Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemôžem ti povedať moje tajomstvo - 9. kapitola

01.09.2011 (07:15) • van • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1178×

„Bella." Niekto sa ma snažil zobudiť. Načo ma budí, keď mám tak krásny sen.

„O hodinu letíme!" povedala mi dotyčná osoba. To ma ihneď zobudilo.

„Bré ránko, Jane!" pozdravila som ju.

„Dobré!" zasmiala sa. Najedla som sa, osprchovala sa a zrobila rannú hygienu. Tak to som mala z krku ranné potreby. Teraz je na rade iba Izzy. Ako ja ju niekedy neznášam!

„Jane, pomôžeš mi?" opýtala som sa jej. Iba prikývla.

„Neviem, kde som si nechala pripravené veci!" povedala som jej. Ona sa iba smiala. Nestalo sa mi ešte, aby som nevedela, kde som si dala veci. Ale všetko je vždy po prvýkrát. Začneš s tým a nabudúce to môžu byť moje modré, farebné šošovky alebo parochňa.

„Nech sa páči!" podávala mi moje veci.

„Ďakujem!" poďakovala som jej. Už bol čas ísť. Už sa teším, ale ešte stále som nevyspatá.

„Ahojte!" pozdravil nás veselý Tony. Konečne sme nemuseli predstierať, že spolu niečo máme.

„Ahoj!"

„Čo sa deje?"

„Dúfam, že v lietadle nebudete kričať," povedala som im. Oni iba prikývli. No čo, ja za to nemôžem, že keď som nevyspatá, tak som potom podráždená. Ako by to bola moja vina. Cs.

„Som nevyspatá!" oznámila som Tonymu.

„Aha!" Konečne sme nastúpili do lietadla. Ako som povedala, tak som aj okamžite zaspala.

„Bella, vstávaj," povedal niekto jemným hlasom.

„Bella, no tak," Teraz to bol asi mužský hlas.

„Vylejeme na ňu studenú vodu!" povedala asi Jane. Jane!

„Iba teplú!"

„Nevylejete, lebo som už hore a Izzy by ste zničili makeup!" povedala som im nahnevane. Bola som tak naštvaná, že som si ani nevšimla, že sme pristáli. Samozrejme, tam už čakali novinári. Oh!

Vystúpila som z lietadla, pozdravila sa a odpovedala na nejakú tú otázku, lebo Jane v lietadle ešte niečo vybavovala. Ktovie čo! Našťastie už prišla, tak sme nastúpili do auta, smer Port Angeles. Boli sme tam za chvíľu. Bývali sme v luxusnom hoteli. Bol naozaj prekrásny, aj keď som ho tak dobre nevidela, lebo je tma.

Vybalila som sa, prezliekla sa ako Bella a už som išla na svojom Porsche do Forks. Hľadala som tu nejakú novú krčmu s penziónom. A až po štvrťhodine som ju našla. No, nevyzerá až tak ako krčma. Takže moji rodičia povedali dobre, že vyzerá ako maličká reštaurácia. Išla som dnu. Poobzerala som sa tu, ale ešte nikto tu nebol. Iba nejakí ľudia. Jeden z nich robil nejakú prácu, takže šéf.

„Oh!" Veď môj otec robí barmana.

„Aký nápoj je tu najlepší?" opýtala som sa ho. Ani sa na mňa nepozrel. To ma nepozná podľa hlasu?

„Slečna?" On sa na mňa pozrel a nič?!

„Bells!" zakričala na mňa Angela.

„Ang!"

„Bella?" opýtali sa ma rodičia rovnako.

„Ahoj, oci, mami!" Hneď ma mama objala. Otec nie. Ten ma nikdy nemal veľmi rád.

„Počula som meno Bells?" opýtala sa opatrne Jess.

„Ahoj!" pozdravila som ju. Ihneď ma objala.

„Dobrý deň!" pozdravilo ma trinásť hlasov.

„Dobrý deň!" pozdravila som sa a hneď sa otočila na nich pozrieť.

„Oh!" uniklo mi tiché oh. Oni to samozrejme počuli, tak sa nenápadne usmiali. Keby vedeli, že viem, že sú upíri. Tomu som sa zasmiala.

„Je tu niečo smiešne?" opýtal sa ma chlapec s bronzovými vlasmi. Nevyzeral veľmi priateľsky. Všetci niekde zmizli, aj jeho priateľka. Ostal tu iba on, hromotĺk a chalan, ktorý nebol dlho na love.

„Áno, že máš na čele napísané, že si idiot!" povedala som mu a znovu som sa zasmiala.

„Emmett, ja ťa zabijem! Kde?" opýtal sa ma. Ja som naňho pozerala, ako keby spadol z Marsu. Ukázala som na hlavu. Hneď zmizol.

„On nielen rozpráva ako idiot, ale on aj je idiot!" povedala som tým dvom. Tí vybuchli do smiechu a ja s nimi.

„To bolo super! Som Emmett!"

„Bella!" Išla som mu podať ruku, ale skončila som v jeho medveďom objatí.

„Ja som Jasper, ale volajte ma Jazz! A vy sa voláte Bella alebo je to skratka?" opýtal sa ma Jazz.

„No, mohli by sme si začať tykať, ak by vám to nevadilo, a áno je to skratka z mena Isabella," povedala som im.

„Ty si bombová! My traja budeme super kamoši! Však Jazz?" opýtal sa ho Emmett a pritom, ako čakal na odpoveď, vyzeral ako keby mal dostať nejakú super hračku. Jazz prikývol. Rozlúčila som sa s nimi a išla som k rodine. Rozprávali sme sa o všetkom. Asi o dve hodiny som sa s nimi rozlúčila. Odprevadili ma k autu, kde stála celá Emmettova a Jazzova rodina.

„Wow, to je nádherné auto!"

„Ďakujem!" povedala som im.

„Čože?! To je tvoje auto?"

„Áno, a ak dovolíte, tak chcem nastúpiť!" povedala som tomu idiotovi.

„Samozrejme!" Rozlúčila som sa s Emmettom a Jazzom. Varovali ma, aby som si dávala pozor. Vysvetlili mi to tak, že ma majú radi ako sestričku, ktorú nikdy nemali. Nastúpila som do svojho miláčika a už som išla do hotela.

minulá kapitola

ďalšia kapitola