Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemožno 18. kapitola

22.03.2011 (07:30) • Elie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 829×

Ak si to tak vezmem, nikdy som nebola odvážnejšia. Veď naozaj mi niekedy ide o život. A ja to len tak pokojne poviem... Mali by sa mi rozklepať kolená a ja by som sa mala skryť v šatníku a nieto ešte niekomu rozprávať. Keď som už taká odvážna, určite zvládnem aj tú prekliatu Larisu.

„Nová spolusediaca?“ spýtala som sa, keď som už sadala ku stolu.

„Áno, volá sa Larisa...“
„Lanteri. Mali sme spolu každú jednu hodinu,“ povedala som tvrdo. Nikto nespoznal môj odpor voči nej, ale ona ho videla. Aj ten jej, no zakryli sme to.

„A Larisa, povedz, odkiaľ si prišla do Forksu?“ Začal niekto.

„A prečo?“ doložila som rýchlo.

„Som z Dimberlu. Je to ešte väčší zapadákov než toto.“
„Takže kvôli tomu si sem zavítala?“ dobiedzala som.

„Áno,“ prisvedčila. Tá teda vie klamať. Ďalej sa už len ostatní, celí vzrušení z Larisi rozprávali a ja som jedla. Na silu, ktorá raz prišla, raz odišla, som si už zvykla. Tento raz bola veľmi zreteľná. Väčšinou som ju cítila pri Edwardovi, Larise, Carlislovi, útočníkovi v knižnici... niekoľko krát ma napadlo, že musia byť jedno. Niečo ich spája, niečo, čo majú všetci spoločné. A ja zistím čo. Aj keď tá sila nebola na zahodenie - dávala mi energiu, väčšinou som chcela kričať a skákať do neba. A hlavne som chcela vstať a Larise niečo zlé urobiť...

Škola sa skončila. Ako každý deň som vyšla na parkovisko k môjmu pickupu, avšak stále som mala na pamäti naše stretnutie. Zatiaľ padal dážď, mne na hlavu, môjmu autu na strechu... A vtedy konečne vyšiel Edward. Tváril sa ako by šlo všetko v pohode, prišiel až ku mne a povedal:

„Sadaj.“ Ukázal mi otvorené dvere v jeho (krásnom a novom) aute.

„Prečo?“
„Bude to na dlhšie, a tu sa o tom nechcem rozprávať.“
„Pôjdem svojim. Budem ťa nasledovať.“
„Isabella, prepáč, ale tvoje auto je pomalšie než bicykel,“ vravel posmešne. Pekne ma to urazilo. Jeho úsmev zmizol a stále mi ukazoval sedadlo.

„Dobre,“ zafrflala som a sadla si tam. Bude ma potom musieť odviezť späť k môjmu autu. Sadol si na miesto vodiča a už šiel. Na parkovisku to šlo ešte pomaličky, ale potom tak zrýchlil, až mi prišlo trochu nevoľno.

„Poviem ti, o čo tu ide, ale najprv niečo urobíš ty.“
„Čo?“
„Sľúbiš po prvé: že sa nezľakneš, po druhé: že to nikomu nepovieš.“
„Dobre.“
„Nie, ešte som neskončil. Najprv mi povieš, čo si ty.“
Ticho. Nepoviem. Až keď mi on povie, čo je.

„Nie...“
„Dobre. Takže prvý pôjdem ja, ale potom všetko vyklopíš aj ty.“
„Súhlasím.“
„Som upír.“ A zase prišlo ticho.

„Prekvapko, čo? Viem však, že sa ti môžem zdôveriť, lebo aj ty máš tajomstvo.“
„Neverím ti. Dokáž mi to,“ navrhla som. Tak sa ku mne otočil, vyceril zuby a tým pomali narástli dlhé a určite ostré špice.

„Ajaj...“
„Tak teraz ty.“ Stále sa na mňa pozeral. Vôbec nesledoval cestu! Ale musela som. Tak som sa teda pozrela na rádio, ktoré tam mal. Bolo určite nové. Stačilo, že som mocou pohla nejakými gombíkmi ktorým som vôbec nerozumela, zaplo sa to. Raz pozrel na už zapnuté rádio, raz na mňa. Zase som ho vypla, samozrejme, bez dotyku.

„Hm...“
„Čo ti mám povedať?“
„Si čarodejnica.“
„Čarodejníčka.“
„To je jedno.“
„Nie je. Čarodejnice majú dlhý nos.“
„To majú ježibaby,“ usmial sa na mňa. Aj ja som sa usmiala. Ale nechcela som. Zaraz zvážnel.

„A čo s Larisou? Keď ťa prepadla, ako si sa jej vlastne zbavila?“
„No, vlastne ani neviem. Jej oči sa začiernili a prestala sa ovládať. Tak som ju odniesla na zastávku,“ hovorila som pokojne, no on sa zasmial.

„Na zastávku?“
„A čo som s ňou mala robiť?“
„Aké máš schopnosti?“
„Viem hýbať predmetmi, ale keby nebola v minulosti jedna prekliata vojna, teraz by som vedela spraviť aj zemetrasenie.“
„A keď jej začerneli oči...“
„Tak stuhla a nevnímala. Ale keď sa prebudila, vedela, čo sa stalo.“
„Zdá sa, že máš novú schopnosť.“
„Hlú... možno,“ potvrdila som.

„Vieš, keď som povedal, že už nikam nejdeme,“ hovoril, no prerušila som ho:

„Si len nechcel, aby som dobiedzala o pravde o tom... útočníkovi.“
„Áno. Som rád, že to chápeš.“
„A on... on mi chcel vypiť krv?“
„To už upíri robia.“
„Aj ty?“
„Nie... Ja a moja rodina pijeme zvieratá.“
„Počkať... Carlisle Cullen?“
„Aj on je to, čo ja.“
„A vtedy v knižnici, ten upír, on... všetkých čo tam boli...“
„Áno.“ Zachmúril sa.
„Preboha...“
„No, je to už raz tak. Ja už žijem vyše štyristo rokov. A počuj, Bella.“
„Už som zase Bella? Hm, čo sa to stalo?“
„Ja som chcel...“ A vtedy sa to stalo. Pred autom sa ako záblesk niekto zjavil. Bola to nejaká žena. Edward okamžite schytil volant a pretočil ho, až ho vylomil. A urobil to tak rýchlo, že som to ledva stíhala vnímať. Už vtedy som vedela, že do niečoho narazíme. Aj sme narazili. Silno so mnou trhlo, ale už som mala zavreté oči...

Autor: Elie, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemožno 18. kapitola: