Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 27. kapitola

05.01.2012 (07:00) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 934×

„Do čerta!“ zakliala som a udrela som celou silou do steny. Carlisle mi nedal ani šancu sa obhájiť, presvedčiť ho. Tak zaryto veril tomu, že koná správne... Keby som ho len mohla nejako zdržať! Už len šesť dní do odchodu. Šesť posledných dní strávených s Carlisleom.

Po mojom nechcenom vyznaní sa nič nezmenilo. Tváril sa, akoby nič nepočul. Tváril sa, že mu nezáleží na mojich citoch. Bol absolútne chladný. Znovu som tresla päsťou do nedotknutej bielej maľovky. Moje nivočenie domu nezostalo bez následkov. Prebúrala som malý otvor do vedľajšej miestnosti. Bolo mi jedno, že sa na zem zosypali všetky obrazy a knihy. Omietka mi zostala na ruke, ktorá skončila bez jediného škrabanca. Moja premena sa očividne dala do pohybu. Bola som omnoho silnejšia, nezraniteľnejšia. Menila som sa v upíra – pomaly, ale isto – a nie bezbolestne.

„Čo sa deje?“ vletel dnu Carlisle. Strhla som sa pri pohľade na jeho rozhnevanú tvár. Bol taký prísny.

„Nič. Len trochu nervy,“ ospravedlnila som sa a začala som naprávať obrazy. „Kde je Alice?“ Všimla som si, že už pár hodín sa neukázala v mojej izbe.

„Na love,“ odvetil Carlisle trochu nervózne.

„A ostatní?“

„Tiež,“ dodal ešte opatrnejším tónom. Zdalo sa mi to, alebo sa pokúšal vyhýbať samote so mnou? Mala som šancu si s ním pohovoriť súkromne. Pokúsiť sa ho znovu presvedčiť. Ale vedela som, že by neustúpil. Nebolo inej možnosti. Nemala som na výber. Aj keby som sa pokúsila zabiť, Volturiovci boli natoľko silný súper, že aj bezo mňa by ich porazili.

 „Carlisle,“ zastavila som ho v momente, keď sa pokúšal odísť. Už len šesť dní, pripomínala som si. „Chcem sa porozprávať.“

On zaváhal. Cítila som, že má chuť zmiznúť, no niečo ho tu držalo. Napokon podľahol tomu „niečomu“ a zavrel dvere. Oprel sa o stenu a zadíval sa na mňa intenzívne, prebodávajúc ma pohľadom. Odvaha ma náhle opustila. Čo som si to nahovárala?

„Tak spusť,“ povedal s malým úsmevom, za ktorým sa skrýval strach.

„Ak zomrieš... Ak zomrieme..“ Znovu sa mi do očí tlačili slzy. Nemohla som na to myslieť. Musela predsa existovať nejaká možnosť.

„Áno?“ spýtavo na mňa pozeral. Jeho pohľad bol plný smútku, no zároveň očakávania.

Párkrát som sa nadýchla, pretože slová sa mi znovu a znovu zasekávali v hrdle. „Ja... chcem, aby si vedel... že ťa... milujem.“ Môj žalúdok urobil salto. Mala som čo robiť, aby som sa udržala na nohách. Carlisle stál rovnako nehybne ako doteraz, priam nalepený na stenu, no videla som, že za jeho kamennou maskou prebieha dosť divoký vnútorný boj. Priala som si vedieť čítať myšlienky. Toto bolo už druhýkrát, čo som mu to povedala. Tentoraz priamo.

„Nič to nemení na fakte, že odídeš,“ vysúkal napokon zo seba. Hlas mal omnoho tichší, tak, že som ho ledva začula. Nemohla som uveriť tomu ako sa správa. Toto bolo to stopercentné Edwardovo "on ťa miluje"? Všetko nasvedčovalo tomu, že tu zo seba robím idiota.

„Do čerta,“ znovu som zahrešila popod nos, chytajúc sa za vlasy. Nemohla som sa ubrániť slzám. Som totálna krava. On ma nemiluje. Ako som mohla byť taká hlúpa? Cítila som sa úplne ponížená. No hlboko v mojej sebaľútosti sa ozval nahnevaný hlások. To necháš len tak? Bez boja? Ani si neoveríš, čo k tebe skutočne cíti? V panike som nevedela, čo urobiť, no potom mi napadla jediná vec, ako si byť istá.

Podišla som k nemu, potkýnajúc sa o vlastné nohy. On stál aj naďalej ako prikovaný k stene a nič nenaznačovalo, že sa chystá zdrhnúť – až do chvíle, kým som k nemu nepodišla celkom blízko a potom, úplne roztrasene, som sa svojim telom pritlačila na jeho. Sledovala som jeho bezkrvé pery ako sa takmer nebadateľne chvejú a pohľad, ktorým ma intenzívne prepaľoval. Dlane mal kŕčovito zložené vedľa tela a zaťaté v päsť. Potom som to spravila. Čo najrýchlejšie, aby som nemala čas znovu zaváhať, som sa postavila na špičky, rukami sa omotala okolo jeho krku a spojila som svoje pery s tými jeho.

Najprv som nevedela, čo sa deje. Modlila som sa, nech je to len nočná mora, no keď som sa znovu pozrela do jeho očí, bola som si stopercentne istá, že je to skutočnosť. Neopätoval mi bozk. A nielen to. Nielen, že ho neopätoval, on bol úplne zarazený a v kŕči sa tlačil na stenu, akoby sa snažil dostať odo mňa čo najďalej. Zmätene som od neho odtrhla tvár a pozrela sa na neho. Viečka mal pevne zovreté, akoby sa bál na mňa pozrieť a pery pevne stisnuté. Stále sa chveli.

„P...prepáč,“ zahabkala som, stále sa opierajúc o jeho tvrdé telo. Cítila som sa hlúpo. Ale aspoň som si to overila. Nemiluje ma. Nič ku mne necíti...

Potom zrazu otvoril oči a zahľadel sa na mňa tak spaľujúcim pohľadom, až mi to vyrazilo dych. Chvíľu som len tak nechápavo stála. Trvalo mi možno pol minúty, kým som si uvedomila, že na mňa ešte stále civie a jeho pohľad nie je vôbec taký, ako pred minútou. Rovnako intenzívny a hlboký, no zrazu sa zdal desivý a hrôzostrašný, chladný a žeravý zároveň. Možno to bolo farbou jeho dúhoviek. Prekvapene som si uvedomila, že ešte nikdy som ho nevidela s ónyxovo tmavými očami.

A to nebolo jediné, čo sa zmenilo.

Zrazu som si začala uvedomovať aj iné veci. Hoci sa on nepohol ani o milimeter, niečo na ňom sa rozhodlo pohnúť. Vystrašeným pohľadom som skĺzla nižšie, najprv na jeho krk, hruď, brucho a zastala som kúsok po ním. Stále som bola na ňom natlačená. Myslím, že pri mojom pohľade si uvedomil, čo sa stalo a vtedy sa spamätal, rýchlo ma odstrčil a vyštartoval z dverí ako zmyslov zbavený.

Vtom mi napadla šialená myšlienka.

<< 26. kapitola | 28. kapitola >>

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 27. kapitola: