Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemožno 29. kapitola

08.04.2011 (07:30) • Elie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 861×

Bez neho je taká nuda. Odchádzal zo slovami: A nezabudni cvičiť schopnosti! Nech si cvičí on... Alebo mi aspoň mohol naznačiť, ako to mám robiť. Ale zišlo by sa mi vedieť to, čo keď sa teleportnem priamo pri Charliem? Alebo mi začnú svietiť ruky... Alebo Charlie nechtiac odpadne - mojou vinou. Nechcem, aby sa to stalo, ešte ma pošle do Rokfortu. Síce mi Charlie už minule vysvetľoval, že tá škola vôbec nie je ako v Potterovi (aj keď tam nebol), ja to tak budem volať. A on s tým nič nenarobí, v mojich myšlienkach mám úplnú voľnosť.

O niekoľko dní

Zajtra idem k mame. Jasné, samozrejme, že sa teším, len ma bude mrzieť, že nebudem vidieť Edwarda. Včera sme sa stretli, že poslednýkrát. A ešte predtým ma navštívila Larisa. Povedala:

„Bella, Bella, tak ty utekáš? Postrážim ti chlapca.“ Potom odišla. Podotýkam, z mojej izby. Našťastie nebol Charlie doma, a tiež nerozbila balkón. Ten je už vymenený. Zrejme si to všimla a nechcela spôsobovať výdavky Charliemu. A tiež mi vadí jedno - postrážim ti chlapca? Koho tým akože myslela? Edwarda? S nikým iným (mužského rodu) sa nestretávam. No viem, že tým myslela jeho. Ale to by som o tom vedela medzi prvými, že je to môj chlapec, no nie? Ale zase čo myslela tým, že mi ho postráži? To je sviňa. Ona mi bude strážiť chlapca. Ja nepotrebujem, aby ho niekto strážil, je to upír a vie sa o seba postarať. Ja viem, mierila tým na to, že mi ho preberie. Lenže on ju nemá rád. Teda, aspoň dúfam. Uf, nesmie ju mať rád!

Musela som zastaviť chod myšlienok a začať sa  baliť. Poobzerala som sa po izbe, čo si to mám vlastne zobrať. Oblečenie, jasné. Idem tam na týždeň. Sadla som si na posteľ, otvorila skriňu (mocou) a porozhadzovala nejaké veci na zem. Zopár som ich preniesla do tašky a ostatné som odložila spať. Vlastne som si vybrala len zopár kusov, mne to stačí. Som nenáročná. Nikdy som často nechodila do nejakých obchodov, keď už len z Jessicou, a to si vyberala ona - nie ja. Chcela by som zájsť do obchodu. Niekedy by bolo proste fajn, keby ľudia vedeli o mojej moci. Mohla by som ju používať na verejnosti a to by bolo super. Neviem prečo, ale po mysli mi blúdi Edward. Asi by som sa s ním mala stretnúť, jeho oči potrebujem vidieť najmenej štyrikrát za týždeň.

„Bella?“ zvolal niekto a ja som skoro dostala infarkt. To Charlie klopal na dvere.

„Áno? Charlie? Poď dnu...“
„Takže, Bella,“ začal Charlie vážne a sadol si na stoličku oproti mne. Ja som zase sedela na posteli a trochu sa zamrvila, už som tušila, čo prichádza. Prednáška o bezpečí.

„Vieš, ako ťa mám rád...“ zastavil sa, nevedel ani pokračovať.

„Charlie, prosím, stop! Už podľa tvojho výrazu a hlasu viem, čo chceš povedať.“
„Aby si bola opatrná.“
„Áno, super, budem. Vieš, ja som síce plánovala u mamy vyskočiť z balkóna, skúsim to presunúť na neskôr.“ Vstala som a dvihla aj Charlieho, aby už odišiel.

„Ale buď ostražitá všade, nie len u mamy!“
„Samozrejme...“ frflala som zúrivo. Po pritom som ho tlačila k dverám. Vtedy som ho prestala cítiť. Bola som niekde inde. Žeby som sa teleportovala? Len to nie! Poriadne som sa poobzerala. Veď som v našej kuchyni. Charlie v mojej izbe. Rozbehla som sa za ním a zbadala som, ako dezorientovane stojí pri dverách a niečo si vybavuje.

„Charlie?!“
„Bella...“
„Nič sa nestalo.“
„Stalo. Ty si sa teleportovala.“
„Ja viem.“
„Nie, nevieš,“ šepkal Charlie. Stále mal ústa do korán a oči vypúlené.

„Už sa mi to raz stalo.“ A vtedy zvážnel. Prečo som to povedala? Upokojil sa a zízal na mňa záhadným pohľadom.

„Ty si o tom vedela?“ odsekol tvrdo. Sťažka som preglgla a odpovedala:

„Áno...“
„Prečo si mi nič nepovedala?“ Mračil sa na mňa. Ostala som ticho. Nemusí ho to zaujímať.

„Hovor!“ zavrešťal až som podskočila. Čo sa mu stalo? Toto nie je Charlie. A mala som pravdu. Oči mu jemne zabeleli. Tak teraz ho ovláda nejaký hlavný čarodejník čo má na starosti nových žiakov?

„Keď sa vrátiš od mamy, môžeš sa pobaliť znova. Pôjdeš na Haffelovu strednú školu.“
„To. Je. Predsa. Škola. Pre. Čarodejníkov.“ Naštvala som sa. Ty ma nikam nepošleš a nebudeš na do mnou rozhodovať, pán Ovládam-otcov-a-mamy. Vtedy bolo jediné, po čom som túžila, odhodiť ho čo najďalej. Najprv som si všimla moje svietiace ruky, ibaže načerveno. To sa stane vždy, keď budem nazlostená? Aj Charlie si ich všimol, ešte viac ho to rozladilo a vtedy ho niečo vrhlo rovno cez dvere. Hups, asi ja. Prebil stenu a z rachotom spadol na zem. Okamžite som k nemu pribehla. To som predsa nechcela! Trošku otvoril oči, a už neboli belasé. Takže je tu zase on. No super. Keby som vedela liečiť. Možno moje svetlo by to zvládlo. Krvácala mu hlava, ak nehovorím o odreninách. Svetlo, svetlo... Zaplo sa. Zapla som ho, tak by som to mala povedať. Pridržala som ho nad Charliem, nech pomôže. Dúfam, že to bude fungovať. Veď svetlo je vždy spájané s liečením.

„Au...“ zastenal. Už to však účinkovalo. A teraz čo... Krv síce zmizla, ale to len trošku a na hlavu sa rinula ďalšia. Prečo mám život ako zo sci-fi filmu? Čo som komu urobila? Za mnou sa totiž niečo zjavilo. Skôr niekto. Mal čierny plášť, čiernu kapucňu... Bol to muž.

„Nepomôže to, nie si na to dosť dobrá,“ poznamenal a ja som dnes už skoro po druhýkrát dostala infarkt.

„Čo do...“ zvolala som prekvapene. On ma nepočúval, nahol sa k Charliemu, zavrel oči, priložil k nemu ruku a začal si niečo šepkať. A Charlieho naozaj liečil. No môj otec, aj keď už bez zranení, ďalej ležal na zemi.

„Takže...“ začal a škodoradostne sa usmieval. No nebolo to také škodoradostné, jednoducho neprirodzené.

„Takže, kto ste?“ vyskočila som naň.

„Aspoň nejaká tá slušnosť sa ti uchovala.“ Postavil sa na miesto, kde sa zjavil a ja som na jeho poznámku len odfrkla. Vykanie, mala som mu radšej povedať ty!

„Ty ma vo svojej hlave poznáš pod menom: pán Ovládam-otcov-a-mamy. Prepáč, Isabella, ale je to detské.“
„Od vás je detské, že sa mi vŕtate v hlave na miesto toho, aby ste sa normálne predstavil.“
„Dobre, som Oliver Meoss. Jednoduché, však? Ty ma však budeš oslovovať pán Meoss, po prípade...“
„... veličenstvo, však? Choďte do čerta a prebuďte môjho otca.“ zvrieskal som a postavila sa oproti nemu. Bol vysoký ako... ako... ako... neviem, ale určite mal aspoň dva metre.

„Počúvaj ma. Možno si myslíš, že Charlie už žije, mýliš sa. Nemusím ho prebrať. Chceš, aby žil?“
„Samozrejme,“ odvetila som.

„Preberiem ho, donútim zabudnúť na to, čo sa stalo, a ty pôjdeš na Haffelovu strednú.“
„Prečo vám tak záleží na jednom žiakovi? Máte tam kopu deciek a ja ani nemám také super schopnosti.“
„Neodvrávaj, prijmi alebo nechaj tak.“ Ticho.

„Chceš aby zomrel?“
„Nie!“
„Tak prijmi, lebo iné možnosti nemáš.“
„Prijímam.“
„Super.“ Teraz sa už naozaj tváril škodoradostne. Pozrel na Charlieho, prebehla nejaká energia a zmizol. Môjmu otcovi sa pomaly otvárali oči.

„Čo sa to... stalo?“

Ak ste to dočítali celé, tak môžete nechať komentár, však? Ja viem, že to veľa ľudí nečíta, takže...

Autor: Elie, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemožno 29. kapitola: