Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemé srdce 6. kapitolka

05.12.2009 (19:00) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1002×

6. kapitolka

Pobozkal ma. Jeho pery úplne zapadali do tých mojich. Jemne sa obtierali. Zaplietla som mu prsty do vlasov. Nevnímala som nikoho okolo mňa. Chcela som s ním byť sama. V jeho objatí. Tak ako som potom túžila vždy. Zrazu sa odo mňa odtrhol a preglgol. Pozrel sa do zadu stála tam tá Shusi. Smutne som sa na neho pozrela.

„Prepáč ja..“

„Vypadni Edward.“ Plakala som. Znovu mi ublížil. Zapredal ma za ňu. Za niekoho koho vôbec nepozná. Chcem mať pri sebe mamu. Vždy mi vedela poradiť. Vedela ma upokojiť aj v tých najhorších chvíľach. Objala ma a všetko zlé odohnala. Chýba mi jej objatie jej vrúcne slová. Chýba mi  to všetko. Keby sme nedostali šmyk! Keby si si ma tam hore zobral tiež! Kričalo mi v hlave. Buchla som do dverí. Zosunula som sa  k zemy. Chytila za kolená. Edward sa na mňa pozeral a Alice mi niečo vyčítala. Išla ku mne no ja som rýchlo nastúpila do auta a snažila sa ho naštartovať. Super Jake je šikovní. Išlo hned. Musela som vypadnúť od neho. Od všetkého. Jackovi som napísala že dnes to ruším ale že určite sa ešte uvidíme a že ho mám veľmi rada. Prišla som domov. Babka nebola doma. Utekala som do izby a hádzala veci do tašky. Vzala som si peniaze čo som mala našporené a kreditku na ktorej som mala to čo mi zanechali moji rodičia.  Babičke som napísala list.

Milá babka, nemusíš sa báť. Neodchádzam na dlho. Musím si len prevetrať hlavu. Nemaj o mňa strach a hlavne mi nevolaj. Nebudem zdvíhať. Vrátim sa čoskoro. Ľúbim ťa :-*

Tvoja Denisa.

Nechala som ho na ladničke a utekala do auta. Veci som hodila na zadné sedadlo a utekala pred všetkým čo ma tak ničí. Dúfala som že sa mi niečo na cestách stane niečo čo ma za vami vráti. Za mojimi rodičmi. Viem som asi zbabelá. Ale už dalej nemôžem. Nemôžem zniesť pohlad na Edwarda so Shusi. Neznesiem pohlad  na toľko šťastia okolo seba. Viem že už nikdy nebudem šťastná. Už nikdy nebudem Denisa Moonová. Som navždy porušená.

Prešlo niekoľko dní a ja som sa túlala mestami. Spávala som v lacných hoteloch. Nemala som chuť jesť ani nič. Babička sa mi snažila volať dokonca aj Angela a Alice. Edward tiež. To ma žralo ešte viac. Práve som prechádzala jedným mestečkom. Vychádzalo slnko. Bolo tu jazierko a malý kopček z kadial sa dalo pozorovať vychádzanie slnka. Zaparkovala som a šla na tek kopček. Stála som tu a pozerala sa ako slknko vychádza. Ako prichádza nový deň no mňa to nijak neovlivní. Neovlivní to moju bolesť nepsraví to s ňou nič.

„Mami, tati ľúbim vás.“šepla som si a po líci mi stiekla slza. Utrela som si ju dlaňou. Viem sľúbila som im po smrti že začnem znovu žiť ale nedá sa to. Snažila som sa. Zo začiatku o šlo ale veci sa začali zvrhávať. A mne začalo moje rozlámané srdce pukať ešte na viac častí. Edward moja láska. Áno práve na tejto ceste som si to uvedomila že je to moja hviezda  na temnej oblohe. No on ma oči pre inú. Spálil most k jeho láske. A ja som ostal sama stáť na druhej strane. Sama a opustená a prizerajúca sa na neho a tú druhú. Je mi asi súdené žiť takto. Budem sa tomu musieť postaviť. Tak ako hovorila moja taktiež mŕtva sestrička. Ked vyšlo slniečko vrátila som sa do auta a šla do kaviarničky čo bola v ľavo na ulici menom Luvinova 45. Bola to krásna ulica. Staré domčeky a ich balkóny boli obrastené kvetinami,domy machom a popínavou rastilnou. Bolo to tu rozprávkové. Sadla som si na terasu kaviarničky a pozorovala ľudí okolo mňa. Jedno malé dievčatko šlo s mamou do školky. Mala v ruke zlatovlasú bábu.

„Mami? Pojdeme dnes  do palku?Mysím po škoke.“

„Jasné bublinka.“ Pobozkala ju do vlaosv a viedla ju dalej. Bublinka ma volala aj moja mama. Snívala som nad mojím dectvom nad chvíľkami strávenými s mojou mamou a ockom.

„Prajete si niečo?“ prišla ku mne mladá baba. Vyzerala podobne ako  Alice.

„Rada by som vás poprosila o jednu kávu s mliekom.“

„Dáte si k tomu ešte niečo?“

„Nie dakujem to bude všetko.“ Usmiala som sa na ňu milo.

Doniesla mi  kávu a ja som si vychutnávala slniečko čo ma hrialo na tváry. Pešlo tu veľa ľudí. Jeden muž tadiaľto šiel na starom bycikly a rozdával noviny. Poznal sa snád s každým.

„Slečna prajete si noviny?“

„Jasné, dakujem.“Vyťahovala som drobné z vrecka a podávala mu ich do jeho ruky.

„Ste tu nová že?“

„No vlastne áno. Len tadiaľto prechádzam.“

„A ak môžem vedieť kam smeruje vaša cesta?“

„Viete že ani sama neviem.“ Usmiala som sa.

„Rád som vás spoznal..“

„Denisa.“ Doplnila som ho. Posledný krát mi zakýval a bral sa touto rozprávkovou ulicou.Naozaj sa mi zdalo  že som v inej dobe. Ked odídem s tochto mesta vráti sa všetko čoho som sa tak bála ale pred tým sa tak ľahko neschovám.  Rozhodla som sa ísť ešte na jedno miesto. Tam pôjdem cestou domov. Do Setllu.

Ked som vchádzala do mesta kŕčovito som zvierala volant. Uvedomila som si čo idem spraviť ale musím ich ešte vidieť. Musím s nimi stráviť nejaký čas. Predo mnou sa ocitla cedula.

“MIESTNY CINTORIN“. Zamrazilo ma. Vytúpila som z auta a šla dnu. Pred bránou som sa zhlboka nadýchla a vkročila dnu. Dnu do vreca spomienok a bolest. Vedela som kde ich hroby mám hľadať. Vybrala som im tu najkrajšie miesto. Pod Vŕbov. Vrhala krásne tiene ked svietilo slnko no teraz už sa zotmievalo. Cintorín osvetlovali len sviečočky. Bolo to tu tak krásne no i tak smutné.

Stála som pred ich hrobmi. Kľakla som si na zem a po obcoh hroboch mojich rodičov som jemne prešla pestami.

„Prečo ste ma tu nechali. Ja vás potrebujem. Ste predsa moji rodičia.“ Vzlykala som. Nechcela som znovu uveriť tomu že tu niesu. Chcela som sa z tochto zlého sna zobudiť.

No ono to nepôjde. Som v ňom naveky uveznená a nikto ma nezachráni.

Ked som tu bola už niekoľko hodín cintorín sa zatváral. Vstala som a rozlúčila sa s nimi.

„Milujem vás a nie som tu posledný krát.“ Poslala som im vzdušný bozk a so vzlykmi som sa pobrala do auta. V aute som si sadla na zadné kreslá a chytila sa za  brucho. V tejto polohe po dlhom plčai som zaspala. Nesnívalo sa mi nič. Len tma. Bolo to zenpokojujúce ale príjemné. Vstala som asi okolo 13:30 poobede. Ľudia tadialto chodili a nakúkali do auta. Vstala som a prestúpila na predné sedadlo. Šla som rovno domov. Preč som bola asi týždeň. Prišla som domov a babka vyrazila dvere. Za ňou bol Marthy a Jake?

„Denisa!“ kričala babka. Plakala.

Obíjamala ma.

„Prečo si odišla vieš ako si ma vyľakala? Je to jeden celý týždeň. Myslela som si že už neprídeš.“

„Prepáč.“ Pobozkala som ju na tvár.

„Spravím ti niečo na jedenie?“

„Jasné, som hladná ako vlk.“ Zasmiala som sa. Myslela som že mi dá zaracha ale nie. Ona je taká jak moja mama. Vie prečo som to psravila a dúfa že mi to pomohlo no je na veľkom omyle. Určite mi tá cesta ukázala to čo som chcele vidieť. Pomohla mi usporiadať si myšlienky.

Vošla som dnu. No Jake sa na mňa ani nepozrel. Vyzeral inak a mal ostrihané vlasy. Chytila som ho za ruku no on sebou trhol.

„Jake čo sa deje?“ šepla som. Marthy sa na neho ospravedlňujúco pozrel a šiel za babičkou.

„Nič.“ Odesok. To nemyslí vážne. Že ma nezničí aj on. Že neskazí to čo mi po ňom ostalo. Samé dobré myšlienky tie čo ma držali nad vodou. Nekaz to Jake.

„Musím isť Denis ahoj.“ A uetkal von do dažda. Utekala som za ním.

„Jake!“kričala som na neho no márne utiekol do lesa. Utekala osm za ním. Neviem ako dlho som tu bola ale stále som ho hladala. Sadla som si na peň stromu a chytila sa okolo pásu. Pršalo a bola mi zima. Kvôli nemu sa topím v dalších bolestiach. Opustil ma aj on. Rozvzlykala som sa a uetkala odmov. Babička mi nechala lístok že šla dnes k Mathymu. Super. Príde jej vnučka konečne domov a ona si odíde. Naozaj záleží niekomu na mne? Sadla som si celá mokrá na pohovku v obývačke.  Triaslo to so mnou. Určite budem chorá. Zajtra ma čaká škola a ja ešte stále nie som pripravená čeliť Edwardovi a teraz aj Jakovi.  Už dalej nemôžem vstala som a mierila si to do kúpeľne ...

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemé srdce 6. kapitolka: