Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemožno 5. kapitola

22.02.2011 (07:45) • Elie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 858×

Ďalej sa nedeľa len ťahala, skôr vláčila. Charlie pozeral na nejaký zápas, a ja som sa len tvárila, že pozerám. Nebavilo ma to. Keď však Charlie vyskočil z kresla a začal sa na mieste točiť, povedala som si - dosť. Hneď som aj vstala a šla hore. Ani si ma nevšimol.

Moja izba bola úplne rovnaká ako pred hodinou. Žiadny spadnutý meteorit. Mňa to už štve! Stále to isté. Môj život nepozná zmysel slova zmena. Nikdy ho totiž nepoužil v praxi. No áno, raz hej. Keď som sa odsťahovala od mojej mamy. Och, ako rada by som tam na týždeň šla a užila si slnko... Roztúžene som sa pozrela von oknom. Prší. Aké skvelé. Ale má to jednu výhodu - počasie ma donúti ostať doma, a keďže sa tu nedá nič iné robiť, budem sa bifliť. No nie je to žiadna zábava, ale môj prospech už dávno potreboval zmenu. No, učila som sa už aj predtým, ale hneď na druhý deň som na všetko zabudla a nijak sa nenáhlila získať stratené vedomosti späť. Teraz to musím napraviť. Už len kvôli prijatiu na vysokú. No nie už len kvôli prijatiu na vysokú.

Z poličky som vybrala hrubú knihu. Niekto by si pomyslel, že je to nejaká rodinná encyklopédia prúdiaca z generácie na generáciu ako dedičstvo, ale je to len učebnica zo školy. Otočila som si poslednú látku, ľahla si na posteľ a čítala... Snažila som sa zapamätať si toho čo najviac, ale nešlo mi to. Bola som unavená na takúto vážnu námahu. A bolo to vidno aj navonok, zaspala som. Viem to, lebo o pol dvanástej ma prišiel Charlie zobudiť. No nie tak celkom zobudiť, prišiel odložiť knihu a prikryť ma, ale zobudila som sa. Stihla som si umyť zuby, a potom som už naozaj potrebovala spať.

Vidím seba, ako ležím na zemi a... umieram? Cítila som tam bolesť, veľmi veľkú... Takto zomriem? S takým trápením? To sa radšej zabijem hneď... Ale počkať. Ten hrozný pocit nepatril mne. Nebola som sama.

„Dobré ráno, Bella, ideme k lekárovi!“ zakričal niekto. Jasné, Charlie. Pomaly som sa prebúdzala.

„Nie, ja nejdem. Nechce sa mi.“
„Nič som sa ťa nepýtal. Vstávať, mladá dáma, ako si sa vyspala?“ Otvorila som oči a zašepkala:

„Neviem... Bolo to zvláštne.“
Ani neviem, prečo som hovorila potichu. Vstala som a zhlboka sa nadýchla. Začala som kašľať. Prekiata choroba, keby si už nebola prekliata tak ťa prekľajem! Charlie zatiaľ zmizol niekde v kuchyni, asi sa znova pokúšal upiecť omeletu alebo praženicu. Vždy sa bude len pokúšať. Obliekla som sa, umyla, a zišla dole. Riadne to tam smrdelo a všade bol dym.

„Ó, už sa neviem dočkať, čo za špecialitu si pripravil.“
„No, Bella, mám taký dojem, že si budeš musieť dať vločky,“ usmial sa Charlie. Nič iné som ani nečakala. Bohužiaľ sme museli vyvetrať, takže som tam hnusnú zimu. To sa nemôžem ani normálne naraňajkovať.

„No poď, Bella, už toľko nezdržuj,“ volal ma. Pokrútila som hlavou:

„Ja? No dovoľ! Mne totiž vždy všetko na panvici zhorí, však?“
„No jasné...“ frflal. Neviem, čo hovoril ďalej, lebo som ho vôbec nepočúvala. Sadla som do auta a moja jediná starosť bola ostať nažive. No, to až tak nie. Na starosti som mala aj - neotvárať dvere počas jazdy, a keby sme havarovali, zavolať pomoc. Po chvíli rozmýšľania (ktoré ako vždy v mojom prípade nikam nevedie), sme konečne zastavili. To už sme tu? Prešlo to rýchlo. Vystúpili sme a šli už známym výťahom na známu chodbu. A ja som cítila známu silu. Bola o niečo silnejšia ako minule. Keď som ju cítila, bola som celá napnutá a chcela som... kričať. Prišli sme do ambulancie, doktor tam však nebol. Dnu nás pozval jeho syn. Ako sa len volá... Edmund... nie... E... Edward! Presne to je ono.

„Carlisle má teraz pauzu, no už sa mu končí. Za chvíľu bude tu,“ vysvetlil nám. Mala som pocit, ako keby som ho videla po prvý krát. Pamätá si vôbec ako sa volám? Ja som si pamätala. No, na polovicu. Alebo na trištvrte. Tak sa mi to pozdáva viac. Ďalej hovoril:

„Ak za ním chcete skočiť, pán Swan, mal by byť dole pri automate na kávu. Aspoň sa trochu poponáhľa.“
„Myslíte?“
„Jasné!“ povzbudzoval môjho otca. Ale ja s ním nechcem ostať sama. Bude mi trápne. Bola by som úplne pokojná, keby... no jednoducho, sama som sa s ním cítila neistá a ohrozená. Ohrozená? Som čarodejníčka! Nejaká sila mi ostala. No je to pravda. Okrem prenášania predmetov viem pri veľkom sústredení aj viac. Keby nebola tá hlúpa vojna medzi rasami, vedela by som urobiť zemetrasenie! A čo úbohý upír (no dobre, zomrela by som skôr, než by som stihla povedať švec)? Ten niečo také nikdy nedokázal. Našťastie už vymreli, prašivci jedni.
Tak Charlie vstal a šiel.

„Ahoj, Bella. Môžem ti tak hovoriť?“ Pozrel sa na mňa. Nevedela som, že si ešte pamätá moje meno.

„Jasné. A ja tebe môžem hovoriť... Edward?“
„Nie. Radšej mi hovor Edward.“
„Pokúsim sa,“ zazubila som sa. To je odmietavec. Existuje niečo také? Nie. Stop. Bella, zase si hnusná! Čo sa ti to robí, že si zrazu protivná ako... jašterica?
Jašterica nie je protivná ty, ty dážďovka!
Tak do dážďoviek mi nadávať nebudeš!
Ha! A čo uro...

„Si v poriadku?“
„Och, jasné... trochu som rozmýšľala.“ Začervenala som sa.
„A čo sa ti snívalo?“ opýtal sa. No super. Toto som nechcela. Čo mám povedať? Dobre dobre, pravdu.

„V sobotu sa mi snívalo o čiernej. Keby to bolo nič, tak sa hneď zobudím, no nie? A v nedeľu... som ležala a asi zomierala. Cítila som obrovskú bolesť, ale nebola moja. Cítil ju niekto iný,“ opisovala som mu sny. Vypleštil oči. Ale vypleštil ich pokojne (čo je to, preboha, za sprostosť?!). Hneď sa zatváril normálne, ale hlavou mieril k zemi. Nechcel sa na mňa ani len pozrieť.

„A čo sa snívalo tebe?“ vyskočila som zrazu.

Autor: Elie, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemožno 5. kapitola: