Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Nemé srdce 3. kapitolka

23.11.2009 (18:45) • DarkPassion • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1181×

3. kapitolka

Skryla som sa pod perinu a mala zavreté oči. Snažila som sa nad tým nerozmýšlať ale to proste nejde. Ja... chcem aby ten sen bol skutočný. Zrazu mi začal sťahovať dole perinu z mojej tváre.

„Prečo sa skrývaš?“ Lebo sa hanbím. Prepáč. Nevedela som že sa mi bude niečo také snívať. No nie som ja hlúpa? Ešte sa mu tu ospravedlnujem za najkrajší sen môjho živita.

„Ja som rád že som mohol snívať s tebou. Všetko to bolo také živé. Dakujem.“ Dakujem? Tak toto ma úplne dostalo. On je rád? Ale určite si to zle vykladám.Ach, prečo z toho robím takú vedu? Ved to bol iba sen. Aj ked by nemus...

A dosť! Rozmýšlť o tom budem ked budem sama. Pomaličky som si dávala perinu z tváre dole. No však moje oči boli neustále zavreté.

„Naozaj to bol krásny sen Denis.“ No, jasné. Nemusíš sa ma snažiť upokojiť. Červená od hanbi budem snád naveky. V duchu som sa smiala. Už nebudem spať celú noc. Vstala som z postele a utekala do kúpeľne. Ani raz som sa neotočila. Už len tak vidieť jeho posmešný výraz. Musel si myslieť že som zvrhlý pako. Ach, Denis? Sama dobre vieš že nemáš šancu. Ale z druhej strany to bolo to najkrajšie čo sa mi za poslednú dobu snívali. Po dlhej ddobre som nemala  nočnú moru. No na to môžem aj tak zabudnúť lebo len čo prídem domov, bude to tu znova.

Prišla som naspäť do izba no on stále ležal v poseli. Už by som mala ísť. Myslím že si si ma užil až až.

Až potom som si uvedomila že to môže mať aj viac významov. Áno Dendy ty sa teda prekonávaš.

„Nedáš si žiadne raňajky? Esme bude sklamaná.“ Nie, už nie. Musím už ísť domov.

Jasné, že nemusím. Všetko mi tam pripomína  tú nehodu. Každí krát tam znovu umieram.

Musím nájsť aj tak niečo o tom dievčatku. Nenehám to len tak. Opýtam sa babičky a pozriem sa na internet. Možno po prípade zájdem do mestskej knižnice.

Edward si vzdychol a vstal.

„Tak pod ja ta odveziem.“ Dakujem Edward. Naozaj za všetko. Usmiala som sa.

„Nie je zač.“ Usmial sa. Je aj vždy bude.

„Denisa už odchádza? Nedáš si ani raňajky?“ Pýtala sa ma Esme. Edwardova mamina.

Len som zakrútila hlavou. Jej pohlad bol smutný tak mi to pripomínalo moju mamu. Nemôžem dopustiť aby sa tak cítila. Edward už otváral dvere ked som na neho prehovorila v myšlienkach.

Alebo tie raňajky skúsim. Usmiala som sa.

„Nemusíš to robiť.“ Povedal. Hej! Nelez mi do hlavy ked sa s tebou nebavím. Smiala som sa.

Esme ma usadila do barovej stoličky a začala kuchtiť. Edward si sadol vedľa mňa.

Už začala kuchtiť. Celú dobu som ju pozorovala. Jej rýchle pohyby. Na čele sa mi spravila vrázka jak som rozmýšľala. Nad toľkými vecami. Nad dievčatok, Edwardom, nad tajomstvom jeho rodiny. Nad tým posledným sa trošku pozastavím. Rozhodla som sa že je to pre mňa tabu. Odložený prípad.

Kuchyňa rozvoniavala vanilkou a čokoládou. Mňam, palacinky.

„Nech sa páči.“ Ako náznak vdaky som ju očarila mojím veľkým úsmevom.

„Nie je zač.“ Pohladila ma po tváry a odišla. Ten dotyk a to všetko mi pripomína to čo som stratila. Stop! Tu na to nesmiem myslieť. Všetko to aj tak dolahne doma.

Ked som sa najedla s Edwardom sme išli do ich garáže. Ešte pred tým som sa so všetkými rozlúčila. Sedeli sme v jeho Volve. Naozaj je to tu pohodlné. Pozrela som sa von oknom. Vonku bolo zatiahnuté. Bude pršať cítim to. Neviem prečo ale vždy sa mi prepovedať počasie podarí. Mama ma volala žabka Rosnička. Nenávidela som to. Ale teraz mi to prijde také milé. Rada ma podpichovala. Proste to bola taká mamina akú  nemá nikto. Skôr nemal. Cítila som na sebe Edwardov pohľad.

Pozeraj sa na cestu!

„Rozkaz madam!“ cukali mu kútiky úst. No usmej sa konečne! Smiala som sa. Neviem ako ale tochto človeka som si naozaj obľúbila. Áno pre mňa to je človek aj keby to bol Peter Pan. On sa začal strašne smiať a ja s ním v duchu.  Ked sme zastavili pred domom už pršalo. No čo, som proste Rosnička. Usmiala som sa na nebo a vkročila do dažda. Uvidíme sa v škole. A dakujem. Zatváril sa smutne? Ach ty su naivka Denis.

„V škole.“ Usmial sa naštartoval a už bol preč. Ked som bola dnu všade bolo podozrivé tico. Vošla som do kuchyne a na ľadničke bol nalepený lístok.

Ráno som bola nakúpiť. Sprav si niečo na jedenie. Som u Martyho vrátim sa až večer.

Tvoja babička :-*

No toto odkedy píše moja babička smajlíkov? Marthy s ňou robí divi. Išla som do svojej izby. Bôsobilo to tu na mňa veľmi bolestne ale musím zistiť niečo o tom dievčatku. Išla som na internet a natukala  do Google vyhľadávača história mesta Forks. Ked tak spomínam to dievčatko nebolo oblečené ako z tejto doby.  Nič som nenašla. No dobre. Opýtam sa svojej babičky. Som naozaj zvedavá.

Zapla som si telku no nič v nej nešlo. Nevedela som čo mám robiť. Zrazu zatrúbilo vonku auto. Otvorila som dvere. V aute sedel veľmi známi človek. Jake. Usmiala som sa obula sa a vzala si budnud a utekala k nemu do auta.

„No, ahoj. Napadlo ma že sa budeš nudiť. Vieš tvoja babička je u nás tak ma napadlo nechceš ísť do kina?“ Do kina super. Jasné že chcem. Prikývla som sa a usmiala sa. No ja pri sebe nemám peniaze. Chcela som vystúpiť no on ma chytil za ruku.

„Platím ja.“ No to sa mi nepáči. Zmaračila som sa.

„Či sa ti to páči alebo nie.“ Smial sa. Chcela som znovu vystúpiť no on nás zamkol. Usmiala som sa a vycerila zúbky. On sa začal smiať na celé kolo. Len som mu vyplazila jazyk a pozerala sa dopredu. Naštartoval a išli sme  do kina. Tak sa teším. V kine som nebola ani nepamätám.

Ked sme vystupovali  otvoril mi dvere. Ja som  sa znovu usmiala ako slniečko.

„Na čo chceš ísť?  Dávajú  Nezvratný osud 4.“ Začala som prehnane kývať hlavou. Strašne som to chcela videť. Od radosti som si začala tlieskať a poskakovať. Smial sa ešte aj pri pokladni ked kupoval lístky. No čo!

Sadli sme si do kina a zhasli svetlá.

„Som zvedavý aké to bude.“ Ja som sa akože zatriasla. On ma objal rukou.

„Ked sa budeš báť moc tak môžeme odísť .“Videla som ako sa usmieva ešte cez tmu. Jeho zúbky by oslepili aj slepého.

Celý film som bola otočená k Jackovi. To je strašné ked nemôžete kričať. Niekedy sa ztrhol aj Jacke. Pýtal sa ma či nechcem odísť. Ale ked už kúpil lístky tak si to preds apozriem celé.

Ked to skončilo začal sa na mne smiať. Pozrela som sa vonku do najbližšiieho zrkadla. Oči som mala rozšírené strachom a vlasy  mi stáli kade tade. Ked som sa k nemu chúlila tak sa postrapatili. Upravila som si vlasy a šla za Jackom. Nasadli sme do auta a šli smer môj domov.

Stáli sme pred domom.

„Dúfam že si sa zabavila.“Prikývla som a pobozkala ho na líce. On sa znovu usmial.

„Vidíme sa v pondelok v škole. A možno zajtra.“ Ked nasadol do auta zakývala som a počkala kým jeho auto zašlo až za roh.

Babička už bola doma.

„Ahoj zlatko. Bolo v kine dobre?“ Kývla som na súhlas. Zobrala som papierik a začala písať.

Baby? Ja nepoznáš také malé dieevčatko. Ja neviem ako to nazvať. Neviem ani jej meno. Mala hnedé vlásky. No vyzerala tak jak ja. Len akoby z trošku inej doby.

Babička za zatvárila váhavo.  Ale videla som jej na tváry že mi nechce klamať.

„To je tvoja sestrrička. Ona zomrela ked bola malá.“ Ukazala prst že mám čakať. Ešte som stále na ňu kukala jak na debila. Nechcela som prijať to čo mi práve povedala. Prišla s nejakou fotkou. Áno bola to ona.  A mala dokonca to isté oblečenie. Jak je možné že som ju videla? Ved nikdy som nevidela žiadnu jej fotku. Nemohla som fantázirovať.

Ako?

„Tvoji rodičia boli s malou Norou v lese. A ona sa stratila. Našli ju až záchranari. No mŕtvu.Nikdy sa nevedelo čo sa vlastne stalo. Jej telíčko bolo nepoškodené. Nemohla ani zamrznúť nič. Bolo vtedy horúco. Niektorí ľudia z tohto mestečka hovoria že v lese stále žije. Ale všetci vieme že je to klamstvo.“

Preto sme odišli ked som sa narodila ja?

Kývla len hlavou. Ja verím tomu že som ju videla. Nie som predsa blázon. Zajtra ju pôjdem hľadať do lesa. A zoberem si skicár a pero. Musím sa s ňou porozprávať.

Dakujem babka. Idem spať som veľmi unavená. S Alice sme sa poriadne vybláznili.

„Som rada že si si našla priateľov. Dobre zlatko, dobrú noc.“ Pobozkala ma do vlasov a tiež sa vybrala do postele. Hned jak som sa prezliekla do pyžama lahla som si. Myšlienky sa mi výrili mnohými smermi.  Moja... sestrička. Moja... láska a moji rodičia. Je na mňa toho už moc.

Zaspala som okolo jednej ráno.

Išla som lesom.  Bola chladná noc. Bola som oblečená iba na ľahko. Zrazus om počula krik. Krik troch ľudí. Stáli tam. Moja mama, ocko a moja malá sestrička. Oprosti nim stál  ten človek čo napadol pred tým mňa. Utekala som k nim. No on bol rýchlejší. Moju mamu zabil ako prvú. Zlomil jej väz. Ocko bránil moju sestričku no nemal šancu.Ked sa ocko snažil zdržať  jeho utekala som za ňou. Chytila som ju do náručia a utekala. Strašne som plakala no ona nie. Mala kamenný pohľad. Potom som si uvedomila že držím iba jej bezvládne telíčko.

Zobudila som sa a zhlboka dýchala. Išla som si dať studenú sprchu. Toto už nie je v poriadku.

Autor: DarkPassion (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Nemé srdce 3. kapitolka: