Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemožno 39. kapitola

23.04.2011 (07:00) • Elie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 661×

Celý deň som nemala pokoj od Edwarda. Prečo mi to urobil? Nemohol normálne odísť a nechať ma tak? Ja viem, že to vlastne nechcem, ale aspoň by ma nepokúšal... Zvládla som to, išlo to rýchlo. A on mi to peklo stále vracia a vracia, ale ja som sa už rozhodla!

„Bella?“ A ja som stroho mykla hlavou. Júlia. Úplne som na ňu zabudla. Už som mala na jazyku: čo tu robíš, ale spomenula som si, že je to aj jej izba.

„Čo?“
„Si v poriadku?“
„Čo? A nevyzerám v poriadku? Chceš povedať, že vyzerám, že nie som v poriadku? Prečo si každý myslí, že som šialená?! Som úplne normálna! Do čerta!“ začala som kričať.

„Pokoj, Bella!“ zavrešťala tentoraz ona, na to som stíchla.

„Idem radšej preč, keď budeš normálna, daj mi vedieť.“ Otočila sa a zmizla. Po chvíľke mi prišlo strašne ľúto, ako som reagovala.

Nemala som čo robiť, tak som ležala na posteli a čučala do prázdna. Áno, v poslednom čase to robievam často.

Rozprávač

Dievča mlčky sedelo na posteli. A zrazu to prišlo ako šíp - spomenula si. Spomenula si na svoj sen. Prekvapene sa posadilo za stôl a začalo o tom premýšľať. Už mala svoje poslanie skoro na dosah, ale keďže to bolo dievča, čo všetko hneď vzdávalo, vzdalo aj toto. Nezabudla na vietor, čo jej šeptal to isté, len to pokladala ako výplod jej fantázie, keďže to naozaj zúfalo potrebuje.

Je to len skreslené, opakovala si dookola.

Istá si však nebola - keď sú na svete čarodejníci, upíri, možno aj vlkolaci, prečo by nemohol byť aj osud, ktorý predurčuje? Alebo legendy, ktoré sa naozaj splnia? Jej nádej sa zväčšovala, ale keďže to pokladala ako ohrozenie, rýchlo zahnala dobré myšlienky a šla robiť niečo iné.

Muž sedel na strome v nejakom opustenom lese. Bol prvý, kto zniesol prach z jeho kmeňu po dlhých storočiach. Síce poznal všetky konáriky tohto lesa, vždy sa tu niečo menilo. Ale ten deň na to nedával pozor. Od vtedy, čo mu dievča zmizlo priamo pred očami, lámal si nad tým hlavu. Na začiatku si bol istý, že za tým niečo je, ale jeho pevné presvedčenie sa pomaly strácalo. On ho potreboval - bolo jediné, čo naozaj nechcel stratiť. V hlave mu vírili myšlienky, že to dievča nikdy nestratí.

Zase bola noc. O šesť minút pol tretej ráno. Muž sa jedným ladným skokom dostal dolu a trvalo mu to jednu sekundu. Svojou výnimočnou rýchlosťou sa rozbehol k dievčaťu. Mal so sebou pero a papier, aby jej mohol napísať list. O niekoľko minút bol pod jej oknom. Bol nenápadný a tichý, inak by ho chytili. Vyskočil hore na strom a obzrel si rám okna. Už tam čakal papier. Načiahol sa poň a začal čítať:

Edward,
všetko robíš zbytočne. Už som sa rozhodla a ty to nezmeníš.
Isabella Swanová

Zabolelo ho pri srdci. Tak ako vždy, keď otvoril jej list s niekoľkými slovami o tom, že ho už nechce vidieť. Ale bol silný, nehodlal sa len tak otočiť a zmiznúť. Pohodlne sa usadil na konári, vytiahol papier a pero a začal písať.

Moja najdrahšia Bella,
vravíš, že to robím zbytočne a Ty svoje rozhodnutie nezmeníš. Ale tak isto to je aj naopak - odhováraš ma zbytočne. Budem Ťa otravovať dokedy budem vládať. Či už rovno, alebo cez listy. Trochu ma mrzí, že sa musím stále opakovať a Ty mi neodpovedáš. Jednoducho ja viem, že za tým je niečo viac. Najprv som si myslel, že to Oni Ťa donútili. Potom som sa však stratil. Nevedel som, ako ďalej. Už asi tuším, že to bude moja vina. Ak sa bojíš, že niekedy sa neovládnem a vypijem Ťa, len mi to napíš a ja ti dám vážne pokoj. Ak je to niečo iné, naozaj urobím všetko, čo len budem môcť. Aj viac. Pre Teba všetko.
So stále neubúdajúcou láskou, Edward

Položil pero na kmeň a ešte raz si to prečítal. Vždy sa mu všetko vydarilo - vždy mal obdiv, len teraz nevedel čo a ako, či to je správne a podobne. Toto bola vec, do ktorej by vložil aj svoj život, preto sa po nepriateľskom a nepreskúmanom území správal tak voľne. Nevadilo by mu, keby mu ublížili. Už nemá nič stratiť, hoci to chce získať späť.

Síce bola tma ako vo vreci, jeho zrak všetko zachytil. Položil list na okno a zase si sadol. Pozoroval jeho jedinú lásku, ako list prevzala a na stole si ho prečítala. Nerobil to, lebo to považoval ako narušenie súkromia, ale nejako sa na tom strome zabudol.

Dievča si list pomaly prečítala. Raz. Dvakrát. Trikrát. Potom sa žalostne rozplakala a hlavu položila na stôl. K listu sa správala ako k najdrahšiemu majetku, jemne ho odložila do šuplíka a ďalej sa venovala slzám. Netušila, že ju muž pozoruje. Nechcela, aby to videl. Nemal to vidieť.