Tak, deviata kapitola. Síce to nie je úplne celé stretnutie, je to jeho začiatok. Po šiestej kapitole som dlhšie žiadne nepridávala, ale chcela by som, aby bola každý deň nová, takže dúfam, že to aj dodržím. No ale niekedy sa mi nechce, keď viem, že niet pre koho písať :( takže ten, kto to dočíta, by mohol napísať komentár.
10.03.2011 (07:15) • Elie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 756×
Stále mi niečo chodilo hlavou. Vedela som, že niečo tu nie je v poriadku. Asi som na niečo zabudla. Alebo sa mi to len zdá? Na to si spomeniem, ale neskôr.
Vypla som vodu a hodila na seba nejaké tepláky a tričko asi po kolená. Tie handry vyzerali akoby som ich mala po Charliem. Čo keď sú naozaj po ňom? Spomenula som si, že odišiel. Zase ma tu nechal. Začala som kašľať. Sadla som si na posteľ a chytila hrdlo. Bolelo. Riadne som si ho podráždila. Chcela som povedať, že by som možno šla do La Push. Povedia nejaké hebrejské zaklínadlo a ja sa vyliečim. Charlie mi stále hovorí, že nie sú až takí zaostalí, ako o nich stále hovorím, ale mne je to jedno, nepočúvam ho.
Bolesť pomaly slabla a ja som si všimla môj mobil. Bol hodený na dlážke. Kto ho tam dočerta hodil? Pozrela som naň a už bol pri mne.
„Čo si tam robil?“ kárala som ho. Zazrela som novú správu. Otvorila som ju a čítala... Nič zaujímavé. Od operátora. Za moje telefonovanie mi strhli bla, bla, bla... Tak veľa? To nie je možné! Včera som telefonovala iba s Jessicou - a to nie dlho. A vtedy ma osvietilo. Dneska idem von s tým... cudzím oným! Nie! Ako som to mohla urobiť? Vyhovorím sa, že som chorá. Ja s ním nikam nejdem. Niežeby bol škaredý, ale hovorili sme spolu dokopy asi... päť minút! Nie, nejdem!
Sedem hodín
Zatiaľ som sa len učesala. Musím si naniesť na mihalnice riasenku, potom ešte nejaký rúž a tiene. Zvládnem to? Nie, nejdem. Prečo sa vlastne chystám? Rozstrapatila som si vlasy a ľahla na posteľ.
Sedem hodín a šesť minút
Vlasy som si dala do chvosta a natierala si rúž. Oči som mala hotové, už len... Nalakovať nechty? Nie, to ja nerobím, a aj tak, veď nejdem. Rozpustila som si vlasy, rúž zmazala a oči... už bolo neskoro. Skryla som sa pod posteľ (kto vie prečo) a sledovala stenu.
Sedem hodín a jedenásť minút
Vlasy som mala spojené zelenou stužkou. Nedala som si rúž, len obyčajnú, trochu lesklú, pomádu. Stačí mi to. Nakoniec som si mliekom pretrela celé oči. Takže jediné, čo vlastne mám, sú ústa a vlasy. Tak pôjdem? Asi nie. Čo mu poviem? Asi že mi je to veľmi ľúto, ale bolí ma brucho.
No musím ho privítať v peknom oblečení. Neobliekla som si to najlepšie, len čierne tričko a nohavice. Mala by som ho odradiť, aby nebol veľmi sklamaný, keď ho pošlem domov.
Pomyslela som si, akoby sa mohol tváriť. Mohol by sa na mňa hnevať, mohol by plakať (no jasné), mohol by kričať, mohol by skákať od radosti... Akoby som sa mohla najviac strápniť? Nie, poviem mu nejakú blbosť, lebo keby som na to šla tvrdšie, povedal by to Carlisleovi. Predpísal by mi zlé lieky, čo by mi ublížili. No dobre, to by asi neurobil, ale prestal by ma liečiť. Jasné, vyhovorím sa na niečo... A už viem čo - na už dávno spomínanú - bolesť brucha. Alebo hrdla. Alebo, že tak kašlem, až mi je zle. Alebo...
Zazvonil zvonček. Skoro som dostala infarkt, keď som to počula. Bolo o päť minút osem. Do čerta. To by mal byť on. A kde je Charlie? Vzala som si mobil, či mi náhodou nevolal a nevolal. Poslal SMS. Bolo tam, že sa trochu dlhšie zdrží s Billym - zase u Jima. Nemali by sa stretávať tak často. Alebo je aj dnes zápas? Nad tým som už nestihla poriadne premýšľať, lebo som práve otvárala dvere tomu pre mňa stále cudzincovi. Bola som nervózna, ako mám vyberať slová? Stál tam, vo dverách a asi plný očakávaní. Pche, tvári sa, že nevie, že na mňa sa nedá spoľahnúť.
„Ahoj.“ Usmial sa. Mal tričko a nohavice - prevažne čiernej až šedej farby - cez plece prehodenú koženú bundu. Už viem, že je namyslený. Tú bundu som videla na internete - v jednom výklade - a stála dosť veľa. Polovica môjho šatníku bola lacnejšia než ona.
„Ahoj,“ povedala som zachrípnuto.
„Ideš von?“
„No... Mám na výber?“ A šla som. Musím mu to povedať čo najrýchlejšie.
„Vieš, ja, nikdy by som len tak nešiel niekam von po takom krátkom rozhovore. Ale ver mi, že teraz je to iné. Neskôr možno zistíš prečo,“ hovoril a pozeral sa pritom do zeme. Potom sa na mňa usmial. Až teraz v noci som videla farbu jeho očí - zlatá. Keby som takú mala ja. Bola totiž prekrásna. Žiarila slnkom.
„Hm...“ Krútila som očami. Teraz sa musím rozhodnúť. Ja viem, beriem to trochu dosť vážne, ale nemôžem si pomôcť... Asi sa vyhovorím. Alebo nie? Prinajhoršom si bude myslieť, že ide o niečo vážne. Nie. Čo teraz?
Autor: Elie, v rubrice: FanFiction na pokračování
Diskuse pro článek Nemožno 9. kapitola:
Přidat komentář:
- A bit of different (reality) - 6. kapitola
- A bit of different (reality) - 5. kapitola
- A bit of different (reality) - 3. kapitola
- A bit of different (reality) - 2. kapitola
- A bit of different (reality) - 1. kapitola
- Minulost žije s námi - 23. kapitola
- Je příliš pozdě... Nenávidím tě - 16. kapitola
Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz
...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů
Kdo je tu z členů? Klikni!