Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemožno 38. kapitola

22.04.2011 (07:00) • Elie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 678×

Neviem, ako dlho som tam sedela. Viem, že prišiel čas, kedy mám vstať. Vždy príde. Musí.

Uvažovala som, že sa zbavím života. Že to celé nechám tak. Že sa vykašlem na rodinu, veď aj tak ich to mrzieť nebude. Nič na tomto poondenom svete nie je dobré! Nič!

Mám však možnosť, žeby som šla za Edwardom a všetko mu vysvetlila. Poprosila ho, nech sa ku mne vráti, ale aj tak, raz by prišiel ten čas, kedy by som ho musela opustiť znova, a neviem, či by som to dokázala.

Celé to prebehlo rýchlo, čakala som dlhšie trápenie. Z toho cítim, že sa to ešte neskončilo. Pomaly som odkráčala na druhú stranu k vchodovým dverám do školy. Nikto si nevšimol moju neprítomnosť a ani spätné vrátenie. No, možno Júlia, ale tá vie, že som v depresiách, preto sa o to veľmi nestará. Zistila som o sebe novinku - predsa len som si niečo z tej cesty zapamätala. Šťastne, skôr smutne, som prišla do obytnej časti dievčat, nikoho som nevnímala... Zastala som pred dverami svojej izby. Zhlboka som sa nadýchla a otvorila dvere. Edward tam nebol, čo som ani nečakala. Na stole bol však papierik a na ňom krásnym a úhľadným písmom niečo napísané. Podišla som k nemu a začala čítať.

Bella, moja krásna Bella,
povedz mi, prečo? To oni Ťa donútili? Je to Tvoje rozhodnutie? Nie, ja viem, že za tým niečo je. Aby si vedela, stále Ťa milujem, stále som na Teba nezabudol a ani sa na to nechystám. Tvoje slová beriem ako dočasný výkyv nálady. Ver mi, že tak ľahko sa nevzdám, nevzdám sa Ťa! Prídem dnes o pol tretej. Ak mi chceš nechať odkaz, päť minút pred pol mi ho polož pred okno. Ak sa so mnou nebudeš chcieť porozprávať, ja si počkám na tú správnu chvíľu. Nezabudni, že Ťa milujem a aj naďalej budem!
S láskou, Edward

Prečo? Prečo mi toto robí? Keď som to dočítala, jedna prekliata slza sa neudržala a spadla. Mám mu nechať odkaz? Nechám. Jednoduchý a prostý. Boli dve hodiny. Taký akurátny čas. Upokojila som sa. Úplne som ho nestratila. Som rada, že mu nie som až taká ľahostajná. Ale aj tak musím rýchlo konať...

Edward, nechaj ma tak.
Ďakujem.
Isabella Swanová

To snáď stačí. Keby som mohla, tak by som sa rozpísala! Začala by som o dôvodoch, prečo to musím urobiť. Potom čo k nemu cítim. Potom, akú mám z toho náladu. Čo by som urobila najradšej. Ale tieto veci sú určené pre niekoho, komu dôverujem, vie, že som čarodejnica, vie, že som sa zaľúbila do upíra, vie, čo všetko sa stalo, vie, aká je situácia, pamätá si na mňa. To je list určený imaginárnemu priateľovi.

Prehla som list na dve polovice a položila ho za okno. Neviem, či neodletí. Potom som si ľahla na posteľ a prikryla sa dekou.

„Vstávaj, dievča!“
„Ja chcem ešte spať!“
„Rýchlo!“
„Čo sa deje?“
„Si predurčená...“
„Kým?“
„Osudom.“
„Na čo?“
„Na zničenie pevnej Sily, ktorá bráni dvom nadprirodzeným bytostiam byť spolu...“
„Ako dlho to potrvá?“
„Dlho. Bude to cesta náročná a ťažká.“
„A prečo by som to mala robiť?“
„Kvôli sebe. Aby si bola šťastná s Edwardom.“

A vtedy som sa zobudila. Bolo pol tretej. To bola nočná mora. Tak ma pokúša. Aby som šla za ním, vysvetlila mu to... Nenápadne som hodila očkom k oknu. List tam už nebol. Otočila som sa na druhý bok, zase som chcela zaspať. Už to bol hlboký bezsenný spánok.

Zobudil ma dážď kvapkajúci na okno. Svitalo, mohlo byť tak pol piatej. Už som ďalej spať nemohla. Posadila som sa a vydala sa do kúpeľne. Tam som si len smutne obzerala svoj odraz. Vlasy som mala rozhádzané, pery suché, kruhy pod očami a k tomu som bola biela. Osprchovala som sa chladnou vodou a rozčesala si vlasy. Obliekla som sa do niečoho pohodlného - keď som sa pozrela do zrkadla, zistila som, že je to čierne. Všetko som robila veľmi pomaly a všetko mi bolo ľahostajné. Vtedy som zbadala na okne nový list a niečo podlhovasté. To ma prebudilo viac ako voda, prekvapilo a potešilo. Boli to kvety a list! Do líc sa mi zase dostala červeň a s očakávaním som sa za ním natiahla. Otvorila som ho a s nádejou čítala. Počkať, čo som vlastne čakala? To bolo jedno. Stálo tam:

Moja milovaná Bella,
pamätáš si, ako som písal, že ja sa nevzdám? Tak sa aj nevzdám! Ak chceš, budem s Tebou komunikovať zatiaľ len cez listy. Budem Ťa prosiť, pokiaľ ma neprijmeš späť. Alebo mi aspoň vysvetli dôvody, ale také rozumné, lebo Ty máš sklony vymýšľať veci, čo patria do tej druhej kategórie. No tak neviem dokedy Ťa bude baviť písať, že mám odísť. A keď nenapíšeš nič, vojdem do vnútra sám a budem Ťa čakať. A ak je toto celé moja vina, len mi to napíš, ja to zmením.

P.S.: To sú červené ruže, ruže lásky! A porozumenia. A odpustenia, nech už som urobil čokoľvek.

Bože! On si myslí, že je to jeho vina! Nie... Pozrela som na kyticu kvetov. Boli tam ruže. Také krásne. Vzala som ju do rúk, zatúžene privoňala a všimla si malý rúžový lístok - Z nekonečnej lásky, Edward Belle. Prečo mi to robí? Má nádeje. Aj ja mám. Ale ako, keď mu nechcem ublížiť? My proste nie sme pre seba stvorení. Veď aj on sa nemusí ovládnuť a kedykoľvek po mne skočí a vypije ma.

Kvety som položila na stôl, list strčila do zásuvky - nechcem, aby si ho niekto prečítal. A keď pôjde Edward náhodou okolo, má si myslieť, že mi na tom vôbec nezáleží.

Autor: Elie, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemožno 38. kapitola: