Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemožno 3. kapitola

19.02.2011 (08:15) • Elie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 878×

Ťažko som si vzdychla. Asi by som si mala poriadne pospať. Môj mozog je teraz vo veľkom zmätku, kto vie prečo... Radšej by som šla do školy, nech sa tam upokojím, aj keď to nie je nejaká extra zábava, no čo už... lepšie ako trčať tu a... Vzápätí sa otvorili dvere. Stál v nich doktor, a za ním šiel aj Charlie. Pán Cullen sa tváril úplne normálne, ale môjho otca niečo trápilo.

„Mám smrteľnú chorobu?“ opýtala som sa zmätene. Samozrejme, nemyslela som to vážne, len som nemohla vymyslieť inú otázku, aby som sa čo najrýchlejšie dozvedela niečo o mojom stave. Doktor sa zasmial:

„Ale kdeže. Je to neznámy druh... niečoho ako chrípky. Ale omnoho vážnejšej ako obyčajná chrípka.“
„Ako sa vyliečim?“
„To zatiaľ neviem,“ pokrútil hlavou doktor. Keď však nezomriem, dalo by sa to zvládnuť. Prečo by som vlastne mala zomierať? Ja mám život ešte len pred sebou, a keď si pani Smrť myslí niečo iné, podplatím ju. Síce ešte neviem ako, ale nejako by som to už zvládla.

„Takže prídete v pondelok. Na odber krvi. Viete, urobil by som to aj dnes, ale je sobota, a ja som tu len kvôli jednej operácii,“ navrhol doktor. Uprela som pohľad na Charlieho a on prikývol. Konečne som vstala a cez plecia si prehodila kabát. Pozdravila som a počkala otca pred dverami. Naozaj neviem, o čom sa ešte rozprávali. Zrazu sa otvorili dvere doktorovej kancelárie. Vystúpil jeho syn. Usmial sa na mňa.

„Prečo sa tak bojíš, že zomrieš?“ zazubil sa. Nevedela som, čo povedať. Nič originálnejšie nevymyslí? Vtedy som si niečo uvedomila. Prečo ho beriem len z tej zlej stránky? To určite nie som ja. Keby som hovorila to, čo si myslím nahlas, bola by som protivná. Síce som niekedy protivná, ale bezdôvodne? „Niečo“ však chce, aby som ho tak brala. Ale čo?

„Si tu?“ zamával mi rukou pred očami.

„Jasné, že som,“ odvetila som. Vypla som detektívnu stránku mojej osobnosti a takto odpovedala:

„Nebojím sa, bála som sa, a to len preto, že som nevedela, čo mi je...“
„A teraz to vieš?“
„Teraz nie, ale budem vedieť. Dneska sa mi o tom bude snívať.“
„No a ako môžeš vedieť, že sa ti bude snívať pravda?“
„Proste viem,“ zafrflala som. Zdvihol ruku ako znak pozdravu:

„Tak dovidenia, slečna Swanová.“
„Dovidenia, pán Cullen.“ Zvážnela som. Ako však zavrel dvere, úsmev som si neodpustila. A presne ako ich zabuchol, otvorili sa dvere vedľa a vychádzal Charlie. Pekne si to načasoval. Ale predpokladám, že to  bola len naozaj podarená náhoda.

„Ideme,“ povedal otec.
„Vážne? No, vieš, ešte som tu chcela ostať. Tak tri hodinky sa rozprávať s doktorom, zatiaľ čo ty budeš čakať vonku... Ale nie! Až teraz som si uvedomila, že presne to si už urobil ty mne.“
On iba prekrútil očami. Išli sme po chodbe až k výťahu a... sila, ktorú som cítila, sa strácala. A ja som oslabla. Podlomili sa mi kolená a začala som kašľať. Domov sme prišli o nejakých pätnásť minút.

Vkročila som doňho s myšlienkou, že ten chlapec bol, dá sa povedať, milý. Áno, mala som takú zaťaženú myseľ... celý čas som rozmýšľala iba o ňom. Prečo? Neviem. Kto vie, nech sa prihlási. Mal zaujímavé otázky? To teda určite nie. Niečo iné? Áno! Vyšla som po schodoch až do svojej izby a jemne privrela dvere. Od vtedy, čo sme odišli z nemocnice a stratila som tú silu alebo čo to bolo, som sa ešte cítila taká... taká prázdna.

Autor: Elie, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemožno 3. kapitola: