Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 31. kapitola

11.01.2012 (07:00) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 843×

Čierne plášte sa blížili. Ich chlad som mohla cítiť už na diaľku. Nebol to chlad, aký majú bežne upíri, nebol to chlad, aký vychádzal z Carlislea, keď som ležala na jeho obnaženej hrudi a vdychovala jeho podmanivú vôňu. Tento chlad bol iný. Vznášal sa všade okolo nich, plazivo sa plížil nízko pri zemi, priam viditeľne sa zhlukoval do oblakov pary, či sivastého dymu a obkolesoval nás, až kým sme neboli v pasci. No niečo mu bránilo sa k nám priblížiť.

Zrak mi padol na Bellu, ktorá stála v čele početnej družiny, priateľov, spolubojovníkov. So strachom v očiach, no zároveň so zúrivou túžbou po zabíjaní a ničení, stála prihrbená akoby útočila. Jej sústredený pohľad prebodával vysokého upíra s tou najbledšou, najneľudskejšou pleťou, akú som kedy videla. Jeho dlhé čierne vlasy boli rozpustené a tenkými pramienkami zviazané do starodávne pôsobiaceho účesu. Stál uprostred záplavy purpurových a sivých plášťov, ktoré sa ako na jeden povel, v dokonale nacvičených ladných a plynulých pohyboch, pomaly rozchádzali, až sa napokon na čele ocitli len dve postavy.

Ten muž s čiernymi vlasmi a o niečo vyšší muž s blonďavými vlasmi voľne padajúcimi po plecia. Obaja pôsobili strnulo a chladne a krvavo červenými očami kĺzali po našej družine. Po ich pravici a ľavici stáli osoby, ktoré som začala rozoznávať. Blúdiac v spomienkach som narazila na dve známe tváre. Jane a Alec. A potom mi padol zrak na veľkého, mohutného upíra. Felix.

Muž vystúpil dopredu. Pôsobil vznešene, starodávne – už z jeho tváre vyžarovala obrovská moc, neporaziteľnosť, nezničiteľnosť – no napriek tomu jeho hlas skrýval neurčitý druh strachu. „Kde je?“ prehovoril autoritatívne. Vedela som, kam mieri tou otázkou. Myslel mňa. Lenže ja som bola tu, uprostred boja, stála som vedľa Carlislea... Čo bol slepý?

Zrazu dopredu vystúpil Carlisle, no neprekročil pomyselnú bublinu, okolo ktorej sa zhromažďovala tá podivná para. „Len cez naše mŕtvoly, Aro.“ zavrčal.

Muž, ktorého meno bolo Aro, sa na neho pozrel so zmesou hnevu a pohŕdania, no keď prehovoril, stále znel pokojne, ba až podlízavo. „Carlisle, drahý priateľ,“ zašelestil svojim falošným hláskom, „myslel som, že vašou úprimnou snahou je udržať prímerie.“

„Nenazývaj ma priateľom,“ zavrčal opäť Carlisle. Jeho oči planuli hnevom, divokou zúrivosťou, akoby sa chystal skočiť Arovi po krku. Chcela som ho zadržať, no bola som prikovaná k zemi. „Už dávno nie sme priatelia. V momente, keď ste zabili Esmé...“

„Pochop, priateľu,“ pokračoval Aro, ignorujúc Carlisleov odpor hlásiť sa ku akémukoľvek vzťahu s Volturiovcami, „bolo našou povinnosťou chrániť naše najväčšie tajomstvo. Dobre vieš, že keby tvoja drahá manželka vtedy nebránila výkonu spravodlivosti, ešte by bola s nami.“

Carlisle sa triasol hnevom. Vrčal a prebodával Volturiovcov pohľadom. „Aj my bránime spravodlivosť. Dosť bolo intríg a klamstiev, falše, ktorú ste schovávali celé tisícročia za podlé frázy o uchovaní tajomstiev, zachovaní našej existencie. Dobre vieš, že prišiel tvoj koniec.“

Zrazu sa zo všetkých strán ozýval rev a vrčanie. Upíri na oboch stranách sa nebezpečne krčili, pripravení k útoku a vlci, ktorí tiež zastupovali obe strany, zavíjali a cerili ostré tesáky. Všimla som si, že Volturiovci sú v prevahe.

„Potom, Carlisle, nemáme inú možnosť,“ povedal Aro sklamane. Na jeho hlas akoby dal nejaký povel, dopredu vystúpili niektorí upíri. Jane, Alec, Felix a iní, ktorých som po mene nepoznala. Jediná zostala upírka, ktorá celý čas držala Ara za plece. Zrejme bola nejaký štít.

Zozadu vybehli vlci a so šialenou zúrivosťou sa pustili do našich ľudí. Prvý sa do boja pustili upíri v prvej línií. Nepoznala som ich. Okrikovali sa menami, ktoré som nedokázala v tej rýchlosti prisúdiť tváram.

„Tanya! Carmen!“ Tmavovlasý upír skočil vlkovi po krku a zúrivo ho odsotil od dvoch upíriek, ktoré ležali na zemi. Nevedela som kam skôr pozerať. Strhol sa divoký boj, v ktorom som vôbec nemala prehľad. Okolo mňa bol pohyb, odvšadiaľ sa ozývalo vrčanie, výkriky – od bojových až po vzlykanie, no mňa sa nikto nedotkol, akoby som bola neviditeľná. Sústredila som sa len na jednu osobu.

Carlisle práve zložil dvoch vlkov a potom sa otočil na Edwarda. V tom zmätku som začula len jeho poslednú vetu. „Ďakujem za všetko.“ A potom sa rozbehol preč, von z bubliny, ktorá nás ešte stále chránila pre dymom a iskrami, ktoré sa ako blesky plazili po neviditeľnom skle.

Upíri so schopnosťami sa pokúšali preraziť Bellin štít. Nezúčastňovali sa priameho bola. Ale tí, ktorí vošli dnu, sa ocitli zoči-voči schopnostiam upírov stojacich na našej strane. Ešte som stihla zhliadnuť, ako nejaká blonďavá upírka elektrickým šokom zrazila na zem obrovského upíra a potom som nebola schopná ničoho iného. Meravo som sledovala Carlislea, ako v spomalenom filme som ho videla bežať cez pole, ničiac všetkých, ktorí sa mu postavili do cesty. Mieril si to k priamo k čiernym plášťom. Môj pohľad našiel Arov výraz plný zdesenia. No Carlisle zrazu zmenil smer. Nemieril k Arovi. Mieril k tmavovlasému, stredne vysokému upírovi, ktorý mal na sebe tiež čierny plášť.

„Demetri!“ zareval, keď sa ocitol len niekoľko milimetrov od jeho tváre. Chcela som ho zastaviť, no nohy som mala stále z dreva. Vtom na neho Carlisle skočil a jediným pohybom mu odtrhol hlavu. Potom sa však zvalil na zem. Najprv som zbadala len jeho kŕčovitý výraz a potom sa z neho začali drať výkriky. Trpel. Pozrela som na Jane. Blížila sa k nemu pomalým krokom, prebodávajúc ho pohľadom.

„Vzdajte sa a vydajte nám nephilima!“ zakričal Aro do davu. Nikto ho však nepočúval. Zúfalo som sledovala Carlisleovo utrpenie.

„Nikdy,“ precedil cez zuby Carlisle. Potom však znovu vykríkol a neprirodzene sa zmietal na zemi.

„Aj tak dosiahnem, čo chcem. Vždy dosiahnem čo chcem,“ zavrčal Aro. Teraz už nepôsobil tak vznešene. Presunul sa ku Carlisleovi a dychtivo za ním natiahol ruku. A potom sa ho dotkol. Chvíľu som hľadela do Arovej sústredenej tváre, ktorá menila výraz na šialený hnev.

„Zabiť!“ zavrčal. Veľký upír, Felix, ten, ktorý zavraždil mojich rodičov schmatol Carlislea a do rúk zovrel jeho hlavu. Tuho som zavrela oči. „Nieee!“ vykríkla som, keď sa mi zvuk trhania a lámania zarezal do duše. „Nie....“

* * *

O tom, že to bol len sen, som bola presvedčená na deväťdesiat deväť celá deväť percenta. Po prvé, už len preto, že sa moje nočné mory obvykle vyznačovali paralizovanosťou, nehybnosťou. Nemôcť utiecť, nemôcť bojovať, nemôcť urobiť čokoľvek... V tomto prípade to bolo obrovské nemôcť zachrániť človeka, na ktorom mi záležalo tak veľmi, že som si bez neho nedokázala predstaviť svoju existenciu. A po druhé, nikdy predtým som nemohla len tak slobodne ležať na Carlisleovej hrudi – a v tom sne to dokonca ani nebola predstava, bola to živá spomienka.

S hrôzou som si uvedomila, že to bolo príliš skutočné, než aby to bol len sen. Nie. Toto bolo viac. Už som to niekoľkokrát zažila. Toto bola vízia budúcnosti. Vízia, ktorú som musela za každú cenu zmeniť.

<< 30. kapitola | 32. kapitola >>

Odpustite mi, že som trochu oddialila konfrontáciu Mary s Carlisleom, ale toto som si jednoducho nemohla odpustiť. Takže, takto by to dopadlo, keby došlo k boju. Už je len na Mary, či dokáže svoju víziu zmeniť a ona je schopná urobiť čokoľvek, aby ochránila nielen Carlislea, ale všetkých. V ďalšej kapitole už bude to sľúbené prebratie.

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 31. kapitola: