Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemožno 42. kapitola

02.05.2011 (07:15) • Elie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1054×

Zobudila som sa na hlučné volanie Júlie. Keď som otvorila oči, stála priamo predo mnou a víťazoslávne zvolala:

„Konečne!“ A ja som s tou najväčšou nechuťou vstala. Podľa jej paniky som usúdila, že na prvú hodinu obe meškáme, no keď som sa však pozrela na budík, upokojila som sa.

„J. Ú. L. I. A. Júlia. Veď. Je. Len. Šesť!“ zvrieskla som na ňu. Očividne ju to vôbec nerozhádzalo. Na hlave mala potočený uterák, asi si umývala vlasy.

„Ja viem, pokoj. Musíš sa pripraviť, obliecť, naraňajkovať, a to aj niečo trvá.“ Varovne zdvihla prst.

„Bože... Mohla som ešte spať.“
„Čo sa ti snívalo?“ spýtala sa automaticky.

„Bola som s Edwardom.“
„Aha...“ odvetila, no z jej hlasu bolo poznať, že už ju to nezaujíma. Odobrala som sa do kúpeľne umyť si zuby, no a pred umývadlom sa odohral boj.

„Veď si si už umyla vlasy, mala si čas aj na zuby!“
„Nemala. Musela som budiť teba!“ vrátila mi krik. Drgali sme do seba, aby sme tú druhú dostali von. Samozrejme to bola bitka priateľská. Zrazu Júlia zastavila a odišla von. Cestou zakričala:

„Ja som si zuby už umyla!“ Musela som sa zasmiať. Celý čas to robila naschvál! Takže som sa teda pripravila ja, učesala sa, obliekla a zišla dole na raňajky. Okolo kuchyne, ktorú som mala možnosť zahliadnuť len prázdnu, sa teraz hmýrilo kopu dievčat. Prekrikovali sa, hádali, brali si veci z rúk... niečo hrozné. Dokonca som videla jedno dievča, ktoré keď sa s druhým naťahovala o poslednú krabicu vločiek Great Cereal with Vanilla, dala jej aj facku! Júlia mi pošepkala, že spolu bývajú na izbe a vždy sa tak hádajú - samozrejme, priateľsky. Ešte som nepočula o priateľskej facke.

A vtedy som si na niečo spomenula. List! O tretej ráno! Hneď som vybehla hore do izby, ale na okne nebol. Trochu ma to sklamalo. Nie trochu, veľmi. Dosť. Je len niekoľko možností - buď to vzdal, alebo mu niekto niečo urobil. Opäť som prišla do kuchyne, ale už som nebola len taká uvoľnená a ľahkovážna. Trápilo ma to.

Nakoniec sa zistilo, že ani jedno z tých dvoch dievčat, čo si dali kvôli vločkám facku, ich naozaj nechcelo. Ja som sedela na zemi pri gauči aj s Júliou a čakala kedy doje. Ja osobne som si dala mini porciu. Takže skoro nič.

„Budeš hladná,“ povzbudzovala ma Júlia, ale nepomohlo. O niekoľko minút sme vstali a ona ma viedla do triedy. Po tom, čo som sama vyšla z vonka až do našej obytnej časti, som si pripadala ako profík, ale zistila som, že je tu toho ešte viac.

Rozprávač

Edward opäť ležal na zemi. Okolo ruky mal okovy, a hoci pri normálnej sile by ich dokázal od steny odtrhnúť jedna radosť, on tú normálnu silu nemal. Bol oslabený mágiou. Netušil, čo s ním majú, čo s ním chcú. Ako sa však zobudil, zistil, že je niekde inde ako predtým. Bolo isté, že je v podzemý, len toto vyzeralo skôr ako... cela. Poobzeral sa dookola a na zemi zbadal ďalšie telá! Svojimi, hoci oslabenými, no stále bystrými, zmyslami vycítil, že skoro všetky už sú mŕtve, no jedno nie. Bola to nejaká žena. Nedýchala, ale bola upírka, takže nemusela.

„Prosím, ešte žijete?“ zašepkal Edward. Nebola to práve najvhodnejšia otázka, ale čo iné mal vymyslieť?

„Ach...“ zastonala žena. Asi sa tiež prebúdzala, a to z veľkej bolesti, možno väčšej, ako Edwardovej. Prudko otočila hlavou a Edward ju zbadal.

„Larisa!“ skríkol zo všetkých síl, čo mal, ale potom si to uvedomil a dal si ruku na ústa. Čo keď ten sviniar čarodejník opäť príde? Odkedy sú ľudské bytosti s mágiou silnejšie ako upíri?

Aj Larisa zbadala Edwarda, tak opäť nahodila svoju masku. Chladne sa zasmiala:

„Ó, to aj ty si tu skončil? A čo tvoje dievča? Nechal si ju samú? To by sa nemalo robiť!“ povedala chrapľavým hlasom. Potom jej úsmev zmizol, začala kašľať, ale keď zase zdvihla hlavu, dívala sa na neho tým svojim úškrnom. Teraz bolo vidno, že nie je taká silná. Svoj herecký výkon výsmechu jej ten kašeľ riadne zničil.

Ale Larisa vyzerala hrozne. Bola špinavá od krvi, zeme, mala roztrhané oblečenie a aj na tvári mala šmuhy od hliny alebo čoho.

„Ako si sa sem dostala?“ zachoval si chladnú hlavu Edward.

„Prišla som za tvojou milenkou, trošku ju nastrašiť, vieš. No vnútri upír neprežije ani minútu, takže bola v bezpečí,“ vyrozprávala ochotne Larisa, hoci stále s úškrnom.

„A čo ty? Chodil si ju navštevovať?“ zasmiala sa Larisa.

„Rozišli sme sa.“ Ani nevedel, prečo jej to povedal. No, čo taká šialená osôbka, po tomto zážitku súca na psychiatriu, s touto informáciou urobí? Ale ju to neprekvapilo. Brala to ako samozrejmosť.

„No jasné.“ Zmenila tvár. Už bola trochu lepšia. Ako keď sa niekto chvály že vie viac.

„Aké jasné?“ Zosmutnel náhle Edward.

„Vždy som vedela, že si dutý, kamarát. Každý čarodejník má v sebe silu, ktorá ho prirodzene tiahne do boja s upírmi. Takže ani nevieš - a možno pri ďalšom stretnutí by ťa... nechtiac zabila,“ zazubila sa. Edward zmĺkol. Potreboval premýšľať, aj keď mu bolo jasné, že preto ho nechala...

Isabella

Nedočkavo som sedela v triede, vedľa nejakej Mississippi. Áno, jedno dievča sa volalo po rieke. Hrozne divné meno, ale nezaujímalo ma to. Chcela som niekoľko vecí:

Prežiť dnešný deň
Aby sa to urovnalo s Edwardom
Aby Edward prežil dnešný deň
Aby si na mňa Charlie a Renée spomenuli
Aby obidvaja prežili dnešný deň
Aby ma odtiaľto pustili
Aby sa zrušila sila

To chcem toho veľa? Nie! Všetko by sa to dalo spraviť ľahko - ja aj Charlie by sme boli normálni ľudia, čo znamená – žiadna mágia! Ja by som mohla byť s Edwardom pekne v izbe. Aj keď je pravda, že keby som nebola čarodejnica, tak by so mnou tak dlho neostal... či? A tiež Larisa. Úplne som na ňu zabudla. Veď to len vďaka nej ma Edward chodil navštevovať do nemocnice, bez nej by som tam neležala.

Do triedy niekto vošiel. Bola to staršia pani, na pohľad milá. Trieda vyzerala normálne, možno by sa dalo povedať, že sucho. Nebola tam žiadna nástenka s nápismi a fotkami. Ale to mi nijak nevadilo.

„Dobré ráno, deti. Počula som, že posledný mesiac sa tu nazbieralo mnoho nových študentov, takže sa vám opäť predstavím. Moje meno je Ambrózia Abranikvevetosiová. Hovorte mi pani učiteľka, dobre?“ A všetci súhlasili. Ako sa volala? Apramiveveve...

Rozdala nám učebnice, v nich bolo len o vodičkách a podobne. Proste chémia a mágia.

„Dnes preberieme nápoje na zmenu človeka,“ povedala učiteľka.

„Akú zmenu?“ vykríkla Mississippi vedľa mňa.

„Celkovú. Ak namiešaš vývar, ktorý zakľaješ mojím menom a dáš to vypiť spolužiačke, na istú chvíľu sa zmení na mňa,“ vysvetlila učiteľka a predviedla nám to. Po každej štvrtej vete doplnila:

„Ale používať v škole pre svoje a podvodné účely je zakázané.“ A pravdupovediac, táto látka ma nijako nenadchla. Keďže je zakázané zmeniť sa na učiteľku a odísť odtiaľto, na čo mi to je?

„Dievča vzadu, vedľa Mississippi, prečo nepracuješ?“ Meno Mississippi si hneď každý zapamätá, hrozné. Vtedy som sa preľakla. Prečo nepracujem? Veď aj keby ma pustili, nemôžem byť s Edwardom... Tak som prikývla a začala pracovať.

Autor: Elie, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemožno 42. kapitola: