prebrala!“ Čože, tak rýchlo?

Ness ma schmatla za ruku a ťahala ma do izby. V momente, ako som vošiel, ma demolačná guľa šmarila o stenu, tak, že som sa prebúral do druhej miestnosti. Ness skríkla a ja som v momente vyskočil na nohy.

„Dopekla! Dievča! Ja ti neublížim!“ kričal som, sledujúc Mary, ako sa krčí v obrannom postoji na opačnej strane izby a zúrivo vrčí. Jej krvavo červené oči zmätene blúdili po miestnosti, akoby hľadala nejaký únikový východ. Našťastie táto izba nemala okná. Akoby ju mohla zastaviť stena. Nakoniec prevŕtavala zúrivým pohľadom mňa a videl som, že sa chystá na ďalší skok. Zuby sa jej nebezpečne blýskali. Stačilo by jedno uhryznutie a bolo by po mne.

„Mary, to sme my. Nepamätáš sa?“ Renesmé sa k nej blížila opatrným krokom, rukami vystretými pred sebou. Vzbĺkol vo mne hnev. Nedovolím, aby ublížila mojej Nessie.

„Kde je?“ prvýkrát prehovorila Mary. Zarazil ma ten zvonivý hlas, ktorý z nej vychádzal. Aj ona zostala na chvíľu zarazená, no potom sa znovu spamätala a položila tú istú otázku. Zaplavil ma pot. Skúmavo si ma premeriavala, nakláňajúc hlavu na stranu ako lovec, ktorý skúma svoju obeť. A potom zrazu vystrelila z izby, tak, že sme ju ani ja, ani Ness nestihli zastaviť. Vedeli sme, kam mieri. Začula tlkot srdca. Maličké srdiečko zrazu začalo zbesilo tĺcť.

<< 33. kapitola | 35. kapitola >>

Uf. To bola fuška. Poslednú dobu sa mi fakt ťažko píše. Asi by vás už aj zaujímalo kedy bude koniec (alebo to zaujíma iba mňa? :D), takže predpokladám, že sa zvládnem zmestiť do 40 kapitol, hore-dolu, plus nejaký ten záver, neviem ako sa tomu odborne nadáva. Ako sa volá pravý opak prológu? Ja viem, som mental. :D

Ešte raz veľká vďaka za komentáre.

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 34. kapitola: