Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemé srdce 7. kapitolka

06.12.2009 (14:15) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 923×

7. kapitolka

Musela som si dať sprchu. Načo  som vôbec utekala? V čo som vlastne dúfala? Áno myslela som že prídem a všetko bude zasa supe. Aká son naivná. Utiecť môžem no to čo ma najviac bolí si ma vždy nájde.  Každí môj nádych prináša zlú správu, dalšiu rozbitú časť môjho srdca. Kde je ten Jake, ktorý tu pre mňa bol. Ktorý sa so mnou smial. Môj Jake. Kde je Edward ten čo ma mal rád. Čo si to tu stále nahovarám? Určite im mňa bolo iba ľúto. Chcela som znocu ujsť. Ocitnúť sa znovu v tej rozprávkovej ulici plnej rozprávkových ľudí a spomienok.

Vyšla som zo sprchy a prezliekla som sa do no, vlastne ani neviem čo som na sebe mala. Lahla som si v tom na gauč a zapla hifi vežu. Počúvala som skladby na ktorých sa hralo na klavíri jedna moja obľubená práve šla.  Alexandre Desplat- The Meadow je to naozaj nádherná skladba.  S mamou sme ju hrávali spolu na klavíri. Ako mi to všetko chýba. Zatúlaná v spomienkach som zaspala.

Otvorila som oči do nového dňa. Ako keby to pomohlo. Čas pre mňa nič neznamená. Je to úbohé slovo. Nemá pre mňa už žiaden zmysel.

Vošla som do kuchyne. Sadla som si na stoličku a zahladela sa von oknom. Pozerala som sa na našu záhradku. Práve pršalo. V hlave ma škrelo veľa nevyriešených otázok. Prečo sa Jake tak zmenil? Ja.. viem každí má svoje tajomstvá ale pokúsiť sa zistiť čo sa deje mi neublíži. Možno..

Vstala som a schmatla tašku. Musím ísť najprv do školy. Tam bude tiež. Ani som sa neobťažovala pozrieť do zrkadla alebo naraňajkovať. Nepodstatné. Celý môj život je od teraz jedno veľké nič.

Cestu autom som si vychutnávala.  Predstavovala som si že pri mne sedí mama a ocko. Že sa rozprávame čo kúpime  na obed. Cítim sa ako blázon.  Zaparkovala som auto na  okraji parkoviska. Vystúpila som a všetky hlavy sa na mňa otočili. Ved čo iné som mohla očakávať. V tomto malom mestečku už museli vedieť o všetkom. Že som utiekla.  Úplne pri škole mali zaparkované autá aj Cullenovi. Alice sa na mňa usmievala no, nie ako kedysi. Bol to iný úsmev. Neboli v ňom žiadne city alebo pocity.  Ani som sa už neobťažovala vrátiť ho naspäť. Keby tak vedeli ako ma tým mučia. Ako ma trhajú a zaživa pália. Istým spôsobom som do toho ohňa vkročila dobrovoľne. Ľahko som podlahla ich milému pohľadu. Mohlo mi dojsť že to všetci robia z ľútosti. Stále som tu však nevidela Edwarda. No v tom na pakovisko prichádzalo strieborné Volvo. No nebol v ňom sám. Shusi! Ako rada by som ju vymazala. Zobrala gumu a jednoducho ju vygumovala.  Už som tu asi stála dlho a pozorovala veci okolo lebo ľudia si začali viac šuškať. Vošla som do školy a išla na prvú hodinu. Deň som vôbec nevnímala. Bola som ako telo bez duše. To som bola dlho ale dnes to na mňa nejak dolahlo. Išla som si do bufetu kúpiť kávu. Za mnou stál Edward ale ani to som nevnímala.  Teda snažila som sa to nevnímať.

„Dobré ráno. Poprosila by som vás kávu s mliekom.“

„Nech sa páči.“ Usmiala sa stará dáma. Vyzerala skoro ako moja babička. Aj tu som došla k záveru že jej na mne nezáleží natoľko aby sa o mňa starala. Ved  ja jej to nezazlievam. Chcem aby bola šťastná to je hlavné. Viem že by bola smutná keby sa mi niečo stalo ale Marthy jej láska by ju z toho dostala.

„Nad tým nemysli.“ Zavrčal Edward. Zľakla som sa, skoro som na seba vyliala horúcu kávu.

Otočila som sa na neho a zahladela som sa mu do očí. Moje myšlienky boli na bode mrazu.  Nechcem byť znovu zabitá jeho pohľadom. Chýba mi dotyk, jeho ľadový dotyk. Je to bláznivé ale je to tak.

„Edward! Pod máme hodinu! Už tu kávu nechcem!“ kričala na neho Shusi.

„Ahoj.“ Povedala som. Skôr som to šepla. Nevládala som s ním  už znovu nadviazať kontakt. Bola tu ona! To ONA všetko skazila. Alebo by to skončilo takto tak či onak.

Hodiny ubiehali stále rýchlejšie. Učitelia robili ako by som bola neviditeľná. Neprekážalo mi to. Vyhovovalo mi to v tejto situacíi. Len žiaci si stále šuškali a obkecávali ma.

Išla som na obed. Vstúpila som dnu a prvý krát uvidela Jacka. Sedel pri stole s ostatnými chalanmi. Boli skoro ako bratia. Jake sa na mňa pozrel smutne. Stále som videla v tom pohlade, že na mňa nezabudol, že ma na mňa nezanevrel. Rýchlo odvrátil zrak a nasadil masku kamenného muža. Musela som sa zasmiať. Asi som sa smiala nahlas lebo sa na mňa všetci pozreli. Úsmev mi na perách moc nevydržal. Práve dnu prichádzali Cullenovi na čele so Shusi. Tá sa usmievala. Chlapci z nej šli zošalieť. Alice a Rose si to ku mne mierili. Nepotrebujem dašie pretvárky. Zrazu zastali a otočili sa za Shusi a šli naspäť. Bolelo to mala som chuť Shusi rozkúsať na kúsky. A tie zakopať niekde veľmi daleko.

Stála som v rade bola strašne dlhá tak som sa na to vykašlala a šla rovno na parkovisko. Jake stál pri svojom aute. Rozbehla som sa k nemu.

Chytila som ho za ruku aby sa na mňa otočil.

„Jake.“šepla som.

„No?“ sykol skrz zuby.

„Čo sa to s tebou deje? Prosím. Neopúšťaj ma aj..“ vetu som nestihla dokončiť.

„Neprirovnávaj ma k nemu!“ vrčal. Ustúpila som. Po tváry mi začali stekať slzy. Na perách som cítila krv. Chytila som sa nosu. Tiekla mi krv z nosa. Super čo sa mi ešte môže stať. Utekala som do lesa. Počula som ako Jake uteká za mnou.

„Denis!“ kričal. Už bol pri mne. Ja som zakopla a padala k zemi.Zachytili ma jeho pevné horúce ruky. Plakala som a držala si budnu pri nose.

„Chod domov.“ Povedal.

„Nesmieš mi to spraviť.“ Opakovala som stále dookola. Vstala som a utrela si nos. Krv prestala tiecť. Mierila som si to na parkovisko. Cestou začalo pršať. Jake šiel za mnou. Vyšla som na parkovisko a Edward sa raz pozeral na mňa a raz na Jaka. Zazerali na seba ako najväčší nepriatelia.

Posledný krát som chytila Jaka za ruku.

„Prosím.“ Šepla som. No on tú ruku vytrhol a záporne zakrútil hlavou. Nasadol do auta a nechal ma tam stáť.

Môj svet za zhrútil. Pred očami mi prebehlo to dievčatko. Moja sestrička. No teraz ma to netrápilo. Netrápilo ma že znovu blúznim. Zosunula som sa na zem. Pozerala som sa ako kvapky dopadajú na zem ako ma šteklia na tváry. Nebo plakalo so mnou. Dávalo mi za pravdu.

Edward sa na mňa pozeral. Prečo EDWARD?! Kričali na neho moje myšlienky. Očami som sa však zabodávala do Shusi. Vstala som zo zeme a nastúpila do auta. Zapla som ohrievač a utekala som kade ľahšie. Niekam kde zas nájdem kľud a pokoj. Chcem ich znovu vidieť.

Domov som prišla hned. Šla som do izby a obliekla si šaty čo mi kedysi kúpila mama. Boli čierno bordové. Korzetové. Také milovala. Zobrala som si topánky na podpädku a bežala do auta. V aute som sa obliekla. Chcela som za nimi príjsť tak ako ma ľúbili. Aby som im pripomenula naše krásne časy.

Doviezla som sa až na útesy. Oblečená v čiernych korzetových šatoch z rozpustenými vlasmi sm stála na okraji útesov. Pozorovala som ako sa more búri aká je obloha temná. Aj ona sa hnevala. Svoj hnev ukazovala bleskami a hormami.  Silný a studený vietor sa mi hraj so šatami. Látka spievala smutnú pieseň. Idem za tým čo milujem. Splniť si sen. Zachrániť malý kúsok mňa. Viem nevyzerá to tak ale ja takto  nemôžem žiť. Chcem byť znovu šťastná. Nechcem byť spútaná toľkou bolesťou. Nadýchla som sa a rpzpažila ruky. Zavrela som oči a povedala posledné čo  som chcela aby svet smrtelníkov počul.

„Dakujem vám že ste mi zlomili srdce, aspoň viem že nejaké mám!“ zakričala  som medzi zvlykami no potom som sa začala usmievať. Konečne odídem od toľkých múk. Vkročím do novej brány.

Jednou nohou som stúpila do vzduchu a ...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemé srdce 7. kapitolka: