Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemožno 33. kapitola

16.04.2011 (12:15) • Elie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 771×

Zobudila som sa skoro ráno, teda vlastne neskoro v noci. Asi pol druhej. Len pomaly som otvorila oči - celá izba bola zahalená v tme, len mesiac vnášal do izby lúč svetla. Všetky moje veci boli tam, kde som ich nechala. Pršalo, blížili sa blesky. Júlia sedela na svojej posteli otočená k oknu. Hlavu mala na kolenách a pozorovala dážď. Chvíľu som ju len sledovala, keď som sa zrazu ozvala:

„Vravela si, že ty si ten smútok nezažila. Prečo?“ Prekvapilo ju to. No ako som si všimla, skvele to vedela ovládať. Ani netušila, že som ju počula, ale jej hlas znel úplne prirodzene:

„To... Mama o mňa neprejavila žiadny záujem a opustila ma. Otec ma do štrnástich rokov bil, potom som sa stala sirotou.“ Znelo to tak jednoducho. Niečo, čo si určite prežívala dlhé roky, jej pocity by zaplnili štyristo stránkovú knihu. Ona to zhrnula do dvoch viet. Takže o tom nechce hovoriť. Už radšej zmĺknem. Aj ona bola ticho, keď doložila:

„Pre mňa je toto väzenie spásou a záchranou,“ usmiala sa na pol úst. Pre mňa utrpením a ukrutnými mukami. O dve minúty som si uvedomila, že som to povedala nahlas.

Po druhýkrát som sa zobudila, ale to už bolo trištvrte na päť. Vtedy som sa postavila a trochu poprechádzala po izbe, nechcela som znovu zaspať. Júlia bola v kúpeľni. Trochu som si ponaťahovala ruky, keď vtom niečo zaklopkalo. Vrhla som sa ku dverám, aby nikto nevrazil dnu. Nejaký vrah alebo čo. Vošla do mňa panika aj strach. Zvuk sa zopakoval, ale nešiel od dverí. Skočila som do prostred izby a nastražila uši. Zase! Pozrela som na okno a tam sa na mňa škerila tvár. Tvár so zmoknutými vlasmi a ustarosteným výrazom. Bol to Edward. Pribehla som k nemu a otvorila okno. So šplechotom vstúpil do izby.

„Čo tu robíš?“ vykríkla som (potichu) a vrhla sa mu do náruče. Našiel ma!

„Čakal som vľúdnejšie slová, ale objatím si si to vyžehlila,“ zasmial sa.

„Povedali, že Renée aj Charliemu dali niečo na pamäť, takže ani nevedia, že mali niekedy dcéru...“ rozplakala som sa znova. Pred ním som mohla. Aspoňže som vydržala dopovedať vetu. Privinul si ma do náruče a hladil po vlasoch.

„Neboj sa...“ šepkal dookola, no nebola som si istá, či mu môžem veriť. Pobozkal ma na hlavu a vtedy ma napadlo veľa iných vecí - on by tu nemal byť.

„Nemal...“ hovorila som cez slzy, „nemal by si tu byť. Oni ťa... môžu... chytiť... A... donútia ťa zabudnúť...“
„Nie, neboj sa. Som opatrný a nechytia ma. Len som rozmýšľal, že si ťa unesiem preč.“ To mi síce trochu zdvihlo náladu, že tak rozmýšľal. Ale to nejde. Ani neviem prečo. Nemám presné vysvetlenie. Jednoducho viem, že ma nepustia.

„Nepodarí sa nám to.“ Hlas sa mi zachvel keď som povedala nám.

„Moja spolubývajúca za chvíľu príde, uteč, kým môžeš...“ zašepkala som.

„Nie, najprv mi povedz, ako to tu funguje so strážením.“
„Ja neviem...“
„Nevieš?“
„Nie!“ Videl, že ma znovu priháňa k slzám, preto sa ukľudnil.

„Dobre, pšt, neboj... Máš úlohu - zistiť niečo. Prídem, keď budem môcť.“ To boli posledné slová. Ešte raz ma objal, pobozkal a zmizol v tme za oknom. Chvíľu som len tak stála a ako debil sa prizerala dažďu, ktorý prenikal do našej izby vďaka otvorenému oknu. Sadla som si na zem, tam, kde som stála predtým. Čakala som, hoci som nevedela na čo.

Čakala som.

Autor: Elie, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemožno 33. kapitola: