Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 29. kapitola

09.01.2012 (15:45) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 851×

Edwardov pohľad:

Edward, prosím ťa, odíď. Carlisleov hlas znel v mojich myšlienkach naliehavo. V skutočnosti chcel odísť on, no nedokázal ju opustiť. Stál obďaleč. Bál sa, že jej znovu ublíži.

„Nie, Carlisle, sám to nezvládneš.“ Ani raz sa jej odvtedy nedotkol. Sám som ju očistil, ošetril a teraz som obväzoval poslednú zlomenú kosť na jej tele. 36. Tridsaťšesť zlomenín, ktoré bolo nutné zafixovať, aby sa nezhojili zle. Ostatné, ako drobnejšie pomliaždeniny a naštrbené kosti, som nechal na zázračnú silu prírody. Za hodinu bude v poriadku. Jej prirodzenosť, tá, ktorú tak nenávidela, jej práve zachránila život.

„Hojí sa rýchlo,“ povedal som, mieriac tie slová práve Carlisleovi. Jeho myšlienky neustále blúdili okolo tej scény. Už som videl každý detail jej nahého tela, každý dotyk, každé slovo, ktoré vyšlo z jej úst a všetky Carlisleove myšlienky, od neznesiteľnej viny až po odpor a opovrhnutie, ktorý cítil sám k sebe, keď si uvedomil, že napriek tomu všetkému utrpeniu, ktoré prežívala, on si to celé užíval. A nebol jediný, kto ním opovrhoval.

Rosalie čakala na chodbe. V hlave jej zúril divoký boj. Ako len mohol? Nemala som ju príliš v láske, to je pravda, ale nikto nemá právo na taký trest. Takú bolesť. Carlisle. Carlisle ju znásilnil. Ako mohol? Práve on? Znovu si premietala spomienky, na ktoré sa celý ten čas snažila tak úporne zabudnúť, alebo sa im prinajmenšom vyhýbať. Nechcel som sa ďalej vŕtať v jej hlave, no jej myšlienky boli vždy tak hlasné, priam kričali. Ignorovali sa oveľa ťažšie ako napríklad Emmettove, alebo Carlisleove.

Našťastie vo chvíli, keď som mal chuť vyhodiť Rosalie pred dom, prišiel Emmett a zachránil situáciu. Už zostávala len Alice s Jasperom. Sedeli s Bellou v mojej izbe a Alice sa pokúšala utriediť svoje vízie. Trvalo to už skoro hodinu. Jej vízie boli nejasné a práve to, že do nich nevidela tak ako predtým, bolo desivé.

Väčšina vecí sa stratila, jednoducho zmizla. Zmizla vízia o boji, o smrti, akoby nikdy neexistovala. No ten strach vo mne aj tak zostával. Nemohol som sa spoliehať na Alicine vízie. Už len preto, že sa za jednu minútu dokázali zmeniť aj niekoľkokrát. Bolo únavné ich všetky sledovať.

No sledoval som ich už len preto, keby moja Bella zmenila rozhodnutie. No ona ho nezmení. Vedel som to. Bola príliš tvrdohlavá. Chcela tu zostať so mnou. Na kolenách som ju prosil, aby odišla s Renesmé. Skúšal som vyhrážky, naliehanie. Nezabrala dokonca ani výčitka, že našu dcéru nechá napospas osudu s Jacobom. No ona sa len pokojne pousmiala. Edward, Jacobovi verím. On ju ochráni. Renesmé patrí k nemu. Tak ako ja patrím k tebe.

„Hotovo,“ povedal som, keď som dokončil aj posledný obväz. Prikryl som ju tenkou prikrývkou. Carlisle stuhol. Okamžite mu napadlo, že by som ju tu mohol nechať osamote, nechránenú... bezbrannú. „Neboj sa, zostanem pri nej,“ prisľúbil som.

 Čo sa deje? Stuhol som. Alice? Začul som Jasperove myšlienky. Znel vydesene. Videl som v jeho hlave Alicinu zarazenú tvár. Znovu som sa upriamil na jej myšlienky.

Zmizla mi. Jej hysterický hlas nesvedčil o ničom dobrom. To sa mi nikdy predtým nestalo! Kde, dočerta, je? Snažil som sa zachytiť jej nesúvisle obrázky, ktoré sa menili príliš rýchlo na to, aby som ich dokázal okamžite identifikovať. Uvedomil som si, že sa znovu a znovu prehrabáva v tom istom.

Keď štvrtýkrát prebehla znovu tie isté vízie, uvedomil som si to, čo jej myšlienky tak hlasno kričali. Mary sa stratila. Zmizla z jej vízií... A potom, potom sa vízia zmenila a ja som pochopil, čo bolo tým hlavným dôvodom všetkého. Uvidel som ho, teraz už veľmi jasne. Neodškriepiteľne. Nezmazateľne. Patril k nášmu životu. K nám...

„Carlisle? Asi by sme si mali pohovoriť.“ Nestihol som sa ani poriadne spamätať, Alice už vbehla do izby a ťahala Carlislea preč. „Edward, ty zostaň pri Mary!“ Znelo to ako rozkaz. Videl som, čo má v pláne. Chcela mu to oznámiť. Lenže vedel som aj to, že Carlislea to zlomí.

Nemohol som sa pozrieť na jeho tvár. Tá bolesť ma ubíjala. A jeho myšlienky ma rezali ako žiletky, zarezávali sa do srdca, duše – pretože aj napriek tomu, čo Carlisle urobil, bol to môj otec, môj najlepší priateľ. Nemohol som ho odcudzovať. Každý sa raz pošmykne... Dokonca aj on má na to právo.

Dvere sa zavreli – ako keby ma tie múry mohli ochrániť od ich myšlienok – a ja som zostal v miestnosti s jedinou osobou, okrem Belly, pri ktorej som si prial vedieť na čo myslí.

Carlisleov pohľad:

Jej sladký dych... Nekonečná, neodolateľná príťažlivosť... Túžba...

Cítil som ako ma Alice prepaľuje pohľadom. Poznal som svoju dcéru a vedel som, že je to vážne. V jej očiach bola zmes strachu, zdesenia, pomykova, ale aj... nádeje? Ak som už nebol taký zmätený, že som načisto blúznil.

„Carlisle, je mi to tak ľúto,“ vyhŕkla. Vôbec som nerozumel jej ospravedlňujúcemu tónu. Ľúto? Čo jej malo byť ľúto? To, že som tak sklamal, zradil, zneužil ich dôveru? To, že som ublížil niekomu najhorším spôsobom, aký som si vôbec vedel predstaviť? Okrem smrti, okrem tejto nikdy nekončiacej večnosti.

Moje vnútro sa znovu štiepilo na kusy. Nevydržal som ani tú stotinu sekundy počúvať, vypočuť si ju dokonca. Opäť sa mi pred očami vynárali obrazy, horších ako akákoľvek nočná mora. Už štyristo rokov som nesníval. Teraz som sa topil v živých predstavách, ktoré by som s radosťou vymenil za smrť.

Strach a bolesť... Bolesť, ktorú som jej spôsoboval ja. Videl som to v jej pohľade, videl som tie vydesené oči, pevne stisnuté pery, keď sa snažila v sebe dusiť plač. Ešte v tej chvíli by som možno... mohol zastaviť. Nie, nezastavil som sa. Sklamal. Zranil. Jej utrpenie, strach, výkriky...

„Carlisle, počúvaš ma?“ Alicin hlas zaznel z diaľky. Nemohol som naň dosiahnuť. Snažil som sa ho zachytiť imaginárnymi rukami, no celé moje telo, moje vnútro, bolo úplne zmrazené. Zviera... Monštrum... Na tú krátku chvíľu som v sebe pochoval všetko ľudské, všetko, o čo som sa celú svoju večnosť snažil... Pud...

„Carlisle, keby som prišla skôr, nič z toho by sa nestalo. Lenže v momente, keď si sa rozhodol, už bolo príliš neskoro... Nerátala som s tým, že by sa niečo také mohlo zbehnúť tak rýchlo... je... je mi to naozaj ľúto.“ Skutočne sa obviňovala? Nie, Alice, ty za to nemôžeš... Chcel som jej to povedať, no moje hlasivky skolabovali.

Náhle mnou celkom iracionálne prešla vlna pokoja, malý kúsok tepla, ktorý sa mi pomaly rozlieval do tela a naplnil miesto, kde by malo biť moje srdce. Znovu sa mi začalo vyjasňovať. Nie, teraz musím počúvať. Musím sa prinútiť. Bojovať.

„Už ma konečne počúvaš?“ zamávala mi pred očami. Prikývol som. Cítil som sa otupený, no konečne pokojný. Začalo mi svitať. Jasper. Až teraz som si uvedomil, že stojí vedľa mňa a drží ruku na mojom pleci. Bolo to upokojujúce. Vlieval mi nádej a aj keď som v skutočnosti nestál o takýto umelý spôsob navodzovania emócií, v tej chvíli som mu bol vďačný. Aspoň na okamih ma oslobodil od myšlienok.

„Carlisle, musíš sa trochu prekonať. Ešte nie je koniec. Teraz nám síce nič nehrozí, podľa všetkého boj nenastane, ale aj tak...“

„Čože?“ konečne som precitol. „Boj nenastane? Ako...?“ Ničomu som nerozumel.

Alice bola veľmi rozrušená. „Nie, niečo sa zmenilo. A to nie je tá najlepšia správa...“

Pochybovačne som zdvihol obočie. „Je aj nejaká lepšia?“ Môj skepticizmus sa nedal zakryť. Bál som sa veriť niečomu krásnemu. Nádeji, ktorá by ma sklamala.

„Áno. Nezomrieme!“ vydýchla s úľavou. V duchu som sa ironicky pousmial nad slovom zomrieť. Tak ako aj môj syn, aj ja som veril, že v skutočnosti sme už dávno mŕtvi. Len prežívame. Nežijeme.

„Nespoliehal by som sa na to,“ povedal som prázdnym hlasom. Všetko vo mne sa teraz sústreďovalo len na jedinú vec. Ochrániť Mary. „Nech sa zmenilo čokoľvek, od svojho rozhodnutia neustúpim. Odíde s Jacobom.“

„Nie, ani ja sa nespolieham,“ povedala Alice už trochu miernejšie. „Ale naozaj by ma zaujímalo, čo sa zmenilo, keď nastal taký veľký obrat. Nemá to logiku. Jedno rozhodnutie – tvoje rozhodnutie – predsa nemohlo tak závratne zmeniť všetko.“

„Tomu neverím ani ja,“ pripustil som.

„Rozhodnutia sa navzájom ovplyvňujú. Mohlo stačiť aj jediné,“ prehovoril Jasper. Mal pravdu. Mohlo to zmeniť niečie rozhodnutie, ale jedno som vedel naisto. Moje to určite nebolo. Nikoho z nás, pretože Alice by to už dávno videla.

„Carlisle, nech je to ako chce, rada sa chytím aspoň malej nádeje. Predovšetkým, ty by si mal." Znelo to ako rozkaz. „Teraz je dôležité, aby si sa nevzdával.“ Jej hlas bol ešte vzrušenejší ako predtým.

Niečo mi chcela povedať, no zrejme nevedela nájsť správny spôsob. Zrazu pôsobila nerozhodne. Existuje ešte vážnejší dôvod, pre ktorý by som to nemal vzdávať? Vážnejší ako moja rodina? Vážnejší ako osoba, ktorú milujem nadovšetko? Znovu mi prebleslo hlavou jej meno. Mary, milujem ťa... Chcem ťa... Nedovoľ mi ublížiť ti... Nie, prestaň... prosím, nie... Nie... Vzal som si ju nasilu. Ublížil som. Zranil som. Nikdy mi to neodpustí. Nikdy sa na mňa nedokáže pozrieť, bez strachu... Ako sa pozriem ja na ňu? Ako budem môcť byť vôbec v jej prítomnosti po tom všetkom, čo som jej urobil?

V tej chvíli som mal chuť to naozaj vzdať. Nemusieť to podstúpiť. Ten príšerný strach, že jej znovu ublížim a že ju stratím. Naveky.

No potom sa stalo niečo, čo ma znovu prebralo do reality. Tentoraz to nebol Jasper. Bol to Alicin tichý, zvonivý hlas. „Carlisle, ona čaká tvoje dieťa.“

<< 28. kapitola | 30. kapitola >>

Tak, táto kapitola sa mi písala straaašne ťažko. Trochu sme sa zamotali a ja celkom prestávam rozumieť tomu, ako to tie moje postavy vlastne mysleli (no jo, dlhá pauza od písania robí svoje), ale mávam občas záblesky pochopenia, ktoré sa potom snažím zachytiť na papier... Dúfam, že sa z tejto zamotanej situácie rýchlo vymotám.

BTW: ďakujem Inome za povzbudenie a komentáre, keďže už to asi nikto iný nečíta, tak to píšem odteraz pre teba!

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 29. kapitola: