Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemožno 44. kapitola

13.05.2011 (10:00) • Elie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 895×

Nie, nie, nie, nie, nie. Som zúfalá. Som strašná. Som, som, som, som, som... Neviem, čo robiť. Celý čas nepočúvam učiteľky a učiteľov, na všetko kašlem. A dnešný deň som si namiesto toho lámala hlavu nad tým, čo ďalej. Musím si nejako vybiť energiu. Urobím niečo proti pravidlu. Možno ma vylúčia! A možno  mi odoberú schopnosti! Och, aká by som bola šťastná. Ale teraz k realite. Pôjdem do tej knižnice. Tak nejako to bolo aj v Potterovi, ibaže on mal neviditeľný plášť. Ja sa budem musieť vynájsť inak. Ale on vedel, kde tá knižnica je! Ja neviem.

Už bolo po vyučovaní, tak som sa šla do izby spýtať Júlie.

„Kde je tá knižnica, do ktorej nemáme ísť?“ vyvalila som to na ňu po lopate.

„Ak chceš získať ingredienciu na ten nápoj, čo ťa zmení, varujem ťa. V knihách by si to hľadala aspoň dva dni.“ Zasmiala sa.

„Nie. Jednoducho tam chcem len ísť.“
„Ak si myslíš, že ťa vylúčia alebo ti ešte k tomu odoberú schopnosti, mýliš sa.“ Veď ona mi vie čítať myšlienky! Presne v to som dúfala!

„A čo mi urobia?“
„Tresty. Neviem aké, ale tvrdé.“
„Nemusia ma chytiť!“
„A prečo tam vlastne chceš ísť?“ spýtala sa a začala niečo hľadať.

„Veď kvôli adrenalínu,“ zhíkla som. Bola to pravda. Keď som rozmýšľala o tom, ako utekám v tajomnom bludisku kníh pred vraždiacimi autoritami, zalial ma úsmev a pocit vzrušenia.

„Som normálne dievča v poslednom štádiu puberty. Mám jednoducho nutkavú potrebu porušiť nejaké pravidlo,“ vysvetľovala som jej, zatiaľ čo si Júlia opäť sadala s nejakou fľaštičkou. Otvorila ju a začala si lakovať nechty.

„Chápem ťa, ale toto nie je dobré miesto.“ Neodtrhla pohľad od svojej práce.

„Pozri, keď sa ma niekto opýta, od koho viem kde to je, poviem, že... že od nejakého študenta, ktorého som stretla na chodbe a už ani neviem, ako vyzeral.“
„Veľmi zlý nápad.“ Smrad laku sa už šíril po izbe.

„Ak mi to nepovieš ty, povie mi to... napríklad Mississippi!“ oborila som sa na ňu.

„Nepovie ti to.“
„Prečo?“
„Niekedy bola knižnica prístupná. Žiaci to začali využívať, a bla, bla, bla... tak ju uzavreli a nováčikom vnútili, že je to prísne zakázané, ničím nezaujímavé miesto. Ale tí pôvodný, čo ešte študovali to vykecali a dostalo sa to až ku mne. Učiteľka otvorene vyhlásila, že to už nemáme nikomu hovoriť, lebo vie, že všetci to vieme... Nechci vedieť, čo by urobili! Nie len mne, ale aj Mississippi. Ak ti to poviem, rovno mi to podaruješ na tácke. Prepáč, ale nie som ochotná riskovať kvôli tvojím náladovkám,“ vyhlásila Júlia. Ťažko som si vzdychla a pobrala sa preč. Aj tak v tej izbe smrdelo.

Musím niečo vymyslieť. Och... ale čo a ako? Dala som si nejaké chrumky, čo boli v skrinke. Rozmýšľala som, ale na nič neprišla. Bol večer. Tak rýchlo... Vstala som a šla zase do svojej izby, snáď Júlia už vyvetrala. Otvorila som dvere a naskytol sa mi nezvyčajný pohľad. Júlia sa vznášala. Síce to bolo len zopár centimetrov od jej nôh po zem, vznášala sa! Mala biele oči, čo znamenalo predzvesť vízie.

„Júlia?!“ chytila som ju za ramená v snahe dostať ju na zem. Nejako to nešlo. Ako som videla, nedýchala!

„Piata chodba... posledné dvere...“ ozval sa z jej úst chrapľavý hlas.

„Čo?“
„Piata chodba... posledné dvere...“ A tieto slová zopakovala ešte niekoľkokrát. Potom klesla na zem a zobudila sa.

„Čo sa na mňa tak pozeráš?“ Nadvihla oči. Potom sa postavila zo zeme a šla si umyť zuby. Ja som sa ani nepohla. Len sa mi to zdalo alebo to miesto, o ktorom hovorila, je... knižnica?

Autor: Elie, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemožno 44. kapitola: