Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemožno 19. kapitola

23.03.2011 (07:45) • Elie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 582×

... Pomaly som dvíhala viečka. Tma. Vedela som, že už ich mám otvorené, ale všade bola tma. Zdvihla som sa zo sedadla a vtedy ma niečo strašne zabolelo. Zastonala som bolesťou, ale musela som zistiť, čo sa stalo.

Keď som sa pozrela do čelného skla, zazrela som, že je rozbité o dosť hrubý konár stromu. Skôr rozdvojený kmeň. Siahal skoro až ku mne. Ďalej som si cez Edwardovo bočné okienko všimla, že vonku je čierno-čierna tma. Nebo bolo bez hviezd, aj bledý mesiac bol po polovicu zakrytý mrakmi.

Cez moje bočné okno som nič nevidela a nemohla ani otvoriť, bol tam ďalší strom. A to bolo všetko, čo som svojím rozmazaným zrakom uvidela. Bola som bezradná. A k tomuto všetkému sa pridalo aj nejaké zranenie. Určite nejaké mám. A už aj viem aké...

Z mojej strany sa konár dostal až do auta, pekne ostro mi vbehol do boku. No niežeby tam prišiel on, my sme doňho narazili. Stále to bolelo viac. Keď som k rane priložila ruku, zacítila som na nej niečo teplé a vlhké. Samozrejme krv. Na myseľ mi prišiel Edward. Čo keď sa mu niečo stalo? Niečo horšie ako mne... No nevidela som ho. Aj by som to skúsila hmatom, ale ešte by som moju zakrvavenú ruku priložila rovno na jeho nos, a to by som asi neprežila. Potrebujem svetlo... svetlo...

A potom sa stalo niečo nečakané. Keď som to zbadala, vyskočila som, až som si udrela hlavu do strechy. Moje ruky... z ich dlaní žiarilo svetlo, ktoré stále silnelo. Čo to do pekla... Asi mal Edward pravdu. Mám ešte nejaké schopnosti. Alebo je tu možné ešte aj to, že mojej generácii čarodejníkov sa už začínajú obnovovať staré schopnosti. Ale to by bolo trochu nebezpečné, nie sú len dobrí čarodejníci...

Ruky som namierila na Edwarda, aby som ho lepšie videla. Volant s kusom stroja bol práve na jeho kolenách. On len nehybne ležal. Ale on predsa nemôže spať... alebo môže? Tak odpadol, asi stratil vedomie. V každom prípade by som ho mala... Nemala prebrať, lebo ma zabije. Keby som mu ale okolo nosa obviazala šatku... Tak som to aj urobila. V jednej zo skriniek, čo mal v aute, som vybrala vreckový nožík a roztrhala si bundu. Zbohom, moja!

Jedným kusom som si obviazala bok, druhým som mu zaviazala nos. Môže predsa dýchať aj ústami. Utrela som si ruku od krvi a išla ho zobudiť. Mala som aj kúsok šťastia - počas rezania látky som si neublížila. Obe ruky som mu položila na plecia a trochu s ním potriasla. Zbežne som ho prezrela, či nemá zranenia, a potom sa už preberal.

„Čo sa to...“ Otvoril oči.

„Odpadol si.“
„To nie je možné.“
„Stalo sa.“
„A... prečo mám okolo hlavy ten prúžok?“
„Aby si ma náhodou nezabil, vieš, mám... zranenie.“ Ukázala som mu bok.

„Musíme rýchlo do nemocnice... A Bella, ja nemusím dýchať,“ povedal a z tváre si strhol látku.

„Dobre, ale... s tvojím autom ďaleko nedôjdeme.“
„Odnesiem ťa.“
„A... ty nemáš žiadne zranenia?“
„Nie, len som trochu zakliesnený...“ hovoril a stále sa vrhal zo strany na stranu. Potom sa konečne uvoľnil a otvoril dvere. Vystúpil a podal mi ruku.

„Moja noha...“ bedákala som. Obzrela som sa na nohu a... aj ona bola zranená. Síce nie tak hlboko ako môj bok, bolo to... dlhé. Nejaký tenký konárik ma porezal, keď som sa hýbala. Opatrne som vyšla aj ja, no dlho som nestála na vlastných. Pred očami sa mi mihalo, telo ma bolelo, až sa mi podlomili kolená. Zobral ma do rúk (lepšie by bolo do náručia) a išiel. Išiel ako blesk. Pri ňom som mala pocit, že som ľahká ako pierko. Za chvíľku mi prišlo zle, no nebolo to ani tak výrazné, keďže mi krvácal bok. Neprešla ani jedna minúta, už sme vstúpili do nemocnice. Bola to tá, kde pracuje Carlisle Cullen, pamätala som si to.

„Našťastie, dnes má pohotovosť práve Carlisle,“ povedal Edward a síce som ho vnímala, nedokázala som odpovedať. Nemala som síl. Samozrejme, silu, ktorú mi dávalo stretnutie s upírmi (jednoducho to tak musí byť, veď Carlisle, Edward, Larisa aj útočník - všetci boli upíri) som cítila, ale to by nedalo žiadnu fyzickú podporu.

„Edward! To je Isabella!“
„Ja viem. Potrebuje pomoc...“
A zase ma niekam niesol. Asi do ordinácie. Tam to šlo tak... jednoducho. Skoro nič som nevidela, bolesť, čo som cítila - na ňu som si zvykla -, takže som len tíško počúvala ich rozhovor. Bol tam len Edward a Carlisle.

„Ako sa to stalo?“
„Autonehoda.“
„Bol si tam s ňou?“
„Áno, v našom aute. Niečo sa na ceste zjavilo, bola to žena. Predpokladám, že upír, keď bola taká rýchla. To mi vtedy nedošlo, zabočil som a...“
„Jasné.“
„No, auto je v keli, ale ide o to, aby si neublížila...“
„A kam ste šli tak neskoro?“
„No, pôvodne rovno po škole. Ale ona upadla do bezvedomia a asi aj ja...“
„To nie je možné.“
„Vravela, že som bol. A aj tak, večer tak rýchlo prejsť nedokáže...“

Ticho.

Pomaly som sa zobúdzala. Ako prvé som zbadala, že som ešte v nemocnici. Na gauči vedľa mňa ležal Charlie, ktorý práve spal. Mala som tam jedno veľké sklenené okno, cez neho som si všimla Edwarda a Carlislea. Ten mi zakýval, usmial sa a šiel ďalej. Edward vošiel dnu a pomaly si ku mne sadol.

„Tak ako?“
„Dá sa. Aké som mala zranenia?“
„Bok, noha, trochu si si udrela hlavu. Ale najhorší je ten bok.“ A aj som si ho chytila. Bol oblepený najhrubšou vrstvou obväzov.

„Už si bol pri aute?“
„Nie. Bol som tu celý čas, ale keď prišiel tvoj otec Charlie, vyparil som sa.“
„Mám problém.“
„Počúvam.“
„Som hladná.“ Usmial sa.

„Majú tu pudingy a to: čokoládový, vanilkový, želé, jogurtový, cereálny...“
„Učil si sa to naspamäť?“
„Nemal som čo robiť, tak som čučal do tabuľky pri bufete.“ Rozosmial ma.

„Ja chcem tyčinku Mars. Alebo Lion. Dá mi to veľa vláknin a posilní ma do ďalšieho dňa... teda ďalšej hodiny.“
„Dobre,“ zazubil sa a už vstával. Vyšiel z izby a zmizol za rohom. Za chvíľku do dverí vošiel niekto iný. Koho som tam vôbec nechcela.

„A čo sa ti stalo, Isabella?“ Škerila sa na mňa Larisa Lanteri.

„Čo tu robíš, a kto ťa sem pustil?“
„Ale no tak... aspoň mi odpovedz na jednu otázku: to som naozaj taká krásna, že keď ste ma na ceste zbadali, havarovali ste?“ smiala sa. Takže to bola ona.

„Poviem ti pravdu. Chcela som, aby si mala aspoň dve zlomeniny! Ale nepodarilo sa mi to. No môžem to zmeniť...“ A už sa ku mne blížila. Neurobí to. Je tu predsa Charlie a vonku kopa ľudí. Neprestala ku mne kráčať.

„Alebo, ochutnám ťa. Tak aspoň zistím, či ťa zabijem teraz, alebo neskôr. Vieš, keď budeš odporná, budem to chvíľku odkladať...“ Urobila ďalší krok. Zobrala mi ruku... To mi niečo pripomína. Kde je môj záchranca Edward? Potrebujem pomoc!

Autor: Elie, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemožno 19. kapitola: