Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nephilim - 17. kapitola

09.04.2011 (07:00) • Nephilim • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1232×

„Počul si už tú novinu? Blackovci sa vraj vrátili do rezervácie,“ prehovoril Simon, keď odišiel posledný pacient. Dnes bol rušný deň. Jar bola pre mňa vždy trochu hektická - opäť začína chrípkové obdobie, tak sa nám čakáreň plnila kašľajúcimi a kýchajúcimi pacientmi.

„Áno, počul som.“

„Ktovie ako sa darí Jacobovi. Som zvedavý, prečo sa rozhodol vrátiť. Nedostal náhodou štipendium do Washingtonu?“

„Zdá sa, že sa mu v novej škole nepáčilo,“ vyhlásil som po krátkom zamyslení. Nechcel som si priznať tú druhú možnosť.

„Možno sa mu páčilo,“ žmurkol na mňa Simon, „možno len nevydržal bez tej tvojej Renesmé.“

Ó, áno. Renesmé. To bol hlavný dôvod, pre ktorý som sa potešil, keď sa Jacob rozhodol venovať svojim vlčím záležitostiam niekoľko míľ od Forks. Neodsudzujem nikoho - mne neprináleží privilégium súdiť – len mám isté obavy z toho, ako sa taký vzťah môže ďalej vyvíjať. Renesmé je dospelá, zrelá žena, aj keď naveky bude v mojich očiach len dieťaťom, milovanou vnučkou a anjelom, ktorého musím chrániť, tak ako som ju chránil celé to obdobie, keď jej kroky boli ešte neisté a život na pokraji konca. Nedovolím, aby jej niekto ublížil. A už vôbec nie prchký Jacob. Myslel som si, že za tie roky dospeje, naberie trochu múdrosti. No hľadať v ňom rozvážnosť bolo ako hľadať ihlu v kope sena – a to nebolo vôbec zapríčinené jeho vlčou podstatou. Jacob bol jednoducho taký – svojský, extrovertný, excentrický a nerozvážny mladík – asi naveky.

„Je mladý, zatiaľ to nie je vážne, len prvá láska – taká, pri ktorej sa človek dopúšťa najviac chýb,“ vysvetlil som. Simon na mňa pozrel so zdvihnutým obočím.

„Si si istý? Mám dojem, že Renesmé je veľmi rozumná a Jacob zase nie je učebnicový príklad na mladíka. Dobre vieš, že sa stará o svojich súrodencov a k tomu má na starosti celú rezerváciu. Povedal by som, že už je z neho silný mladý muž.“

„Hó, hó, Simon, nehorí. Žiadne unáhlené závery!“ snažil som sa ho vyviesť z omylu. Simon bol dobrý lekár a rovnako mu to dobre pálilo. Nedal sa len tak ľahko oklamať. Dokonca som mal niekedy pocit, že do vecí vidí hlbšie než ja – pretože ja ich niekedy nemám chuť vidieť také, aké v skutočnosti sú.

„Veď len uvažujem,“ upokojoval ma. „Pozri, nech je to ako chce. Jacob je dospelý a Renesmé za chvíľu tiež. Na tvojom mieste by som si s nimi vážne pohovoril. Zdá sa mi, že za toho polroka ich vzťah nabral otáčok. Možno by si ich mal usmerniť...“

„Neboj sa, pohovorím si,“ sľúbil som, no v skutočnosti som to nemal v pláne. Nebolo treba sa zhovárať. O čom? O tom, že už sú spolu takmer desať rokov a ich vzťah je stále intímnejší? Zakaždým o čosi viac, než by som si prial. Najhoršie je, že to spôsobuje konflikty medzi Nessie a ostatnými, akoby sme už nemali dosť rozbrojov.

„Maj sa, Carlisle!“ pozdravil ma Simon a dvere za ním sa zabuchli.

 Keby tak chceli moje starosti odísť s ním. Aj keď som zostal v ambulancií sám, nikde som sa nemohol schovať pred útokmi vlastného mozgu a zvláštnymi asociáciami, ktoré tak často dokázal splodiť. Najnovšie som si uvedomil, ako sa mi čoraz ťažšie darí brániť pred myšlienkami na Mary.
Je toho naraz príliš veľa. Už sa mi nedarí venovať sa pacientom s takou vervou, akou som to robil doteraz. Posledné týždne mám myšlienky zamorené nechutnými obrazmi, ktoré sa tam nabrali ani neviem ako, neviem odkiaľ – veď som sa im tak bránil! A k tomu Jacob... Mohol by som dať ruku do ohňa za to, že práve teraz sa radostne zvítava s Nessie. Viem si predstaviť Bellin nahnevaný výraz, Edwardov potláčaný hnev a Nessie, ktorá sa roztápa šťastím v Jacobovom objatí...

Všetko je také komplikované...

Pohľad mi skĺzol na môj kufrík. Skoro som na to zabudol! Rýchlo som otvoril klipsu a vytiahol som malú sterilnú skúmavku, v ktorej bola hustá tmavočervená tekutina. Pretrepal som jej obsah - našťastie sa nezrazila. Zobral som svoje veci a zamkol som ambulanciu. V suteréne na mňa už čakalo dobre vybavené laboratórium - dobré, vzhľadom na pomery v tomto malom meste. No musel som si pripustiť, že v mojom dome a mojej pracovni tých prístrojov nájdem podstatne viac. Veď som nemal kde inde investovať peniaze – ako do vedy a vzdelávania. Doma som však nemohol urobiť to, čo som sa chystal. Pracovať s krvou na mieste, kde sa to hemží upírmi je ako hrať sa s odisteným granátom. Tu je to bezpečnejšie.

Zobral som sklíčko a kvapátkom som opatrne nabral malé množstvo krvi a kvapol som ho do stredu. Nastavil som objektív mikroskopu a so vzrušením som sledoval výjav, ktorý sa mi naskytol. Inštinkty ma nesklamali. Bolo to niečo, čo som doteraz ešte nikdy nevidel. Na prvý pohľad to bola krv obyčajného človeka, trpiaceho väčším množstvom závažných ochorení. Keby sa do toho mikroskopu pozrel Simon, okamžite by ju dal odviezť do nemocnice... Nie, nie – rovno do márnice.
Lenže, čo sa dá očakávať od Nephilima? Ešte raz som sa pozrel do objektívu a začal som postupne zapisovať všetky nálezy.

Rouleau – to by vysvetľovalo jej neustálu únavu a chladné končatiny, no nebol som si vedomý, že by Mary jedla mäso, pila kávu, alebo fajčila. Nie, to nebude hlavný problém. Dokonca aj závažná anémia má tieto príznaky. A toto je naozaj závažná anémia. Počet erytrocytov je teda naozaj nízky. Normálny človek s takým počtom červených krviniek by už dávno ležal na transfúzií... Nedostatok trombocytov. Žeby transfúzna reakcia? Všetko je lepšie ako rakovina... A ďalej... Pozrel som sa pozornejšie, no nech som akokoľvek ostril zrak, nedokázal som presne určiť, čo to je. Podobalo sa to na fosfolipidy, ale nemalo to typický okrúhly tvar, stále sa to menilo... Akoby to bolo živé.

Zobral som zvyšnú vzorku. Musím urobiť DNA testy a potom hneď domov. Nedovolím, aby mi ušlo niečo dôležité.

*  *  *

„Jacob!“ zvolal som - snažiac sa, nech to vyznie nadšene - keď som prichytil mladého Blacka v nie príliš spoločensky vhodnej polohe sa objímajúc s Renesmé. Jacob okamžite vyskočil na nohy a so skrývaným zahanbením mi podal ruku.

„Rád vás opäť vidím, Carlisle!“

„Podobne,“ zaklamal som. „Ako sa darilo na misii?“

„Zatiaľ nič nové... Len sa potvrdili naše ehm... obavy,“ prešiel do šepotu. Nebolo pochýb, že celý dom má v tomto momente nastražené uši. Počuli všetko jasne – od slova do slova. Tu sa nič neskryje. „Tie odporné pijavice sa chystajú napadnúť všetky – citujem - nepríhodné klany. Som si istý, že tá blonďavá krava mala na mysli práve teba a tvoju rodinu. Prípadne iných vegetariánskych vyciciavačov.“

„Jacob!“ ozvala sa Nessie pobúreným tónom.

„Prepáč, zlato, to je inštinkt,“ pousmial sa Jacob ospravedlňujúco.

„Ten tvoj inštinkt chvíľami dosť značne uráža mňa a moju rodinu.“

„Okej, okej. Už som ticho.“

„Ako to myslíš? Počul si ju?“ Nová správa ma prekvapila. Nečakal by som, že sa svorke vlkov podarí dostať tam, kde sme sa my nemohli ani priblížiť. Hlavne po tom, čo sa už naši mimoriadne nebezpeční nepriatelia mali tú česť zoznámiť s ich ostrými tesákmi. Žeby neopatrnosť zo strany Volturiovcov? Nemožné.

„Samozrejme. Myslíš, že sme nejaké béčka?“ povedal hrdo a pri tom nápadne poukázal na hŕbu svojich svalov, ktoré tvorili jeho prevažnú väčšinu. „To, že neklamem, ti môže dosvedčiť aj Sam a Paul. Boli tam so mnou.

„Neverím, že ste sa stratili v dave turistov.“

„To mi ver,“ zasmial sa Jacob. „Tie pijavice si nás ani nevšimli... Až keď prišli na rad hody, boli veľmi prekvapení, kto sa to k nim dostal.“ Jeho pohŕdavý smiech znel takmer cez celý les. Ako mohol byť len taký hlúpy?

„Pochybujem, Jacob. Ten tvoj smrad by si všimli už na kilometre,“ ozval sa Edwardov hlas. „Renesmeé, choď na chvíľu do vnútra. Potrebujem si s Jacobom pohovoriť.“

Jacob sa na neho škaredo zamračil a pevnejšie stisol Nessie za ruku. Tá však poslúchla Edwarda a s ospravedlňujúcim pohľadom nás nechala osamote.

„Máš na srdci niečo dôležité?“ prehovoril Jake stroho. Ešte stále to medzi ním a Edwardom iskrilo. Posledných pár rokov si v striedavých obdobiach k sebe našli cestu, no vždy to potrvalo len chvíľu. Pár mesiacov a jedná hlúpa narážka stačila na to, aby ich znovu postavili proti sebe. Asi to tak malo byť. Vlkolaci a upíry si spolu nikdy príliš nevychádzali.

„Si tak príšerne namyslený a hrdý, keď robíš také hlúposti, alebo si naozaj taký hlúpy?“ precedil cez zuby Edward, krotiac chuť odtrhnúť mu hlavu.

„Fajn, ako chceš. Idem domov. Nemá význam chcieť štipku vďaky od nejakej podlej pijavice,“ otočil sa Jake na odchod.

„No tak!“ povzbudzoval ho Edward. „Nechcel si si náhodou moju lebku zavesiť ako suvenír na dvere? Do toho!“ Edward vedel, že Jacob sa ovláda len kvôli Nessie.

„Nechaj si to, Edward. Snažil som sa len pomôcť,“ povedal naraz miernejšie.

„Pomôcť tak, že ich privedieš priamo sem?“

„Skôr či neskôr by aj tak prišli! Myslím, že veci som tým neurýchlil, ale aspoň som získal nejaký obraz o tej situácií... Alebo by vás snáď dokázala pomôcť vaša pokazená jasnovidka?“

„Je to len dočasné,“ zavrčal Edward.

„Dočasné?“ vybuchol Jake takmer do smiechu. „To, že vlci sa pridali na stranu Volturiovcov určite nie je dočasné. Myslíš si, že ešte niekedy bude schopná vidieť rozhodnutia gardy? Určite nie, keď sú obkolesení svorkou vlkov! Ste v pekne veľkých sračkách, Edward - a ja tiež. Nenechám vás v tom samých, rozumieš?“

Moje mŕtve srdce sa zachvelo. Opäť sa to začína? Edwardova kamenná tvár bola bezvýrazná. Potom mi venoval jediný pohľad, ktorý ma utvrdil v tom, že som mnou súhlasí. Je to tu opäť. Minulosť sa opakuje... No tentoraz je to ešte horšie. Tentoraz to nie je Renesmé, koho musíme ochrániť. Je to oveľa, oveľa horšie...

„Jacob, tento rozhovor počká,“ prerušil som ich, „teraz ti, v prvom rade, musím niekoho predstaviť.“

* * *

<< 16. kapitola | 18. kapitola >>

Autor: Nephilim (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nephilim - 17. kapitola: