Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemožno 2. kapitola

18.02.2011 (08:00) • Elie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 911×

„Toto je Edward Cullen, môj syn. A toto sú Swanovci,“ predstavil nás doktor.

Začal sa hrabať v poličkách stola. Nahlas som si vzdychla, a začala blúdiť pohľadom po miestnosti. Moje oči sa stretli s očami Edwarda Cullena. Neuhla by som pohľadom, ale on ma videl! Keď som prudko ohla hlavu k Charliemu, periférnym videním som si všimla, že on zo mňa oči nespustil. Bolo mi tak trápne a divne aj kvôli tej sile, čo som cítila, ale aj kvôli tomu, že sme sa na seba pozreli naraz. Asi naňho tak rýchlo nezabudnem... No jasné. Rýchlo som sa okríkla: Spamätaj sa dievča! Jednoducho už som sama dlho, takže jedna časť môjho podvedomia mi stále hučí do života. Chcem od nej pokoj.

„Tak, tu to je. Edward, dávaj na ňu pozor, je veľmi vzácna,“ povedal doktor Carlisle a podal mu hrubú knihu. Jej obal vyzeral ako z kože, a bola riadne stará - čo môže znamenať aj vzácna. Jeho syn už šiel na odchod, no potom sa vrátil a hovoril:

„Vieš čo? Ja to budem čítať tu. V kancelárii, lebo si potrebujem robiť zápisky aj z medicínskych kníh čo doma nenájdem.“

Doktor Carlisle prikývol. Edward už bol v kresle v miestnosti vedľa. Konečne sa nám začal doktor venovať. Prešla obyčajná kontrola, a ja som hneď vedela, že je to niečo vážne.

„Prepáčte, pán Swan, mohli by ste na minútku?“ opýtal sa a dlaňou ukázal dvere. Otec prikývol a už aj s doktorom šli za dvere. Ostalo ja a ticho. No a ešte ten Edward. Okrem neustálej sily som cítila aj jeho pohľad. 

„Ako sa voláš?“ Zaskočilo ma to. 

„Bella... Isabella Swanová.“ Preglgla som. Prikývol, a zase sa venoval knihe. Sklonila som hlavu a rozmýšľala o tom. Nemohla som odolať a pokukovala som po ňom. No musí sa uznať, že oči nešlo len tak odtrhnúť. Všimla som si, že vôbec nečíta, ale len si niečo v duchu hovorí. Bol zamračený, raz išiel zdvihnúť hlavu, ale zase ju sklopil, a tak to šlo päť minút. Nakoniec sa predsa len zase ozval:

„Žiješ tu?“

Ticho som prikývla. O čo mu ide? Nie je to vtipné, ani zaujímavé... A iba ma tým dáva do rozpakov, a ja na toto naozaj nemám náladu. Vytrhla som sa zo zamyslenia na to, že ma boleli oči. Nie, neboli to oči, ale obočie, ktoré som mala zovreté v skoro jednu rovnú linku. Okamžite som ho uvoľnila. Nikdy som sa tak nemračila. Keď som si uvedomila text vety, ktorá mi práve preletela hlavou, začala som sa smiať. Pomaly som sa upokojila a zistila, že doktorov syn sa pochechtával tiež. On sa smeje z môjho mračenia? Tak ja mu ukážem! Chcela som vstať a vykričať mu niečo rovno do tváre, ale potom som si uvedomila že možno niečo vtipné práve prečítal. Vydýchla som. Ešte dobre, že je viacero možností, lebo keby som naňho vrieskala asi by mi doktor „nechtiac“ predpísal zlé lieky. A pravdupovediac by som to ani nedokázala. Sedela som tam ešte asi ďalších päť minút, ale bola som naozaj netrpezlivá. Obzrela som sa za seba na dvere. Ani to najmenšie naznačenie, že dvere sa už otvárajú som nezbadala. Prekliaty čas, pomyslela som si.

„Čo tam tak dlho stvárajú?“ opýtala som sa. Ihneď som si čapla rukou po ústach. Veď ja som to nechcela povedať nahlas! On sa na mňa iba pozrel a pokrčil plecami.

„Asi to bude niečo vážnejšie,“ nadhodil. Rozbúšilo sa mi srdce. „Alebo išli na kávu,“ opravil sa.

Neviem prečo, ale keď to povedal, upokojila som sa. Aj keď to bola hlúposť. Prečo by cez pracovnú dobu, keď má aj pacienta, šiel niekam na kávu? Nemohla by to byť pravda. Dobre viem, že tomu neverím. Ale niečo vo mne chcelo, aby som tomu verila. No mňa tá vec len tak nepresvedčí!

Autor: Elie, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemožno 2. kapitola: