Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemožno 22. kapitola

26.03.2011 (07:30) • Elie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 768×

Zívla som si a roztiahla ruky. Bolo krásne ráno, slnečná žiara by mi mala prekážať, keďže mi svietila do tváre, ale bola som vďačná. Zatiaľ sa tento deň javil ako príjemný. Na stolíku som našla tácku a odkaz. Istotne bude od Edwarda. Zohla som sa poň, jedlo ma teraz nezaujímalo. Úhľadným písmom tam stálo:

Dobré ráno, Bella.
Prepáč, že som preč, ale hneď ti to aj vysvetlím. Hlavne sa neboj Larisy, službu mala len v noci a to som tu bol s tebou. Odišiel som tesne po svitaní, musel som, svieti slnko a to by som sa prezradil. Buď taká dobrá, zjedz raňajky a tento odkaz roztrhaj.
Edward.

Odkaz roztrhám, ale tie raňajky... Obzrela som si ich a javili sa v poriadku. Tak som teda ochutnala. Neviem, či to vyberal Edward, ale všetko mi to chutilo.

Charlie by mi doniesol hnusnú bielu polievku, že aby som sa uzdravila a to ja teraz naozaj nepotrebujem. Nepotrebujem polievku, nie uzdraviť sa. Zdravá chcem byť stále. No, síce mi vyhovuje dostávať kvetiny a balóniky, plus jedlo do postele, je zlé keď viem, že pod kopou obväzov na mojom boku je veľká a škaredá rana. A bolí... niekedy.

Obsah celej tácky mi už ležal v žalúdku. Vonku sa zatiahlo a pekné počasie zmizlo. Snáď príde Edward. Bola som s ním rada. V jeho prítomnosti som bola šťastná a vedela som sa uvoľniť. Pamätám sa na naše prvé „rande“ alebo ako to mám nazvať, a vtedy som sa necítila tak, ako teraz. A tiež by som s ním chcela prediskutovať moje nové schopnosti. Tak ako pardon, ale mám právo vedieť ich používať vtedy, keď chcem. Tak sa ma Larisa už ani nedotkne. Ibaže by som spala...

Edward neprichádzal. Chystala som sa zavolať mu, ale nemala som mobil. Teda aspoň neviem o tom, žeby som ho tu niekde videla... Na nočnom stolíku nebol, už len... v ňom. Otvorila som šuplík a ležal tam. Áno, áno, áno! No počkať... Ja nemám jeho číslo! Nie, nie, nie... Tak musím teda vstať. Opatrne som sa otočila ku kraju postele a po dni opäť stála na vlastných. Zakrútila sa mi hlava, pred očami trošku zahmlilo, a síce sa mi krútil svet do špirál, zvládla som dôjsť až ku dverám. Tam som sa sotila na kľučku a podoprela sa. Šmuhy farieb boli síce nezrozumiteľné, ale rozpoznala som... slnko? To nemôže byť ono! Nie, nebolo. Trochu sa osvetlilo, to je toho. Ale ešte niečo sa tam vonku stalo. Pršalo. A bol to hustý lejak. Pekný deň je už definitívne v koncoch. No možno to donúti Edwarda prísť.

Začala som myslieť na to isté, ako keď ku mne prišla Larisa: Edward, kde si... Edward, poď sem... no tak, Edward! Snáď ma vypočuje. No začala som odpadávať. Neviem prečo som neotvorila dvere, ale asi v tom bolo to, že by som vypadla na chodbu. Na zem. Síce tu môj osud nie je o nič lepší, aspoň sa zo mňa tie protivné sestričky nebudú smiať. Videla som sivo, čierno... A spadla som.

Teraz by som mala ležať na zemi s boľavou hlavou, ticho a bez jediného nádychu, až kým ma nenájdu lekári. Ale neležala som. Bola som vo vzduchu. Čudné, aspoň mám však čas chytiť si hlavu aby som na ňu tvrdo nedopadla. Zdvihla som moje slabé ruky na hlavu a čakala. Stále nič. Niečo ma drží? Pomaly som začala cítiť... dve chladné ruky. Otvorila som jedno oko.

„Edward?“
„Áno. Povieš mi, prečo si vstávala, keď môžeš kedykoľvek odpadnúť, ako napríklad teraz.“ A zdvihol ma ešte vyššie, tak, ako keď ma niesol do nemocnice. Pekne odkráčal k posteli a uložil ma do nej. Normálne uložil!

„Ehm, Edward, prepáč, ale nemám päť rokov. Prikryť sa viem aj sama.“
„Nevieš. A prečo si ma volala?“ spýtal sa. No... čo teraz? Hups.

„No... vieš... chcela som ťa vidieť.“ Usmiala som sa.

„A ešte... moje schopnosti. Chcela by som ich vedieť ovládať.“
„Ako, ako ti mám pomôcť ja?“
„No ty ma to naučíš! Upírom si snáď dlhšie než ja čarodejnicou! Určite máš nejaké kontakty, a tí už budú vedieť ako na to.“
„Myslel som, že si čarodejníčka, nie čarodejnica.“
„To je jedno,“ odvetila som horko.

„Nie je. Čarodejnice majú dlhý nos.“
„To majú ježibaby.“ A začali sme sa smiať. Presne toto sme hovorili, keď som mu ukázala svoje schopnosti. Ibaže ja som vysvetľovala jemu, že som čarodejníčka. Stále sme sa na seba pozerali, keď jeho zlatisté oči sčerneli. Prestal sa hýbať a- stál. Nie... neurobila som mu to, čo Larise? Ťažko som sa postavila a trochu ním potriasla. Stále bol... v... tranze? Tak to to asi nebolo, ale bol... proste vedľa! Nakláňal sa dozadu a už už padal, rýchlo som ho zachytila a položila na sedačku. Čo teraz s tebou, Edward?

Autor: Elie, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemožno 22. kapitola: