Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemožno 11. kapitola

12.03.2011 (07:00) • Elie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 778×

Pomaly som otvorila oči. Mala som pocit, že by som sa mala zobudiť v nejakom paláci. No stále to bola moja izba a ja. Nič nové. Čo je vlastne dnes? Streda... a do pekla! Dneska idem s Edwardom Cullenom von. Ja už nechcem. Naozaj. Dnes sa musím vyhovoriť. Zavolám mu a poviem, že mi je zle. Áno, presne to urobím. Ale je to jeden háčik. Nemám jeho číslo. Ale Charlie bude mať číslo doktora. Poviem, že Edwardov kontakt potrebujem na... Určite mu povedal, že sme boli v cukrárni. Ako kamaráti, samozrejme. Nebudem Edwardovi, ani jeho priateľke, robiť starosti so žiarlivosťou. Asi by som to mala urobiť. Nemôžem sa na toho chudáka naviazať. Chcela by som ísť, ale nemôžem.

Vstala som a rozbehla sa do kúpeľne. Umyla si zuby, obliekla sa, a už som trčala dole. Charlie tam nebol. A tiež by ma zaujímalo, kedy začnem chodiť do školy. Asi keď sa dozviem výsledky, ale to bude trvať ešte dlho.

Dala som si vločky s mliekom a oliala sa (samozrejme nechtiac). Pre mňa to však nič neznamenalo, takže som sa pekne prezliekla a vyšla na záhradu.

No, naša záhrada, to je len maličký chodníček a priestory na autá. Bolo pekne teplo, aj keď na niektorých miestach bol ešte sneh. Čo dnes podniknem... Nie, s tým Edwardom nikam nejdem. Cítim sa pri ňom trápne, nie uvoľnene. Stále musím byť v strehu, aby som nepovedala niečo, čo nemám povedať... A navyše, mám horu práce. Síce prácu ešte nemám, ale zoženiem si ju. A taktiež zavolám Jessice o domáce úlohy.

Otočila som sa chrbtom k tomu nádhernému počasiu - vo Forkse neobvyklému, a s radosťou sa vydala za povinnosťami. Vo vnútri mi pripadalo chladno. Keby som bola naozajstná mocná čarodejnica, vedela by som ho celý podpáliť. To radšej skúšať nebudem. Keď som otvorila mobil, že zavolám Jessice, spomenula som si na nepríjemnú skutočnosť - ona je ešte v škole. Tak som jej aspoň poslala SMS:

Mohla by si mi zavolať hneď po škole?

To jej snáď stačí. A dúfam, že to splní.

Potom som sa s nádejou pobrala k počítaču v mojej izbe. Skúsila som hľadanie prác. Keď som označila Forks, počty sa ohromne zmenšili. Ostalo mi len zopár ponúk. Môžem umývať dlážku. Môžem predávať potraviny. Ostatné boli veľmi ďaleko od Forksu. Takže, to radšej ten obchod, než aby som mala robiť upratovačku. Potrebujem kvôli jednému chlapcovi prácu? Áno, ja potrebujem.

Keď som si opisovala číslo, počítač sa sám od seba vypol. Čo to má znamenať? Znovu som ho zapla, ale nešlo to. Zohla som sa na štyri a skontrolovala káble, lenže všetko bolo v poriadku. Keď som dvihla hlavu (okrem iného som ju buchla do stola) počítač už šiel. Na obrazovke ale nebola stránka, kde som skončila, ale nejaký obrázok. Bol na ňom nejaký znak, a bol mi známy. Som zvedavá prečo. Neviem, kde by som ho mohla vidieť. Keď som ho chvíľku skúmala, obrazovka zase zhasla. Zase naskočila, a už tam bolo to číslo a ostatné práce. Zaujímavé...

Opísala som si to prekliate číslo a vybrala sa do mesta. Musím zistiť niečo o tom znaku. Nakreslila som si ho tak, ako som si naňho pamätala, a vyšla von. Slnko svietilo omnoho slabšie, a dokonca začínalo kropiť. Paráda.

Sadla som do auta, naštartovala... Naštartovala ešte raz potom druhýkrát, ale nešlo to. Niekedy ma ten môj neposlušný pickup dokáže riadne naštvať. Ešte som to skúsila, no silné vrčanie (po mojom výrazné pradenie) môjho auta sa neozvalo. Snáď to auto nechce, aby som šla peši! No nemala som na výber. Otvorila som dvere a vydala sa do nepriaznivého počasie za svojím cieľom.

Keď som prišla do knižnice, husto pršalo. Otvorila som dvere, nad hlavou mi zacengal zvonček a ja som zastavila pri pulte.

„Ehm, dobrý deň. Prepáčte, ale neviete čo znamená toto?“ A ukázala som jej pokrčený papier s nákresom. Žena s krátkymi ryšavými vlasmi len pokrútila hlavou:

„Nie, neviem. Asi ti  bude musieť poradiť niekto iný.“ Previnilo sa usmiala.

„Aha, ďakujem,“ povedala som a šla ďalej. Táto budova sa mi naozaj páčila. Dokázala som sa tu stratiť. Niežeby to bolo nejaké dobré, ale bolo to tu veľké a všade samé knihy... Namierila som si to do oddelenia „história“ ale tam som bola bezradná. Uvidela som nejaké dievča, ako si skúmavo prezerá knižky, tak mi napadlo, že by mi možno vedela pomôcť.

„Ahoj, prepáč že ťa ruším, ale nevidela si už niekde tento znak?“

„Ja... nie,“ odvetila znepokojene. Čo som urobila? Je to moja vina? Vyzerala ako by som ju ako učiteľka vyvolala, aj keď nič nevie. Pohľadom sa mi uhýbala, a potom zmizla za rohom. Asi to v nej prebudilo nepríjemné spomienky. Ale predpokladám, že to vedela. Škoda, aspoň by som vedela, čo za vírus napadol môj počítač. No, niečo to predsa muselo byť.

Zrazu lampa na do mnou zhasla. Potom zasvietila, niekoľkokrát to zopakovala a vypla nadobro. Nie len tá jedna, všetky, v celej knižnici. Čo to, do pekla, je? Výpad elektrického prúdu? Prečo teraz? Ja nemám náladu na tmu. Ozval sa nejaký naštvaný a bojazlivý šepot, potom závan vetra a zvonček. Niekto vyšiel, alebo prišiel. Nedočkavo som preniesla váhu na bok a čakala, kým sa lampy zase zapnú. No namiesto toho sa stalo niečo iné. Počula som silný ľudský výkrik plný strachu.

Autor: Elie, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemožno 11. kapitola: