Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 33. kapitola

14.01.2012 (21:30) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1443×

Všetko okolo mňa bolo tmavé. Môj zrak sa pokúšal zamerať na jeden malinký jasný bod, no aj ten sa mi pomaly strácal a znovu ma pohltila temnota. Z diaľky som počula výkriky, hlasy, volajúce moje meno – aspoň som si myslela, že je to moje meno. Mary. Tak sa volám, nie? No temná hmla, ktorá mi už takmer úplne zatemnila mozog, mi ukradla z hlavy aj všetky spomienky, a preto bolo obtiažne premýšľať ešte aj nad tým, ako sa vlastne volám. Mala som čo robiť, aby som sa dokázala sústrediť na tú bolesť. Musela som sa na ňu sústreďovať... Nesmela som ju prestať vnímať. Sama som v tom okamihu nevedela prečo, no cítila som, že je to veľmi dôležité. Nie kvôli mne. Kvôli niekomu inému. Cítila som, že keby som pustila z mojich zoslabnutých dlaní aj ten kúsoček vedomia, ktorý som ešte vlastnila, stratila by som všetko. Celý vesmír. Celý svet. Všetky dôvody mojej existencie... No nemohla som si spomenúť, aké to boli dôvody.

„Mary, ešte vydrž...“

„Vydrž! Nezatváraj tie oči! Nie!“

Hlasy sa v mojej hlave ozývali čoraz ťažšie. Temná záclona ničoty ich zastierala akoby mi dávala najavo, že predstavenie už skončilo. Predstavenie môjho života. No vtom, keď som si uvedomila to zdrcujúce slovo... koniec, vtom sa niečo vo mne znovu prebralo. Musím bojovať. Nesmiem to vzdať. Nesmiem zomrieť.

„Vyber ho! No tak, rýchlo!“

„Strácame ju...“

Strácame? Nie. Ja som ešte tu. Stále som tu. Vnímam, že sa deje niečo... niečo, čo neviem popísať, pretože... Temnota. Znovu som zabudla, prečo mám vlastne bojovať. Už neexistovalo nič, čo by ma tu malo držať. Všade len samá bolesť. Strach. Slzy.

„Mám ho! Jake, rýchlo. Musíš jej pichnúť ten jed... pohrýzol ju.“

Pohrýzol? Necítila som nič. Páľava sa šírila po celom tele, takže nejaký drobný odtienik v bolesti som nemala šancu postrehnúť. No chcela som cítiť aj niečo iné. Priala som si tú páľavu vymeniť za čokoľvek iné, čo by som aspoň dokázala identifikovať, nájsť miesto, ktoré rozháňa tú puzujúcu bolesť do tela. No tu sa rozhodne nedalo nič identifikovať. Bolo to všade. Stravovalo to moje končatiny, moju hruď, hlavu... každučkú časť môjho tela. Keby to bola len ruka, alebo noha, odtrhnem ju. Skončilo by sa to. No ako som mala roztrhať celé svoje vnútro, celého človeka? A ešte niečo, čo bolo hlbšie, niečo oveľa väčšie ako som bola len ja – kosti, svaly, krv... To, čo ma stravovalo, pohlcovalo celú moju existenciu. Dokonca aj myseľ.

Hovorí sa, že keď človek zomiera, pred očami mu prebehne celý jeho život, ako spomalený film. No v mojom prípade to bol skôr zrýchlený sled udalostí, prelínajúcich sa v nezmyselných chronologických súvislostiach. Nie. Toto nebola chronológia. Prvé, na čo som si dokázala detailne spomenúť, bola tvár. Tvár, ktorá mohla patriť len anjelovi. Dokonalej bytosti. Jeho jantárové oči hypnotizovali môj pohľad. Topila som sa v ich jase a hĺbke. Usmial sa. Zaliala ma horúčava. Ešte som si dokázala spomenúť, že tento pocit nebol až taký ojedinelý. Vždy, keď sa naše pohľady stretli, sčervenala som, teplo mi oblialo celé telo a cítila som sa ako v raji. No teraz mi bolo až príliš teplo. Žiaden raj. Len peklo.

Znovu temnota. A z tej temnoty, ktorá si ma k sebe tiahla čoraz bližšie, s každým ďalším úderom môjho srdca, sa začali vynárať nové obrazy, ktoré vírili a menili sa v takých rýchlych sledoch, že som sa na ne prestala sústreďovať. Carlisle. Moje posledné dni strávané s ním. Bolesť v jeho očiach, keď sme sa lúčili, posledný bozk, ktorý mi zovrel srdce tak, akoby som umierala... Jemný božtek, ktorý venoval môjmu brušku. Spomenula som si, že som ešte nestihla urobiť jednu dôležitú vec. Nedala som mu meno...

Ak to bude dievčatko, tak sa bude volať Esmé. Spočiatku som sa bála jeho reakcie, no potom súhlasil. Obaja sme cítili, že to tak bude správne. A ak by to bol chlapec, volal by sa Thomas. Tak sa totiž volalo dieťatko, ktoré Esmé stratila.

Znovu som precitla, uvedomiac si, že ešte stále žijem. Spomínam. Premýšľam.

Moje dieťatko.

Pokúsila som sa otvoriť oči, no viečka som mala pevne prilepené. Musím ho vidieť. Musím vedieť, že je v poriadku.

No hoci som bojovala zo všetkých síl, nemohla som poraziť svoje telo, ktoré odmietalo poslušnosť. Netrvalo dlho a upadla som znovu do temnoty, ktorá mi ukradla aj posledné spomienky, ktoré ma ešte hriali pri srdci. Spomienky na Carlislea a na ten nádherný, aj keď krátky čas, ktorý som strávila s ním, keď som pod srdcom nosila jeho dieťatko. Dva krátke týždne. Štrnásť dní, ktoré pre mňa znamenali viac, ako celý môj doterajší život. Tristotridsaťšesť hodín nekonečného, nepopísateľného šťastia. Dvadsaťtisíc stošesťdesiat minút neochvejnej nádeje. Tma.

* * *

Jacobov pohľad:

Hodina...

Dve hodiny...

Prichytil som sa, že civím stále na ten istý bod v novinách. Už polhodinu som neotočil stranu. Nemohol som sa sústrediť. Sakra. Aj tak nemalo význam pokúšať sa čítať, hlavne po tom, čo som nečítal už skoro päť rokov ani len návody na prípravu instantných jedál. Na to tu bola Nessie.

Premýšľal som, či neísť za ňou. Nie. Nemôžem to decko vidieť. Po prvé, potreboval som sa najprv trochu spamätať z toho, že som pomáhal pri premene upíra. Už som si mohol zvyknúť po toľkých rokoch strávených s pijavicami. Teraz som bol ich komplic. Zločinec. Poskok pijavíc. Bol som hlupák, že som sa na to vôbec dal. Lenže odolať Nessie bolo nemožné. Od tohto záviselo jej šťastie a nie len to. Od toho závisel celý jej život. Jej drahocenný život. Boj. Nephilimovia. Príbehy. Legendy. Išlo ma z toho poraziť.

Štyri hodiny...

Šesť hodín...

Nessie bola stále v izbe a venovala sa tomu malému. Podľa zvukov, ktoré som počul z poschodia, mu pohmkávala nejakú uspávanku a sem-tam niečo tíško zaševelila. Oslovovala ho Tommy. Dieťa prestalo plakať asi pred hodinou. Sem-tam ešte čosi zamrumkalo, no znelo dosť ospalo. Snáď čím skôr zaspí. Keby tak tušilo, čo jeho matka prežila, aby sa mohlo narodiť. Malý nephilim. Ešte netušil, ako sa raz bude nenávidieť pre to, čím je. Možno. Možno ak jeho matku zabijú a on sa dostane do rúk Volturiovcov, bude svoj život milovať. Veď, ktorý netvor by nemiloval zabíjanie, krv a moc? Naozaj silná motivácia.

No nech sa moje vnútro a moje inštinkty búrili akokoľvek silno, nemohol som vstať, napáliť si to do tej izby a vykrútiť tomu stvoreniu krk, pretože som dal sľub. Sľub, že mu neublížim a keď bude po všetkom, vrátim ho Carlisleovi. Znovu a znovu mi zneli v ušiach jej slová. Jediné, čo si prajem je, aby mi to odpustil. Ale nemôžem to od neho žiadať... Povedz mu aspoň, že ho milujem. Milujem ho viac ako svoj život. Urobila som všetko, čo bolo v mojich silách.

Ako ho mohla tak veľmi milovať? V tomto mi totálne pripomínala Bellu. Hlupáčik. Obe boli rovnako naivné, rovnako veriace v lásku a v to, že jej sila zmôže všetko. Lenže nemuselo to tak byť. No mohlo. Spomienka na to, ako som nenávidel Renesmeé ešte skôr, ako som ju vôbec spoznal, ma zabolela. Odsudzoval som ju. Nadával som jej do pijavíc, vrahov, monštier... A nechápal som, že všetko, čo sa stalo, sa stalo kvôli mne. Vesmír sa zahral s osudom niekoľkých ľudí, len aby mi do cesty privial moju polovičku, moju spriaznenú dušu. Bella podstúpila toľko útrap, bolestí a keby to neurobila, keby bola len o niečo slabšia, menej tvrdohlavá alebo menej naivná, nikdy by som nestretol Renesmeé...

Možno aj s tým malým Thomasom to bude podobné. Možno práve on bude ten, kto vnesie do našej rodiny, do tohto sveta, opäť pokoj a mier.

Osem hodín...

Opatrne som sa zdvihol z gauča, váhajúc, či robím správne. No potom som sa poddal tomu bláznivému pocitu, že všetko bude v poriadku a vydal som sa po schodoch hore, za zvukom rýchleho bijúceho detského srdiečka.

<< 32. kapitola | 34. kapitola >>

Tak čo, dá sa v tom aspoň trochu zorientovať? Viem, viem, ani za mak to nie je retrospektívne. Znovu som to svoje predsavzatie trochu dovrzala. Ale v ďalšej kapitole sa dozviete všetko podstatné, čo sa udialo za tie dva týždne a plus navyše niečo šokujúce. Samozrejme,  pokiaľ pôjde všetko podľa plánu a moje postavy sa mi zas nevymknú spod kontroly. Ďakujem Inome, Jane, Jazdec 93 a ďalším za komentáre, veľmi ma to povzbudzuje - asi ako každého autora - k písaniu. BTW, Jane, klobúk dolu, že sa ti to chcelo čítať, nečakala som, že to zmákneš za tri či štyri dni. Potešila si ma. Fakt ďakujem. :)

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 33. kapitola: